Kardinál Ján Chryzostom Korec

Slovensko v prúde cias

Sviatok Bohorodicky
1. január, Nový rok 2003 má bohatý duchovný i ludský obsah. Je to sviatok Panny Márie, Matky Božieho Syna, Bohorodicky. Pripomíname si u nás 25. výrocie vzniku samostatnej Cirkevnej provincie. Na dnešný den pripadá 10. výrocie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Svätý Otec vydal k 1. januáru 2003 tridsiatešieste posolstvo o mieri. Všetky tieto udalosti, ktoré sú obsahom dnešného sviatku, majú pre nás velký ludský, obciansky ale aj duchovný a krestanský význam. Všetko sa totiž usilujeme vidiet ocami viery a vo svetle toho, ktorý sa stal svetlom každého cloveka a svetlom národov. Narodeného Ježiša Krista. Len v jeho svetle správne chápeme život, udalosti národov a celého sveta. Preto hodno hovorit aj o zdanlivo príliš obcianskych a ludských veciach, hodno o nich hovorit aj od oltára, aby sme ich s vdakou vedeli zapojit aj do prúdu svojho osobného, spolocenského a duchovného života aj v našej miestnej Cirkvi.

1. január je predovšetkým sviatkom Panny Márie, Matky Božieho Syna, sviatok Bohorodicky. Je to správne, že si ju pripomíname hned v prvý den roka. Nou sa završili všetky predpovede Starého zákona o narodení záchrancu sveta. A nou sa zacal Nový vek, Nový zákon v osobe jej syna, Ježiša Krista, z ktorého žije svet dvetisíc rokov a ak z neho nežije, tápe stále vo tmách. Úcta k Panne Márii ako Matke Božej sa u nás rozvíjala od cias sv. Cyrila a Metoda. Ctitel Panny Márie svätý Metod, ako hovoria historické pramene, bol pochovaný v katedrálnom chráme a podla "Strucného žitia" "leží vo velkom chráme... na lavej strane v stene za oltárom presvätej Bohorodicky". Tu sa zacala naša úcta k Panne Márii.

My si Pannu Máriu ctíme predovšetkým ako Sedembolestnú. V liturgii spievame: Ty si sláva nášho národa, ty si radost nášho ludu". A v prefácii na sviatok Sedembolestnej Panny Márie spievame, že aj teraz neprestáva orodovat za nás a s láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna. Áno, stará sa! A preto sa aj naše chrámy ozývajú piesnami dôvery: "Matka drahá, oroduj vždy za náš národ u svojho syna..." To si pripomíname aj v tento den, sviatok Panny Márie. Ved ona vždy preukazovala nášmu ludu pomoc v utrpeniach a v nebezpecenstvách.

Dvadsatpät rokov samostatnej cirkevnej provincie
Druhou významnou udalostou, ktorú si pripomíname, a to právom v chráme, bolo zriadenie samostatnej cirkevnej provincie na Slovensku pápežom Pavlom VI. tridsiateho decembra roku 1977. Vtedy sa upevnila cirkevná štruktúra po dlhom, dlhom case, po mnohých stárociach, a to patrí tiež k plnému životu veriacich každého národa. Možno si v prúde casu a života ani neuvedomujeme, aký vážny cin to bol v našich cirkevných, národných, ale aj štátnych dejinách Slovenska. Prvá cirkevná provincia, celkom prvá, bola na našom území zriadená už za života svätého Metoda, a to aj ustanovením diecézy "Svätej cirkvi nitrianskej" roku 880 bulou Industriae tuae adresovanou "milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežatu." Svätý Metod ako arcibiskup bol Metropolitom, ciže cirkevným predstavitelom tejto cirkevnej provincie, do ktorej patrila Nitrianska diecéza. Po smrti Svätopluka túto cirkevnú provinciu znova potvrdil a prehlbil na žiadost Mojmíra II. pápež Ján IX. roku 898, ked vyslal svojich legátov, arcibiskupa Jána a biskupa Benedikta a Daniela, ktorí vysvätili pre Velkú Moravu jedného arcibiskupa a troch biskupov tamojšej cirkevnej provincie. Historici sa domnievajú, že arcibiskupom po svätom Metodovi bol sv. Gorazd.
Po vzniku nového uhorského štátu sme boli aj cirkevne zaradení do nového útvaru. Na stárocia zostala na Slovensku samostatná len Nitrianska diecéza, ktorá pretrvala dodnes, dalšie diecézy vznikli až po 900 rokoch, roku 1776. Podstatná zmena v cirkevnom zriadení na Slovensku vznikla až 30. decembra 1977, ked pápež Pavol VI. zriadil samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu, a to pápežskou konštitúciou "Qui divino" a konštitúciou "Praescriptionum sacrosancti". Prvý raz boli tieto dokumenty slávnostne precítané na sviatok Sedembolestnej v Šaštíne 15. septembra 1992.

