Vznik štátu (1)
Spomína Augustín Marián Húska, pamätník a úcastník politických rokovaní o slovensko-ceskom vyrovnaní

Prológ
V druhých demokratických volbách po ”zamatovej revolúcii”, ktoré sa konali r. 1992 bolo ocividné, že riešenie slovensko-ceského, resp. cesko-slovenského vyrovnania zostalo na vítazných stranách volieb. V Ceskej republike to bola Obcianska demokratická strana (ODS). V Slovenskej republike to bolo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Obe strany zostavili svoje vyjednávacie delegácie ako stále tímy zložené z predsedov a podpredsedov vyjednávajúcich politických subjektov. Jednorazovo k týmto stálym delegáciám privolávali niektorých politikov a odboníkov. Ceská politická delegácia bola po celý cas vedená predsedom ODS Václavom Klausom a jej stálymi clenmi boli podpredsedovia ODS (v abecednom poradí) P. Cermák, J. Kovár, M. Macek a J. Zieleniec. Pokial sa pamätám, k stálej delegácii asi dva razy privolali F. Houšku, I. Kocárníka a J. Stráského. Slovenská politická delegácia po celý cas bola vedená predsedom HZDS Vladimírom Meciarom a jej stálymi clenmi boli podpredsedovia HZDS (v abecednom poradí) A. M. Húska, M. Knažko a M. Kovác. Jednorazovo k stálej delegácii boli dva razy privolaní (v abecednom poradí) M. Cic, R. Filkus, I. Gašparovic, I. Laluha a J. Moravcík. Delegáciám asistovali príslušné minimálne sekretariátne štáby. Neskôr k týmto hlavným politickým vyjednávacom pristúpili rozsiahle a autonómne pracujúce zákonodarné i exekutívne komisie so štábmi odborníkov. Nech sa už cokolvek v budúcnosti udeje, ostane v novodobej histórii zaznamenané, že politické jadrá oboch delegácií (predsedovia a podpredsedovia HZDS a ODS) sa stali - ak si mám požicat výraz používaný o zakladateloch Spojených štátov Ameriky - otcami zakladatelmi oboch národných štátov, t. j. Slovenskej republiky a Ceskej republiky. Ani na chvílu nezapieram, že je to pre mna povznášajúci pocit. Pritom treba nespochybnitelne zdôraznit, že vedúce a klúcové postavenie medzi ”otcami zakladatelmi” niesli Vladimír Meciar a Václav Klaus. Moje subjektívne videnie osobnostného profilu úcastníkov politických rokovaní z druhej polovice roku 1992 uvediem v osobitnej kapitole týchto spomienok.
V roku 1992 nastala hviezdna hodina Slovenska. Obe delegácie rokujúce o politickom riešení slovensko-ceského, resp. cesko-slovenského vyrovnania zobrali na základe stavu postojov a vôle v slovenskej a ceskej spolocnosti vedome na seba rozhodnutie, že treba obom republikám unitárneho štátu poskytnút nové rozvojové šance a legitímnou cestou navodit súbežnú zvrchovanost oboch národných republík, a to cez zánik nadstavbového unitárneho štátu - Ceskej a Slovenskej federatívnej republiky. Obe republiky sa mali stat legitímnymi nástupníckymi štátmi po zaniknutej C-SFR tak, aby sa na minimum obmedzili možné vnútorné i vonkajšie komplikácie dalšieho vývoja oboch republík. To bolo vodiace motto oboch delegácií. Pochopitelne, obe delegácie sa usilovali obhajovat svoje vlastné národno-štátne záujmy, resp. záujmy národných republík unitárnej federácie, ktoré výstúpili z tiena svojho provincného statusu a vehementne preberali štátnu suverenitu od unitárne ponatej federácie. Najmä ceskí partneri v obrannom reflexe ceskej dominácie stále zdôraznovali, že povahu štátnej kompetencie má iba federálna republika a že národné republiky sami v sebe spôsobilost štátu nemajú. Samozrejme, že sme odmietali takéto spôsoby ponímania štátneho práva.
