Katarzné postoje Svetloslava Veigla

Básnik Svetloslav Veigl, jeden z kmeňových autorov nášho časopisu, náš vnímavý a láskavý čitateľ, sa vo vianočnom čase dožil požehnaných 88 rokov. Je šťastím súčasníkov, že ho majú medzi sebou – nielen ako legendu, ale ako výsostne angažujúceho sa autora, ktorý má prst stále na pulze času a mnohých, omnoho mladších učí svojou tvorbou odvahe byť kresťanom. Po decembrovom publikovaní jeho veršov z rukopisu pripravovanej básnickej zbierky pozdravujeme otca Svetloslava Veigla úvahou mladého literárneho kritika, ktorá dokazuje skutočnosť, že básnik oslovuje aj nové pokolenia čitateľov literatúry. A želáme mu ešte mnoho tvorivých vzopätí.

Poézia katolíckej moderny podliehala od svojho formovania po obdobie jej najväčšieho rozvoja rôznym vnútorným i vonkajším vplyvom v literatúre, ale i na celospoločenskej úrovni, a tak sa tieto determinanty výrazne vpísali do konkrétnych textov autorov spirituálnej spisby. V medzivojnovom období a v časoch Slovenského štátu sa sformovala do literárnej skupiny, ktorá tvorila duchovnú poéziu. Neskôr už vystupovala - i keď „pomenovanie katolícka moderna bolo dané tejto skupine slovenských básnikov-kňazov ex post“ - viac-menej ako monolitná skupina s niekoľkými frakciami, čo ale trvalo prakticky iba jedno desaťročie. Najskôr to boli iba básnici, ktorých spájalo konfesionálne zameranie, budiace sa národné povedomie a láska k literatúre - poézii zvlášť. Sami sa však za básnikov katolíckej moderny vôbec nepokladali, tento termín sa objavil až s istým oneskorením.
Svetloslav Veigl – posledný žijúci člen (kňaz) tohto zoskupenia - sa k tomuto problému vyjadril nasledovne: „Čo znamenala katolícka moderna v začiatkoch, vlastne ani sami sme nevedeli, veď my sme toto meno nevymysleli a nevytvorili, my sme písali básne. Až neskoršie literárni historici dali týmto poväčšine kňazom, píšucim modernú poéziu – duchovnú, meno katolícka moderna.“
Svetloslav Veigl ešte stále má čo povedať v oblasti duchovnej poézie. Hlavne po roku 1989 potvrdil schopnosť neustále tvoriť vynikajúcu poéziu. Množstvo publikovanej poézie nesvedčí len o enumeratívnom kladení motívov a symbolov, ale hlavne o celkovej tvorivej básnickej potencii autora, ktorý nezložil pero ani pod tlakom svojho vysokého veku.
V poslednej básnickej zbierke Plnosť času sa Svetloslav Veigl predstavil s jasne vyhranenou a príležitostne ladenou miléniovou orientáciou. Viedla ho k tomu predstava zbásnenia najväčšej udalosti dejín - príchodu Ježiša Krista. Ako sám básnik hovorí, ide o veľmi vážnu vec a básniam tak hrozil sklz k následnému moralizátorstvu a didaktizmu. Subtílna knižka obsahuje iba trinásť básnických skladieb, no ony dominujú nielen svojou tematickou orientáciou ku kresťanskému a miléniovému zameraniu, ale aj samotným spracovaním. Tematickými determinantami myšlienkového rozvíjania a následného lyrického spracúvania je Biblia a jej aktualizácia. Básne tu majú oslavný charakter a spejú k deklamatívnosti, bez čoho by sa básne ódického charakteru, v niektorých prípadoch skôr blížiace sa k epopeji či modernému duchovnému eposu, snáď ani nezaobišli.
Svetloslav Veigl si vybral témy, ktoré nezostali za hranicou konvenčne ladenej duchovnej spisby. Podstata tejto poézie nespočíva iba v nepredstaviteľných zvratoch či v ťažko dešifrovateľných obrazoch, ale je postavená na mystike, melodickosti i rytmickosti a hlavne na príbehu. Deklamatívnosť teda nemožno týmto básniam odoprieť a v súvislosti s charakterom a povahou tejto poézie ju možno považovať za prvok, ktorý otvára spomínanej (aj epickej) lyrike dvere k rétorickosti. Je predurčená na recitáciu.
