Jozef M. Rydlo

Osobnosť slovenskej diaspory

Salezián Martin Mazák 90 ročný

Keď raz bude historik spisovať dejiny Slovákov v zahraničí, veľa ťažkostí mu akiste spôsobí vyčerpávajúco zachytiť rôznorodú, dlhoročnú a intenzívnu prácu tých slovenských kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí svoje Bohu zasvätené životy strávili v cudzine, v nezištnej službe Božiemu ľudu roztrúsenému na piatich kontinentoch. Doteraz sa ver nikomu nepodarilo ani len približne vyčísliť koľko kňazov a rehoľníkov vyslalo Slovensko do sveta. A v uplynulom storočí to bol počet nemalý. Popri svetských kňazoch, boli to desiatky, ba stovky slovenských verbistov, saleziánov, benediktínov, minoritov, františkánov, školských bratov, pasionistov, tešiteľov, jezuitov, sestier svätého Jozefa, križiačok, dcér kresťanskej lásky, sestier chudobného Ježiška, kanoničiek, sestier svätého Cyrila a Metoda, dominikánok a členov/členiek iných rehoľných spoločenstiev. Pohltila ich Severná Amerika, Afrika, Ázia, Latinská Amerika, Oceánia, Austrália i Európa. Ak by sa hodnotila pomoc rozvojovým krajinám podľa toho, koľko misionárov a obetí dal ten ktorý národ „tretiemu svetu“, tak by Slováci boli bezosporu jednou z veľmocí.
Jeden z pionierov slovenských rehoľníkov je saleziánsky kňaz Martin I. Mazák, rodák z Rajeckej Lesnej (*12. decembra 1913).
Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci. Ako pätnásťročný sa dostal k saleziánom, ktorí ho v roku 1929 spolu s inými chovancami poslali študovať do Talianska. V Turíne, však zostal iba necelý rok. Talianski predstavení ho poslali na štúdiá do Alžírska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Francúzska. Študoval v Bouisseville pri Orane a v La Marsa (Tunisko). Po krátkej návšteve na Slovensku v roku 1937, ktorá ho ničím nenadchla, odišiel znova do cudziny. V Lyone roku 1941 dokončil bakalárstvo a pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Po dosiahnutí licenciátu bol v tomto meste dňa 24. februára 1945 vysvätený za kňaza. Krátko nato ho na priamy rozkaz generála de Gaullea poslali znova do Severnej Afriky. V roku 1952 ho rehoľní predstavení preložili zase, tentoraz do Švajčiarska, ktoré sa preň stalo jeho druhou vlasťou. Pôsobil štyri roky v Sione a v roku 1956 ho menovali za profesora Saleziánskej vyššej školy v Morges neďaleko Lausanne v kantóne Vaud, kde vyučoval až do roku 1968.
V roku 1969 ho biskup Pierre Mammie, sídelný biskup Lausanne, Ženevy a Fribourgu, poveril vedením ‚Katolíckej misie pre Slovákov a Čechov‘ vo všetkých francúzsky hovoriacich kantónoch Švajčiarskej konfederácie, ktorá bola v roku 1977 rozdelená na Slovenskú katolícku misiu a Českú katolícku misiu. Vyše štvrť storočia sa P. Martin Mazák s nevšednou obetavosťou a láskou stará o všetkých Slovákov a Čechov, ktorí žijú v kantónoch Vaud, Genčve Neuchâtel, Fribourg a Valais.
„Pére Mazák“ - ako ho volajú všetci tí, ktorí ho poznajú, sa počas svojho vyše tridsaťročného pôsobenia vo Švajčiarsku stal veľmi známym kňazom-saleziánom i uznávanou autoritou, a to nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v kultúrnom, politickom a administratívnom kontexte romandských kantónov.
Slovenské spoločenstvo vo Švajčiarsku, predovšetkým vo ‚Suisse Romande‘, užíva plody dušpastierskej činnosti P. Martina Mazáka veľkými priehrštiami. Napriek vysokému veku nedeľné bohoslužby slúžieva pravidelne na štyroch miestach: Ženeva, Fribourg, Lausanne a Cortaillod pri Neuchâteli. Vysluhuje sviatosti, krstí, sobáši a pochováva, vyučuje náboženstvo deti svojich početných farníkov. P. Martin Mazák sa však nestará len o náboženské dobro svojej rozsiahlej farnosti. Pravidelne sa zúčastňuje na všetkých podujatiach Slovákov vo Švajčiarsku a je veľmi častým návštevníkom a hosťom aj na inonárodných a medzinárodných podujatiach, kde dôstojne a dôsledne reprezentuje záujmy Slovenska a Slovákov.
S láskou sa venuje najmä slovenskej mládeži. Výmena stráží, stretanie generácií a budúcnosť Slovákov mu vždy ležali na srdci a boli vždy jednou z jeho prvoradých starostí. Záležalo mu na tom, aby mladá slovenská generácia bola kresťansky vychovaná a poctivo slovensky orientovaná, aby vedela nájsť nielen svoje miesto v novom prostredí, ale aby sa nestratila svojmu národu. Pod jeho strechou vzniklo Združenie priateľov Slovenska vo Švajčiarsku, dnešné Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Z jeho iniciatívy sa začali usporadúvať zimné tábory a stretnutia mladých Sloveniek a Slovákov vo Švajčiarskych Alpách. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje ojedinelá štedrosť P. Martina Mazáka pri podporovaní a šírení slovenskej knihy v zahraničí. S jeho mecénskou podporou vyšla nejedna knižná publikácia. Je štedrým podporovateľom aj slovenskej tlače, ktorá má v ňom nielen pozorného čitateľa, ale i prispievateľa.
Za svoje mimoriadne zásluhy bol 10. februára 1976 zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme, o rok neskôr za predsedu zaniknuvšej Spoločnosti pre slovenskú kultúru a v roku 1978 bol poctený členstvom v Čestnom poradnom zbore Svetového kongresu Slovákov. K jeho osemdesiatinám ho Matica slovenská poctila jubilejnou zdravicou a udelila mu svoju medailu.
Skromný slovenský kňaz Martin Mazák je vzácnou perlou slovenského kňazstva v zahraničí - veľkorysý človek, príkladný rodoľub, neohrozený hlásateľ spravodlivosti, vzorný syn veľkého učiteľa Jána Boska.
Jeho heslo „Národ, ktorý nemá právo hovoriť za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene“ sa stalo hybnou silou slovenských exulantov. Nehlásal ho zbytočne. Nebol sám. Dnes patrí k tým vzácnym exilným bojovníkom za slovenskú štátnu samostatnosť, ktorým osud dožičil uvidieť Slovensko slobodné, zvrchované a nezávislé.