V každom okne Radavy horeli sviecky Návšteva Andreja Hlinku na Južnom Slovensku roku 1928 Radava je nevelká obec v Požitaví. Leží v strede železnicnej trate Šurany- Levice. Obec sa však môže popýšit "velkou" kronikou, ktorú kvalifikovane a krasopisne písal Adolf Melišek (1876-?) rodák z Radavy, kronikár obce. V roku 1912 Adolfa Meliška zvolili do obecného zastupitelstva v Radave. V roku 1919 sa stal miestnym richtárom, clenom župného výboru Tekovskej stolice a od roku 1925 clenom zemedelskej rady pre Slovensko v Bratislave. Vtedy Meliška zvolili za poslanca Národného zhromaždenia za Hlinkovú slovenskú ludovú stranu. Roku 1933 zacal písat kroniku Radavy. Niektoré udalosti zaznamenal aj spätne. Jeho poznámky, postrehy a zápisky sú cennými príspevkami historiografie regionálnych dejín Radavy a Požitavia. Fedrový kociar Kroniky sú nenahraditelnou mozaikou každého mesta i obce. Najmä vtedy, ak sú písané bez zvelicovania, na prísnych princípoch historických reálií - a krasopisne, ergo, citatelne. Na takúto kroniku som natrafil v Radave (okres Nové Zámky), ktorú prehladne písal radavský richtár, kronikár, poslanec Národného zhromaždenia Adolf Melišek. Zaznamenal aj nevšednú udalost na našom juhu - návštevu pápežského preláta, Mons. Andreja Hlinku (1864 - 1938), dna 22. mája 1928 v obci Radava. Kronikár napísal: "V roku 1928 navštívil Radavu osobne Andrej Hlinka, politik, rímskokatolícky knaz, farár v Ružomberku, predseda Hlinkovej slovenskej ludovej strany..., ktorý vyhovel našej žiadosti a oznámil, že dna 22. mája 1928 príde vecer o pol ôsmej vlakom do stanice Senca..." Podla kronikára sa robili velké prípravy. Ulice boli posypané "zlatým pieskom, pred každým domom boli zakopané zelene a na každom visel lampión zo svieckou... Predvecer bol zapriahnutý fedrový kociar Štefana Fábryho a bujné kone, ktoré on sám hnal. A hralo velké bandérium rolníckych mladíkov na konoch a okrášlených kociaroch, medzi nimi fišský pán farár Bernard Melišek... na koci boli vence... pred železnicnou stanicou sa nazhromaždil velký zástup ludu aj z okolitých obcí". Železnicná stanica v Senci (dnes Svätuša) susedila s Radavou. Spomínaný fíšsky farár bol rodákom z Radavy. Kapláncil v Dvoroch nad Žitavou, Komjaticiach, v Raci pri Bratislave, v Topolcanoch, napokon vo Fíši (dnes Trávnica), obec, ktorá susedila s Radavou. Vyše šesttisíc úcastníkov Ked Andrej Hlinka, Otec národa vystúpil z vlaku, pozdravil prítomných. Vzácnu návštevu privítal správca fary Bernard Melišek "naco od prítomného davu ludu zahucalo: nech žije Andrej Hlinka. Sláva mu!, ktoré nemalo konca a bolo opakované až do príchodu do Radavy,.." Dalej sa v kronike píše, že v každom okne Radavy boli rozsvietené sviecky, ktorých plamen blikotal, ako keby aj tieto plamienky vítali vzácnu návštevu. Pri vstupe do dediny stála triumfálna brána. V obci Hlinku privítal Adolf Melišek, kronikár obce a poslanec Národného zhromaždenia. Obcania stále volali na slávu Otca národa. Potom sa Hlinka pobral k sestre trávnického farára Kataríne Janciovej, kde vzácnu návštevu privítal Ladislav Janci, murársky majster. Tam vzácna návšteva vecerala a prenocovala. Žiadny hotel, nijaká ochranka a luxus. Žil skromne tak, ako tí, ktorých záujmy zastupoval - aj v Prahe. Na druhý den, v nedelu ráno do Radavy hrnuli sa ludia zo širokého okolia. Nastal sviatok vysviacky zvonov. Prišli aj hostia Slovenského orla zo Šurian, ktorí pod oknom, kde Andrej Hlinka spal, zaspievali budícek. Do Radavy prišlo vyše šesttisíc návštevníkov. Sústredili sa pri škole a pri kaplnke. Zvon