Kruté zlociny proti ludskosti v rokoch 1945 - 1946

Písal sa rok 1946. Denník Národná obroda uverejnil 4. januára v tom roku tento clánok:

Už sa nepamätám, kto bol vydavatelom uvedených novín, myslím si však, že Komunistická strana to nebola. Skôr Demokratická. Clánok nevyvrátitelne prezrádza praktiky komunistickej dielne, používanie nepravdivých a tendencných informáciách o "protištátnej cinnosti" niektorých "cirkevných kruhov" (ktorých konkrétne, nebolo podstatné). V tom období sa Demokratická strana nijako od Komunistickej nelíšila, pokial išlo o protináboženské, zvlášt protikatolícke zameranie. Vyplývalo to zrejme z cudného "micurinského skríženia" demokratov a bolševikov (Lettrich - Husák), zjednotených tiež aj ceskoslovenskou orientáciou benešovsko-stalinského kurzu.
A propos, tejto doktríne bol poplatný aj holokaust nezanedbatelného poctu obcanov východného Slovenska, ktorí dodnes v nezistenom pocte našli ukrutné utrpenie, ba i smrt v sovietskych gulagoch. Doteraz nevyšlo najavo, kto, ktorá osoba, ci osoby, sú za tento neodpustitelný zlocin zodpovedné.
Pokial ide o uvedený clánok, osoby, ktoré boli zaistené a malo sa proti nim zaviest trestné pokracovanie, sú, pokial sú nažive, identifikovatelné, no ja, ako jeden z postihnutých, neviem o tom, že by v tejto akcii boli figurovali nejakí príslušníci "cirkevných kruhov" - knazi.
Tolko k clánku ... Aká však bola skutocnost?
Dna 5.12.1945 skupina príslušníkov "Oblastného bezpecnostného zpravodajstva" (OBZ) pod vedením npor. Baroša urobila "zátah" na niektoré osoby z Topolcian a okolia, pricom ich sústredila na bývalej žandárskej stanici v Topolcanoch, nachádzajúcej sa v tom case v úzkej ulicke oproti hostincu pána Jankovica. V poludnajších hodinách prišli za mnou dvaja príslušníci komanda s tým, že ma na cosi potrebujú a že ma o chvílu pustia. Bol som žiakom 7. triedy gymnázia, mal som 18 rokov.
Voviedli ma do miestnosti, v ktorej mi po rozhliadnutí takmer stuhla krv v žilách. Dlážka bola zakrvavená, tak isto aj steny. Z vedlajšej miestnosti sa ozýval neludský rev a žalostný, placlivý hlas. V miestnosti, v ktorej som sa nachádzal, bola skupina ludí, zmasakrovaná na nepoznanie. Modré podliatiny a cerstvé, krvácajúce rany ich robili nespoznatelnými. Po chvíli jeden z nich, správca a organista z našej dediny, mi bolestným hlasom povedal, aby som všetko priznal, aj ked to nebude pravda. Vzápätí som spoznal dvoch žiakov z nášho gymnázia, o rok študijne starších: Janka Macku z Chrabrian a J.Lukotku z Bojnej. Všetci boli dobití na nepoznanie. Jeden z nich mi obnažil lýtko a potichu mi povedal, že mu nan priložili rozžeravený bodák. Ked som sa dostal na rad, pri mucení a bití mi kládli otázky, týkajúce sa akýchsi zbraní a spojenectva s Bielou légiou. Hoci som o týchto vykonštruovaných a nepravdivých obvineniach nemal ani tušenia, priznal som sa k nim.
Bol som posledný v rade vyšetrovaných. Bolo to v popoludnajších hodinách, už sa vonku stmievalo. Po skoncení vyšetrovania nás sústredili do dvoch miestností. Stenanie, ale i rozhovory boli otrasné. Rozhovorili sme sa najmä o spôsoboch vyšetrovania, o bolestivom mucení. Ako som už spomenul, niektorým priložili na lýtka žeravé bodáky, bili putami, pažbami, dávali kopance, bili na zemi opaskami. Boli rozmanité poranenia, krvné podliatiny. To všetko bolo dôkazom ukrutnosti a zverskosti vyšetrovatelov, najmä Baroša. Neludskost vyšetrovatelov, ich hrubost a surovost boli profesionálnymi prostriedkami na priznanie viny nevinných obetí.
