Laco Zrubec Dvakrát Andrej Hlinka Atentát na Andreja Hlinku Ladislav Fonód, profesor krupinskeho gymnázia, ma roku 1990 zaviedol na krupinské námestie, po ktorom pred desatrociami krácali tamojší rodáci, z ktorých nacim spomenút Elenu Maróthy-Šoltésovú, pevca slovenského národa Andreja Sládkovica, biskupa Štefana Moysesa, historika Pavla Bujnáka a svetoznámeho pestovatela ruží Rudolfa Geschwindta... Naše mesto pamätá na chýrne jarmoky už od 14. storocia, zacal profesor Fonód. - Naši predkovia sa živili baníctvom, hrnciarstvom a medzi popredné remeslá patrilo cižmárstvo a krajcírstvo ako aj súkeníctvo. Mnohí z nich boli polnohospodári a pestovali ovocie. Môj spolocník sa na chvílku odmlcal. Zdalo sa mi, že má slzy na krajícku a ako keby sa mu zadrhol hlas. Chápem, neradi hovoríme o trápeniach, bolestiach a o tom, co nám hlodá srdce. Vtedy cosi v našom hrdle škrípe a najradšej by sme niektoré slová nevyslovili. Ale ked padla otázka, nacim odpovedat. Krupinské námestie bolo v ten osudný den 12. júna 1921 odeté do slnecného jasu. Bolo horúco, ako býva v tom case. Detváky sa tešili na prázdniny a rolníci na žatvu, aby bolo dostatok chleba. Nezamestnanost klopala na každé dvere nielen v Krupine, ale aj v širokom okolí. Ludia boli bez práce a mnohým sa zdalo, že žijú zbytocne, že sú tarchou štátu a najradšej by sa boli ukryli tak, aby ich ani slnko nevidelo a kiež by ich pohltila círa tma. Pravda, nebola to ich vina... Obyvatelia Krupiny sa hotovali privítat Otca národa Andreja Hlinku. V kútiku duše si želali, aby ich pocastoval aspon nádejou, že možno zajtra, pozajtra sa osud obyvatelov zlepší, že nebudú musiet cakat na žobracenky, - vyznal sa pán Fonód. Vtedy, dvanásteho júna 1921, sa pred krupinským mestským domom zhromaždilo asi desattisíc obyvatelov. Skoncili sa bohoslužby a ludia kricali na slávu Otcovi národa, Andrejovi Hlinkovi, ktorý vystúpil na tribúnu. Hovoril o sebaurcovacom práve Slovákov, o útlaku, o šírení cerveného moru, ateizme, i o tom, že mnohé slovenské ruky ostali cudzou vinou bez práce. Prítomní tlieskali a volali recníkovi na slávu, - informoval ma Ladislav Fonód. Otec národa nám hovoril zo srdca, z círocistej slovenskej duše, a odrazu sme poculi dva výstrely... Bolo to hrozné! - boli slová priameho úcastníka Vojtecha Randušku. Ako sa táto tragédia udiala? Nuž v tomto dave, asi tridsat metrov od tribúny, stál i Josef Zapletal, železniciar- výpravca, ktorý prišiel do Krupiny z Ceska a usadil sa v naturálnom byte krupinskej železnicnej stanice, - zacala svoje rozprávanie priama úcastnícka Anna Barancoková. Vo vrecku nohavíc stískal pištol. Škrel ho hlas Andreja Hlinku, predsedu Hlinkovej Slovenskej ludovej strany, vedúcej politickej sily na Slovensku. Najradšej by videl Hlinku pod zemou. No a teraz nastal jeho cas, myslel si. Asi po dvadsiatich minútach Hlinkovho prejavu, - dodáva a spresnuje Ladislav Fonód, ked sa námestím znova rozlahol potlesk, vytiahol Zapletal pištol, zamieril a vystrelil na Andreja Hlinku dve rany. Hlinka sa odmlcal, prepukla panika. Zapletal sa dal na útek. Niektorí Krupincania bežali za atentátnikom, ale skoro sa vrátili. Viac ich zaujímal Hlinkov osud ako Jozef Zapletal. Za tým utekali len dvaja ci traja žandári. Po krátkej odmlke Hlinka opät prehovoril. Bože, odpust mu, ved nevie, co robí. Nepoznám toho cloveka, nikdy som ho nevidel, aspon si nepamätám. Mna neumlcia ani výstrely! A vy, Krupincania, máte v mestskom erbe velkonocného baránka, odpustite vrahovi. Hlinka chvílu mlcal. Potom dokoncil svoju rec. Prítomní volali Otcovi národa na slávu. Jeho hlas bol tepom ich bolestí, na ktoré hladali liek. Jozefa Zapletala mnohí Krupincania dobre poznali, aj ked bol v meste iba necelé tri roky. Bol to srdnatý clovek a po nástupe do funkcie výpravcu na železnicnej stanici postupne prepustil všetkých Krupincanov a nahradil ich krajanmi spoza rieky Moravy. Ešte aj niektorí posunovaci železnicných voznov boli Cesi! Aký osud stihol Zapletala po atentáte? V Krupine sa povrávalo, že Josefa Zapletala po atentáte zatkli a odviezli do Bratislavy. Isté však je, že jeho rodina sa ihned na druhý den po atentáte z mesta