Kristián Michna

Krásne dôsledky aparátnickej demokracie

Clovek má zvláštne potešenie, ked listuje v starých zažltnutých casopisoch, vydaných akoby za dávnych cias, a nadabí na myšlienky také svieže, akoby ich vyslovil súcasný odvážlivec. Dvojnásobnú radost mám, ked nájdem clánky ci len myšlienky, ktoré sa akoby iba chystáme vyslovit, lebo ešte nenašli svojho autora, a hla, ony už boli vyslovené, existujú a existujú cierne na bielom dávno-pradávno, napr. v casopisoch z prvej polovice minulého storocia. Tentoraz vám ponúkam preklad clánku z ceskej revue Rád, roc. IV., c. 8, z roku 1938, ktorý - sami uznáte - vyplna medzeru v súcasnom názorovom spektre.
Teodor Križka

Že demokracia nie je tam, kde sú aparáty strán, mohlo by byt jasné každému, kto o tom chvílu uvažuje. A ak je zvodnost demokracie prícinou, že jej podlieha kdejaký chabý intelekt, ako si vyložit, že jej podliehajú i ludia obciansky nadmieru múdri, ktorí nemôžu nevidiet, že sa skutocná demokracia rozplýva v skutocné nic uprostred byrokratických kancelárií politických strán? Mnohí si nahovárajú, tí úbohí malí demokrati, ktorých chovajú kvôli volbám práve tak, ako páni chovali otrokov starých dôb na iné potrebné úcely, mnohí si nahovárajú, ked hovoria: od nás to záleží! Co? Správa vecí v krajine? Ale kdeže! Len to, že po pochybnom scítaní bude mat jedna politická strana viac kresiel ako druhá. Nikto z nás nevládne v štáte, nikto z nás nemá vplyv na usporiadanie javov a udalostí v štáte. Demokracia by musela zacat v strane, aby sa mohla prejavit v republike. Tomu bránia aparáty strán, profesoniáli, amatéri, provokatéri a politickí remeselníci.
Takáto demokracia má tolko záhad, že nikdy nebudeme hotoví s jej vypocítavaním. Avšak tieto záhady sú len potrebnými dôsledkami toho, co je v demokracii podstatné a prirodzené. Jednou zo záhad demokratického systému sú jeho nekonecné vnútorné i vonkajšie diplomatické tajnosti. V demokraciách má lud o všetkom vediet! Má, nemá. Ani nesmie o všetkom vediet, to žiada záujem štátu. Lud nesmie vediet o tom, co sa deje na jeho ochranu. Nesmie to vediet, pretože by to každému povedal. A zároven je tu dobrý dôvod na to, že lud nemôže a nesmie o nicom vediet. O všetkom vediet môžu len aparátnici a okrem toho ucitelia ludstva. Lebo tí musia mat ten úbohý lud stále vo svojej ruke, stále ho musia cicíkat, stále pozorovat, stále usmernovat. Neusmernujú len diktatúry, usmernujú tiež demokracie. A mýli sa ten, kto si myslí, že demokracia usmernuje menej ako diktatúry. Lenže diktatúry usmernujú niekedy k zlému, niekedy k dobrému, demokracia však neviem, že by niekedy usmernovala k dobrému. Ostatne, nikto rozumný nedá prednost diktatúre pred demokraciou už preto, že v demokraciách má o všetkom vediet a o všetkom rozhodovat lud, ale v diktatúre niektorý clovek múdry alebo nemúdry. Zatial lud vie v diktatúrach ovela viac ako v demokraciách. Cudzina vie už mesiace o nejakej našej záležitosti, o nejakej volbe, ktorá sa chystá a pripravuje ako hotový prevrat, o penažnom ústave, ktorý sa už dlho a z podozrivých prícin otriasa, o stykoch so susedmi a s cudzími štátmi, ktoré sa podivným a neužitocným spôsobom uvolnujú, ale domáci lud nevie dlho a až do poslednej chvíle o nicom. Potom to naraz praskne a lud sa diví. Vláda ludu sa však ponáhla s výkladom, ktorý sa snaží ludu zastriet pravý stav, a zradcovia ludí hovoria: Verte, verte! Ak sa lud predsa len dozvie pravdu nejakými oklukami, je to aspon úradne vyvrátené (odklamané), a zradcovia ludu sú na stráži a hovoria: Vlast žiada, aby ste verili viac svojim než cudzím. Žiada sa viera v zradcov ludu, zatial co viera v Boha a v Cirkev je vysnívaná. Strážcovia ludu sú na stráži, pretože vedia, že ludu prospieva len to, o com nevie a co nechce. Keby sa lud nejako hneval, protestoval, chystal k zmene politického zmýšlania, je pomoc lahká: nepustí sa k volbám (k prejavu demokracie), pokial nie je zase náležite poucený, spracovaný a dezinfikovaný.
