Matej Andráš
Terra scepusiensis

V dnoch 5. až 9. novembra 2002 prebiehala v Levoci medzinárodná konferencia o dejinách Spiša, spojená so VI. zasadnutím Slovensko-polskej humanistickej komisie.
Slovenskí a polskí historici rokovali v piatich sekciách:
I. Geografia, archeológia a umenoveda.
II. Stredoveké dejiny Spiša.
III. Novoveké dejiny Spiša.
IV. Novšie dejiny Spiša do roku 1918.
V. Najnovšie dejiny Spiša od roku 1918.
K niektorým referátom odzneli aj koreferáty, v každom prípade nasledovala po každom
referáte diskusia. Kompletný zborník obsiahne referáty, koreferáty a diskusiu. Má vyjst na budúci rok.
Pre aktuálnost témy uverejnujeme koreferát Mateja Andráša k referátu Jerzyho M. Roszkowského z Tatranského múzea v Zakopanom, ktorý sa vo svojom referáte zaoberá polským úsilím o pripojenie Spiša a Oravy a prvými rokmi príslušnosti severných castí týchto krajov k Polsku (1918-1925).

Pán Roszkowski vo svojom referáte hovorí, že na konci XIX storocia severnú a strednú cast Spiša obývalo takmer v kompaktnej mase obyvatelstvo polského pôvodu a v poznámke ešte uvádza, že to potvrdzujú výsledky mnohých výskumov, ale vzhladom na obmedzený rámec tohto príspevku uvedie len fragment knihy slovenského vedca Sama Czambela: "Je teda spolu na Spiši polských obcí 51. Ich obyvatelov podla scítania z r. 1900 spolu, t. j. vrátane s inojazycnými menšinami 30 111."
Kedže toto tvrdenie sa vztahuje na slovenských goralov, ktorí hovoria síce polsko-slovenským nárecím, ale majú slovenské národné povedomie, musíme sa pri tomto probléme pristavit a uviest niekolko poznámok. Nebudeme uvádzat a rozvádzat názory mnohých vedcov, ci už polských, ceských, alebo slovenských, event. iných, lebo tu naozaj na to nie je priestor, treba však konštatovat, že od nastolenia problému z polskej strany pred viac ako sto rokmi, konfrontujú sa dve základné stanoviská: polské, hovoriace o etnickej polskosti týchto goralov, a slovenské, ktoré sa opiera o slovenské národné povedomie týchto goralov. Za tých viac ako sto rokov, pocas XX. storocia sa udiali na slovensko-polskom pohranicí mnohé dramatické udalosti, ale co je pre danú tému dôležité, aj na polskej strane mnohí vedci, vedení úsilím o objektivitu, dospeli k názoru, že nemožno obchádzat otázku národného uvedomenia. Tak p. Kazimierz Feleszko z Varšavskej univerzity konštatuje: "Jazykové javy, ktoré umožnujú hociktoré pohranicné nárecie jazykov blízkej príbuznosti oznacovat za cast diasystému toho ci iného národného jazyka, neoznacujú skutocné národné povedomie samotných užívatelov tohto nárecia," (Slovensko-polské vztahy v reláciách interkultúrnej komunikácie. Zborník príspevkov z vedeckej medzinárodnej konferencie. Prešov 2000)
Alebo p. Krzysztof Nowak z Historického inštitútu Sliezskej univerzity v Katowiciach: "Kysucania, hoci aj používali, alebo nadalej používajú polské nárecie, nikdy sa nedostali do prúdu pôsobenia polského národného života, takže ich oznacovanie v niektorých dávnych prácach menom "Poliakov", alebo dokonca "polského ludu", z výskumného hladiska je nedorozumenie... Práve Kysuce sú príkladom, že jazyk v spomínaných okolnostiach vôbec nemusí byt oznacením príslušnosti k danej národnosti, a tomuto zaujímavému javu môžu tažko uverit cudzí ludia." (Czadecka ojcowizna. Práca zbiorowa pod redakcja K. Nowaka, Osrodek Polonistycznych i Spolecznych Studiów PZKS w Lublinie, Lublin 2000.)
Zo slovenských bádatelov sa problematike slovenských goralov systematicky a dlhodobo venuje profesorka Prešovskej univerzity Júlia Dudášová-Kriššáková. Vo svojej publikácii Kapitoly zo slavistiky (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov 2000) konštatuje:
Až do úpravy hraníc r. 1920 oravské a spišské goralské nárecia na slovenskom a polskom území tvoria jeden historický, zemepisný, jazykový, etnografický i kultúrny celok. V tom sú zajedno slovenskí i polskí bádatelia. V com sa však rozchádzajú? Predovšetkým v terminologickej otázke. Odlišný je tiež postoj k otázke národného povedomia goralského obyvatelstva, lebo postoje staršej polskej vedy, ktoré sú už dávno prekonané, sa v hojnej miere šíria v súcasnej malopolskej regionálnej tlaci, co znacne znepríjemnuje život našim krajanom na polskom území Spiša a Oravy.
V slovenskej dialektológii je zaužívaný termín goralské nárecia, kým v polskej literatúre sa používa termín "polskie dialekty, orawskie, czadeckie". (Ja osobne používam termín "slovenskí gorali" na odlíšenie od "polských goralov", obývajúcich Podhale. M. A.)
