Pútavá prechádzka stredovekým Slovenskom


Matúš Kucera: Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko. Bratislava 2002.
V októbri minulého roku oslávil významné životné jubileum - sedemdesiatku renomovaný odborník na slovenské stredoveké dejiny profesor Matúš Kucera. Rodák z Mojtína po absolvovaní Piaristického gymnázia v Trencíne vyštudoval históriu na FFUK v Bratislave. Tam potom viac ako štyri desatrocia (1956 - 98) pedagogicky pôsobil. Ako poslanec FZ CSFR stál pri zrode našej štátnosti. Odbornost a vysoký morálny kredit ho priviedli do ministerského kresla a v r. 1992 - 93 bol ministrom školstva, mládeže a športu SR. V dalších rokoch pôsobil ako splnomocnený velvyslanec v Chorvátsku a aj v Republike Bosna a Hercegovina. Od septembra 1998 do apríla 2002 bol generálnym riaditelom Slovenského národného múzea. V súcasnosti prednáša dejiny na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Knižne debutoval monografiou Slovensko po páde Velkej Moravy (1974), tvoriacou základ slovenskej historiografie k hospodárskym a sociálnym dejinám vcasnostredovekej spolocnosti. Pociatky vztahov Slovákov s Cechmi spracoval v knihe Pater patriae (1981). Spisovatel Peter Holka sa o Matúšovi Kucerovi vyslovil ako o mužovi "prinajmenšom dvoch profesií, ktorý dokáže zaujímavo rozprávat i písat". Poslucháci jubilantových fundovaných rozborov v rozhlase, ci televízii, alebo citatelia jeho pútavých literárnych diel, akými nesporne sú Postavy velkomoravskej histórie (1986, 1991), Slovensko v dobách stredovekých (1985) a Slovensko na prahu novoveku (1993), budú so spomínaným oznacením zaiste súhlasit.
V predvianocnom období bratislavské vydavatelstvo Perfekt prišlo na knižný trh s dalšou publikáciou svojej edície Ilustrované dejiny, s pozoruhodným titulom Matúša Kuceru Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko. Autor podáva v knihe svoj erudovaný pohlad na dejiny stredovekého Slovenska a Slovákov. Nejde pritom ani o vedeckú syntézu, ani o ucebnicu. Populárne koncipovanú knižku napísal pútavo a zrozumitelným jazykom, so zámerom priniest poznatky práve tým, ktorí si k histórii svojej vlasti budujú predovšetkým dobrovolný vztah. Publikácia oslovuje širokú citatelskú verejnost od mladej generácie až po záujemcov, ktorí už svoj život konfrontujú s dejinami. V súcasnej dobe je to zaiste potrebné, ved aby bolo národné povedomie silné a hlboké, ludia by mali poznat dejiny i tradície svojho národa. Bez sebapoznania skutocne niet ani sebauvedomenia.
Pre kultúrnu verejnost je problematika pociatkov - odkial sme sa vzali a kde sa nachádzajú naše korene zaiste zaujímavá. Súcasná veda odpovedá na otázky, ako a odkedy predkovia Slovákov obývajú krajinu, kde žijú, ako vyzeral historický priestor kam zasadili svoje sídla, ktorou cestou sa uberal slovenský národ celé tie stárocia až podnes a akými ludmi boli naši dalekí i blízki predkovia. K problematike sú potrebné najmä publicistické vyjadrenia a knihy uvážlivých vedcov, ktorí pevne stoja na pozíciách slovenského sebaurcenia a pritom majú dostatocný kritický odstup, aby sa naše dejiny nemýtizovali. Takouto knihou je nepochybne aj Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko. Podobných diel by bolo treba vydat co najviac. Ved každá generácia, najmä v dobách väcších historických premien, sa bude k sledovaniu dejín neustále vracat.
V publikácii Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko sa Matúš Kucera zaoberá našou stredovekou históriou od 5. storocia, kedy sa zacalo stahovanie národov. Ním sa zacala písat nová éra v dejinách Európy. Už zaciatkom 6. storocia boli na území terajšieho Slovenska naši slovanskí predkovia. V 7. storocí vznikol prvý predštátny útvar. Jeho centrálnu cast tvorilo územie juhozápadného Slovenska. Kmenový zväz - Samová ríša vznikla r. 623 najmä z potreby obrany proti Avarom. Po Samovej smrti zanikla r. 658. V prvej polovici 9. storocia prišli vhodné podmienky pre formovanie štátnosti predkov Slovákov. Na území západného Slovenska a na južnej Morave sa utvorili Nitrianske a Moravské kniežatstvo. Prvým, historicky známym kniežatom na Slovensku bol Pribina, ktorý sídlil v Nitre. Tu dal r. 828 vysvätit krestanský kostol, ktorý bol prvým na Slovensku a na celom území západných Slovanov. Okolo r. 830 moravské knieža Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo ku svojmu, cím vznikol velký slovanský štát na strednom Dunaji - Velká Morava.
