Tibor Kovalik

Nathalie

Tlak na jej ľavé rameno bol nesmierne silný a bolestivý. Napriek tomu, že robila všetko, čo bolo v jej silách, aby sa vymanila spod váhy jeho tela, zapáchajúceho nepríjemným mužským potom, nedarilo sa jej to. Naopak, bolesť sa jej čím ďalej, tým viac stupňovala a rozrastala po celom tele. Cítila, že jej ubúda síl a on s úškľabkom na tvári postupne sťahoval jej nohavičky. Kolenom nasilu roztvoril jej končatiny. Nevládala mu odporovať. Z posledných síl a napriek bolesti pokúsila sa ho prevaliť na stranu. Mokrá od potu, chvejúca sa od vysilenia, svoj pokus neukončila. Ukrutná bolesť, ktorá v jej ľavej strane hrudníka nesmierne narastala, zlomila jej odpor a Kata, ako ju všetci známi volali, stratila vedomie.
Postupne sa začala preberať a čiastočne vnímať okolie. V ušiach jej nesmierne hučalo, akoby stovky sirén začali odrazu v jej hlave trúbiť. V ľavej strane hrudníka pociťovala silnú bolesť. Ale nielen v hrudníku. Aj v ľavom ramene. Bolesť, nesmierne pichľavá, sa postupne rozrastala aj do celého tela. Bála sa otvoriť oči. Jej myšlienky boli akosi zmätené. Nevedela určite, či to bol len zlý sen, alebo sa jej niekto skutočne snažil ostrým predmetom odrezať ľavý prsník. Upadla znovu do akéhosi nedefinovateľného stavu. Nebolo to ani bezvedomie, ale ani nie vedome. Akoby sa vznášala v neurčite a jedine bolesť, ktorá sprevádzala túto neurčitosť bola skutočná a reálna. Keď sa po čase začala preberať z tohoto stavu, rozhodla sa, že predsa len pootvorí oči. Postupne ich začala otvárať. Trvalo jej to chvíľu. Ale otvoriac ich úplne zistila, že všetko okolo nej bolo akési hmlisté, nejasné. Prižmúrila ich. Keď ich po chvíľke znovu pootvorila, jej pohľad sa začal pomaly vyjasnievať. Videla, že leží na posteli a hľadí na kríž s ukrižovaným Kristom na celkom bielej náprotivnej stene. Mala neistý pocit, že ona už vlastne raz v takejto istej situácii bola. Že ona ten kríz na takej istej stene už predtým videla. Rýchlo zavrela oči. Bol to sen? Predtým, či teraz, prebehlo jej hlavou. Pravou rukou si chcela pretrieť oči, ale zistila, že ju nevládze zdvihnúť. No nielen to. Cítila, že jej ruka je k niečomu pripútaná. Znovu naplno otvorila oči. Teraz už videla jasne. Áno, kríž bol na náprotivnej stene. Tak to teda nie je sen. Pootočila hlavu smerom doprava a videla, že vedľa jej postele stojí dlhá kovová tyč, na ktorej je zavesených niekoľko plastových vrecúšok naplnených akousi tekutinou a tie sú napojené na jej pravú ruku plastovou trubičkou. Jej ruka je fáčom priviazaná ku kovovému boku postele. Nemocnica! Prebehlo jej mysľou. Pomaly otáčala hlavu doľava. Pohľad jej zastal na tvári muža, nesmierne vážnej, s polozmrazeným úsmevom na perách. Muž sedel na stoličke pri posteli.
“ Oh Kyle,“ vydralo sa jej z úst, keď zatvorila oči, z ktorých sa začali po lícach kotúľať veľké, horúce slzy.
Do miestnosti vstúpili dvaja lekári a dve zdravotné sestry. Jeden z lekárov položil zľahka ruku na jej vlhké a chladné čelo. Chvíľu ju tam podržal. Otvorila oči.
