Elena Letňanová

Pochod za J. P.

Každá moc, ktorá sa stáva zvyčajne mocou vďaka páčivým heslám, sa časom ukáže ako obyčajná moc: stotožní všeobecné záujmy sama so sebou. Dialo sa tak mnohokrát v dejinách. Ani šesťdesiaty ôsmy rok, rok okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy, nemohol byť výnimkou. Bipolárny svet, rozdelený na dve sféry vplyvu (moskovskú a washingtonskú) nebral ohľad na želania malého štátu v Strednej Európe. Nezvyčajné vzopätie solidarity a autentického budovateľského úsilia dvoch národov, museli sa stať obeťou tohto mocenského rozdelenia. Nakoniec archívy o tom dodatočne vypovedajú. Slováci a Česi zostali vo svojom zápase o „ľudskú tvár“ spoločnosti osamotení.
Ako výkrik do noci tohto osamotenia zaznela živá pochodeň - smrť Jana Palacha v Prahe. Môžeme z kresťanského hľadiska polemizovať, či skutok tohto pražského študenta bol riešením. Stal sa však symbolom úzkosti mladej generácie, ktorá sa dotkla ideálu a vzápätí sa musela prizerať, ako ten ideál hynie pod pásmi okupačných tankov.
Prinášame unikátny záznam z bratislavskej študentskej demonštrácie, ktorá ukázala, že Jan Palach vo svojom radikálnom, zúfalom postoji nebol sám. Je z pera klaviristky Eleny Letňanovej, priamej účastníčky pochodu ulicami Bratislavy pred 35 rokmi.
Veríme, že aj po toľkých rokoch z tohto príbehu zavanie mravná otázka o spoluzodpovednosti za náš dnešný vývoj. Aj dnešná moc, dvíhajúca zástavu demokracie a prosperity, potrebuje svoje zrkadlo, aby sa mohla pozrieť sama na seba, ako ďaleko sa vzdialila od želania „ulice“, bez ktorej by sa nikdy nebola stala mocou.
T. K.




(19. január 1969)
Prišiel k nám večer z Prahy. Tvár vzrušená, donášajúca správu. Posol. Hneď vstúpil do izby s benátskym zrkadlom, hodil tašku na zem a sadol si za barokový stôl. Začal hneď, a nám sa to zdalo neuveriteľné...
Martin, Andrej a ja sme sa rozprávali do neskorých nočných hodín.
Odobrala som sa do spálne a nemohla som zaspať. Rozmýšľala som o správe, ktorú Martin doniesol: Človek sa polial benzínom, zapálil sa a bežal po námestí kniežaťa Václava... Teraz leží v nemocnici a nevie sa, či bude žiť. Zafačovaná hlava so spáleným telom sa len niekedy pohne.
Noviny hovoria len o najvšednejších faktoch, aby nerozvírili hladinu zdanlivého pokoja v pokorenom meste, meste pokorenom ruskými tankami už od augusta minulého roku.
Stále som na to myslela, na neho, ako to je, keď škrtol zápalkou a vzbĺkol. Porovnávala som ho v duchu s fotografiou horiaceho mnícha na ulici indického mesta. To však bolo v inej, vzdialenej krajine. Mních sa zapálil, horel, vypustil dušu. Ale toto nie je mních. Urobil to, aby povedal, aby vyslovil, čo nemohol a nesmel...
Krajná myšlienka, aká by nám, napriek nášmu zúfalstvu, neprišla na um, keď už sa nijakým iným spôsobom nedal vyslať odkaz z tohto totalitného pažeráka.
(Polícia habala filmy, fotografie a všetky materiály z okupácie; zahraničným, našim novinárom, švajčiarskym občanom... Kto tu nebol, nemohol vedieť, čo sa tu deje.)
Jan Palach – ako každý z nás, bol na začiatku života. Taká smrť nie je obyčajná.
Bolo už pol štvrtej v noci, keď Martin dohovoril s Andrejom podrobnosti na zajtra. Po telefonátoch kamarátom, známym zistili, že väčšina študentov v meste je zbabelá. (V duši som sa pripravovala aj na to, že keď to bude potrebné, zomriem za neho.) Boľševická tlač neskôr tvrdila, že je to psychotický prípad sotva dvadsaťročného mladíka, každý z jeho skupiny musí umrieť podľa dohovoreného ortieľa.