Korene Slovenska ako politickej individuality a Slovákov ako národa s osobitou kultúrou sú práve vo Velkej Morave. Preto je celkom prirodzené, že kapitoly týkajúce sa velkomoravského obdobia patria v knihe Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko k tažiskovým. Panovník Rastislav sa stal známym tým, že na Velkú Moravu pozval byzantských vierozvestov Cyrila-Konštantína a Metoda, ktorí sa svojou misijnou cinnostou zaslúžili o christianizáciu krajiny. V osobách svätých bratov zo Solúna r. 863 vstúpila na Velkú Moravu kultúra, vzdelanie, písomníctvo, literatúra, ako ak zákonodarstvo a poriadok v spolocenskom živote. Starosloviencina sa vdaka ich misii a pôsobeniu v Ríme stala štvrtým liturgickým jazykom po hebrejcine, latincine a gréctine. Cyrilometodské dielo sa umocnilo po vytvorení moravského arcibiskupstva a povolení slovienskej liturgie. Stalo sa tak pápežskou bulou Industriae tuae, ktorú vydal Ján VIII. r. 880. Svätoplukova smrt však znamenala zaciatok konca ríše. Nesvornostou a odstredivými prúdmi vo vnútri štátu, mocenským tlakom Franskej ríše a najmä útokmi kocovných Madarov bola Velká Morava oslabená od základu a zaciatkom 10. storocia sa rozpadla.
V tejto súvislosti Matúš Kucera konštatuje, že ak by "sa bolo podarilo dlhšie udržat tento integrovaný blok Slovanstva v Strednej Európe, bola by vznikla úplne nová mocenská základna na formujúcej sa mape Európy". Po zániku Velkej Moravy sa územie Slovenska a jeho obyvatelstvo stalo integrálnou súcastou Uhorského královstva. V priebehu storocí si však slovenské etnikum aj v nelahkých podmienkach uchovalo svoju vieru, jazyk, kultúru, tradície a zvyky. Skutocnost, že existovalo bez vlastnej šlachty, štátnosti a územnej autonómie v rámci Uhorska, zatial co historické tradície iných európskych národov sa zvycajne opierajú o národné štáty a v nich vládnuce dynastie, sa výrazne podpísala na oneskorenom formovaní sa slovenského národa. Autor si v knihe všíma osudy Slovákov pocas vládnutia madarskej dynastie Arpádovcov i cudzích dynastií Anjuovcov, Luxemburgovcov a Jagelovcov. Približuje citatelom, akým utrpením pre slovenské obyvatelstvo boli vojny. Na naše teritórium vpadli v 13. storocí z východu Tatári, v 15. storocí mierili sem nájazdy husitských vojsk a krajina zažila ešte krutejšie casy pocas vycínania Turkov.
Stredovek by sa však podla Matúša Kuceru nemal chápat iba ako obdobie temna. V slovenskej histórii sme v nom mali viacero svetlých bodov. Popri Velkej Morave spomenme aspon muža, ktorý sa stal akýmsi nekorunovaným králom Slovenska - Matúša Cáka Trencianskeho a postupný rozvoj miest, ktoré sa pretvorili na obchodné, hospodárske, banské a kultúrne centrá. Za významný predel vo výklade našich národných dejín pokladáme bitku pri Moháci. Tu sa r. 1526 koncí stredovek a Slovensko sa ocitá na prahu novoveku a je celkom samozrejmé, že týmto rokom sa koncí aj recenzovaná publikácia.
Po precítaní tejto užitocnej knihy, ku ktorej výrazným prednostiam patrí aj pekná grafická úprava Roberta Broža si možno uvedomíme aj výstižnost myšlienky Jozefa Cígera Hronského: "Národu všetko možno odnat: aj vlast, zem i rieky, aj dediny možno vypálit, národu možno odnat aj slobodu, ale nemožno mu vziat históriu, nemožno mu vyšklbnút, co nosí v duši a srdci", ved pred vyše 40 rokmi akoby hovoril aj z našej súcasnej duše. V knihe Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko Matúš Kucera vyjadril želanie, že pokial dielo splní svoje spolocenské a národné poslanie a Pán Boh mu uchová zdravie a silu, rád by zmobilizoval sily a napísal pokracovanie. Bolo by to dobré, ved tak ako spomínaná novinka urcite by si aj ona našla cestu k širokým kruhom citatelov.

Karol Petrovský