“ Ako sa cítite madame Cormann?“ opýtal sa lekár a odtiahol ruku z jej čela. Veľmi slabým hlasom povedala, že si nie je istá. Lekár sa pousmial a pokračoval:
“ Viem, že to nie je pre vás ľahké. Verte ale, že sme urobili všetko čo bolo v našich silách. Vaša rakovina bola dosť rozšírená, a tak sme museli odstrániť celý ľavý prsník a aj lymfatické uzly vo vašom ľavom ramene. Zdá sa, že sme odstránili všetky rakovinou napadnuté časti. Aby sme ale mali istotu, keď sa trochu zotavíte z operácie, tak vám ešte urobíme rádioaktívnu a chemickú terapiu. S vaším manželom sme už všetko prediskutovali. Viem, že ste teraz slabá a pod vplyvom utišujúcich liekov, ale musíte nám veriť a všetko bude zase vporiadku.“
Lekár podal ruku jej manželovi, zatiaľ čo zdravotná sestra skontrolovala, či jej dávky IV a morfínu sú správne a celá skupina opustila miestnosť. Kyle sledoval na monitore, ktorý bol umiestnený vedľa postele, pulzovanie jej tepu. Jemne jej pohladil ľavú ruku. Kata sa naň neisto pousmiala a znovu zatvorila oči.

Učiteľ sa s úsmevom pozeral na pred ním sediacich študentov. Boli to všetko noví imigranti z Česko-Slovenska. Strávil s nimi už päť mesiacov. Bolo ich dvadsaťpäť. Dnes ich informoval, ako dopadli ich testy.
“Všetci ste splnili požadovanú normu, a tak ste úspešne absolvovali základný kurz francúzštiny. Priznávam sa ale, že niektorí z vás ma veľmi príjemne prekvapili kvalitou odpovedí. Tá ďaleko presiahla požadovaný priemer. Tak napríklad Katarína Mäsiarová. Gratulujem. Váš test som oznámkoval A+. Vy máte prirodzenú schopnosť chápať cudzie jazyky. Ešte raz gratulujem.“
Kate sa začervenali líca, keď preberala od učiteľa svoj test a sledovali ju pohľady ostatných študentov. No zároveň mala dobrý pocit, že ju učiteľ tak dobre ohodnotil. Veď sa skutočne snaží pochopiť čo najlepšie nielen jazyk, ale aj myslenie ľudí v jej novom domove. A nie je to vždy ľahké. Bože, jak ten čas letí, pomyslela si. Už je prakticky sedem mesiacov, čo s rodičmi a mladším bratom opustila Slovensko. Bol to masový odchod mnohých po okupácii Sovietmi. Ešte má v čerstvej pamäti tanky hrmiace po uliciach Bratislavy. Náhly útek do Viedne, utečenecký tábor v Rakúsku, rozhovory na Kanadskom vyslanectve a nakoniec let za oceán. Ako boli všetci vyhúkaní, keď pristáli v Montreale. Veď nehovorili ani jedným z jazykov Kanady. Dobre si pamätá aj cestu vlakom na sever, veľmi zalesnenou krajinou, do mestečka, kde otec našiel zamestnanie vďaka starousadlým Slovákom. Bože a ako boli prekvapení, keď zistili, koľko ich žije v Quebecu a v Kanade a ako im mnohí nesmierne pomáhajú v prvých chvíľach neľahkých emigrantských začiatkov. Usmiala sa, keď jej prišiel na um Joe zo susedného bloku, kde bývajú. Aký je to príjemný chlapec. Pôvodom Poliak, nuž dohovoria sa, hoci on už málo hovorí po poľsky, lebo sa narodil v Kanade. Je od nej o rok starší. Od prvej chvíle, čo sa stretli, je k nej milý, akoby si ju vzal pod svoju ochranu. Skoro každé ráno ju odprevádza do školy a poobede ju pred školou čaká, aby ju doprevádzal domov. Určíte ju bude aj dnes čakať. Nemýlila sa. Joe ju čakal, ako obyčajne, s veľkým úsmevom od ucha k uchu. Povedala mu, ako ju jej učiteľ prekvapil vysokým hodnotením jej testu.
“Aj ja mám prekvapenie“, povedal Joe a viedol ju k malému autu zaparkovanému na náprotivnej strane ulice. Povedal jej, že si ho požičal od kamaráta.
“ Chcem ti ukázať trochu krajinu okolo nášho mestečka.“
Aký je pozorný, pomyslela si keď si sadala do auta.
“Len nesmieme byť dlho, lebo ma naši čakajú. Sú zvedaví, ako dopadol test.“
Prisľúbil jej, že to nebude trvať dlho a pohli sa smerom k hlavnej ceste. Keď vyšli z mesta, Joe odbočil na poľnú cestu, ktorá viedla k neďalekému lesu. Krajina bola pokrytá snehom. Bol koniec marca a zima bola ešte v plnom prúde. Slnko len z času na čas, veľmi neisto vykuklo spoza oblakov. Nie najlepší čas na prechádzku v prírode, pomyslela si. Keď prišli k lesu, Joe odbočil z cesty, ktorá viedla k farmám na cestu medzi stromami, vyjazdenú len nákladnými autami, ktoré zvážali drevo na neďalekú pílu. Po chvíľke zastal. Kata začala byt nesvoja. Akosi sa jej to nepozdávalo.
