Július Handžárik

Demokracia kontra fašizmus

V článku „Bojovníci proti strašidlám“ (Kultúra 22/2003) bola reč o prvkoch fašistickej ideológie nerovnosti, pokútne zavádzaných do slovensko-maďarských menšinových vzťahov, čo je v rozpore s princípmi demokratickej rovnosti a reciprocity, aké sa uplatňujú v menšinových vzťahoch štátov západnej Európy. Z ohlasov niektorých čitateľov sa ukázalo, že veľa ľudí u nás je ešte stále ovládaných deformovaným komunistickým výkladom pojmu fašizmus, podľa ktorého jedinými antifašistami v ČSSR boli českí komunisti a naopak „fašistom“ bol každý, kto neakceptoval českú komunistickú ideológiu a koho oni za fašistu označili.
Na prekonanie deformovaného chápania takého vážneho javu ako fašizmus treba vykonať aspoň krátky exkurz do nedávnej európskej histórie.
Po porážke centrálnych mocností v prvej svetovej vojne v Európe po prvý raz vznikli podmienky na demokratické usporiadanie medziľudských i medzinárodných a medzištátnych vzťahov na princípe rovný s rovným. Rozpadli sa polofeudálne „nadnárodné“ ríše (Nemecké cisárstvo, Habsburská monarchia), turecká Osmanská ríša musela opustiť dobyté územia európskeho kontinentu a Európa bola usporiadaná na princípe slobody a zvrchovanosti národov. Podnetom a politickým základom pre takéto usporiadanie bolo známych štrnásť bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorých zásady sa po vojne dostali do tzv.versaillských mierových zmlúv. Len pre zaujímavosť treba pripomenúť, že medzi týmito bodmi bolo napríklad aj zabezpečenie autonómneho vývoja všetkých národov bývalého Rakúsko-Uhorska (bod 10), vyprázdnenie Rumunska, Srbska a Čiernej Hory od tureckej okupačnej moci (bod 11), zriadenie nezávislého poľského štátu (bod 13) i organizovanie Spoločnosti národov – predchodkyne dnešnej OSN (bod 14).
Povojnovými revolúciami vznikli na celom európskom kontinente demokratické národné štáty (vrátane Ruska – februárová revolúcia) a uplatnenie Wilsonových 14 bodov vo versaillských mierových zmluvách bolo fakticky prvým spoločným vykročením Európy na ceste k realizácii najušľachtilejších demokratických ideálov Veľkej francúzskej revolúcie, vyjadrených v hesle „Liberté, egalité, fraternité!“ (Sloboda, rovnosť, bratstvo!).
Pangermánske a panhungaristické skupuny z vojensky porazených „nadnárodných“ útvarov však neboli ani schopné ani ochotné zmieriť sa s demokratickou myšlienkou rovnosti národov a so stratou svojej bývalej nadvlády nad národmi veľkej časti Európy, a preto od samého začiatku strojili úklady proti versaillskému usporiadaniu Európy. Paradoxne však ako prví proti nemu vystúpili Leninovi boľševici, ktorí sa pokúsili vojenským vpádom do Poľska obnoviť územnú kontinuitu bývalej cárskej Ruskej ríše. A rovnako paradoxne práve sebaobranný reflex demokratických štátov Dohody proti tomuto vývoju v Rusku umožnil vznik a existenciu prvých štátov reálneho fašizmu v Európe, ktoré sa demonštratívne deklarovali ako výrazne protiboľševické politické režimy.
Prvým štátom reálneho fašizmu sa stalo Maďarsko. Maďarskí nacionalisti, ktorí sa predtým usilovali prevažne nemaďarské mnohonárodné Uhorsko násilne premeniť na „maďarský štát“, neboli ochotné prijať princípy rovnoprávnosti a suverenity národov, vyjadrené vo versaillských zmluvách a v Trianonskej mierovej zmluve s Maďarskom, a od začiatku proti nim konšpirovali. Keď povojnová demokratická (!) vláda Maďarskej republiky odmietla podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy, odovzdala moc v štáte komunistom Bélu Kuhna, ktorí ihneď vojensky napadli Slovensko, aby sa mohli spojiť s vojskami Červenej armády, útočiacimi proti Poľsku. Po vojenskej porážke Kuhnových vojsk rumunskou a česko-slovenskou armádou mocnosti Dohody už 16. 1. 1920 pripustili v Maďarsku nástup fašistického režimu Miklósa Horthyho a tým aj vytvorenie prvého štátu reálneho fašizmu v Európe.