Aj ked v prácach polských dialektológov z novšieho obdobia (M. Karas 1965, Z. Sobierajski 1966-1977, A. Zareba 1968) sa rozlišuje medzi polským základom goralských nárecí a slovenským národným povedomím ich nositelov, jednako tieto hlasy polských vedcov zanikajú v záplave regionálnej malopolskej tlace, vychádzajúcej v Zakopanom a Nowom Targu. Táto malopolská regionálna tlac nadalej šíri ešte aj dnes vedecky už dávno prekonané a faktami nepodložené názory o polskom národnom povedomí slovenského goralského obyvatelstva a nadalej vychádza zo stotožnovania polského základu goralských nárecí a polského charakteru goralského obyvatelstva. Šíritelia týchto názorov idú v šlapajach staršej polskej vedy a za neustálym nastolovaním otázky polského pôvodu goralských nárecí treba hladat vidinu polskej národnej menšiny aj na juh od terajšej slovensko-polskej hranice a následne zmeny hraníc.
Z hladiska slovenskej dialektológie sú závažné predovšetkým vztahy goralských a slovenských nárecí, resp. aj vztahy goralských nárecí a spisovného slovenského jazyka. Vývin prebiehal smerom k integrácii so slovenskými náreciami, resp. so slovenským jazykom, so slovenskou kultúrou, históriou, slovenským folklórom a napokon aj s psychickými faktormi, ktoré tiež sú súcastou konkrétnej jazykovej situácie. Niekolkostorocná izolovanost goralských nárecí od bezprostredného vplyvu polského jazyka i polských nárecí podla M. Karasa (1965) spôsobila, že goralské nárecia si na rozdiel od ostatných polských nárecí zachovali samostatný, nezávislý systém i odolnost voci vonkajšiemu vplyvu spisovnej polštiny. Závažným faktom vonkajšej motivácie vývinu goralských nárecí na polskej casti Spiša a Oravy sa však v poslednom období stala spisovná polština, co súvisí v pripojením tohto územia k Polsku.
Goralské nárecia sa nevyvíjali izolovane od slovenských nárecí, preto aj formovanie slovenského národného povedomia goralského obyvatelstva na Slovensku a na prilahlých castiach Spiša a Oravy v Polsku treba skúmat v kontakte dejín slovenského národa. Tieto osobitné historické okolnosti vývinu goralských regiónov viedli k tomu, že goralské obyvatelstvo má slovenské národné povedomie, hoci jeho dialekt má zretelný polský základ. Nie je to ojedinelý jav, lebo z dejín európskych národov je známe, že pri formovaní národného povedomia nie je genéza jazyka rozhodujúca. Jazyk je len jedným z viacerých faktorov determinujúcich národnouvedomovací proces. Pritom slovenské národné povedomie goralského obyvatelstva je dôsledkom prirodzeného historického vývinu a formovalo sa podla nášho názoru v úzkej symbióze s národným povedomím slovenského obyvatelstva. Národnouvedomovací proces slovenskej národnosti vyvrcholil v 18. storocí, ked dochádza aj k prvým pokusom kodifikovat spisovnú slovencinu. Dôležitú úlohu pritom zohralo predbernolákovské národnobuditelské hnutie, do ktorého spadá aj zaciatok národnouvedomovacieho procesu goralského obyvatelstva. Je to obdobie späté s cinnostou kamaldulských mníchov v Cervenom Kláštore v Zamagurí na Spiši, kde vznikajú prvé závažné pokusy o kodifikáciu spisovnej slovenciny.
Po dvestopätdesiatich rokoch dostáva v týchto dnoch slovenská i svetová verejnost do rúk fototypické vydanie ich prekladu biblie do slovenského jazyka. Preklad vychádza v edícii Biblia Slavica, ktorú vydáva Komitét nemeckých slavistov. Okrem iných prekladov vyšla v tejto edícii Kralická biblia, Svätováclavská biblia a polský preklad biblie známy ako Leopolita z r. 1561
Rukopisný exemplár prekladu Kamaldulskej biblie objavil na fare v Cíferi pri Bratislave r. 1946 historik Vendelín Jankovic. Cistopis prekladu rukopisu, pripraveného do tlace, sa zachoval v dvoch objemných zväzkoch. Prvý zväzok obsahuje Starý zákon až po knihy prorokov. Druhý zväzok sa zacína knihami Velkých a Malých prorokov, pokracuje Prvou a Druhou knihou Machabejcov a úplným Novým zákonom. V rukopise sa uvádzajú aj dátumy o zacatí prepisu cistopisu. Prepisovat zacali najprv Nový zákon, a to 6. mája 1756. Posledný dátum prepisu je 10. marec 1759. Ako tretí zväzok vyjde Syllabus dictionarii latino-slavonicus z r. 1763 s krátkou gramatikou slovenskou v úvode. Pôvodne sa pripisovalo autorstvo prekladu biblie i vytvorenie slovníka Romualdovi Hadvábnemu, no bádatelia dospeli k záveru, že autorom týchto vzácnych kamaldulských literárnych pamiatok nebol Hadvabný, ktorý bol hospodárskym správcom Cerveného Kláštora a nemohol sa preto venovat takej nárocnej tvorivej práci. Išlo zrejme o kolektívnu prácu mníchov kamaldulov. V každom prípade Cervený Kláštor bol dôležitým ohniskom predbernolákovského národnobuditelského hnutia v Zamagurí, co nemohlo ostat bez vplyvu na svetské duchovenstvo a malo svoje pokracovanie v bernolákovskom národnobuditelskom hnutí. Šíritelmi týchto myšlienok boli národne uvedomelí knazi, clenovia Bernolákovho Tovarišstva, ktorí pôsobili v mnohých zamagurských obciach.