Po vyriešení tejto záhady pochopíte lahko, naco sú trpené (ci fedrované?) v demokraciách tajné spolky. Naco sú trpené a podporované tam, kde má byt všetko verejné a pod dohladom ludu, tajné spolocnosti, v ktorých lud nerozhoduje, kam nemá prístup, odkial sú vylúcené úrady, vojsko, polícia, snemovna i obecenstvo, kde sa však ustanovujú veci, ktoré lud je potom nútený prijat, schvalovat a uskutocnovat? Vskutku len preto sa v demokraciách, kde je vela tajnej neslobody, ponecháva až do konca a chráni ako zvyšok politických slobôd právo dôverného zhromaždovania, že je potrebný ten istý princíp ochrany zhromaždenia tajných a škodlivých, bez ktorých by bola demokracia vydaná do nebezpecenstva, že nebude taká nebezpecná všetkému dobrému, ako si predstavoval ten, ktorý demokraciu vymyslel. Demokracia totiž hovorí, že meria všetkým rovnako a že sú si všetci rovní pred zákonom. A keby to bolo nezmyselné v niektorom prípade, demokracia dovolí zlocincom to isté, co verným ludom, pretože je rovnost pred zákonom, pretože treba, aby zlocinci mali ochranu, pretože sa nerovnost pred zákonom, ked je jej zapotreby, nadobudne celkom lahko.
Lebo i tá rovnost pred zákonom je v demokraciách vec carodejná a elastická a môže sa natahovat alebo stahovat podla potreby. Sú demokratické štáty, kde je 70 % katolíkov, a kvôli rovnosti pred zákonom platí týchto 70 % pred zákonom len tolko ako 30 % nekatolíkov, ktorí sú v ohromnej menšine, a ktorí by podla zákona demokracie nemuseli obdržat pred zákonom vôbec žiadne právo, tak ako ho neobdržia katolíci iných demokratických štátov, kde ich nie je viac ako 30 %. Ovšem, že merítko demokratickej väcšiny nie je vo väcšine prípadov vôbec správne, ale je dobré na znižovanie významu tých, ktorí nemajú byt znižovaní, pretože stoja vysoko a majú svedectvo ducha, že sú lepší a dobrí. V demokraciách však je to tak zariadené. Sedemdesiatpercentná polovica katolíkov nemôže v demokraciách dosiahnut právo na život, na život, ktorý je viac život ako demokratický život, pretože k právu na život je v demokracii potrebná väcšina, väcšina je potom nieco väcšie ako 50 %. Pätdesiatpercentná polovica nekatolíkov môže však v demokracii skvelo žit podla lúbosti, pretože demokracia je sloboda, a pretože túto slobodu im neberie ani väcšina, ktorá by musela byt o nieco väcšia ako pätdesiat percent národa, že nemôže žit po katolícky 33 %, 10 %, 1 % katolíkov v demokratickom štáte, je pre demokrata samozrejmé, môžu tam žit, ale ako obcania, ako demokrati, ako prestupovatelia svojich pravidiel, nie ako katolíci. Tých 33 %, 10 %, 1 % katolíkov môže tvorit elitu národa, národ vyvolený, štít dobroty, mravnosti a zdatnosti, co je to všetko platné, ked je to len menšina! Bolo by to neznášanlivé k väcšine, keby sa menšine prepožicali rovnaké práva verejné, aké má väcšina. Jeden katolík môže byt viac ako milión iných ludí, ale snád by sme nechceli pre toho jedného jediného právo na katolícky život? Ved co je v demokracii jeden? Jeden nie je nic, nech sú cokolvek, len masa je nieco.