Druhým štátom reálneho fašizmu sa stalo Taliansko, keď Benito Mussolini „pochodom na Rím“ roku 1922 uskutočnil štátny prevrat a zaviedol režim, nazvaný podľa liktorského symbolu jeho politickej strany fašistickým (fasces). Maďarsko-taliansky príklad nasledovalo potom Bulharsko fašistickým vojenským prevratom roku 1923 a napokon až roku 1933, po víťazných parlamentných voľbách, nastúpila k moci v Nemecku aj Hitlerova fašistická či nacistická NSDAP.
Apologéti fašizmu dnes často argumentujú tým, že vraj o fašizme možno hovoriť až od roku 1922 (Taliansko), resp. až od roku 1933 (Nemecko). Je to demagógia, pretože v skutočnosti nejde o akýsi deklaratívny fašizmus, ale ide o fašizmus reálny a takpovediac „večne živý“. Reálny fašizmus totiž nikdy nebol (s výnimkou Talianska) režimom takej vládnucej strany, ktorá by sama seba nazývala fašistickou (Hitlerovci by sa boli urazili, keby ich niekto bol nazval akýmisi „makarónovými“ fašistami – oni boli predsa nemeckí „národní socialisti“ a navyše ešte aj „robotnícki“, čiže boli „čosi viac“ ako talianski fašisti – oni boli „nacionálsocialisti“!).
V dnešnom politologickom chápaní pojmu je fašistický taký režim štátu, či také konanie politických elít národa alebo štátu, ktoré sa vyznačuje určitými spoločnými charakteristickými znakmi, cieľmi a nástrojmi reálneho fašizmu. A to bez ohľadu na to, ako ten politický režim či patričná politická strana sama seba nazýva a bez ohľadu na to, odkedy takéto konanie uplatňuje.
K spoločným charakteristickým znakom všetkých režimov reálneho fašizmu patrí v prvom rade ideológia a uplatňovanie občianskej nerovnosti a nerovnoprávnosti na rasovom, etnickom či náboženskom princípe, spolu s násilnou asimiláciou či štatistickou likvidáciou inonárodných menšín na území svojho štátu. Týmto konaním sa vyznačuje napr. maďarská politika už od roku 1918, a to bez ohľadu na politické zafarbenie momentálne vládnuceho režimu! K charakteristickým znakom reálneho fašizmu patrí hlavne presvedčenie o akejsi „výnimočnosti“ či dokonca „vyvolenosti“ svojho národa, ultranacionalizmus, nacionálne velikášstvo a šovinizmus. Na úrovni štátnej politiky je to potom revizionizmus a iredentizmus, ktorých cieľom je vždy uchvátenie území iných národov a vytvorenie či obnovenie bývalej „nadnárodnej“ ríše v akejkoľvek podobe a akýmikoľvek prostriedkami.
Na dosiahnutie tohto cieľa používajú štáty reálneho fašizmu v podstate dva osvedčené nástroje a mechanizmy: 1. odvolávanie sa na „historické právo“, v zmysle ktorého vraj majú nárok či dokonca právo na „prinavrátenie“ tých cudzích území, ktoré sa im už kedysi podarilo uchvátiť a začleniť do svojej „nadnárodnej“ ríše; a 2. zneužívanie svojich vlastných národnostných menšín v susedných štátoch na oslabovanie a na rozvracanie týchto štátov (stupňovaním menšinových požiadaviek, vyžadovaním kolektívnych menšinových práv, územnej autonómie a pod.), s cieľom dosiahnuť územné zisky na úkor týchto štátov.
Práve zneužívanie ultranacionalistických národnostných menšín na iredentistické ciele bolo a zostalo hlavným charakteristickým nástrojom expanzívnej politiky všetkých štátov reálneho fašizmu.
Uvedenými charakteristickými znakmi, cieľmi a nástrojmi reálneho fašizmu sa vyznačovala politika Maďarska najneskôr od roku 1920 a politika Nemecka od roku 1933. Už dávno pred nástupom Hitlera k moci ovládali maďarskú politiku a sfanatizovanú maďarskú verejnosť fašistické heslá typu „Tót nem ember!“ („Slovák nie je človek!“) či „Mindent vissza!“ („Všetko naspäť!“ – čiže „vrátiť“ Maďarom všetky nemaďarské územia bývalého Uhorska: Slovensko, Podkarpatskú Ukrajinu, Sedmohradsko a Vojvodinu!) i verejne a masovo skandované iredentistické slogany typu „Piros, fehér, zöld – Trencsén magyar föld!“ („Červená, biela, zelená – Trenčín je maďarská zem!“), ale rovnako sa skandovala aj Žilina, Prešov, Kežmarok či ktorékoľvek iné slovenské mesto!