Profesorka Kriššáková sa nazdáva, že tieto okolnosti zohrali dôležitú úlohu v procese poslovencovania goralského obyvatelstva nielen v Zamagurí na Spiši, ale aj v iných goralských regiónoch. Národnouvedomovací proces goralského obyvatelstva prebiehal takto súbežne s uvedomovacím procesom slovenského obyvatelstva, pricom u goralov urýchloval tento proces nesporne aktívny kolektívny bilingvizmus.
Záverom profesorka Kriššáková zhrna svoje poznatky a kladie otázku: cím sa goralské nárecia líšia od slovenských nárecí a co ich spája s polskými náreciami? Na túto otázku možno odpovedat z diachrónneho hladiska, pretože v priebehu vývinu goralských nárecí v podmienkach slovensko-polských jazykových kontaktov a slovensko-polského bilingvizmu sa na seba navrstvili dve zásadne sa od seba odlišujúce skupiny javov. Staršiu, geneticky polskú vrstvu javov tvoria tie zmeny, ktoré sa vykonali aj v ostatných polských náreciach v období ich interného vývinu, t. j. do XV. storocia. V období po XV. storocí zacínajú vznikat a formovat sa slovensko-polské jazykové kontakty, ktoré výrazným spôsobom zasiahli celý systém goralských nárecí. Tento vývin goralských nárecí po XV. storocí sa uberal k integrácii so slovenskými náreciami. Tým sa zacala utvárat druhá vrstva zmien, vývinovo mladšia, ktorá sa navrstvila v procese dlhodobých a intenzívnych slovensko-polských jazykových kontaktov na staršie, geneticky polské zmeny. To je vlastne tá druhá osobitost goralských nárecí, cím sa odlišujú od polských nárecí a co ich spája so slovenskými náreciami. Na jednej strane je to polský jazykový systém, na druhej strane sú to výrazne zmeny v tomto polskom systéme, spôsobené vonkajším vplyvom slovenských nárecí.
Osobitne treba vyzdvihnút lexikálnu stránku nárecia, ktoré sa vo velkej väcšine zhoduje so slovníkom iných spišských slovenských nárecí, do tej miery, že ho cinia Poliakovi, v tomto nárecí nezbehlému, do istej miery nezrozumitelným.
Velmi dôležitá je prízvuková stránka nárecia. Miesto polského prízvuku na predposlednej slabike, prízvuk je tu na prvej ako v slovencine. Aj prozódia ludových piesní je budovaná na tých istých základoch ako slovenská. F. Machay spomína vo svojej knihe Moja droga do Polski, že roku 1918 v tridsiatom batalióne polských strelcov mladí porucíci ho verejne znevážili, aký je on Poliak, ked nepozná polský akcent.
Dôležitý je výskum archiválneho materiálu. V listinách, ci už sú latinské alebo slovenské, vyskytuje sa vela topografických i osobných mien, ktoré ukazujú, že osadníci, ktorí pomenovávali hory, rieky a polia patrili k slovenskej jazykovej skupine.
Listina z r. 1320, ktorou majster Kokoš daruje svojmu synovi Rykolfovi územie okolo Dunajca a Bialky, uvádza názov druhej rieky ako: Bela: ex utraque parte fluvii Bela (Fejer CD, 1829, VIII. 289.) Táto hranicná rieka medzi severným Spišom a vlastným polským územím, vyviera pod Vysokou vo Vysokých Tatrách a nazýva sa aj teraz v istom úseku v miestnom spišskom nárecí "Bielou vodou". (Býval som zaciatkom dvadsiatych rokov s rodicmi v horárni na "Bielej vodže", pozn. autora). Asi od Lysej polany až po Dunajec Poliaci nazývajú ju Bialkou. Jurgovcania ju nazývajú "Polskou vodou".
Tieto topografické názvy a je ich vo všetkých obciach severného Spiša vela ešte spred 15. stor. - svedcia výrazne o slovenskom autochtónnom obyvatelstve.
Duchovný svet tohto ludu je spätý s celou oblastou spišskou a liptovskou, ako aj oravskou, s ludom pod Tatrami. V casoch feudalistického poddanstva lud takmer všade reagoval na pomery vytvorením zbojníctva na cele s nejakou osobnostou. Na Slovensku ústrednou osobnostou zbojníkov, hôrnych chlapcov, bol známy Jánošík. A je skutocne pozoruhodné, ako táto legenda žila rovnako intenzívne medzi goralmi aj na polskom Podhalí, až to priviedlo polského spisovatela Kazimierza Przerwu-Tetmajera k napísaniu Legendy Tatier, v ktorej dal hlavnému hrdinovi meno Jánošík. V autorskej poznámke to odôvodnuje takto: "Tatranská legenda, podobne ako Na skalnom Podhalí, s ktorým tesne súvisí, neopiera sa o ludovú tradíciu. Historickou postavou je Napierski, ale spracovanie jeho príbehu je tu celkom volné. Druhou autentickou postavou je Nedza Litmanowski, ktorý sa vršil na šlachte, ktorá neludský trestala sedliakov... Dal som mu Jánošíkovo meno v snahe vytvorit polského Jánošíka, lebo skutocný Jánošík bol Slovák." Nedza Litmanowski žil asi pol storocia pred skutocným Jánošíkom.
