Petr Kužvart

Trvalo udržatelný kšeft
alebo
Svet, NATO a my


Aby sme si chaotické udalosti týchto dní trochu utriedili, vrátime sa najprv do histórie.

Táto civilizácia je už po niekolko storocí charakterizovaná rozvinutým a všeobecne rozšíreným trhovým hospodárstvom, ktoré postupne ovládlo všetko, od najprednejších metropol až do posledného zapadnutého kúta planéty. Vždy to tak nebolo. Ale už od neskorého stredoveku je vývoj k vyspelej a stále sa prehlbujúcej trhovej zmene zrejmý. Prelom nastal niekedy v priebehu 18. a 19. storocia, ked došlo nielen k postupnej industrializácii, ale taktiež k akejsi prvej ekonomickej globalizácii. Jej symbolmi bola železnica, paroplavba, mechanizovaná velkovýroba a telegraf. A tiež dokoncenie koloniálneho delenia sveta medzi európske mocnosti. V Európe vtedy prebiehal po celých 100 rokov ponapoleonovský "koncert mocností" - strategická rovnováha bola len zriedka "upresnovaná" ciastkovými konfliktmi (krymská vojna, prusko-rakúsky a prusko-francúzsky konflikt).
Potom sa svet dalej rozvíjal k stále dokonalejšiemu a všeobsiahlejšiemu globálnemu systému, až dospel cez Prvú svetovú vojnu (pokus najmä oneskoreného Nemecka o vstup medzi mocnosti a prerozdelenie sveta taktiež v jeho prospech) a cez Druhú svetovú vojnu (nový neúspešný pokus o zmenu pomeru síl a nové usporiadanie v Európe pod hegemóniou Nemecka a v Ázii pod nadvládou Japonska), až podnes. Pokial v polovici 19. storocia môžeme hovorit o prvej globalizácii, tak dnes ide o superglobalizáciu. Rekvizity sa zmenili - už to nie je telegraf, ale internet, už to nie je paroplavba, ale obrovské tankery a dopravné lietadlá, princípy a podstata vecí sú však stále tie isté.
A co je teda najvlastnejšou podstatou spolocenského poriadku, ktorého vývoj tu v skratke sledujeme? Jednoducho povedané: trvalo udržatelný kšeft. Teda zisk z obehu kapitálu. Sprvoti roztriešteného a rozdrobeného, stále viac sa však spájajúceho sa vo velké celky s tendenciami k vzniku hospodárskych monopolov. Tento vývoj nutne prekrocil hranice národných štátov a stal sa medzinárodnou, nadnárodnou a globálnou záležitostou. Prirodzene, vedla rozvoja hospodárskeho je tu i jeho politický odraz. V medzinárodnej rovine medzi svetovými vojnami dožíva klasický koloniálny systém a vzniká Spolocnost národov, po jej krachu koncom 30-tych rokov potom Spojené národy, sprevádzané velkými nádejami. Ale vzapätí sa svet mení v bipolárnu sústavu na cele zo supermocnostami, na samom okraji vojny. Rola Spojených národov v medzinárodnom a nadnárodnom merítku bola touto rozpoltenostou nutne obmedzená.
Je iróniou, že zrútenie bipolarity sa možno stalo pociatkom nie uskutocnenia pôvodne zamýšlanej roly Spojených národov, ale definitívneho krachu tejto štruktúry.
Globalizovaná ekonomika potrebuje teraz nieco úplne iné ako organizáciu, akou sú Spojené národy. Tie sú zbytocne všeobsiahle a teda tažkopádne a naviac sa lahko stávajú platformou na vyjadrovanie kritických postojov pocetných rozvojových alebo polorozvojových krajín. Potrebuje zoskupenie a štruktúru, ktorá bude hájit tvrdo a bez škrupulí jej záujmy proti každému, kto nebude poslúchat. Potrebuje svetového drába, ktorý spolahlivo a brutálne udrie tam, kde by pre nadnárodné záujmy vznikali neprijatelné politické podmienky a riziká alebo nežiadúce hospodárske prekážky.
