Do posledného dychu

Požehnaný rok 2004 vám všetkým, vážení čitatelia, bratia a sestry!
Väčšina z nás sa hneď v prvých dňoch ocitla v ešte väčšej hmotnej núdzi ako pred rokom. Zdraženie vyrátali na 1200-1700,- Sk mesačne pre trojčlennú rodinu. Ale vy sami viete, o koľko poklesla vaša životná úroveň naozaj. Veď iné je vynaložiť o necelé dve tisícky viac pre rodinu s príjmami presahujúcimi niekoľko desiatok tisíc, a iné pre rodinu, v ktorej pracuje iba jeden člen a majú povedzme dve dospievajúce deti. Nehovorím už o rodinách, v ktorých sa nepodarí nájsť prácu nikomu. Pre jedných ide o výdavok 1-3-5-10% navyše, pre iných neraz aj navŕšenie výdavkov dosahujúcich tretinu všetkých príjmov.
Dávno sa zabudlo na ľudí z ulice novembra 1989. Nik si nespomenie, že to vy ste pochopili spevy o láske doslovne, že to vy ste doslovne prijali heslo o ušľachtilom cite, ktorý víťazí nad lžou a nenávisťou, a len preto tak rýchlo a bez krviprelievania odišla do minulosti epocha obmedzujúca právo na slobodu svedomia.
Ale môže zvíťaziť niekto a niečo v kráľovstve krivých zrkadiel?
Má zmysel hovoriť o slobode svedomia, ak „slobodné“ médiá denne vytvárajú rafinovaný informačný tlak, aby ste želania našej politickej elity, visiacej na šnúrke od gatí bruselskej byrokracie, alebo skôr na šnúrkach záujmových skupín a skupiniek, ktoré sa ňou prikrývajú, vnímali div nie ako zákonitosť vo fyzikálnej rovine? Vari Čechom, Maďarom, Slovincom, Poliakom atď. hovoria niečo iné? Aj im otĺkajú už desať rokov o hlavu, že niet iných ciest, len odovzdať za deravý groš všetok majetok mocným globálnym monopolom. Aj im vravia, pozrite sa, všetci okolo idú do NATO, všetci chcú do Únie, nemôžeme zostať bokom. Aj im klamú, že kto rozmýšľa alternatívne, škodí národným záujmom. Vytvárajú psychózu strachu z budúcnosti vo všetkých krajinách jednotlivo, vábia nás ako ovce na vidinu zelenšej paše. Že nás berú ako ovce, dokazujú občasným vypustením dobre cvičených pastierskych psov.
Vari nevieme čítať? Vari nemáme oči? Vari nevidíme, čo sa deje s naším národom a našou krajinou? Vari nevidíme, čo sa deje so všetkými národmi a krajinami Európy a sveta?
Hoci sme kedysi počuli spievať politikov „už nikdy žiaden svár“, hádky a rozpad sú na dennom poriadku. Z kukučích vajec v koalícii i opozícii sa ako na povel v rozhodujúcich okamihoch liahnu „slobodomyseľné“ vtáčatá. Ako inak, zakaždým spievajú o láske a demokracii, tí prudérnejší z nich len o slobodnej diskusii – pre seba. A výsledok? Rozpad všetkého, čo by mohlo byť „brzdou pokroku“. Všetkého, čo by sa dalo zhrnúť pod spoločný pojem vlastenecké.
A zatiaľ ide o lobistické údery pod pás, o tvrdé predieranie sa lakťami k štátnym zakázkam, k peniazom, k moci.
Nech ako sa okolo seba rozhliadam, nevidím iné východisko, iba pracovať pomaly a trpezlivo na sebe, hľadať a podporovať vo svojom okolí ľudí, ktorí neslúžia mamone ani falošným nahováračkám, zomknúť sa okolo nich a pokúsiť sa dať lepšiu tvár tomuto neprajnému času.
Je iba jeden smer naozaj dôstojný ľudského vzopätia. Vy, čitatelia Kultúry, viete, ktorý je to. Držme sa ho spoločne až do posledného dychu.