Pán Roszkowski uvádza, že od novembra 1918 na južnom Polsku sa spontánne zacali tvorit rozlicného druhu komitéty s cielom dosiahnut pripojenie "etnických polských území" Horného Uhorska a uvádza miesta vzniku týchto komitétov: Nowy Sacz, Nowy Targ, Kroscienko, Szczawnica, Zakopane, Krakov, Varšava... Išlo teda výlucne o polské územie, kde tieto komitéty vznikali a nie o územie slovenské, v danom prípade o Spiš. Ako výnimku uvádza Starú Lubovnu, kde mala vzniknút 3-clenná "Polská" národná rada. Znacná cast polského obyvatelstva na Spiši vraj ocakávala cím skoršie pripojenie k Polsku. Tento názor zdielali vraj niektorí miestni predstavitelia iných národností, "hlavne Nemci a Madari".
Zaujímavá v tejto súvislosti je svedectvo Ferdinanda Machaya, ktorý vo svojej knižke Moja droga do Polski (vydanie tretie, Krakov 1992, s. 121) opisuje túto situáciu troška odlišne. Spomína, že v Starej Lubovni vznikla "Spišská (nie polská!) národná rada v polovici novembra, ktorá s pomocou Komitétu pre Spiš-Oravu v Nowom Saczi (sic!), s energickým profesorom Kopytkom na cele, v celej Popradskej doline urobili hned poriadny ruch. S Madarmi sympatizujúce kolá sa tak prelakli tohto hlasu Poliakov, že zaraz zacali organizovat separátnu "Spišskú republiku". Madari chodili po dedinách a zbierali podpisy. Machay dalej hovorí, že na Spiši mal jedine dr. Bednarski nejaké kontakty, ale na Spiši neboli ludia, ktorí by sa boli podujali zorganizovat hnutie, ako sa podarilo Machayovi na Orave. Darmo ich vraj Bednarski nahováral, že od nich musí vyjst iniciatíva, že sami musia príst a prosit o vyslanie polského vojska, atd.
F. Machay doslova uvádza: "... nepoznali sme vtedy Spiš a nemali sme medzi ludmi známych. Vystupovali sme jednako vždy aj v ich mene (!), ci to v clánkoch v novinách, alebo na zhromaždeniach, alebo v delegácii u PKL, u pána Stanislawa Grabského, ktorý prišiel zaciatkom decembra z Paríža, alebo u Wilsonovho tajomníka pána Greela atd."
Treba jednoznacne povedat, že polská akcia na Spiši, ale aj na Orave sa opierala o jednotlivcov a nemala masový ohlas medzi obyvatelstvom. Tak tomu bolo aj v prípade cesty "delegácie", v ktorej bol Machay, Borový a Halcin do Paríža, kde vystupovali bez poverenia v mene Spišiakov a Oravcov.
Machay podáva tiež zaujímavé svedectvo o národnom povedomí slovenských goralov na Spiši a Orave. Doslova hovorí: "Zaujímavým výsledkom plebiscitnej práce bola skúsenost, alebo otázka, ci o národnosti niekoho rozhoduje jazyk, rec alebo presvedcenie, hoci mylné. Vyskytovalo sa totiž vela ludí medzi našimi goralmi-Poliakmi, ktorí boli presvedcení a považovali sa za Slovákov, hoci hovorili cistucko po polsky. Dlhé desiatky rokov klamania nášho ludu dosiahlo svoje: mnohí Poliaci boli dokonca ochotní pod prísahou prehlásit, že sú Slovákmi. Aj na takých sa opierala cesko-slovenská práca, na tomto falošnom základe opierali Cesi svoje nároky na polské kraje... Máme teda do cinenia so sociologickým zjavom vysoko zaujímavým a vyžadujúcim si pozornost. Takže jazyk, alebo presvedcenie má rozhodovat o príslušnosti k niektorému národu? Teória hovorí o jazyku, avšak život - bohužial - tak casto o presvedcení! Pre mna sa táto vec javí byt jasnou a v podobných prípadoch nemajú riešit spor velké huby agitátorov, ale názor ucených filológov. Mrzelo ma to a hnevalo tým viac, že medzi Slovákmi nenašiel sa ani jeden, ktorý by sa považoval za Poliaka. Aké to škaredé kvety vyrástli na polskej lúke pocas nevole."