“Vieš, že sa mi veľmi páčiš?“ Joe potichu povedal a obrátil sa k nej. Na jeho tvári sa objavil úsmev. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Kata sa trochu zachvela, ale sa hneď neodtiahla, veď aj on sa jej páčil. Rozhodne takúto situáciu však nečakala. Keď sa Joe k nej pritlačil a chcel ju bozkať na ústa, predsa sa odtiahla a povedala, že aj on sa jej páči, ale by už mali ísť, lebo sa začína zvečerievat. Joe ju ľavou rukou prudko pritiahol k sebe a pravou stlačil posunovač operadla, ktoré sa pod váhou ich tiel úplne preklopilo k zadnému sedadlu. Kata sa prudko a nečakane zvalila dozadu. Joe ju okamžite priľahol svojím telom.
Nastal prudký a nevyrovnaný zápas, ktorý nakoniec Kata prehrala, fyzicky úplne vyčerpaná. Už sa ani nevládala brániť, keď kolenom roztláčal jej stehná. Kata pocítila prudkú bolesť v rozkroku a cítila, že začala krvácať. Joe prudko zrýchlil svoje pohyby a nakoniec v spazmatickom záchveve tela vydal zo seba chrapľavý výkrik. Jeho tlak odrazu úplne poľavil a on sa bezvládne prevalil na stranu. Napriek tomu, že bola úplne vyčerpaná, natiahla si v rýchlosti nohavičky, schmatla aktovku, otvorila dvere, vyskočila z auta a rozbehla sa smerom k mestu.

Kyle jej jemne pohládzal ľavú ruku. Myšlienky sa v jej hlave neprestajne preháňali jedna za druhou. Musí rozhodne hovoriť s manželom. Čo najskôr. Napadlo jej. Musí mu predsa povedať všetko dopodrobna. Ako ju v šestnástich rokoch niekto znásilnil a aké to malo pre ňu následky. Rozhodne mu to musí povedať. Zvlášť teraz, v tej ťažkej situácii, keď ani nevie, či ju prežije. Veď Kyla skutočne nesmierne ľúbi a svedomie ju už aj tak trápi, že mu to nepovedala. Teraz je skutočne čas toto urobiť. Musí mu všetko vysvetliť a poprosiť ho o pomoc. Je presvedčená, že on ju pochopí a pomôže. Veď cíti, že aj on ju nesmierne miluje.
Nuž mu teda povie. Pomôže tým nielen svojmu svedomiu, ich vzťahu s Kylom, ale aj....

Keď jej matka otvorila dvere, s hrôzou sa dívala, v akom strašnom stave je Kata. Mokrá od snehu a potu, strapatá a roztrasená s plačom sa vrhla do náručia matky. Tá rýchlo zavrela dvere bytu, pomohla Kate do obývačky, posadila sa spolu s ňou tak ako bola na diván, pohládzala ju po strapatých vlasoch a šepotala: “ Neplač, drahá, všetko bude znovu fajn“. Opakovala túto vetu neprestajne, i keď nevedela, čo sa vlastne stalo a čakala, až sa Kata upokojí a všetko jej povie. Nakoniec sa aj tak stalo a Kata jej všetko dopodrobna vyrozprávala. Matka jej pripravila teplý kúpeľ, dala jej pilulku na upokojenie. Kate povedala, aby rozhodne bratovi, ale ani otcovi nič nepovedala, že ona otcovi všetko povie a vysvetlí. Prešlo niekoľko týždňov. Kata sa pomaly, veľmi pomaly zotavovala z nesmierneho šoku a aj istého pocitu viny. Keď ale zistila, že mešká s menštruáciou, jej hrôza sa znovu každým dnom stupňovala. Keď to oznámila mame, tá jej povedala, že ona to veru tušila a s otcom už o tom aj hovorila a že musia nájsť riešenie. Jedno sobotné odpoludnie, keď jej brat Jozef šiel s priateľom do kina, sadli si spolu všetci traja v obývačke a otec jej povedal, že riešenie našiel. Kata sa chvela v neistote, čo to pre ňu znamená. Okolo srdca ju však hrial fakt, že otec, o ktorého reakciu sa bála, bol k nej ešte viac pozorný ako predtým a aj teraz ju s jemným úsmevom pohladil po vlasoch, keď začal hovoriť o ich pláne.