Pokial si pamätám, spoznal som tam Dr. Chalmovského, Otta Botku (obaja z Topolcian), pána Streichera, správcu školy z Nemcíc, pána Bebjaka, Janka Macku a J.Lukotku (tých som už spomenul). Boli tam tiež mladiství chlapci z Bojnej, s ktorými som neskôr sedel na cele: Július Pilný (údajne už mrtvy), Milan Šánrik, Krajcík, Rutkaj, dalšie mená si už nepamätám.
Nastal vecer, prišla noc. Zo susednej miestnosti, v ktorej boli umiestnení další vyšetrovaní, sa bleskovo rozniesla správa, že zaistený, umucený Tibor Benkovic na zranenia zomrel. Bola to, bohužial, pravda. Jeho meno je na prvom mieste na tabuli umucených na Ružinovskom cintoríne v Bratislave.
Vzápätí prišli do našej miestnosti dvaja z komanda. Vyviedli ma von a požiadali ma, aby som ich povodil po topolcianskych krcmách, vraj tam niekde je npor. Baroš. Naozaj, v bývalom hostinci Machác sme ho našli v spolocnosti nejakých mužov pri pohárikoch. Vrátili sme sa spät na žandársku stanicu a o nejaký cas nás naložili na plošinu, plachtou prikrytého nákladného auta. Usadili nás na lavice, mne sa ušlo miesto na konci. Vedla mna sedel už iba "obezeták" so samopalom, ako ozbrojený sprievod. Ustatý a dobitý som si vyložil nohy na akýsi vyvýšený biely predmet. Kedže poulicné lampy po dedinách svietili, rýchlo som spoznal, že nás viezli cez známe dediny: Ludanice, Kamanová, Preselany a dalej smerom na Nitru. V jednej dedine som pri osvetlení zbadal, že spod plachty, v ktorej bolo cosi zabalené, trcia nohy. Zrejme to boli nohy mrtveho Tibora Benkovica. Ešte sme sa raz zastavili pri stohu slamy, za úcelom vykonania ludských potrieb. O svojom objave som povedal niektorým spoluväznom. Mali sme vážne obavy, že to môže tak neštastne ako s Tiborom, skoncit aj s nami ....
Naštastie sme napokon dorazili do cielovej stanice Nitra. Tam nás vyložili a zavreli do akejsi pivnicnej miestnosti pod Hradom. Zdržali sme sa tam 2-3 dni, co som využil nato, že som poslal odkaz matke, po mojej tete, bývajúcej nedaleko. Matka ma nasledujúci den aj navštívila. Zvítanie bolo velmi bolestné, ale boli sme radi aj tej krátkej chvílke, ktorú sme spolu strávili, aj ked v neradostných podmienkach.
V nasledujúci den nás odviezli do Bratislavy a vyložili nás vo väznici Krajského súdu. V priebehu januára a februára 1946 ma ešte dva razy zavolali na výsluch. Otázky mi kládol dovtedy neznámy muž, ktorý nebol medzi predošlými vyšetrovatelmi - mucitelmi. Skoncilo to pár zauchami, co sa ešte dalo vydržat. Pri poslednom výsluchu som nabral odvahu a vyhlásil som svoje priznania za nepravdivé, vynútené mucením. Zopár faciek som znovu vydržal, no o nejaký cas, dna 21. marca 1946, na prvý jarný den, ma bez súdu prepustili na slobodu.