Dualita východ - západ sa rýchlo mení na dualitu bohatý a mocný Sever - exploatovaný a ovládaný Juh. Všetky reci o ideáloch ludských práv, slobody a demokracii (a tiež - a nie v poslednom rade - slobodného podnikania) sú len dobovými predstavami. V tejto rovine si súcasníci hlboké zmeny nejako sprostredkovane uvedomujú a ich aj prežívajú. Ide o ideologické klišé a úvodnikárske stereotypy. Mocní ich radi využijú, ked sa to hodí, ale verit v nich nechávajú tých ostatných. Médiá ich vytrvale hustia do verejnosti všetkých "vyspelých" štátov.
Zložitejšie je to teraz s populárnymi frázami o medzinárodnom terorizme a s bojom proti nemu. Tu ide o nieco neuveritelne skutocné. Všetko nasvedcuje tomu, že sa zacína naozaj rozbiehat velmi škaredý "studený" konflikt, za ktorým stojí práve nové delenie Sever - Juh. Vo vyspelej casti sveta sa do cela postavili Spojené štáty, kooperujúce úzko s V. Britániou a v dalšom rade potom s ostatnými clenskými štátmi NATO. Nová doktrína je globálna a zahrnuje preventívne teroristické údery vládnych kománd a jednotiek zvláštneho urcenia, "obrannej intervencie", zámerne vyprovokované malé vojny za úcelom likvidácie neposlušných režimov. Medzinárodné zvyklosti sa stavajú celkom na hlavu: štátna suverenita je spochybnená, na Severe postupne zaniká v rôznych integráciách a na Juhu sa stala celkom relatívnym pojmom. Kedykolvek môže priletiet nepilotovaný prostriedok, vylodit sa komando zabijakov, niekoho v cudzom štáte zabit alebo nieco znicit a zmiznút. Už sa ani neprotestuje. Rad štátov ochotne vydáva dopadnutých "teroristov", aby si ich Velký brat odviezol do klietky na Guantaname alebo kamkolvek inde. Súdy zatknutých nesúdia. Nechajú ich prosto hnit v klietkach. Vyšetrovanie vojnových zlocinov sa trpí len v prípade porazených. Velký brat nejaké medzinárodné tribunály pre svojich hrdlorezov pripustit nehodlá. Vojny sa nevyhlasujú, ale prosto selektívne sa bombarduje a robia sa špinavé podvratné operácie, pokial nedosiahneme svoje. Nová základná doktrína medzinárodného práva a diplomacie je zrejmá: kto sa poslušne priatelí s Velkým bratom, môže doma vraždit a okrádat vlastný národ, môže byt krvavým diktátorom - to všetko je jeho vnútorná záležitost. Taký poslušný priatel sa teší všetkým atribútom štátnej suverenity a nedotknutelnosti. Ale ten, kto sa nepriatelí, nemá nárok na nic: taký štát nemá žiadnu suverenitu, je voci nemu dovolené všetko. Je to darebák, vrah a v záujme boja proti terorizmu, v záujme ludských práv, slobody a demokracie je každá špinavost a dezinformácia dobrá a je potrebné ho znicit. Rad štátov získal jadrové zbrane, ale sa priatelí. Irak ich možno má tiež - ale sa nepriatelí. A tak podho nan! Až dodatocne sa možno zistí, že vlastne nemal skoro nic, co by stálo za rec...Vojnu treba pripravovat a provokovat - ak je práve žiaduca - ako nám na jesen 2002 predviedol Velký brat, aj neustálym stupnovaním požiadaviek, ktoré sú drzé, nezlúcitelné so svojprávnostou existencie štátneho útvaru, priam kapitulacné. Obrovská je v takých dobách sila úcelových dezinformácií a vedomého klamania svetovej verejnosti. Vytváranie virtuálneho protivníka za úcelom zomknutia radov. Kto z citatelov videl v podstate geniálny americký film "Vrtenie psom", ten presne vie, o co ide.