A ešte jedno svedectvo Fr. Machaya (cit. dielo, s. 173): "Usiloval som sa zo všetkých síl presvedcit všetkých, že nás od Cechov, od ich republiky má odrádzat predovšetkým jazyk, to znamená naša polskost. Vysvetloval som im, že katolícka viera je všeobecná, pre každý národ, ale Polsko je pre Poliakov. Zriedkakedy sa im tie moje vysvetlenia pácili, všimol som si dokonca, že sú do istého stupna rozcarovaní. ked som videl márnost tohto môjho presvedcenia, aby totiž vieru nemiešali do politiky, ked máme taký ideálny nástroj na politický boj, to znamená národnú porobu, prestal som im hlásat svoje národné presvedcenie, kedže som jasne videl, že prenasledovanie katolíckej viery našich ludí lepšie odhánalo od Cechov, ako národnostný útlak."
(Treba lepší dôkaz o slovenskom národnom povedomí, ako tu uviedol sám Machay?!)
CSR aj Polsko ako nástupnícke štáty opierali svoje nároky jednak o argumenty historické, jednak etnické. Pritom Dohodové velmoci si vyhradili právo rozhodovat o hraniciach a hladali pritom aj možnosti vzájomných bilaterálnych dohôd. Tak tomu bolo aj v prípade polských nárokov na Tešínskom Sliezsku i na slovenskom úseku hraníc na Kysuciach, Orave a Spiši, cím došlo k porušeniu historických hraníc medzi bývalým Uhorskom a Polskom. Mierová konferencia vychádzala z uznávania týchto hraníc a odporúcala sporiacim sa stranám, aby sa dohodli. Tak došlo k prvým rokovaniam v Krakove. Predtým ešte prikázala polskej strane stiahnut svoje vojsko zo slovenských území, cím dala zretelne najavo, že v danom prípade nehodlá uznat politiku dokonaných faktov, podopretých vojenskými akciami a vyhlásenými volbami do zákonodarného sejmu, do ktorých bolo zahrnuté aj Tešínske Sliezsko, Kysuce, Orava a Spiš. Kedže priame rokovanie nepriniesli kladné výsledky, Najvyššia rada rozhodla 27. 9. 1919 na základe polského návrhu usporiadat na sporných územiach plebiscit. Preco napokon nedošlo k plebiscitu, hoci prebiehali potrebné prípravy na ich uskutocnenie? Zjednodušene sa to zvykne vysvetlovat Benešovou diplomatickou šikovnostou. Pán Roszkowski to vysvetluje nasledovne:
"ODVOLANIE PLEBISCITU. Nálady panujúce vtedy na plebiscitových územiach naznacovali, že referendum sa môže skoncit úspechom Polska... Neušlo to pozornosti cs. orgánov, preto sa rozhodli nepripustit jeho konanie, uskutocnujúc úcinnú diplomatickú akciu, v dôsledku ktorej velmoci súhlasili s prinútením Polska rezignovat plebiscitu.
Na vhodnú príležitost nebolo treba dlho cakat. Polsko sa coskoro ocitlo zoci-voci Cervenej armády, nesúcej "plamen proletárskej revolúcie" do západnej Európy. V tom pre Polsko kritickej chvíli, ked sa rozhodovalo o osude jej cerstvo nadobudnutej slobody, Ceskoslovensko a Nemecko odmietli prepustit strelivo a vojenský materiál pre polskú armádu, cím ešte zhoršovali vojenskú situáciu polského štátu. Ked Varšava bola už bezprostredne ohrozená bolševickým obsadením, polská vláda sa obrátila na velmoci o pomoc pri uzavretí prímeria so Sovietskym Ruskom.
Pod tlakom situácie, za slub podpory Polska, predseda polskej vlády Wladyslaw Grabski súhlasil pocas konferencie v Spaa (10. júla 1920) s daleko idúcimi ústupkami, okrem iného s rezignáciou na plebiscit na Spiši, Orave a Tešínskom Sliezsku, súhlasiac taktiež s prenechaním rozhodnutia sporu Entente."
Tento text núti povedat niekolko poznámok:
1. Tvrdit, ako by bol dopadol uskutocnený plebiscit, je znacne odvážne. A ci by bol dopadol rovnako na Tešínsku ako Spiši a Orave, je taktiež otázne. Na Slovensku sme boli presvedcení, že slovenskí gorali by hlasovali za Slovensko.
2. Politické a ekonomické pražské kruhy mali eminentný záujem na udržaní Ceského Tešínska, o tom niet sporu. Ich možnosti však boli limitované a nebyt pražskej politiky a iniciatív, ktoré viedli ku krokom, ktoré skoncili zrušením plebiscitu, nic nemohlo zabránit uskutocneniu plebiscitu.
3. Tvrdit, že len Cesko-Slovensko a Nemecko odmietlo prepustit zásielky vojnového materiálu... a preto nasledovalo, co nasledovalo, prinajmenšom nevystihuje celkový obraz dejov. Nielen lavica v CSR a Nemecku bola proti polským vojenským akciám na východe, ale aj vo vítazných západoeurópskych štátoch, a rozhodujúce slovo predsa nemalo Ceskoslovensko alebo porazené Nemecko, ale vítazné mocnosti, ktoré rozhodovali, predovšetkým Francúzsko a Velká Británia.

Aká teda bola situácia. Utváranie východných hraníc Polska by zabralo vela miesta,
odcitujem preto len niektoré myšlienky nácelníka polského štátu Pilsudského k tejto problematike: "Polsko je vlastne bez hraníc a všetko co môže získat na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám za nic nevdacíme. Naproti tomu za zisky na východe budeme vdacit výlucne sebe, našim vlastným silám."