Naši knazi a naši vzdelanci privítali tieto rozhodnutia Ríma s velkým zadostucinením. Naši vzdelanci napísali: "Tento dokument medzinárodnej platnosti je potvrdením o tom, že nás iné spolocenstvá konecne berú na vedomie. ... Rím svoje rozhodnutia neodvoláva. Co je v jeho obrovskom kultúrno-historickom komputeri ako informácia raz uložené, to tam zostáva. Vlády prichádzajú a odchádzajú, no Kristov stolec a jeho nohy sú vrastené hlboko do osudov ludstva a v nom spocíva pre nás prevratný význam onoho dokumentu... Je v nom naša prvá novoveká identifikacná karta vystavená najvyššou morálnou autoritou svetového spolocenstva..." Toto napísal náš najväcší súcasný básnik. /M. Rúfus/ - Iný náš verejný cinitel vyzdvihol aj štátno-obciansky význam tejto udalosti slovami: "Rozhodnutím najvyššej autority Katolíckej cirkvi máme teda konecne v absolútnom súlade územie zvrchovanej cirkevnej provincie s hranicami Slovenskej republiky" (R. Kaliský).

Za vznik Samostatnej slovenskej cirkevnej provincie máme co dakovat Pánu Bohu, a to tak z pohnútok duchovných a náboženských, ako i z pohnútok národných a štátnych. Význam cirkevnej slovenskej provincie bol završený obsadením všetkých diecéz biskupmi a zriadením Konferencie biskupov Slovenska, ktorá bola ustanovená po vzniku Slovenskej republiky roku 1993. A vtedy sa nám naplno roztvorili možnosti ohlasovat evanjelium, viest naše deti, mládež, otcov, matky, rodiny. Viest všetkých veriacich ku stále hlbšej viere a stále hlbšiemu prežívaniu celého života v Pánu Bohu. Ci sa nám to podarilo a nakolko sa nám to podarilo je vecou nás všetkých, tak veriacich ako aj knazov a biskupov, aby sme si na to odpovedali. Mnohé veci sa nám podarili, niektoré nám zostávajú stále ako úloha.

Desat rokov samostatnosti Slovenskej republiky
Tretou duchovne i národne významovou udalostou, ktorú si dnes pripomíname, je 10. výrocie samostatnej Slovenskej republiky. Áno aj do kostola patrí zmienka o tejto udalosti. Ved národy a štáty patria tiež Pánu Bohu a majú žit podla božieho poriadku. Ak existujú, je za ne co dakovat. Tak ako život jednotlivca a život rodín je velkým darom Božím, takýmto darom Božím je aj národ a život národa. Je to spolocenstvo zjednocované u nás územím, dejinami, kultúrou, jazykom a spolocnými tradíciami viery.

Národy sú zvrchované subjekty osobitných suverénnych práv, no ich zvrchovanost sa završuje až vznikom nástroja, ktorým národy svoje práva uskutocnujú v konkrétnom živote. Týmto nástrojom zvrchovanosti je aj pre slovenský národ jeho vlastný štát - Slovenská republika. Na území Slovenska je táto republika štátom slovenského národa i všetkých národnostných spolocenstiev na tomto území.