Ale to je len jedna strana toho škaredého "studeného" konfliktu. Tá druhá, to sú rôzne, neraz velmi odpudivé diktatúry, ktorých dôležitou vlastnostou samozrejme nie je popieranie a porušovanie ludských práv (taký bezvýznamný detail!), ale to, že sa nepriatelia s Velkým bratom. Diktatúry, ktoré si Sever pekne vypestoval, ale tie sa potom spreneverili. Tieto štáty sú pravdepodobnými cielmi vojnových provokácií, špinavých podvratných operácií a psychologickej vojny. Kiežby ale Sever mohol len takto selektívne vyradovat neposlušných diktátorov! To by bola svoloc. Lenže tu sú aj neštátni a ci nevládni oponenti, ktorí sa zle chytajú, sú všade a nikde. A neraz sú to parádne tvrdí chlapi. Naozaj sa nemusia hanbit vo svojej brutalite a profesionalite s námedznými hrdlorezmi zo zvláštnych jednotiek Severu a ich špiclami. Hrajú s nimi celkom vyrovnanú partiu. Ale neradujme sa z toho. Je tu síce niekto, kto je schopný úcinného odporu a úderu dokonca do samotných najposvätnejších symbolov Velkého brata a celého spolocenského poriadku (útok na hypermoderné komercné centrum v New Yorku bol predovšetkým útokom proti symbolu - symbolu trvalo udržatelného kšeftu, útokom tak dobre pripraveným a bezohladne uskutocneným, že z toho ide ozajstná hrôza). Protivníci Severu totiž bojujú za úplne totalitné ideály teokratického superštátu, ktorý by toleroval len ortodoxný islam. Velmi hodnoverne sa tí ludia vzbúrili proti západnej, najmä americkej kultúre a štýlu života i hodnotám, ktoré vnucuje svetu - ale urobili tak v mene stredovekého ujarmenia všetkých pod nedohovorenou náboženskou diktatúrou. Má to samozrejme svoju hlbokú logiku: proti skazenosti Západu sa stavajú tradicné ideály náboženstva a mravnosti. Ale ich uskutocnenie je skôr círou utópiou. Skúsenost napovedá, že by v prípade takého pokusu nakoniec ostala len krvavá, nenávidená diktatúra, profanujúca pôvodné ideály.
Žijeme prosto v podivnej dobe, ked vieme, co je zlé, cítime vznik orwellovskej dichotómie Sever -Juh a ich prvé drastické prejavy, ale nevieme, ako z toho von. A tak stojíme pred zaujímavou volbou: pomenovat veci pravým menom a snažit sa nájst bez akejkolvek záruky nejaké riešenie - alebo plne akceptovat "reálne politické" postuláty Severu, do ktorého sme teraz stále viac zaclenovaní a vítat všetky akcie na skrotenie "medzinárodného terorizmu" a zavedenie takého poriadku, ktorý bude pre Sever i globálny ekonomický systém vhodný. Svet sa pritom posúva niekam, kde sa môže lahko priblížit k najotrasnejším sociálnofantastickým predstavám kritickej literatúry 20. storocia - od Orwella, cez Zamjatina, Bredburyho až po Huxleya. Je to teror proti teroru, studená, nevyhlásená vojna, prejavujúca sa zatial hlavne odstrašujúcim vraždením nezúcastnených - a to na oboch stranách.
Profesionalizácia armády možno prinesie úlavu regrútom, ale v skutocnosti vedie k vytvoreniu plne žoldnierskych, vysoko špecializovaných a lubovolne zneužitelných mocenských nástrojov. Globálne prepojenie ekonomických a mocenských štruktúr robí z väcšiny štátnych útvarov závislé a druhotné celky. Štátna suverenita prechádza krízou charakterizovanou výrazným zrelativizovaním a zásady právneho ci sociálneho štátu tiež. Nepodcenujme tiež policajné obrie manévre, aké priebehli v Prahe - kvôli schôdzke NATO. Po nich sa už pomery nemusia vrátit tam, kde boli predtým. A meštiak tomu ešte bude tlieskat. Cloveka napadá: kde zostala nezávisle mysliaca inteligencia a jej kritická reflexia? Kde zostala nezávislost a kritickost aspon niektorých médií? To naozaj musí cest tohto národa a zdravý rozum hájit len hrstka anarchistov? To sme teda na tom naozaj zle!
Je to irónia dejín, ale jediný, kto vyšiel z úderu 11. septembra 2001 naozaj posilnený, boli špiclovské a utlacovatelské aparáty po celom svete. Prv sa na ne vlády a verejnost dívali s ostychom ako na nutné zlo. Teraz im vnucujú milióny a ony sa modernizujú a rozširujú, no co, dvatsiateprvé storocie... Dochádza k erózii obcianskych práv a slobôd. Zatial ich nepriznávajú "len" vojnovým zajatcom z Afganistanu a stovkám podozrivých, ktorých zatkli. Ale casom sa to môže rozšírit na menšinových disidentov najrôznejšieho druhu. Na spravodlivé a nestranné prejednanie obvinenia, zabezpecenie obhajoby a usvedcenie alebo oslobodenie tých, ktorí boli zatknutí v Ázii, v nedôstojných podmienkach odvlecení do kubánskych klietok ako teroristi, sa už nikto nepýta. A to už tam hnijú rok!