“V prvom rade, Katka moja drahá, nám s mamou a verím, že aj tebe je jasné, že výškrab, ako sa tomu hovorí, v žiadnom prípade neprichádza do úvahy. Tú bytosť, ktorá v tvojom tele napriek tvojej a našej vôli rastie, nemôžeme zabiť, i keď sa to aj tebe možno zdá akokoľvek kruté. Prieči sa to všetkým našim humánnym a aj náboženským cíteniam. Veď je to predsa len ľudský život. Vymáhať manželstvo od Joa po tom všetkom, čo sa stalo, je nemysliteľné. To sa prieči určíte v prvom rade tvojim citom, veď ti nesmierne ublížil a myslíme si s mamou, že keby aj jeho rodina na to pristala, zničili by sme ti pravdepodobne tvoju budúcnosť.
To po prvé. Po druhé, ja som presvedčený, že vymáhať od jeho rodiny svadbu alebo odškodné je nerozumné, lebo jeho otec ako občan Kanady a naviac ako policajt môže svoje postavenie zneužiť proti tebe a proti nám. Zvalia to všetko na teba, že ty si ho zviedla a môže nám ešte skomplikovať našu budúcnosť v tejto krajine, ktorej nie sme občania a sme tu stále odkázaní na ich milosť. Nuž nám, drahá Katka, nič iné neostáva, ako hľadať tretie riešenie. Mama a ja si myslíme, že sme ho našli. Potrebujeme ale k tomu tvoje porozumenie a spoluprácu.“
Otec sa s láskavým úsmevom pozrel na manželku a potom na Katu. Tá sa jemne chvela a do očí sa jej tisli slzy. No neprotestovala, len ticho sedela. Teraz začala hovoriť mama:
“Tvoj čas pôrodu je koncom roka. Neradi by sme ale boli, aby tuná v tomto malom meste ľudia vedeli, čo sa ti udialo. Nebolo by to pravdepodobne dobré pre teba a tvoju budúcnosť v prvom rade a možno aj pre nás ostatných. Otec preto kontaktoval pána Džatka v Montreale, toho pána, ktorý mu pomohol so zamestnaním. Je to veľmi dobrý človek, prisľúbil nám úplnú diskrétnosť a cez svoje kontakty zariadil nasledovné riešenie. V septembri pôjdeš do Montrealu pokračovať v štúdiu na súkromnom kolégiu. Bývať budeš u Džatkovcov. Samozrejme nikto nebude vedieť, že si ťarchavá. Obliekať sa budeš tak, že nebude veľmi vidieť tvoj stav. V tom ti pomôže pani Džatková. V decembri vynecháš vyučovanie zo zdravotných dôvodov. Keď príde tvoj čas, čo by malo byť pred Vianocami, pôjdeš do nemocnice, v ktorej pracujú rehoľné sestry. Dieťa, ktoré sa narodí, prakticky neuvidíš, lebo ho hneď od teba vezmú a zariadia adoptovanie. My strávime Vianoce s tebou v Montreale, nuž a v januári sa vrátiš do školy. Ver mi, že za danej situácie je to najlepšie riešenie.“
Trvalo dosť dlho, kým nakoniec Kata vyšepla: “Ako si myslíte,“ a slzy sa jej nepretržite kotúľali po lícach. Matka ju pobozkala a otec jej jemne stisol ruku.
Nuž a tak sa aj stalo. V decembri, keď ju zaviezli do nemocnice, zistila, že rehoľné sestričky boli k nej veľmi milé. V kancelárii predstavenej sestričky musela podpísať doklad, že sa dieťaťa vzdáva a dáva k dispozícii na adoptovanie. Predstavená jej tiež vysvetlila, že to bude pre ňu ľahšie, keď dieťa vôbec neuvidí. Keď prišiel čas pôrodu a začala mať pravidelné bolesti, boli pri nej neustále dve sestričky a nakoniec prišla lekárka, ktorá samotný pôrod koordinovala. Ku koncu pôrodu jej dali liek, ktorý jej zmiernil bolesti, ale aj zapríčinil stav akéhosi polobezvedomia. Keď sa z neho preberala, jedna zo sestričiek jej pošepkala do ucha: “ Je to dievčatko, zdravé a pekné.“ Keď otvorila oči, zbadala na náprotivnej bielej stene kríž s ukrižovaným Kristom. Ten akoby sa na ňu usmieval.