Cesko-Slovensko - ci sa to dakomu páci, alebo nie – zohralo podla môjho názoru podstatnú rolu inkubátora (urýchlovaca) dozrievania štátnosti oboch republík. Cesko-Slovensko bolo totiž po roku 1918 inkubátorom tak ceskej štátnosti, ktorá zanikla po Bielej hore zaciatkom sedemnásteho storocia, ako slovenskej štátnosti, ktorej feudálna zárodocná podoba zanikla koncom deviateho storocia. Slovensko malo síce v prvej polovici XX. storocia aj skúsenost z vlastnej štátnosti v rokoch 1939-1945, ale bola to skúsenost okypteného územia. Štátotvorný proces v roku 1992 bol vlastne dejinným reparátom štátotvorného procesu z roku 1939. Každopádne v podloží skúsenosti oboch národov boli stárocné traumy odcudzenia od vlastnej štátnosti. O to viac tvoriace sa aktuálne štátne sebavedomie Slovenska nemôže vychádzat len zo suchých faktov, ale musí zobrat do ohladu zaangažované výpovede rokovacích úcastníkov štátotvorného procesu.
Ked nám upierajú právo na terajšiu štátnu existenciu, tak zároven tvrdia, že vlastne sme ani historicky, ani predhistoricky neboli. Mýtické, teda predhistorické korene štátotvorného vedomia Slovákov nie sú iba sebachválnou fabuláciou, ale uznaním, že sme dedicmi aj historických aj predhistorických skúseností. Náš problém bol v tom, že nám v dôsledku absencie slovenskej štátnosti boli vnucované mytologické casti štátotvorného vedomia a povedomia našich hegemónov, a nie nás samých. Legitímne korenenie v mýtických (predhistorických), ale rekonštruovatelných dobách nie je sebaklam, lež kritické uznanie vlastnej identity ako inakosti. Je povinnostou národnej inteligencie, aby sústavne verifikovala a prípadne vyvrátila vlúdené cudzie mýty, a tým vlastne kriticky prehodnotila vlastné mýty. My pri tvorbe štátotvorného vedomia musíme na úrovni vedeckého verifikovania dosiahnut rekonštrukciu aj predhistorických korenov svojej identity - svojej inakosti, ktorá tvorí hlavný nosný pilier slovenskej štátnosti.
Donedávna sme boli podnájomníkmi cudzích štátnych striech. Nuž , cudzí prístrešok je vždy a za každých okolností menej pohodlný. Alebo inak - strecha je príliš dôležitá ochrana proti necasu a treba ju udržovat vo funkcieschopnom stave. Samozrejme, metafora medzi strechou nad hlavou a štátom trocha kríva, lebo štát je evolucné zariadenie a nutne nesie v sebe nielen dokonalost tesárov, ktorí strechu stavali, ale aj znaky nepohody, minulých katastrof, jedným slovom aj strecha je zjazvená, ale treba ju udržovat v použitelnom stave.
Vraj treba odhodit na smetisko, alebo do skanzenu všetko to ”haraburdie dejín”, vrátane štátnosti. Naliehavo prosím mladú generáciu, aby tomu neuverila. Štátnost i fyzicky ako strecha, i ako metafyzická inštitúcia národnej pamäti je existencne potrebná. Svet nie je plný len zábavy, ale aj katastrof, neštastí a pohrôm, v ktorých inštitút štánosti je nenahraditelný. Preto sa aj týmito spomienkami na finále slovenskej štátotvornosti prihováram aj k mladým generáciám, aby mysleli na to, že samotný fakt, že už nie sú podnájomníkmi iných štátov, nesmie im dovolit tak zanedbat štát, že ho budú sanovat iné štáty. Moderné silové pole moci má pochopitelne v rukách ”siedmu velmoc” - masmédiá a môže pomocou nich tvarovat (ja by som však povedal, ”manipulovat” ) vedomie i povedomie spolocnosti, a preto súcasná módnost podcenovania významu štátnosti je velmi riskantná. Navrhujem mladej generácii, aby si našla cas na zamyslenie sa nad vlastnou štátnostou. Ja ako úcastník zápasu o slovenskú štátnost ponúkam svoje videnie toho, co sme ako slovenská spolocnost dosiahli 1. januára 1993.