V tejto situácii sa v Cesku konalo vrcholné stretnutie zástupcov clenských štátov NATO. Z ceskej strany je v tom cítit upachtená snaha po svetovosti. Snaha zalúbit sa Velkému bratovi a jeho pomocníkom. Snaha hrat tiež raz aspon na okamžik svetovú rolu. Rýchlo sa iniciatívne navrhuje zriadenie nejakého toho vojenského velitelstva NATO v Cesku. Je v tom velká dávka prispôsobivého ceského ritolezectva. Ešte dokonca nedávno sa takto nedôstojne liezlo do rovnakých partií Varšavskej zmluve, Sovietskemu zväzu, Leonidovi Iljicovi Brežnevovi a jeho nástupcom. Teraz sa len otocili znamienka. A lezie sa zas. Snaživo, ako predtým!
Pred casom som mínal na dialnici kolónu amerických vojenských vozidiel. Celkom ma prekvapilo, aké rovnaké pocity clovek mal pred nejakými pätnástimi rokmi. Vtedy nás mínali gruzoviky s nápismi: "ogneopasno" a pod. Dnes je to obdobné, len nápisy sú iné. Zasa nieco cudzorodé, násilné, vnútené zvonku.
NATO sa v Prahe radilo o rozšírení svojich radov. Ide o rozširovanie až k hraniciam teraz sa v defenzíve nachádzajúceho Ruska. Tam niekde sa zarába na konflikty budúcnosti, až Rusko zacne opät naplno hrat velmocenskú rolu. Okrem toho sa v Prahe radili o svojej novej doktríne: nakolko bude NATO nástrojom útocnej politiky USA. Nakolko prevezme globálnu úlohu, nakolko sa bude úcastnit preventívnych lokálnych konfliktov "nového typu"(bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 bol prvý, dalšie budú nasledovat) a "obranných intervencií", nakolko si osvojí praktickú možnost nasadenia miniatúrnych jadrových zbraní novej generácie. A je dost možné, že skoro po schôdzke vypukne nová lokálna vojna. Sú tu totiž hodnoverné informácie, že v severnom (kurdskom) Iraku sú verbovaní bojovníci z radov Kurdov a Arabov do boja proti Husajnovi. Akoby Americania chceli zopakovat nedávny úspech Severnej aliancie v Afganistane, teda vyvolanie miestnej opozicnej sily, ktorá zohrá rolu podporovaného a usmernovaného nástroja. Takže vojna sa pripravuje navzdory novým zbrojným inšpekciám Spojených národov a jedinou nezodpovedanou otázkou je, kedy a na základe akej zámienky vypukne.
NATO je v tej podobe, ku ktorej dnes rýchlo smeruje, najnázornejším a najpresvedcivejším výrazom nového svetového poriadku. Poriadku nestabilného, riskantného, brutálneho, hlboko nespravodlivého, s úplne nevypocítatelným koncom. Nová zavádzaná "aktívna obranná" doktrína Severu sa prieci doterajším základným princípom medzinárodného práva, Charty OSN a Ženevských konvencií. Vo svojich dôsledkoch výrazne relativizuje a obmedzuje ludské a obcianske práva všetkých.
Demonštrácie proti schôdzke NATO v Prahe boli prejavom pudu sebazáchovy a zdravého rozumu v absurdnej a iracionálnej situácii. Boli výrazom nespokojnosti so stavom vecí. V histórii doposial vždy bola taká nespokojnost - pokial sa behom casu stala dostatocne silnou - zaciatkom zmien. Má to svoju zhubnú logiku: Globalizovaná ekonomika a na nej založená moc demokracie, ludské a obcianske práva v podstate nepotrebujú. Odpor proti vojnovej doktríne novej "studenej vojny" je pokusom o obranu demokratického poriadku, ludských a obcianskych práv pre každého, pokusom o cestu k spravodlivejšej spolocnosti a lepšiemu svetu.