Režimy a rozkladnú politiku týchto štátov reálneho fašizmu podporovali aj veľmi vplyvné fašizoidné kruhy „demokratického“ Západu. Napríklad vplyvný anglický politik a majiteľ obrovského mediálneho koncernu Daily Mail lord Harold S. H. Rothermere už zakrátko po prvej svetovej vojne vo svojich periodikách otvorene a opakovane vystupoval na podporu revizionistických aktivít fašistického Maďarska a priamo podnecoval rozbitie prvej ČSR i celého demokratického usporiadania Európy versaillskými mierovými zmluvami. Ten istý lord, štedrý sponzor Britskej fašistickej únie (!), spolu s vtedajším kráľom Veľkej Británie Eduardom VIII. a s ďalšími veľmi vplyvnými a majetnými osobnosťami Veľkej Británie a USA, účinne prispeli k tomu, že v Nemecku sa dostal k moci Adolf Hitler a jeho NSDAP. Dnes je o tom na Západe k dispozícii rozsiahla a veľmi poučná faktografická literatúra – stačí po nej siahnuť a poučiť sa.
Na metódach a nástrojoch maďarského reálneho fašizmu sa potom priúčali aj menšinoví vodcovia sudetských Nemcov a v známych siedmich bodoch iredentistických požiadaviek strany Konrada Henleina možno aj dnes bez problémov identifikovať ozvenu iredentistickej politiky strany Jánosa Esterházyho. Stupňovaním menšinových požiadaviek a požadovaním kolektívnych menšinových práv sa napokon fašistickému Maďarsku a Nemecku podarilo rozbiť prvú ČSR a naštartovať druhú svetovú vojnu. Obidva tieto štáty pritom celkom otvorene deklarovali aj svoje fašistické ciele: na úkor ostatných európskych národov obnoviť či znova vytvoriť „Veľké Maďarsko“ („Nagymygyarország“) a „Veľké Nemecko“ („Grossdeutschland“) a získať tak pre seba ďalší „Lebensraum“.
Tieto tendencie nezanikli ani po páde režimov reálneho fašizmu a aspoň v Maďarsku boli tajne, ale húževnato živené aj naďalej za všetkých povojnových vlád a v príhodnom okamihu sa vždy znova a znova „prevalia“ na povrch maďarskej politiky. Medzi posledné prejavy tohto kryptofašizmu patrí bezprecedentný zákon o Maďaroch v zahraničí a najnovšie cynické úsilie Maďarskej republiky dostať do ústavy integrovanej Európy článok o „kolektívnych právach“ národnostných menšín. Touto metódou začínali svoje rozkladné dielo esterházyovci a henleinovci.
Demokratická Európa sa však z menšinovej praxe a menšinových požiadaviek medzivojnových štátov reálneho fašizmu, ktorými rozbili versaillské usporiadanie Európy a vyvolali druhú svetovú vojnu, náležito poučila. Prejavuje sa to napríklad aj v tom, že v Západnej Európe, ktorá je už dávno integrovaná aj legislatívne, doteraz neboli a zrejme ani nebudú menšinové vzťahy jednotlivých štátov reglementované nijakou jednotnou celoeurópskou normou. Naopak, tieto vzťahy sú upravené výhradne bilaterálnymi zmluvami medzi jednotlivými štátni a výlučne na demokratickom princípe úplnej rovnoprávnosti a vzájomnej reciprocity menšinovej praxe! Z tohto pohľadu teda súčasná menšinová politika a menšinové úsilia Maďarskej republiky nápadne pripomínajú horthyovsko-hitlerovské časy. A aj návštevy a demarše rôznych európskych komisárov a emisárov, ktorí nás poúčajú o „demokratickej menšinovej politike“, nápadne pripomínajú aktivity lorda Rothermera a jeho kumpánov – vyžadujú od nás to, čo oni sami nikdy nerobili a nikdy robiť nebudú!
Za týchto okolností a po uvedených historických skúsenostiach je však nepochopiteľné, že slovenskí politici (nie „politici na Slovensku“ z dnešnej vládnucej koalície – od tých to nikto neočakáva!) súčasne so vznikom terajšej samostatnej SR suverénne nedeklarovali, do Ústavy SR nezakotvili a v praxi neuplatnili demokratické princípy rovnoprávnych recipročných menšinových vzťahov a program časovo vymedzeného vyrovnávania menšinovej praxe medzi SR a MR. Veď pri rozpade mnohonárodného Uhorska zostali v oboch našich štátoch zhruba rovnako početné menšiny, čiže (podľa údajov posledného maďarského sčítania ľudu z roku 1910) na Slovensku zostalo 5 až 6% vtedajšieho početného stavu maďarského národa, kým v Maďarsku zostalo 10 až 12% početného stavu slovenského národa! Napriek tomu slovenskí politici naďalej pokorne trpia pokračujúcu asimiláciu Slovákov v Maďarsku a naďalej tolerujú stupňovanie menšinových požiadaviek a iredentistické zneužívanie maďarskej menšiny na Slovensku.