Táraniny. Pre mňa bol najčistejšou paradigmou. Na námestí pod sochou sv. Václava sedelo spoločenstvo - celé mesto. Krátka noticka o upálenom študentovi zachvátila celý národ.
Myslela som na neho každú chvíľu. My sme takého nemali... Ľudia sa tu boja... História ma viedla do nových dní.
*
19. januára ráno sme nosili ťažké kožuchy. Nesnežilo, ale olovená pokrývka visela nad mestom, ťažila bytosti na ulici. Neprinášala radosť z nového dňa. Na univerzite visel zákaz zhromažďovania. Na dverách prízemia, pri vchodoch vylepili viaceré nepodpísané, anonymné oznamy o zákaze, písané starým písacím strojom, hlásky dopadali krivo na pomyselnú rovnú čiaru. Zákaz znel ako každý iný predtým. Provokoval.
„Neposlúchnem,“ nahnevane som zareagovala a vypadla som – z budovy, ktorá vychovávala komunistických profesorov, krivila študentom charaktery už od prvého ročníka... (Našli sa výnimky, ale tých bolo veľmi málo.)
Poobede o tretej sa zhromaždil hlúčok odvážnejších mladých ľudí a študentov na námestí prvého robotníckeho prezidenta. Nepoznali sme sa. Čakali sme, až nás bude viac.
K námestiu sa blížili dva modré autobusy s tabuľkami ZÁJAZD
"Zvlástny zájazd," pomyslela som si, "bez žien. Kde len asi idú... Obzerajú si nás ako v cirkuse." Hneď mi to bolo podozrivé: batožiny nemajú... autobus... okrem toho 19. januára ráno sme nosili ťažké kožuchy. Nesnežilo, ale olovená pokrývka visela nad mestom, ťažila bytosti na ulici. Neprinášala radosť z nového dňa. Jeden z autobusov je prázdny... manévruje. Zastavuje. Rovnošaty. Nevystúpili. Bolo to divné... Všímala som si ich viac a mykla som vedľa stojaceho Janka Sedala.
"To prišlo na nás, vedia už o nás."
(Dva autobusy stačia, sejú strach.)
"Budú nám asistovať na každom kroku."
Janko si vytiahne kúsok chlebovej kôrky a vkladá si ho do úst... Rozvinuli sme podlhovastú smútočnú zástavu. Andrej držal jeden koniec a Janko druhý, medzi nimi ja, dotýkajúc sa starým čiernym kožuchom stredu zástavy. Rozprestrela som novinovú fotografiu tváre Jana Palacha a držala som ju na hrudi. Pozeral z nej, ako keby nám chcel niečo povedať. Neusmieval sa, ale jeho oči vyžarovali vrúcnosť.
Ctili sme ho. Bol viac než my všetci. Novinovú fotografiu som musela pevne držať, aby mi neodletela. Veľká stránka, vytrhnutá z novín, sa prehýbala pod tlakom januárového vetra. Chcela som, aby ho každý videl, aj tí, čo ho ešte nepoznali.
Začali sme pochod. Nebolo nás veľa. Nikoho som nepoznala, iba Šebeja. Len čo sme prešli sto metrov námestím prvého komunistického prezidenta, modrý autobus sa pohol, brodil sa ulicou ako cez šumavské močiare. Znervózňoval ma...
"A čo títo, idú s nami?" sarkasticky prehodil Janko. Natiahol lepšie zástavu - vyzeral autenticky, ako ruský anarchista. Dlhé čierne vlasy, oči ako Rasputin, dlhá brada ako kňaz-hipík. Andrej vyzeral podobne, takže sa mohlo zdať, že na čele sprievodu sú anarchisti "nátlakovej skupiny". ( Neskoršie anonymné označenie ľudí, protiviacich sa kolaborantským okupačným nariadeniam, pochádzajúce od už rodiaceho sa budúceho prezidenta.) Hlúčik teraz už asi tridsiatich ľudí pokračoval ďalej. Chodník stačil tak pre troch, za nami zase traja... Ľahko som si zrátala, koľko nás je.