Polsko rýchlo budovalo svoju armádu a l. apríla 1920 malo v zbrani už 200 tisíc vojakov. V apríli 1920 zaútocilo na východ a 7. mája polské oddiely vkrocili do Kyjeva. No v polovicke mája prešla Cervená armáda do protiofenzívy a postupovala na Lvov a Varšavu. Za tejto situácie 24. júna 1920 vznikla vo Varšave mimoparlamentárna vláda na cele s Wladyslawom Grabským, ktorý sa obrátil so žiadostou o pomoc na západné mocnosti, ktoré v tých dnoch na konferencii v Spaa (5. - 10. júla) rokovali o reparáciách Nemecka. Konferencia prerokovala žiadost polskej vlády a rozhodla, že západné mocnosti - Francúzsko a Velká Británia - poskytnú Polsku diplomatickú a vojenskú pomoc, ak Polsko bude súhlasit:
1. S podpísaním zmluvy o prímerí na základe hranicnej ciary, navrhovanej Najvyššou radou dna 8. 12. 1919 (tzv. Curzonova línia), ponechávajúc Vilno v hraniciach Litvy a prijímajúc rozhranicujúcu líniu vo Východnej Halici podla súcasnej frontovej línie.
2.Zúcastnit sa po podpísaní zmluvy o prímerí na konferencii zvolanej do Londýna s úcastou Polska, Ruskej federácie, Fínska, Litvy, Lotyšska a zástupcov Východnej Halice s cielom nastolit trvalý mier.
3. Prijat rozhodnutie Najvyššej rady vo veci hraníc Litvy, budúcnosti Východnej Halice, rozdelenia Tešínskeho Sliezska o budúcej konvencie polsko-gdanskej.

Na základe súhlasu predsedu polskej vlády W. Grabského a ministra zahranicných vecí CSR E. Beneša Najvyššia rada prijala rezolúciu vo veci zásad ustálenia polsko-ceskoslovenskej hranice a 28. júla 1920 Rada velvyslancov prijala rozhodnutie o zrušení plebiscitu na Tešínskom Sliezsku, Orave a Spiši a rozdelení týchto regiónov. V spomínanom súhlase Grabského a Beneša bol obsiahnutý aj záväzok definitívne prijat úpravu územného sporu v zmysle rozhodnutia velmoci. Súhlasili s odvolaním, ciže zrušenia plebiscitu a zároven sa zaviazali rešpektovat všetky opatrenia, ktoré si vyžiada riešenie sporu.
Najvyššia rada, zložená zo zástupcov Velkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska, poverila Konferencia velvyslancov vyniest rozhodnutie o spornom území, pricom velmoci inštruovali svojich delegátov ešte pred vynesením rozhodnutia jasnou direktívou, aby Polsko dostalo z územia Spiša severozápadnú a z územia Oravy severovýchodnú cast.
Tento spôsob vyriešenia hranicného sporu na Spiši a Orave vyvolal na Slovensku velké sklamanie a rozhorcenie.
Ako je známe, v januári 1919 prikázala Ententa polskej strane stiahnut svoje vojsko zo slovenského územia. Pán Roszkowski hovorí vo svojom príspevku, že cs. orgány po obsadení týchto území zacali uplatnovat taktiku zastrašovania, ktoré pozostávalo z provokácií, šikanovania a vyhrážok voci polským cinitelom. Viedlo to k smrtelným obetiam na obidvoch stranách.
V súvislosti s polskými aktivistami voci týmto územiam poznáme štyri obdobia:
- prvé zacína koncom vojny a vyznacuje sa najmä polskými vojenskými aktivitami v úsilí obsadit územie Oravy a Spiša. Poznacené bolo napr. vniknutím polskej vojenskej jednotky od Žywca a strelbou do davu v Oravskej Polhore, kde boli poranení a mrtvi;
- druhé zacína príkazom Ententy stiahnut polské vojsko za hranice uhorsko-halicské v polovici januára 1919 a toto obdobie trvá do vyhlásenia plebiscitu v septembri 1919;
- tretie obdobie je obdobie príprav na plebiscit a plebiscitová oblast bola vynatá zo správy cs. orgánov a podriadená medzinárodnej správe a trvala do zrušenia plebiscitu;
- štvrté obdobie, cinnost delimitacnej komisie a priclenenie obcí hornej Oravy a severného Spiša k Polsku, spor o Javorinu.

Obdobie príprav plebiscitu bolo poznacené z polskej strany prácou, starostlivostou a úsilím
až príliš velkým, ako napísal F. Machay vo svojej knihe: "A to pocnúc od vlády vo Varšave a konciac posledným dôverníkom niekde v Herdutke na Orave. Bol by to skutocne cierny nevdak ponosovat sa na štátne úrady. Plebiscitové územie Spiša-Oravy nebolo velké, takže nás bolo lahko uspokojit, ci to múkou, cukrom, alebo inými produktmi. Len bolo treba požiadat, vláda okamžite vyhovela a zrealizovala akýkolvek sen plebiscitových pracovníkov. Žiaden minister sa nechcel vystavit výcitke, že z jeho viny sme prehrali plebiscit."