Samostatnú Slovenskú republiku uznali hned v prvých hodinách a dnoch desiatky štátov Európy a sveta. Medzi prvými pozdravil Slovenskú republiku hned pri jej vzniku Svätý Otec Ján Pavol II. Už na Silvestra, den pred novým rokom sme mali jeho pozdravný list, ktorým prijímal ustanovenie Slovenskej republiky. A 4. januára 1993 som poslal Svätému Otcovi, aj v mene ostatných otcov biskupov, písomné podakovanie za prejavenú priazen tohto znenia: Svätý Otce, zástupca Svätej stolice a Váš zástupca ako Nástupcu Petrovho nám odovzdal list s pozdravmi a požehnaním Vašej Svätosti. Z celého srdca Vám dakujeme za túto láskavú pozornost hned v prvých minútach vzniku samostatnej Slovenskej republiky. List sme cítali v katedrálnych chrámoch a vedia o nom už všetci knazi, veriaci i ostatní obyvatelia Slovenska. Pozdrav Nástupcu Petrovho vniesol nový pokoj a dôveru do duší našich obyvatelov. Ak sme boli doteraz vdacní Pánu Bohu za pokojný vývoj udalostí u nás, teraz sme vdacní aj za pozdrav a za požehnanie Petrovho nástupcu, ktorý tento pokoj u nás ešte prehlbil. Práve cez Vás, Svätý Otce, si uvedomujeme, cím je pre nás svätá Cirkev a Evanjelium a ako nás nadalej a natrvalo spája do jednoty na Slovensku, v Cechách, na Morave i so všetkými národmi sveta. Svätý Otce, dakujeme Vám a žehnajte nás!" Tak znel dakovný list Svätému Otcovi, 4. januára 1993.
Národná rada SR odhlasovala potom ako štátny znak, umiestnený i na štátnej vlajke slovenskej, slovenský dvojkríž v duchu našich kultúrnych a duchovných tradícií. Máme byt za co vdacní, ked vidíme slovenský znak a slovenskú vlajku, mnohokrát aj v cudzine, ako ju vyzdvihnú a objavuje sa na obrazovkách a našim želaním je len jedno, aby sme nemali len v štátnom znaku dvojkríž a na štátnej vlajke, ale aby sme v duchu tohto dvojkríža, slovenského dvojkríža, rozvíjali aj každodenný svoj život, aby tí, co spravujú našu krajinu, boli naplnení duchom tohto dvojkríža a my všetci aby sme v tomto duchu sa usilovali rozvíjat náš život.
Po desiatich rokoch Slovenskej republiky zistujeme, že štát je úloha, nie ciel, že národom, ani nášmu národu nestací k plnému životu samostatná sloboda, ani samostatný štát. Slobodu i štátny život je potrebné naplnat tvorivým životom - pravdou, spravodlivostou, solidaritou a vytrvalou snahou o spolocné dobro. Niektoré pozitívne veci sme realizovali. Cirkvi môžu slobodne ohlasovat evanjelium, majú možnost vychovávat deti, vplývat na upevnovanie manželstiev a rodín, majú možnost sociálneho a charitatívneho pôsobenia medzi núdznymi.
Na druhej strane nás trápia aj neduhy, ba aj neresti. Bohatí sa stávajú bohatšími a chudobní stále chudobnejú, my sa na to dívame a nie je isté, ci robíme všetko, aby sme najmä chudobným úcinne pomáhali. Máme tažkosti so školstvom a výchovou detí. Máme tažkosti so zdravotníctvom, najmä pokial ide o chudobnejších ludí. A tieto tažkosti vznikli a vznikajú casto aj našou vlastnou vinou. Sloboda sa aj u nás zneužíva na šírenie úpadkovej kultúry - niektorí šírili u nás volnú marihuanu, volný sex a iné neresti. To ide tažko a spolu dohromady s naším slovenským dvojkrížom. Valia sa na nás vlny položivocíšnej kultúry vášní, hýrivej spotreby, pretvárky, násilia, nenávisti a teroru, maskované tzv. ludskými právami.

Ak poprieme to, cím národy po stárocia zdravo žili, ak potlacíme Desatoro a krestanskú kultúru národov, z coho budú národy, aj náš národ žit? Z coho bude žit zjednotená Európa a my v nej? Je potrebné skrz naskrz rešpektovat dôstojnost a hodnotu cloveka a rodiny, hodnotu národa a národov a to práve v tom svetle, ktorým je betlehémske svetlo, ktorým je Ježiš Kristus a jeho evanjelium.

Táto úcta a hodnota cloveka a národov má byt meradlom všetkých sociálnych opatrení, meradlom výchovy, školstva, hospodárstva, celého života národa a štátu. Náš clovek nedávno napísal: "Pribúdajú posilovne, na posilovanie svalov, ale ubúdajú knižnice. V mnohých telách sa neposilnuje duch. Naši spisovatelia a umelci nešíria a nemajú možnost dotvárat kultúrou náš život." Áno, to sú naše nedostatky! A máme aj primnoho nezamestnaných a chudobných ludí, na ktorých nesmieme zabúdat. Caká nás teda aj v budúcnosti mnoho úloh.