Po tzv. "nežnej revolúcii" som dna 15. 1. 1991 podal na Krajskú prokuratúru v Bratislave žiadost o rehabilitáciu, v ktorej som podrobne popísal skutkový stav môjho prenasledovania. Dna 25. 3. 1991 som dostal oznámenie takéhoto znenia, citujem doslovne: "Vzhladom k tomu, že k Vášmu zadržaniu a neskoršej väzbe došlo v období 5. 12. 1945 - 21. 3. 1946, sa zákon o súdnej rehabilitácii c. 119/90 Zb. na Vás nevztahuje." Podpísaný Krajský prokurátor v. z.
Ked v porevolucnom období dochádza k odškodnovaniu politických väznov, mal som nádej, že by mohlo dôjst k náprave aj v mojom prípade. Žial, dozvedel som sa, že zákon o súdnej rehabilitácii c.119/90 Zb. zostáva aj nadalej v platnosti a zlociny spred februára 1948, páchané so zverskostou vtedajšími OBZet-kármi, sú "ospravedlnené" a niet na nich co naprávat. Tomu naozaj nerozumiem ... To je naozaj cudná legislatíva v tzv. právnom štáte. Tiež si myslím, že vedenie Konfederácie politických väznov mohlo razantnejšie presadzovat spravodlivú rehabilitáciu a úcinnejšie sa zastat tažko prenasledovaných a trpiacich obetí bolševizmu.

Vo väznici
Vo väznici Krajského súdu som sa dostal na celu so samými mladistvými. Najmladší z nich mal vtedy tuším 14 rokov. Ich mená si už dobre nepamätám. Tie, ktoré som si zapamätal, som už uviedol. Boli z Bojnej. Cela bola na najvyššom poschodí, jej císlo som zabudol. Prežili sme tam Vianoce ´45. Pamätám sa, ako som na Štedrý vecer sledoval nejakú rodinu oproti v bytovke, ako sa zhromaždili s detmi pod vianocným stromcekom. Ja som bol velitelom cely, ako najstarší: cinil som sa, ostatní veru plakali a mne tiež nebolo daleko od toho, ale sa mi podarilo zdržat sa placu. Napokon sme všetko vložili do rúk Božích a pomodlili sme sa. Boli to dobrí chlapci, držali sa po celý cas, co sme boli spolu, statocne.
Na ošetrovni bol vtedy ako väzen aj profesor Šubík (Andrej Žarnov). On nám liecil rany, dokonca mne liecil aj svrab. Bol to velmi milý, srdecný pán a v dobrom si pamätám jeho posilnujúce slová, v ktorých bola útecha a nádej na lepšie casy.
Všimol som si vo väznici aj Alberta Púcika, väzna v dlhom koženom kabáte, ale v tom case som nevedel, preco je väznený. Nakoniec, chudák, skoncil s vykonaným trestom smrti. To som sa dozvedel až ovela neskôr.
Nedá mi, aby som nespomenul aj väzna Dr. Vojtecha Tuku. Mal celu takmer oproti našej a chodbár ma casto vyvolával, aby som mu pomohol pri jeho takmer absolútnej fyzickej i psychickej nemohúcnosti. Môžem dosvedcit, že bol úplne nepohyblivý, vydával zo seba nezrozumitelné zvuky, bolestivo stenal, ked sme ho dávali na záchod. Robili sme mu v cele poriadok, cistili ho, a tak sme sa mu snažili všemožne pomáhat. Nepoznám jeho prípad vo všetkých súvislostiach. Jedni ho odsudzujú, iní sú voci nemu zmierlivejší. Neskôr, na Právnickej fakulte, som sa spoznal s pánom Svoradom, pedelom právnickej fakulty, ktorý mi bol povedal, že Dr. Tuka po svoj rektorský plat prišiel, podpísal príjem penazí, ale ich nechal v kancelárii s tým, aby ich dali chudobným študentom. Neviem to urcite, ale povrávalo sa, že tento väzen, podla môjho názoru už nielen bezmocný, ale aj neprícetný, bol vyzdvihnutý na šibenicu z vozíka. Aj to je jeden z "vysoko humánnych prípadov retribucného súdnictva".
Vladimír Miškovic