Mat svoj štát znamená život

Teodor Križka

Slovenská republika, demokratická, mierová, dospela po magický rubikon 10 rokov existencie. Národy, ktoré majú svoju štátnost celé stárocia, možno nad našou radostou trochu krcia plecami. Ale pre nás to znamená opätovný návrat do dejín nielen ako kultúrneho etnika, ale aj ako etnika v politickom zmysle slova. Ved takmer celé dvadsiate storocie nás v zahranicí poznali len ako akúsi podivnú príponu slova Cech. A predtým? To predsa dobre vieme...
Skutocne múdro a dôstojne však napodiv toto jedinecné výrocie pripomenul verejne jediný muž, kardinál Ján Chryzostom Korec. Svojou homíliou, vysielanou 1. januára v priamom prenose, zachránil cest celému národu, ked takmer vycerpávajúcim spôsobom poukázal na význam 25. výrocia vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie a 10. výrocia samostatnej slovenskej štátnosti. Význam jeho novorocného posolstva poopravil smutný dojem z mnohých prejavov a skutkov našich ústavných cinitelov, ktorých intelektuálnymi výkonmi sa vari ani netreba zaoberat.
Najväcším fiaskom Nového roka bolo udelenie vysokých štátnych vyznamenaní osobám, ktoré pred desiatimi rokmi nieže neprivítali vznik samostatného štátu, ale po celé desatrocie jeho existenciu spochybnovali, vysmievali, ba hanili doma, ci dokonca spoza rieky Moravy. Nazdávam sa, že nijaký, ani ten najzlomyselnejší, tobôž kultivovaný Cech si nemôže vážit Slováka, ktorý uráža a karikuje na cudzej pôde vlastný národ. O to viac, že v jednom prípade ide dokonca o básnika, ktorý mimo rodnej reci vlastne ani umelecky neexistuje.
Nuž, stalo sa. Prekvapujúce bolo navrhnutie týchto osôb vládou, ale prekvapujúce bolo aj to, že také vyznamenanie tieto osoby bez zacervenania sa vôbec prijali. A do tretice prekvapujúce, ba až zahanbujúce je aj to, že sa nenašiel ani jeden statocný z vyznamenaných, napr. z tých, ktorých doplnil prezident, ktorý by na túto nemorálnu udalost upozornil a na protest vrátil prijaté štátne vyznamenanie!
Žial, zvykáme si na novodobé lži a mýty a dnes už ich aj sami tvoríme. Dokonca za ne aj vyznamenávame. Ešte sme sa ani poriadne nepokúsili vylúpnut vlastné národné dejiny z bahna cudzích mocenskopolitických interpretácií (napr. dodnes dovolíme nazývat náš prvý Slovenský štát klérofašistickým, prípadne takzvaným, alebo vojnovým), a už nám uši zalievajú voskom nových umelých dejinných koncepcií.
Náznakom svetla na konci tunela je iniciatíva signatárov za vypísanie referenda o vstupe do NATO, ktorej sa zúcastnuje Ján Carnogurský. Bez ohladu na motiváciu je to minimálne dobrý šachový tah. Ak nic iné, zahanbuje všetkých vládnych i nevládnych politikov, ktorí sa vlastnou hlúpostou pripravili o manévrovací priestor a len so závistou a údivom teraz prešlapujú na mieste. Ostáva len dúfat, že za tým je naozaj úprimná snaha neuvrhnút Slovensko do sebaznicujúcich a nemravných vojnových dobrodružstiev... Cas všetko vyjaví.
No najradostnejším poznatkom z prelomu rokov 2002-2003 je nezlomné zistenie, že Slovenská republika bez ohladu na všetky nepriaznivé okolnosti aj napriek svojej vláde ci vládam žije a ich prežije. A nech sa v budúcnosti stane cokolvek, nikomu sa nepodarí zamlcat fakt, že Slováci na rozhraní tisícrocí mali vôlu žit a žili navzdory neprajným, zlovolným vešticiam.