Autobus zastal. Míňali sme práve križovatku dvoch ulíc, z ktorých jedna sa zvažuje nadol k námestiu ešte donedávna zasvätenému najgeniálnejšiemu vodcovi dejín generalissimovi Stalinovi, po ktorom tu ostal už len prázdny podstavec.
Autobus strategicky zastal na vrchole ulice, neďaleko Grassalkovichovho paláca. Vystúpil z neho tučný policajný šéf, po ňom ako z automatu vypadávali rovnošatníci so samopalmi. Rýchlo naklusali na miesto a zoradili sa. Ostrý rozkaz šéfa sa mi nepríjemne zarýval do uší... Obkolesili nás. Spočiatku sme to brali ako frašku. Policajt na mňa zareval, pozerajúc na nás zrejme ako na zoologické exponáty.
(Po tejto ulici kedysi chodieval skladateľ Jozef Haydn i Mária Terézia. Navštevovali Grassalkovicha v jeho honosnom paláci, vstupovali do sál a pavilónov. Tu by sa revať nemalo.)
Zaznel nový, ostrejší rozkaz. Zbrane zacielili hlavňami na nás, svaly v tvárach im skameneli. Nastalo ticho ako pred naplnením definitívneho rozkazu. Nekonečné ticho. Ešte nikdy som nestála pred napriamenými hlavňami. Poznala som to iba z fotografií. Tieto odprírodnené skamenené výrazy presviedčali, že splnia akýkoľvek rozkaz. Vnútorne som sa rozochvela... Zaznamenala som aj vyzývavý pohľad nejedného z nich. Pohŕdala som nimi. Dva rady uniforiem, zoradených v šíkoch, pripravených proti nám postupovať.
Veliteľ nás vyzval: "Rozíďte sa!"
Výzva vyšumela na veľkej rozľahlej križovatke. A predsa sa mi roztriasli nohy. Hlúčik stál. Niektorí sa stiahli. Zástavu sme podávali dozadu, bola by prvou vydrapenou korisťou. Ostali sme vpredu traja, za nami zopár neznámych. Kdesi na konci sa spontánne vytvoril nový sprievod. Postupoval Suchým mýtom k Michalskej bráne. Veliteľ vyzýval, ale už nebolo koho. Zástup sa vzďaľoval.
V úžine Michalskej brány si sebe ako soliloquista hovorím: tu už autobus neprejde. Náhlu vyslobodzujúcu zmenu nikto nečakal. Študent sa vynájde v každej chvíli. Zástup v úzkych uličkách starého mesta sa rozrastal. So zástavou a portrétom na hrudi. Mala som dobrý pocit. Šli sme odhodlanejšie, zabudnúc na modré autobusy. Čochvíľa nás bolo do dvetisíc. Smerovali sme k Univerzite, ulicou s menom českého spisovateľa (Proti všem). Náhodní chodci, starší ľudia, mamička s kočíkom.
"Keby som nemala kočík, pridám sa k vám."
Fotografi a jeden neznámy fotografovali sprievod.
"Teraz alebo nikdy," pociťovala som dosial nepoznané psychické stavy, akési revolučné poryvy, nespútané uvoľnenie. Strach, ešte pred chvíľou zažitý, sa rozplynul. Napĺňalo ma presvedčenie správnosti svojho konania. V tej chvíli som nemohla uveriť, že môže byť ktosi proti nám. Veď tento mladý človek, študent upálil sa aj za nich - za všetkých. Dať sa ukrižovať za iných, to je čosi neobyčajné. Obyčajná je zbabelosť, nevšímavosť, ľahostajnosť voči ostatným.
Janko kráčajúci s Andrejom po mojom boku prišiel prednedávnom z Paríža, z trojtýždňových májových demonštrácií. Barikády, streľba...
Janko nás inštruoval, ako máme pochodovať. Tak ako v zabarikádovanom meste na Seine. Čierna zástava sa opäť dotýkala môjho kožucha, darovaného svokrou Leou. Som živá, pochodujem. Ale On už nebude vidieť modrú oblohu, ani nás - myslela som na svoj vlastný život, akú má teraz úžasnú cenu. Bolo nás toľko, že som nedovidela na koniec sprievodu.
Okolo Carltonu bolo rušno, telefónne búdky prepchaté, mladí ľudia volali domov. Za sklom kaviarne som zazrela sedieť Jula Satinského a Milana Lasicu. Usmievali sa. Na nás dvoch. "Klára Zetkin," vypustil Julo z úst ironicky. Chcela som mu to vrátiť: "Satic-Lasic," ale nezdalo sa mi to vhodné.