Čas pravidelne ubiehal. Kata skončila štúdia na kolégiu veľmi úspešne. Potom vysokú školu. Zdalo sa, že všetko sa v jej živote uberá pozitívnym smerom. Mesiac po jej graduovaní jej matka ale vážne ochorela. Lekári zistili, že má rakovinu prsníka, ale aj metastázy po celom tele. Po troch nesmierne ťažkých mesiacoch jej milovaná mamička zomrela. Kata posledné dva týždne strávila v nemocnici deň a noc, aby uľahčila aspoň trochu svojou prítomnosťou matkin odchod. Tá napriek nesmiernym bolestiam sa snažila stále na Katu usmievať. Zakrátko po matkinej smrti jej brat Jozef odišiel pracovať pre Kanadskú agentúru do Afriky.
Jej otec akosi chradol. Nevedel sa zmieriť so smrťou manželky a nakoniec po niekoľkých mesiacoch od maminej smrti ho našla jedného rána v obývačke mŕtveho. Lekári zistili, že jeho smrť zapríčinil masívny infarkt. Keď sa po pohrebe vrátila do rodičovského domu, zistila, že napriek priateľom a známym, ktorí jej nesmierne pomáhali a snažili sa jej uľahčiť tieto ťažké chvíle, je vlastne úplne sama. Veď jediný člen rodiny, jej brat Jozef, čo si vôbec nevie vysvetliť, na pohreb ani neprišiel.
Po strate všetkých blízkych, cítiac sa úplne sama, upriamila svoje myslenie a svoju činnosť na prácu. Študovala naďalej, zdokonaľovala sa vo svojej profesii. Veď práca a znalosti boli jediné, čo jej ostalo. Kata bola veľmi pekná, mladá žena. Veľmi vzdelaná a inteligentná. Samozrejme, našlo sa dosť mužov, ktorí jej nadbiehali. No ona ich všetkých slušne odmietla. Neverila im a bála sa. Až raz, niekoľko rokov po otcovej smrti stretla muža z Anglie. Staršieho, veľmi pozorného, ktorý jej nenadbiehal, ale sa k nej choval s veľkým rešpektom, úctou a priateľstvom. Bariéra medzi nimi sa pomaly strácala a jedného dňa Kata zistila, že je zaľúbená. Nuž a potom vývoj mal už rýchly spád. O pár mesiacov bola svadba a po nej začali žiť spoločný život s Kylom v Londýne.

Kata sa pomaly zotavovala z operácie. Nakoniec jedného dňa povedala manželovi celú tu tragédiu mladosti vo viere, že on to pochopí.
“Prepáč, drahý, že som ti to skôr nepovedala, ale bála som sa, že ťa stratím. No teraz, keď sama prechádzam touto zložitou zdravotnou situáciou, je myslím si čas, aby sme aj túto vec vyriešili. Moje svedomie ma k tomu núti. Aby som ale vyriešila celý tento problém, musím vykonať ešte jednu vec. A tu potrebujem nesmierne tvoju podporu a pomoc. Ako už vieš, moja matka zomrela na rakovinu prsníka. Ja teraz prechádzam tou istou kalváriou. No a keďže moje dieťa bolo dievča, je tu veľké percento pravdepodobnosti, že dnes už táto mladá žena má nábeh na tú istú nemoc. Je mojou povinnosťou, aby som ju ako matka...“- pri tomto slove sa jej hlas silne zachvel a po dosť dlhej pauze pokračovala: “ je mojou, je našou povinnosťou, aby sme ju informovali.“
Kyle ju objal, pobozkal a povedal, že ju úplne chápe a nielen to, že aj on urobí všetko, aby túto úlohu zvládli.
Spoločne napísali list adoptívnej organizácii v Montreale, v ktorom podrobne vysvetlili pohnútky, prečo im píšu a požiadali, aby niekto z tejto organizácie kontaktoval spomenutú osobu. Taktiež ich požiadali, aby im oznámili, že ich žiadosti vyhoveli a tak vykonali.