Vyzerá to tak, že slovenskí politici od roku 1939 nezmúdreli, naopak. Svedčia o tom aj tie dva oficiálne dokumenty k menšinovej politike na Slovensku, ktorých časti boli uverejnené v 22. čísle Kultúry z minulého roka a ktoré nikto z čitateľov nevedel identifikovať. Prvým „dokumentom“ s prvkami fašistickej nerovnosti medzi národnostnými menšinami a s odmietnutím reciprocity menšinovej praxe medzi SR a MR je celkom nedávny „revolučný dokument“! Je to „Vyhlásenie VPN a MNI o spolužití národov, národných menšín a etnických skupín na Slovensku“, ktoré prijali už 6. januára 1990 na pôde Maďarskej nezávislej iniciatívy členovia Koordinačného výboru VPN a tlačoví (!) predstavitelia MNI a ktoré uverejnili noviny VPN „Verejnosť“ dňa 23. januára 1990. Autori tohto „dokumentu“ deklarovali pred svetom, že Slovensko je „mnohonárodný štát“ (toto klamstvo odvtedy už často zopakovali, hlavne v zahraničí, viacerí „politici zo Slovenska“!) a prijali maďarské fašizoidné požiadavky nerovnosti menšinovej praxe medzi SR a MR. Tento „dokument“ nespochybniteľne dokazuje, že slovenskí „revolucionári“ z VPN alebo neovládali ani základy reálnej politiky, alebo boli už vopred zapredanými maďarónmi, kým maďarskí „revolucionári“ MNI boli už vopred rozhodnutí zachovať fašistickú nerovnosť menšinových vzťahov medzi SR a MR a zakotvili si to aj do spoločného oficiálneho „revolučného dokumentu“.
Oproti tomuto fašizoidnému „revolučnému dokumentu“ sa ako vzorná ukážka demokratickej rovnosti a ako názorný príklad suverénnej politiky zvrchovaného štátu javí druhý uverejnený dokument a tým je (Horribile dictu!) Ústava prvej Slovenskej republiky (Ústavný zákon Slovenského snemu č. 185 z 21. júla 1939, vyhlásený v Slovenskom zákonníku 31. júla 1939). V článku uverejnené výňatky sú z Hlavy dvanástej – Národnostné skupiny (tak sa vo vtedajšej slovenčine nazývali národnostné menšiny), ktorá obsahuje 5 paragrafov (§91 až §95).
Ťažiskový a z hľadiska demokratickej rovnosti občianskych práv i menšinovej praxe rozhodujúci je tzv. recipročný §95 v doslovnom znení: „Práva národnostných skupín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny.“ Dôraz je na výraze V SKUTOČNOSTI, teda ide o rovnoprávnu reciprocitu MENŠINOVEJ PRAXE, a nie o vzájomné preteky v legislatívnom prijímaní a v praktickom neposkytovaní menšinových práv, v čom je maďarská politika svetovým preborníkom!
K takémuto prejavu demokratickej menšinovej politiky štátu, ktorý aj dnešní „svetoobčianski revolucionári“ až doteraz nazývajú podľa žargóna českých komunistov „klérofašistickým“, azda treba pripomenúť iba toľko, že demokratická reciprocita menšinovej praxe, zakotvená v Ústave SR, bola v politickej praxi štátu aj skutočne dodržiavaná. Pamätníci z uvedenej doby dodnes nezabudli, že len vďaka reciprocite menšinovej praxe SR boli na okupovanom južnom Slovensku i priamo v Maďarsku zachránené viaceré slovenské školy a také menšinové práva, ktoré chceli maďarskí fašisti od začiatku zlikvidovať.
Podobne ako o aktivitách západných fašistov – spojencov a sponzorov Adolfa Hitlera, aj o týchto skutočnostiach je dnes už k dispozícii rozsiahla dokumentácia. Navyše, oba uvedené dokumenty musia byť k dispozícii v čitárni každej verejnej knižnice. Stačí si ich preštudovať a hlavne sa z nich poučiť. Aby sa na Slovensku už nemuselo bojovať proti vymysleným strašidlám, ale aby sa čo najskôr a čo najdôslednejšie začalo bojovať proti prejavom faktického reálneho neofašizmu.