Len co bol vyhlásený plebiscit, Poliaci rozoslali celé zástupy dobre platených agentov po všetkých dedinách plebiscitového územia. Zacali všade zadarmo rozdávat múku, cukor, sol, petrolej a žiadali za to podpisy a hlasy tohto ludu za Polsko. Od Piwnicznej pod Nowym Saczom až po hranice Tešínskeho Sliezska všade boli plebiscitné pracoviská, centrum mali v Nowom Targu. Okrem tejto "legálnej cinnosti pôsobili aj ozbrojené skupiny (bojówky), ktoré vnikali z polského územia na spišsko-oravské územie a terorizovali slovenské obyvatelstvo. Okrem už
spomínaného prípadu v Oravskej polhore, v Jurgove na Spiši 15. mája 1920 prepadli polskí teroristi cs. žandársku stanicu a zavraždili strážmajstra Františka Kabáta.
V tú istú noc prepadli teroristi aj miestnu telefonickú stanicu, hodili do nej 3 granáty a niekolkokrát vystrelili.
Podobný teroristický prepad urobili 26. júna 1920 na obec Nedeca, kde zavraždili starostu Jána Stromceka, známeho ako horlivého Slováka. V tú istú noc navštívili teroristi dom vdovy Vonkovej, kde za obet padol polský chlapec, ktorý u vdovy slúžil ako pastier.
K mimoriadnemu brutálnemu prepadu došlo 20. júna 1920,ktorého obetou sa stala skupina cs. úradníkov z okresného sídla Spišská Stará Ves, ktorá si urobila aj s rodinnými príslušníkmi výlet do kúpelov Smerdžonka. Pri návrate v podvecer ich na brehu Dunajca zajalo polské ozbrojené komando a odviedlo do Pienin (prednostu pošty aj s manželkou medzicasom prepustilo), kde ich orabovalo o cennejšie predmety a okolo polnoci na nich vystrelilo z pištolí. Po tomto útoku dvaja úradníci zomreli a další boli zranení. Po správe o tomto vražednom prípade rozhorcený dav v Spišskej Starej Vsi zaútocil na sídlo polskej komisie a inzultoval jej clenov, ktorí sa dali na útek. Profesor Wismerski utekal cez Dunajec, v ktorom sa utopil.
(Prípad dôkladne osvetlil slovenský historik Ivan Chalupecký až roku 1993 v clánku Krvavé hranice na Dunajci, pricom sa neopieral o interpretácie rozvášnenej dobovej tlace, ale o archívne materiály - dokumenty, ktorých hodnovernost posudzovali medzinárodné plebiscitné orgány.
(Život, Krakóv 1993, c. 4, s. 7-8)
V podaní p. Poszkowského vyzerajú tieto udalosti nasledovne: "Lúpežný prepad, spáchaný 20. júna 1920 pri Smerdžonke na ceskoslovenských úradníkov, zakoncený smrtou dvoch z nich (t. j. Hajleka a F. Hanuša), bol využitý ceskoslovenskými cinitelmi k dalšiemu rozdúchaniu antipolských nálad, co viedlo o dva dni neskôr k zavraždeniu prof. J. Wismierskeho..." (pozn. na str. 7).
Polská publicistika a historiografia príliš casto a s velkou lahkostou oznacuje slovenské obyvatelstvo Spiša a Oravy prívlastkom "fašistovské", alebo "slovenskí nacionalisti". Okrem toho príliš casto sú mu pripisované ciny, ktoré sa nikdy neudiali.
Jerzy M. Roszkowski tvrdí priamo, že knazi z územia Spiša a Oravy boli v období vojny "vydávaní" do rúk hitlerovcov, rukami, ktorých hynuli v táboroch smrti a ako príklad uvádza priezviská Gluszek, Jan Góralik, Sikora, Józef Sosin a Józef Swistek. (O zagadnieniu polsko-slowackiego pogranicza. Orava, Rocznik 1995, nr. 33, s. 61). Tvrdí taktiež, že Poliakov chytali a odovzdávali Nemcom. V skutocnosti nic také nebolo. Naopak, jestvuje vela informácií o tom, že slovenská administratíva na pripojených územiach Spiša pomáhala utecencom z okupovaného Polska. Zaujímavo túto cinnost opisuje Józef Bieniek v publikácii Droga wiodla przez Spisz (Nowy Sacz 1986, s. 8-12, 20), na základe informácií Antoniny Pajor, Zbigniewa Pajor, Zbigniewa Rysia a Dominika a Stanislawy Stanków. Podla týchto informácií s polským podzemím spolupracovali: Andrej Lofaj, starosta z Fridmana, Zoltán Didic, starosta z Nedece, starosta Nižných Lapš Peter Uher, starosta Vyšných Lapš Imro Kozák ako aj starosta Spišskej Starej Vsi Vojtech Lostofer. Nesmierne velkú aktivitu v spolupráci s polským podzemím preukázal Pavol Carnogurský z Malej Frankovej. Jeho dcéra Olga Slivková takto o tom spomína: Otec vedel o nebezpecenstve, ktoré hrozilo polským politikom. A vtedy ministra Hubického spolu s manželkou a s dvomi dalšími polskými hodnostármi v tajnosti priviezol do Malej Frankovej - pretože bol poslancom a požíval poslaneckú imunitu - kde si rodicia postavili dom a ukrýval ich v tom dome a v budove školy. Zaopatril im falošné doklady. A tak v case vojny chránil Poliakov a taktiež židovské rodiny. V malej dedinke zachránil takmer 200 osôb (M. Kobera. Žyc na tej ziemi, Warszawa 1996 v 1. programe TVP.)