cakajúce na posviacku okrášlili vencami a stuhami: biela, modrá, cervená. Boli uložené "na zeleno zafarbený nový voz Štefana Struhára, v ktorom boli zapriahnuté dva páry krásnych volov s pozlátenými rohami. Voly boli Štefana Hlavácka a Demetra Ivana". Z kroniky sa dalej dozvedáme, že sprievod sa pohol s hlaholom náboženských piesní "bolo vidiet štíhlu postavu Andreja Hlinku". Zástup potom zastavil pri soche Panny Márie, kde bol ozdobený polný oltár, "pri ktorom slúžil svätú omšu vdop. Andrej Hlinka, kde mal aj kázen. Polnú svätú omšu sprevádzal na osemnást registrovanom harmóniu Bernard Melišek, farár fíšsky". Po svätej omši nastala slávnostná chvíla. Andrej Hlinka posvätil zvony. V obšírnej homílii vysvetlil význam zvonov. Apeloval na národné cítenie a po zaspievaní pápežskej hymny bola slávnost ukoncená. Potom nasledoval obed. Kronikár Adolf Melišek spomína: "Kedže v obci žiadnej inteligencie nebolo, boli na obed pozvaní starší obcania, asi dvadsat, medzi ktorými bola nálada nielen sviatocná ale aj veselá, a preto sa mnoho prípitkov vynieslo na poctu nášho zriedkavého hosta a pána farára Meliška..." Zhromaždenie zakázali Farár Melišek a kronikár Melišek, poslanec Národného zhromaždenia boli zrejme hlavní aktéri postarat sa o vzácneho hosta. Z kroniky sa dozvedáme, že pocas obeda a tesne po, sa medzi návštevníkmi rozprúdila širšia debata. Spomína: "Najlepšie nás rozveseloval Štefan Hlavácek, ktorý robil kritické poznámky a nadávky na Cechov vzdor tomu, že pôvodom bol aj on Cech, kedže jeho otec do obce prišiel ako mládenec z Ciech a oženil sa s jednou tunajšou gazdovskou dcérou. Toto som pošepol vdp. Andrejovi Hlinkovi, ktorý sa obrátil na Hlavácka so slovami: Starý, preco vy nadávate na tých Cechov, ved jak pocúvam, aj váš otec bol Cech! Hlavácek rýchlo odpovedal: Pán velkomožný, že matka bola Slovenka, na to prisahám, ale kto bol môj otec, to neviem. Potom vypukol velký smiech". Odpoludnia sa mala konat velká manifestácia. Obcania zo širokého okolia cakali, že vzácny host prehovorí. Už nie ako knaz, ale celný predstavitel a hovorca Slovenského národa. Kým Hlinka obedoval, v okolí sa už obšmietal komisár so svojou suitou. Obcania darmo cakali, okresný nácelník zhromaždenie zakázal. Vraj takéto stretnutie by narušilo sviatocnú náladu... Andrej Hlinka sa však nedal odradit. Recnil a velmi zápalisto. Volal otvorene po slovenskej autonómii, po samostatnosti Slovenska, po zrušení žobraceniek. Poukázal na ruky, ktoré by chceli pracovat, ale nezamestnanost im uberala silu. Hovoril o nových vetroch, ktoré vejú po Európe, aby ani jedna ruka nikdy neoddychovala len preto, že niet roboty. Poukázal na bohatstvo slovenskej ludovej kultúry, ktorá má konjunktúru v Európe a vo svete. Spomenul kniežata Pribinu, jeho syna Kocela, potom svätcov Cyrila a Metoda a krála Svätopluka. Poukázal na potrebu historického vedomia každého jedinca... V kronike dalej cítame: "Po obede, posedení a manifestácie o pol štvrtej hodine mu išiel vlak, na ktorý ho vyprevádzalo obecenstvo... Mládež ho vyložila na vlak, ktorým odcestoval, smer Levice, Ružomberok". Skromne prišiel, skromne odišiel. Vyoral však hlbokú brázdu medzi prítomnými. Zapaloval srdcia a vlial ludom nádej, že predsa sa aj ich životná úroven zlepší. Hlahol zvonov v Radave dodnes znie a pripomína okoloidúcim slávnostnú chvílu prítomnosti Andreja Hlinku v malej dedinke na slovenskom juhu. Laco Zrubec Texty pod snímky: 1) Andrej Hlinka v roku 1920 2) žobracenky pre nezamestnaných. Mozolnaté, usilovné ruky boli bez práce... Laco Zrubec |