Prešlo niekoľko týždňov. Jedného dňa zazvonil v byte Cormannovcov telefón. Kata zodvihla slúchadlo. Ženský hlas na druhom konci linky sa opýtal, či hovorí s madame Cormannovou. Keď Kata prisvedčila, žena na druhom konci linky sa predstavila a potvrdila, že jej list dostali a pokračovala:
“Váš list, madame Cormannová, je veľmi dôležitý a už sme aj vykonali vašu žiadosť. Mám ale otázku. Chceli by ste vedieť viac o vašej dcére?“
Katu zamrazilo. Ona o takej možnosti vôbec neuvažovala a ani s Kylom o tom nehovorila. Tiež vedela dobre, že agentúra zásadne žiadne informácie nedáva. Veď je to proti všetkým predpisom. Po hodnej chvíľke hlas na linke dva razy opakoval otázku:
“Ste na linke, madame Cormannová?“
Kata nakoniec vykoktala:
“Aano!“
“Viem, že vás táto otázka prekvapuje,“ pokračoval hlas, “ a priznám sa vám, že toto normálne nerobíme, ale v približne tom istom čase, keď ste nám poslali váš list, dostali sme do našej agentúry iný. Bol to list od vašej dcérky, ktorá nás v ňom žiada o informácie o jej biologickej matke. Vysvetlila nám v ňom, že od malička vie, že bola adoptovaná, lebo jej o tom jej adoptívna matka, ktorú nesmierne miluje, stále hovorila. My sme doteraz žiadne informácie o vás vašej dcére nedali, ale kedže máme s vami oboma zhodou okolností kontakt, tak sme si mysleli, že sa vás na to opýtame. A to je vlastne všetko.“
Kata celá rozochvená nakoniec požiadala o telefónne číslo a povedala, že sa o tom porozpráva s manželom a im zavolá. Keď zložila slúchadlo, zostala sedieť bez hnutia ako primrazená k stoličke. Takto ju našiel po dlhej chvíli manžel.
“Pre pána Boha, čo sa stalo?“ vykoktal, keď ju objal, lebo videl, že je celá roztrasená.
Keď mu povedala celú príhodu s telefónom, uprela naň pohľad, v ktorom bola akoby zavesená nesmierne ťažká otázka. Kyle ju vzal do náručia a povedal tichým hlasom:
“Myslím si, že je to Prozreteľnosť, ktorá nám obom dáva možnosť šťastlivo ukončiť jednu zložitú a bolestivú epizódu tvojho života aj života tvoje dcérky. Nezahoďme ju.“

Vývoj udalostí mal už potom rýchly spád. Po výmene prvých informácií, prvých fotografií a prvých dojímavých listov nadišiel čas prvého stretnutia. Bolo to stretnutie bolestivé, ale aj nesmierne radostné. Prv len stretnutie dvoch žien, ktoré museli prekonať nesmiernu a aj bolestivú vzdialenosť, aby si nakoniec padli do náručia. A potom stretnutie celej rodiny.
Pri bohato prestretom vianočnom stole sedela malá spoločnosť. Slávnostná atmosféra sálala z každej osoby, ale aj celého priestoru. Akási zvláštna pohoda visela v priestore. Bola to pohoda vianočná, ale bolo v nej niečo naviac. Mladá, asi tridsaťročná žena, ktorú všetci volali Nathalie a ktorá akoby z oka vypadla staršej žene, čo sedela po jej ľavej strane, vstala, teplým úsmevom objala prv ženu po jej lavici, potom postaršiu ženu po jej pravici a nakoniec celú spoločnosť a povedala:
“Myslím si, že sme všetci nesmierne šťastní, že môžeme dnes takto spolu sedieť pri slávnostnom vianočnom stole. Ďakujem za to v prvom rade mojej prvej matke, ktorá ma v bolesti na tento svet priniesla. Ďakujem ale aj mojej druhej matke, ktorá ma naučila láske, aj láske k tej prvej mame, ktorú som donedávna nepoznala, ale za ktorú sme sa spolu s tou druhou mamou denne modlili, odkedy sa pamätám. Samozrejme, ďakujem aj vám všetkým ostatným, otec môj drahý, brat Štefan, brat Jozef, ale aj tebe Kyle za všetko, čo ste pre mňa vykonali. No najviac ďakujem dnes novonarodenému dieťaťu Ježiškovi. Bol to totiž on , ktorý nás viedol cez mnohé úskalia a veru aj bolestivé, aby sme mohli dnes spolu s ním sláviť tento malý zázrak Vianoc.“