Medzinárodné súvislosti slovensko-ceského vyrovnania
Celosvetovou realitou konca osemdesiatych a zaciatku devätdesiatych rokov dvadsiateho storocia bola skutocnost, že sa v rokoch 1989 až 1992 zrútila konštrukcia bipolárneho sveta. Gorbacov a Bush-senior zrejme na Malte podpísali diskrétnu dohodu, ktorá mala nahrádzat kapitulacnú listinu sovietskeho bloku po prehratej svetovej studenej vojne. Nukleárnej supervelmoci - ktorou bol vtedajší Sovietsky zväz a ktorej následníckym útvarom je terajšia Ruská federácia - nemožno jednoducho vnútit verejnú kapituláciu. Dohoda mala zaistit konsenzus o comsi, co by sme mohli nazvat ” tranzitívne (prechodové) kontinuum”. Vtedajší Sovietsky zväz a jeho vazalskí spojenci neboli už vstave niest kumulatívnu a explozívne sa šíriacu tarchu nákladov na superzbrojenie, ako formy moderného vzájomného zastrašovania. Z tohoto súperivého superzbrojenia ”euroatlantického” a ”varšavského” bloku vyplynulo eskalovanie zastrašujúcich prostriedkov masového nicenia a prejavilo sa to ako súbežné vedenia svetovej studenej vojny prostriedkami psychologickej vojny i prostriedkami ”okrajových” horúcich konfliktov. Znenie zrejme utajovanej dohody na Malte svet doposial nepozná, ale vedeli sme si jadro tejto dohody celkom vysvetlitelne zrekonštruovat z priebehu pádu ”železnej opony”, z rozpadu Sovietskeho zväzu a RVHP i Varšavskej zmluvy. Ani jeden puncovaný ”sovietológ”, ani jeden predpovedac budúcnosti vo vedeckých i zpravodajsko-analytických centrálach západného sveta nepredpovedal co sa stane v rokoch 1989-1992. Pokial ma pamät neklame, tak iba jeden sovietsky disident napísal pre Západ šitú knihu so špekulatívnou otázkou ci prežije Sovietsky zväz rok l984. Ale puncovaní západní sovietológovia to nebrali na vedomie. Nádejali sa síce, že rozpad sovietskeho bloku urcite príde, ale až dakedy v prvej tretine dvadsiatehoprvého storocia. Teda západní futurulógovia a prognostici ani približne neuhádli termín rozpadu východného bloku a nová realita im poskytla príucku, že síce vedia ideologický rozkladat protivníka a vedia eskalovat zbrojné preteky, ale nevedia stanovit cas výsledkov svojho pôsobenia. V prácach západných ”sovietológov” sa doslova hemžilo proroctvami o sovietskom zániku v dvadsiatom prvom storocí, ale nikto na Západe , ani len náznakom nepredvídal, že sa to stane celé desatrocie pred koncom dvadsiateho storocia. Gorbacovo diskrétne ”hodenie uteráku do velmocenského ringu” bolo kolosálnym prekvapením pre jeho politických velmocenských rivalov. Americania v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch XX. storocia sa naucili, ako odplatit svoju porážku vo Vietname tým, že viedli a zbrojne i penažne podporovali afgánskych mudžahídov v odpore proti sovietskej okupácii. Ale Americania nevedeli, že eskalacné súperenie v studenej vojne už siahlo na existencné možnosti sovietskej mocenskej elity. Rok 1989 a všetko, co nasledovalo do konca r. 199l pri demontáži Sovietskeho zväzu, Varšavskej zmluvy a RVHP, bolo dokladom toho, že západní sovietológovia jednoducho zlyhali v odhade casu rozpadu sovietskeho bloku. Aj preto bolo treba tento šokujúci fakt volajako zaobalit a zamaskovat. Zrejme Bush-senior za kapitalistické vládne elity a Gorgacov za komunistické vládne elity dojednali na Malte ”zamatové” ukoncenie studenej vojny na základe konsenzu elít, co nazývam ”tranzitívnym kontinuom”. Toto ”tranzitívne kontinuum” zabezpecilo, aby ozbrojené sily v jednom i druhom bloku neupadli do nekontrolovaného afektu a nepremenili konciacu sa svetovú studenú vojnu na svetovú horúcu vojnu. Zároven zabezpecilo ”mäkkú” (zamatovú) demontáž demoralizovanej vlády jednej (komunistickej) strany vo ”východnom” bloku uvolnením pola pre politickú sútaž elít v nastávajúcom režime parlamentnej demokracie. ”Dohoda” spocívala predovšetkým v tom, že ozubadlila sily možného nukleárneho, chemického a biologického konfliktu, t. j. v podstate ozubadlila ”jastrabov”, ci ”fundamentalistov” (radikálov) z jedného i druhého bloku. Dohoda spocívala dalej v tom, že stranícke elity východného bloku dostali za ústupovú demontáž totalitného systému ”vedúcej úlohy komunistickej strany” príslub, že budú môct ”pokojne” a legalizovane ”prerastat” do parlamentnej demokracie, vrátane práva dovtedajších elít, aby sa smeli podielat na trhovej transformácii, ktorá spocívala predovšetkým v privatizácii. V rokoch 1990-91 som vela premýšlal o tom, ako asi ”dohoda na Malte” vyzerala. Zliepal som si criepky udalostí z Balkánu i z Pobaltia, zo zániku NDR a z udalostí, ktoré nasledovali po kuvajtsko-irackom konflikte a po trestnej intervencii Západu v ”púštnej búrke”. Priložil som si k tomu aj spôsob premeny Sovietskeho zväzu na územne redukovanú Ruskú federáciu. A vytvoril sa mi jednotný model ”mäkkého” aranžovania deeskalácie medzi oboma blokmi a tvrdého zásahu mimo blokov. Na tom základe som lepšie pochopil, že bez spravodajskej koordinácie velmocí by takýto otras hrozil prerastaním v neregulovatelný horúci konflikt. To mi lepšie pomohlo chápat aj vývoj v cesko-slovenskej federácii pri prepriahaní opotrebovaného komunistického vládneho záprahu pomocou federálnej i národných ”vlád národného porozumenia”.
Práve náš ”zamatový štart” do demokracie vrátane úcasti ”obrodených komunistov” potvrdil vyššie uvedenú interpretáciu. V tomto zmysle som už vtedy považoval ”odhalenia” ceského disidenta Miroslava Dolejšího (v knihe ”Svätosti temnôt”) o spolupráci americkej a sovietskej spravodajskej služby za vysoko pravdepodobné. Svetové spravodajské služby a ich vazalské filiálky zrejme nasadzovali do politického ”disentu” svoje ”kukucie vajícka”, a tak mali ”perestrojkové pohyby” pod kontrolou. Tak tomu bolo aj v Charte 77, kde bolo konfidentov ŠTB ako maku. Kolko v tejto charte bolo aj ”ociek” americkej a sovietskej, resp. inej velmocenskej (nemeckej, francúzskej a britskej) tajnej služby, dalo sa iba tušit. Táto rekonštrukcná hypotéza dovolila nám domýšlat aj spôsob národno-štátnej emancipácie bez podlahnutia ”poddanskému syndrómu”. Z histórie sme vedeli, že ruky geopolitických záujmov velmocí siahajú daleko, preto sme chceli využit príhodnú chvílu docasného velmocenského vákua na to, aby sa už na konci dvadsiateho storocia rátalo aj so slovenskou národnou štátnostou. Ona nezmení dynamicky sa vyvíjajúcu rovnováhu síl velmocí, ktoré hladali nové globálne aranžmá prechodom od bipolárneho sveta v monopolárny svet, ale dovolí slovenskému národu a s ním žijúcim národnostiam v slovenskej spolocnosti väcší sebarealizacný priestor. Je pravdepodobné, že v dôsledku vnútornej logiky neoliberalistického vývoja kapitalizmu dôjde k takému rozdeleniu sveta na bohaté a chudobné národy, že v dvadsiatom prvom storocí dôjde k opakovaným pokusom o ”stahovaniu národov” a slovenský priestor bez štátneho zaštítenia by nemal najmenšej šance tento chaos prežit. Populacná reprodukcná sila všetkých castí bývalého východného bloku slabne, a to láka explozívne rastúce a premnožujúce sa azijske a africké etniká na zacatie operácie prieniku do slabnúcich populácií. Ak dvadsiate ”osvietené” storocie poskytlo ludstvu dve horúce svetové vojny, jednu studenú svetovú vojnu a vyše tridsat revolúcií (vrátane ruskej a cínskej), tak si netreba robit ilúzie o tom, ci bude dvadsiate prvé storocie podobne ”osvietené”.
(Pokracovanie v budúcom císle)