Preco nemôže v demokraciách žit apriórne katolícke náboženstvo, i ked nemá v krajine ešte ani jedného vyznavaca? Má mat právo žit, pretože je od Boha, pretože Boh chce, aby sa žilo, aby sa dostalo tam, kde ešte nie je, alebo odkial bolo vypudené, aby tam a všade a všade inde ovládlo, pretože je to zákon Stvoritelov, pretože sa tento zákon týka bezpodmienecne všetkých ludí. Nic nezáleží na tom, že niekto nechce uznat toto právo Božie: ono zostáva a platí, a len demokracia a iné despocie ho neuznávajú, ignorujú a rušia. Preco to demokracia robí? Pretože je od diabla vymyslená na to, aby 70 % katolíkov stlacila na 10 %, aby považovala 33 % katolíkov za nevolníkov, aby 1-10 % katolíkov pokladala za neexistujúcich, aby to, co platí všade a bezvýnimocne, vyhlasovala za cosi, co nie je a neplatí a neznamená nic nikdy a nikde. Boh však a jeho právo, a akákolvek i najmenšia iskricka cistej a neporušenej pravdy, má viac platnosti ako celých a nedelitelných sto percent demokratického klamstva, ktoré ráta s falošnými matematicky uhánanými jednotkami.
Je pravda, že si v cesko-slovenskej demokracii a skrze nu musia katolíci vydobýjat svoje práva, že ich budú mat len tolko, kolko si ich vydobyjú, pokial to pôjde len skrz demokraciu, len tolko, kolko odovzdajú hlasov stranám robiacich úcinnú katolícku politiku. Ak nebudú tieto strany robit úcinnú katolícku politiku, ale len katolícku politiku, nedosiahne sa ani tak nic, pretože sa nevyužívajú demokratické možnosti.
Ale i keby bola všetko pravda, co majster demokratickej diskusie vyslovil v práve prednesenej vete, je potrebné k tomu dodat, že nie je správne, ale ohavné, že sa smie nieco také vyslovit. Lebo i ked išlo iba o konštatovanie faktu, malo sa od filozofa pripojit, že onen demokratický fakt je nehanebný. A boli by zavrhnutí dobrí katolíci, ktorí by chceli byt spokojní a zmierení s takýmito demokratickými výmermi, s takýmito do neba volajúcimi nespravodlivostami. Keby ste povedali robotníkovi, že je vymoženostou demokracie, aby si politickou cestou vyjednával právo na mzdu a práve vykonanú prácu, považoval by to za krutý a svojrázny výsmech. Právo je tu, netreba ho vydobýjat. Štátna moc ho má chránit, na to je; na to bola zriadená a len potial je platná, pokial chráni právo obcanov. Štátna moc má vymáhat násilím právo od ludí, ktorým ono ukladá nejakú povinnost, naco je politický systém a režim, ktorý to nevie, alebo ktorý by nechcel slúžit tomuto cielu? Snád na to, aby vybral dávky a poplatky, na ktoré nemá právo, pretože nepracuje a nekoná služby, ktoré má konat obcan, ktorý si ich zriadil sám alebo vo svojich predkoch, po ktorých ich zdedil?
Preco v demokraciách politici bohatnú? To je otázka, ktorú si casto kladieme a na ktorú hladáme odpoved. Isté je, že v diktatúrach vládnuce osoby príliš nezbohatli. V demokraciách, i v tých najchudobnejších a najnúdzovejších, zbohatne kdejaký politik, ktorý vie mlcat a ktorý sa neopíja. Ja viem, že je to odmena za cnost, pretože sú politici, ktorí sa vedia opit a mlcat, a preto predsa len bohatnú, je odmena za umenie trochu mlcat, byt štátotvorným a priat štátotvornej opozícii trochu tucného obroku. Kdekolvek nasledovala po demokracii diktatúra, vždy vyšli najavo nepekné veci na bývalých demokratov, u nás sa to nestane, pretože u nás nikdy nebude nasledovat diktatúra po demokracii, ale demokracia sa uzdraví sama zo seba a nepotrebuje, aby bola sanovaná od nejakých nastrcených diktátorov. Výkladov, preco demokratickí politici bohatnú, je málo. Odmietam ludovú etymológiu "kde mohol kradnút", pretože v demokraciách politici nemusia kradnút.
Oni sú zástupcovia ludu, oni vládnu, oni nakladajú s výtažkom daní, oni urcujú výšku daní, oni môžu odierat lud ako chcú, pretože sú z moci ludu. Poculi ste niekedy, že by sa vyšetrili podozrenia okolo Staviských, okolo Princeov, okolo Fénixov, okolo všetkých mužov, ktorí sa prísne stýkali so štátnymi peniazmi a záležitostami? Nevyšetríte ich nikdy, pretože u nás nikdy nebude diktatúra a pretože sme všetci do jedného poctiví parlamentní ludia!
Z ceštiny preložila Š. T.