Sväté písmo „obsahuje vznešené náuky o Bohu a spasiteľskú múdrosť o ľudskom živote ... je schopné utíšiť hlad po Božom slove“ . Takto argumentujú opodstatnenosť Svätého písma jeho vydavatelia. Práve v širokospektrálnom presahu myšlienok z tohto východiskového bodu dejín do rôznych dimenzií spoločenského života možno predpokladať (a dnes by sa to mohlo pomenovať i klasickou alternatívou) silnú odozvu u percipienta, ktorý sa popasuje so spomínaným textom. Ak však ešte text je u percipienta vnímaný aj ako súčasť niečoho širšieho (nielen ako liturgická súčasť svätej omše), orientujúc sa napríklad na oblasť kultúry - užšie literárneho či dramatického textu, môže byť v našom prípade silným iniciačným stimulom pri konečnej recepcii.
Svetloslav Veigl postavil text svojej zbierky Plnosť času práve na týchto pilieroch. Tak ako uvádza sv. Pavol vo svojej veľpiesni Hymnus na lásku (prvý list Korinťanom 12,23 - 13,13), priblížil a ospieval „lásku k blížnemu, ktorej žriedlom je Boh - Láska“ , tak i Svetloslav Veigl v láske (a to sa prelína celou jeho básnickou tvorbou) vidí možnú obrodu človeka. A teda Boh - Láska tvorí základ celej tejto zbierky básní. Každý lyrický chválospev vyznieva ako nomen omen. Veiglovi tak ani nešlo o latentnú aktualizáciu tém Biblie, ale práve naopak, prvoplánovo a tak trochu i noeticky sprítomňuje literárny text Písma a svojím „lart poetique“ ho takpovediac transkribuje do dnes vnímanej literárnej podoby.
Otázka zážitkovosti a vkusu pri Veiglovej zbierke (ale aj celej jeho poézii) je istým spôsobom podmienená schopnosťou vidieť veci i za horizontom klasického vnímania poézie. Básne sú (stále myslíme na zbierku Plnosť času) písané tak, že rátajú s istou čitateľovou skúsenosťou a idiolektom. Ide teda o konfesionálny kód, ktorý je nevyhnutný na recepciu Veiglových básní. Pri pozornej recepcii sa nám okamžite vytvárajú alúzie a zažité súvislosti vstupujúce do kontextov. Henri Bremond v knihe Modlitba a poézia dopĺňa, že „každá básnická skúsenosť je katarzia ... i keď to ústami popierame, predsa si len myslíme, že básnik je profesor, ktorý hovorí vo veršoch.“ A keďže Svetloslav Veigl nie je iba básnik, ale i kňaz, skutočne i tieto jeho verše možno v istom zmysle považovať za možnosť vstupov a ponorov do priestorovej mystiky, ale i ako možnosť hľadania samého seba. Tak potom aj katarziu (courant poetique) chápeme v jeho básniach ako očistu alebo len konkrétnu či neurčitú indíciu, ktorá pôsobí na úrovni všeobecnej nápravy, „polepšenia sa“ a akéhosi zjednodušenia postojov. Teda to, čo Veigl predkladá vo svojich veršoch, sa umocňuje v procese estetického vnímania prostredníctvom básnickej skúsenosti a v spätnej väzbe zvýrazňuje načrtnuté postoje i vo vzťahu k percipientovi. A opäť môžeme použiť slová Henriho Bremonda z už spomínanej knižky: „U dokonalého básnika básnická skúsenosť má snahu zjednotiť sa v modlitbe, ale sa nezjednocuje; v nás pôsobením básnika sa ľahko zjednotí. Je to zvláštna a paradoxná povaha poézie: modlitba, ktorá sa nemodlí, ale núti k modlitbe“ .
Básne tejto zbierky však nie sú bohaté na metaforické tvary a prekvapivé obrazy, ale ak budeme postupovať v intenciách uvažovania Valéra Mikulu o Veiglovej poézii (síce prvých zbierok, ale poetika zostávala prakticky v rovnakej rovine), tak toto „vybočuje z konvencií, na aké je zvyknutý súčasný čitateľ - tu treba zvoliť iný spôsob čítania, pomalší, pozornejší a zároveň básni tolerovať kvôli jednému prekvapujúcemu obrazu i celé nevynachádzavé strofy“ .
Po tomto krátkom exkurze, približujúcom otázku dekódovateľnosti a estetického vnímania, recepcie a s ňou súvisiacej katarzie poézie Svetloslava Veigla, možno prejsť v krátkosti k samotnému textu básní.