vystahovala. Dnes už nik nevie kam. Krupincania však darmo cakali, že Zapletala postavia pred súd. Mocipáni rozhodli, aby sa atentátnik do Krupiny a na Slovensko už nevrátil. Zmizol, hovorí môj spolocník. Fonódove rozprávanie doplnil další priamy úcastník Ján Dobrík Zapletal sa vytratil. Rozšírilo sa, že ho budú prísne súdit v Prahe, lebo strielal na poslanca Národného zhromaždenia. Bolo to však len pretahovanie sladkých motúzikov, aby sa mestské zastupitelstvo v Krupine a obcania akosi upokojili. My sme si však povedali, hovorí Vojtech Randuška, že ked Zapletalovi odpustil sám Andrej Hlinka, odpustíme mu aj my. Už aj preto, že máme v mestskom erbe toho velkonocného baránka. O dalšom osude toho lapaja sme sa už dalej nic viac nedozvedeli. Ako by aj: žandári boli Cesi, úradníci takisto... Tieto slová mi potvrdila aj Anna Barancoková, narodená roku 1907. Známy a populárny herec, rodák z Krupiny Viliam Polónyi, ktorý stál s nami, slová pána Randušku a Anny Barancokovej potvrdil. Z rozprávania starších rodákov aj on vedel o atentáte na Otca národa. Ja som v ten osudný den mal iba šestnást rokov, zacal Ernest Ján Dobrík, uznávaný polovník, krupinský rodák. Pocul som dva výstrely a pamätám sa aj na trmu-vrmu, co potom nastala. Netrafil, naštastie, - dokladá. Za takýto ohavný cin na poslanca Národného zhromaždenia mali atentátnika prísne odsúdit, nic také sa však nestalo. Listoval som vo farskej kronike, o atentáte tam nebola zmienka. Pozorne som si preštudoval aj kroniku železnicnej stanice v Krupine, ktorú vedú od konca 19 storocia. Aj tam k roku 1921 majú len dodatocné zápisy. Píše sa síce o ceských železniciaroch, ktorí do Krupiny prišli, no meno Josefa Zapletala chýba... Zápis je v ceštine, kto ho písal, radšej mlcal. Ani v mestskej kronike krupinskej nie je o atentáte ani slovko. Žeby to bolo želanie samotného Andreja Hlinku, aby sa nevyostrovali národnostné spory? Možno. V roku 1944 svetlo sveta uzrela kniha Krupina, v ktorej sa spomína atentát na Andreja Hlinku: "...Z udalostí roku 1921 zmienku si zasluhuje návšteva vodcu A. Hlinku v Krupine. Dna 12. júna prišiel recnit na ludové zhromaždenie. Vtedy nan vystrelil železnicný zamestnanec Josef Zapletal, Cech. Naštastie gulka ho nezasiahla... Krupinský remenár Vojtech Randuška mal v case atentátu desat rokov. Na manifestácii sa zúcastnil povinne ako školácik. Svoje rozprávanie doplnil: Ten gauner ušiel. Vystrelil vtedy, ked Andrej hlinka zacal hovorit o autonómii, ktorá nám patrí. Ludia zacali tlieskat a ...na chvílu sa odmlcal potom pokracoval, stál som blízko tribúny. Vtedy po výstreloch Andrej Hlinka svojim blízkym povedal: Viete, že zlí proroci usúdili, vraj nezomriem bosý, ale obutý. Nuž, budú teda prekvapení... Zapletala sme viac nevideli. Niekto ho musel ochranovat. Otec národa sa neuspokojil s odrobinkami, ktoré na Slovensko dodávala Praha ako almužnu. Škrelo ho, že sa nerešpektuje dodržanie zásady Clevelandskej a Pittsburghskej dohody. Bolelo ho, že chlapi postávajú na uliciach bez práce, ženy nemali za co nakupovat a co varit. O robotné a usilovné slovenské ruky nebol záujem. Mnohí našinci museli s horkou príchutou blenu opustit svoje rodiny a íst za prácou do Ciech, Rakúska, Nemecka, Belgicka alebo za oceán. Hlinka ako zápalistý recník nepúštal prázdne reci, opieral sa o fakty. Hovoril z duše národa. Hlinkovi a jeho politike Hlinkovej slovenskej ludovej strane národ veril. Nuž ale tak, ako ho jedni milovali - druhým bol trnom v oku. Rímskokatolícky knaz Andrej Hlinka (1864 - 1938) zomrel v Ružomberku. Bol signatárom Martinskej deklarácie. Bol najvýznamnejšou osobnostou slovenského politického života v prvej polovici 20. storocia, hlavný predstavitel autonomistického hnutia. Zomrel v Ružomberku. Pochovaný bol v ružomberskom novovybudovanom panteóne. Dnes, zaciatkom 21. storocia nevieme, kde sa telesná schránka Otca národa nachádza. Rakva, v ktorej bol pochovaný, je v katakombách v Dóme Sv. Martina v Bratislave. Prestrelená dvoma ranami. Komu Hlinka zavadzal, kto sa bál a dodnes bojí? Text pod snímku: Zhromaždenie v Krupine v case atentátu na Andreja Hlinku (archív Ladislava Fonóda) |