Nepravdivé je tiež tvrdenie, že Jerzym M. Roszkowskim uvedení knazi boli vydaní zo Slovenska do koncentracných táborov, a preto tam zahynuli. Dvaja zo spomínaných: knaz Antoni Sikora a knaz Józef Swistek vôbec neboli v koncentracných táboroch. Lebo knaz Antoni Sikora sobášil 19. apríla 1954 v Kacvíne rodicov Lubomíra Molitorisa, ktorý je tajomníkom Spolku Slovákov v Polsku. (Almanach Slováci v Polsku VIII, Krakov 2001, s. 187). Antoni Sikora bol v rokoch 1921-1940 farárom v Jurgove. R. 1940 bol skutocne zadržaný a dva mesiace strávil vo väzení v Ilave, avšak po intervencii spišského biskupa Jána Vojtaššáka bol farárom v bohatej farnosti vo Vikartovciach na Spiši. Do Jurgova sa vrátil r. 1945 a potom bol r. 1948 preložený do Kacvína.
Podobne je to s knazom Józefom Swistekom, ktorý bol taktiež farárom v Kacvíne - do r. 1928 a potom v Nedeci do r. 1940. Po intervenovaní v júli 1940 knaz Józef Swistek opustil Spiš a odišiel do Generálneho Gubernátu. Spociatku býval v Maniowach a potom od 12. júla 1942 bol vikárom v Sidzine. Po vojne knaz Swistek býval v Dome knazov dôchodcov a zomrel 21. novembra 1956.
Knaz Józef Swistek bol velkým milovníkom ludovej kultúry Spiša a bol spriatelený so slovenskými farármi vo farnostiach, susediacich s Kacvínom: vo Frankovej, Osturni, Hanušovciach, Matiašovciach a v Spišskej Starej Vsi. Väcšina jeho zbierok materiálnej kultúry slovenského obyvatelstva Kacvína sa nachádza v Etnografickom múzeu v Krakove. Bol velkým milovníkom slovenských piesní a napriek úradným zákazom okresného starostu Nowého Targu sám rád zacínal vo farskom kostole v Kacvíne na Všechsvätých slovenské piesne. Zvlášt si oblúbil koledu Leží baca na salaši... a svetskú piesen Zahucali hory, zahucali lesy... (Zo spomienok Jána Molitorisa st. z Kacvína.) Ján Sondel v Pamietniku przedwojennego instruktora rolnego (Warszava 1970, s. 56) o knazovi Swistekovi zanechal nasledujúcu mienku: "Všetci - okrem orgánov administratívnych a politických - hovoria o nom s velkým uznaním". Pobyt knaza Józefa Swisteka v koncentracnom tábore nebol zaznacený ani v publikácii Jacewicza Martyrologium polskiego duchowienstva rzymskokatolickiego pod okupacje hitlerowska 1939-1945.
Sondelova informácia o negatívnom vztahu polských administratívnych a politických cinitelov voci knazovi Swistekovi nachádza potvrdenie aj v protokoloch z porád organizovaných v 20-tych a 30-tych rokoch 20. stor. polským MZV za úcasti polských diplomatov, pôsobiacich v CSR, sliezského vojvodu Grazynského a krakovskej skupiny (Semkovicz, Goetel, Gwizdz, Machay a d.), na ktorých sa organizovala polská iredentistická cinnost proti Slovensku. Tak na porade v Katowiciach 25. mája 1934 v protokole sa uvádza: "Semkowicz upozornuje na záškodníka knaza Swisteka v Nedeci, ktorý zavádza slovenský jazyk do služieb božích... (Archivum Panstwowe w Katowiciach, zespol: Urzad wojewodzki Saski, sygn. 338, k 136-147). Alebo v protokole z porady dna 27. júna 1935, opät Semkowicz: "V Jurgove a Nedeci pôsobí pre nás velmi negatívne knaz Swistek, o ktorom tu už casto bola rec. Zavádza slovenské kázne medzi Poliakov a vôbec medzi nimi propaguje Slovensko. V tejto záležitosti je rozhodne treba pomysliet na nejakú intervenciu." Treba podciarknut, že knaz Swistek bol polskej národnosti, no bol to úprimný priatel Slovákov.
Ale vrátme sa ešte k "našim" dalším knazom: Józefa Gluszeka, Jana Góralika a Józefa Sosina taktiež nevydali Slováci do rúk hitlerovcov, ako tvrdí Jerzy M. Roszkowski. Z publikácie W. Jacewic vyplýva, že knaz J. Gluszek, vikár farnosti Chocholów, bol Nemcami zatknutý 4. septembra 1939. Jeho spojenie s Oravou sa nám nepodarilo zistit. Jan Góralik, farár v Podvlku (Powilk) na Orave bol Nemcami uväznený 2. septembra 1939 a zomrel 26. októbra 1942 v Dachau a knaz Józef Sosin, administrátor farnosti Chocholów, bol uväznený Nemcami taktiež 4. septembra 1939 a zastrelený v Dachau 17. februára 1941.