Samotná zbierka a tým aj jednotlivé básne pôsobia ako retrospektívny pohľad na účinkovanie cirkvi v jej dejinách (Kristova cirkev), na osobu samotného Ježiša Krista, ktorý je v podaní autora tajomný muž z iného sveta, Alfa a Omega, Svetlo sveta, Knieža pokoja; ten, čo pretvára srdce naše, naše dejiny / On Tvorca vesmíru, Syn Boží samojediný; pravý vinič, my sme ratolesti ... , na odveký zápas dobra i zla a tým tak trochu podlieha v prosebnom radení i jemnému didaktizmu, ktorým sleduje len a len ľudské dobro (Betlehemský jas: Vysloboďme sa už zo žalára času, / dávajme priestor trvalému hlasu, / čo ničí všetky zákruty i všetky náreky, / Kristus, ten istý včera, dnes i naveky). Podľa neho práve v kríži je sila, čo bezpečne ťa chráni, / keď víchry vyrážajú tvoje brány, / z blata a kaluží ťa dvíha výš a výš, / za každým krížom sa skrýva medokýš ... (Svetlo kríža). Svojrázne prosí Ducha svätého o ducha múdrosti, aby sme spoznávali, čo je klamné, daj dobrej vôle k zjednoteniu duší, daj ducha svornosti, daj, by sme mali srdce i pre zvieratká, daj čírej radosti, by mali matky srdce pre deti, daj umu sily umeniu a pokory, daruj nám svetlo na ochranu života, / svetlo, čo spolu drží rodiny ... Tieto prosby nie sú iba lyrickým výlevom básnikovho poetického snaženia, ale sú hlavne vyjadrením všeľudskej orientácie na ľudské dobro, humanizmus, právo na život, rodinnú harmóniu, slobodu vyznania a na lásku (i k zvieratkám).
Je si vedomý, že jeho básnická dispozícia závisí od vnuknutí spanilého Darcu slnečných lúčov, a preto prosí i za seba v básni Duch Svätý, oheň večnej lásky:

Aj mne daj ducha svojho, daj mi hlas
v básni, v kráse, čo letí ako vločky snehové.
Ak stratím smer, ťa prosím, nezahas
mi v srdci svetlo svoje dúhové.

Na margo tejto básne sa vyjadril v doslove dlhoročný pozorovateľ poézie Svetloslava Veigla Jozef Melicher tak, že jeho poézia „je plná znepokojujúcich a objavných prirovnaní, prezentuje sa v nej dej, akcie z dejín Cirkvi, bilancia filozofických axióm i polemík dvojtisícročného kresťanstva - konfrontovaná s civilizačnými tendenciami sekularizovaného sveta.“
Výpovednú silu Veiglových básní zosilňujú i spirituálne ladené ilustrácie Ladislava Záborského, ktoré poskytujú ďalší priestor na recepciu. V dokonalej spojitosti a v harmónii s Veiglovými textami otvárajú nové a priezračnejšie priestory na interpretáciu týchto básní, aby tak nasmerovali čitateľa vnímať obraz nielen priestorovo, ale v predznakovom dekóderi ako invariantný prístup a postoj k samotnému textu. Je to trochu paradoxné, ale taká je i Veiglova poézia. Keby nevyvolávala pocity a zážitky, prípadne by nás vôbec neprekvapovala, jej miesto by sa postupne presunulo do periférnych oblastí literatúry, čo sa však v tomto konkrétnom prípade nedeje.
Svetloslav Veigl sa pravidelne zúčastňuje literárnych besied týkajúcich sa katolíckej moderny či jeho samotného a nechýba ani na žiadnej prezentácii svojich nových kníh (a popri tom je neustále v pastorácii), čo pokladáme vzhľadom na jeho vek (v decembri 2003 sa dožil 88 rokov života a 63 rokov kňazstva) za obdivuhodný výkon a prométeovskú snahu prinášať nám neustále to večne čisté Svetlo. Uvidíme, čo všetko ešte básnik o sebe povie, veď, ako sám o sebe tvrdí - múza je ešte stále pri mne, a preto nám nezostáva nič iné, len čakať na nové básne a poučiť sa z múdrosti génia, čo prežil ťažký život, no zostal plný lásky. Poet sa však nerozhodol odložiť pero ani v budúcnosti, čoho dôkazom je rukopis nových básní, ktoré už teraz čakajú svetlo sveta. Rozhodne treba vyjadriť obdiv a pripojiť tvrdenie, že jeho (rehabilitovaná) poézia mala a vždy bude mať čestné miesto v kruhu slovenskej literatúry a ak ju nestihne podobný osud ako tú spred dvadsať a štyridsať rokov, určite bude vzácnym klenotom i pre ďalšie generácie.