Slovenská republika bude pre nás požehnaním vtedy, ked ju budeme mat radi a ked sa v jej mene budeme usilovat o spolocné dobro všetkých. Pre nás veriacich to nie je len cisto civilná záležitost, lež je to i vec Božieho poriadku, a teda i vec našej viery, našich modlitieb, našej práce. Preto všetky tieto úlohy zahrname aj do modlitieb a spevov, najmä mariánskych, ked voláme: "Matka, národ chrán!"

Napokon štvrtým okruhom obsahu tohto dna je Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. ku dnešnému 36. Svetovému dnu mieru. Národy žijú dnes v strachu pred terorizmom, ktorý vybuchuje na všetkých kontinentoch a na všetkých stranách sveta. Tento terorizmus je bezuzdný, otrasný a nevypocitatelný. Nenávist plodí nenávist, pomsta vyvoláva pomstu a ich špirála vyústuje do neprícetnosti.
No ludia a národy sa dnes trasú strachom nielen pred terorizmom, ale trasú sa aj strachom z možnej vojny, ktorej dôsledky nevie nikto vyrátat a predvídat. Svätý Otec vo svojom Posolstve urcuje podstatné podmienky obnoveného života v mieri ako pevné piliere tohto života v mieri. Týmito piliermi môže byt podla neho len pravda, spravodlivost, sloboda a áno aj láska.

Pravda sa stane základom pokoja, ked tu bude hlboké vedomie dôstojnosti života cloveka, ked si každý bude uvedomovat nielen vlastné svoje práva, ale aj svoje záväzky voci iným. Spravodlivost bude utvárat pokoj, ked bude každý konkrétne naplno rešpektovat práva druhých, jednotlivcov i národov. Láska sa stane kvasom mieru, ked budeme vnímaví na potreby iných ako na svoje vlastné materiálne i duchovné potreby a sloboda umožní pokoj vtedy, ked sa ludia budú riadit svedomím a rozumom a ked prijmú zodpovednost, plnú zodpovednost za svoje ciny. Tieto piliere mieru by sme mali rozoberat v masmédiách a my veriaci aj v modlitbách.

Dnes panuje strach pred terorizmom i strach pred vojnou a ozývajú sa aj rozlicné hlasy, ako zabranovat jednému i druhému. V posledných týždnoch sa vynorili varovné hlasy nielen proti terorizmu, ale aj proti vojne. Ci je to úcinný a dobrý a správny prostriedok proti terorizmu. Ved vojna je posledný z posledných extrémov záchrany života jednotlivcov i národov. A je nevypocitatelná.

Triezvy a dôstojný postoj zaujíma v tej veci Cirkev v Amerike, v Brazílii, v Anglicku a inde. A Petrov Nástupca. Svätý Otec pri požehnaní Urbi et Orbi pred niekolkými dnami, hoci nespomenul priamo Irak, povedal: "Treba raz navždy skoncovat s nezmyselnou špirálou slepého násilia... Treba skoncovat s tlejúcimi konfliktmi, ktorým sa možno spolocným úsilím všetkých vyhnút. Predovšetkým stále ešte vyjednávaním." Svätý Otec spomenul nenávist na Blízkom východe a potrebu utlmit ju. Spomenul Afriku, kde zúria nicivé hladomory a nelútostné boje, niciace bohatstvo krajín. Hovoril o Latinskej Amerike a Ázii, kde politické, hospodárske a sociálne krízy ohrozujú pokoj rodín a národov. Trvalý pokoj môže vyrastat len z pravdy, spravodlivosti a slobody, ked sa opiera o Boží poriadok. My si uvedomujeme, že prikrátko trvá pokoj sveta, ked ludia nechcú pokoj Boží.
Toto všetko, obavy i nádeje, si pripomíname v prvý den roka 2003, na sviatok Panny Márie, Matky Pánovej. Toto všetko sa týka aj nás na Slovensku. Preto aj uprostred tejto bohoslužby voláme: "Ty si sláva nášho národa, ty si radost nášho ludu. Matka, národ chrán!"
Královná pokoja, oroduj za nás! Bože bud nám milostivý a žehnaj nás! Amen!

Kardinál Ján Chryzostom Korec
nitriansky diecézny biskup

Bazilika-Katedrála sv. Emeráma v Nitre, l. január 2003, sviatok Bohorodicky,
vysielané Slovenským rozhlasom o 9.30 hod.
Zo zvukového záznamu zapísal o. Peter Tibenský, SJ.