*
Pri univerzite, v ulici pred Krymom čakal kordón policajtov s novým veliteľom. Tentoraz mal v ruke tlampač. Námestie bolo plné. Nové objekty - oceľové opachy - stáli v pozadí v útočnej pozícii. Priemer každej hlavne pohltil obvod mojej hlavy. Hyzdili námestie a univerzitu vzdelanca, exulanta Komenského. Čelo hustého davu asi troch tisícok ľudí rôzneho veku zastavil policajný kordón. Veliteľ vydal prvý rozkaz. Zdalo sa mi to nehorázne. Zástup už mal určitú vnútornú dynamiku, energiu, ktorá sa tak ľahko nadá zastaviť. Veliteľ mi vytrhol Palachovu fotografiu. Andreja to pobúrilo a chmatol ju späť. Opäť bola na mojich prsiach. "Uhni!," zreval naňho.
Akosi sa zháčil. To ešte si neboli takí istí. Pobúrená tvár bola presvedčivá. V zlomku sekundy sme sa pohli. Veliteľ neveril, že sa kordón roztrhol. Vyrazili sme rýchlejšie. Veliteľ utekal za nami, dav ho odstrkoval a brzdil. Dostali sme sa k schodom univerzity. Tu už mladý muž, študent štvrtého ročníka psychológie Stano Fila čítal smútočný prejav a apel bratislavských študentov, stojac na vyvýšenom priečelí. Atmosféra hustého ticha s hlavňami vodných diel namierenými na neho, na nás. Zľakla som sa a schovala obe ruky za chrbát, skrčiac novinovú fotografiu. Ak mi ich zlomia, už nikdy nebudem môcť hrať. (Práve teraz, keď som sa vrátila z postgraduálnych štúdií z Varšavy.) V hustom tichu, zamyslená, prestávala som vnímať okolie.
Prebral ma pohyb. Rovno do vchodu univerzity. Fotografiu som hladením vyrovnávala. Vstupovali sme dnu. Od chrbta som cítila napätie, akoby každú chvíľu mohli začať strieľať. Práve teraz, tu... Novinovú fotografiu som niesla pred sebou, papier zvierajúc prstami, akoby mi ho mali odňať.
"Musíš ho niesť," dodávala som si odvahu, práve teraz, teraz sa napĺňa zmysel pochodu.
Dnu vo foyer na mramorovej podlahe ležali moji rovesníci Jana, Mária, Dorka, Oleg a iní, mne neznámi - na dekách, v spacích vakoch. Už niekoľko dní držali vyhlásenú študentskú hladovku v duchu Palachovej výzvy. Za občianske požiadavky adresované vláde, aby hájila práva ovládaných a neustupovala už ani o krok.
Vzadu na konci auly stál akýsi smútočný katafalk. Pri ňom čestná stráž, študentka a dvaja neznámi. Akýsi bizarný chrám. Sviečky po oboch stranách rozžiarili tmavú pochmúrnu studenú miestnosť. Dorozumievali sme sa pohľadmi... Čin hovoril za seba. Napäté ticho malo vzkriesiť ideál - toho, ktorý sa ako tibetský mních na ulici upálil.
Za katafalkom bola chodba. Odtiaľ z prítmia nás príchod pozorovali aj dvaja novopečení univerzitní profesori. Potom sa stiahli do tmy. Dav dopochodoval. Aula bola plná.

*
Vonku na ulici začalo zatýkanie. Brali hlava-nehlava. Tých, čo sa vzpierali, i tých, čo stáli na chodníku. Na druhý deň Rádio Slobodná Európa oznamovalo mená niektorých zatknutých.
Dejiny zrady a vzopätia solidarity, cti a napĺňania spravodlivosti pokračujú. Ľudia sa stále delia na prenasledovaných a prenasledovateľov. V Paríži si niektorí vzali život, keď revolúciu udusili. Udusili ju zvýšením platov robotníkom o desať percent.
Život sa scvrkáva na niekoľko veľkých dní, v ktorých sme sa vzopreli arogantnej drzosti mocných. Bol to jeden z najväčších dní v mojom živote.