Milan S. Ďurica

Slovensko v zjednotenej Európe

Sme schopní zachovať si národnú identitu?

Pri úvahe na túto tému musíme vychádzať z pozornej analýzy doterajšej skúsenosti. Konkretizovanie ideálu zjednotenia európskych národov a štátov sa začalo v povojnových rokoch zmluvnou spoluprácou vo veci produkcie a distribúcie základných energetických a priemyselných materiálov, ktoré zohrali dôležitú úlohu tak v medzinárodnom obchode prvej polovice dvadsiateho storočia, ako aj v motivácii druhej svetovej vojny. Išlo hlavne uhlie a oceľ. Cieľom však od počiatku bola nová politická a mocenská sústava, ktorá by zaručila bezpečnosť, ekonomický rozvoj a základné slobody všetkým združeným národom a štátom. Aj keď ideoví zakladatelia a realizátori prvých krokov smerom k dosiahnutiu tohto cieľa boli napospol štátnici kresťansko-katolíckej orientácie, v ich teoretických dielach výraz „národ“ sa chápal v zmysle toho, čo my v slovenčine nazývame štát. Takúto semantickú náplň má totiž tento výraz vo všetkých západných európskych štátoch. Navyše po druhej svetovej vojne bola psychologická atmosféra v kultúrnom svete taká, že po porážke národne až šovinisticky orientovaných režimov Hitlerovoho Nemecka a Mussoliniho Talianska slovo „národ“ v našom kultúrno-etnologickom zmysle dostalo odiózne prifarbenie a stalo sa v mnohom ohľade spoločenským a následne aj politickým tabu.
Víťazstvo koalície spojencov, ktorej druhým najsilnejším faktorom bolo Stalinovo Sovietske Rusko, malo za následok nielen postupné integrálne včlenenie štátov strednej a východnej Európy do geopolitického priestoru Zväzu sovietskych socialistických republík, ale aj mohutné prenikanie sovietskej ideológie do ostatných štátov Európy. Tak napríklad v Taliansku druhou najsilnejšou politickou stranou až donedávna bola komunistická strana. V ďalších západných štátoch pod účinným kultúrnym a hospodárskym vplyvom ZSSR mohutneli marxistické hnutia, maskované rozličnými denomináciami socializmu, ktoré získavali sympatie voličov a postupne sa zmocnili hlavných pák štátnej moci. Pritom si osvojili aj ideu zjednotenej Európy a v posledných rozhodujúcich štádiách dali jej do vena značnú časť svojich marxistických, teda protikresťanských a protinárodných obsahov.
Dnes, keď sa črtá na blízkom obzore už takmer úplná realizácia zjednotenej Európy, výsledok je taký – a to si nesmieme zamlčovať –, že v státisíckach dokumentov, vydaných Európskou úniou po Maastrichtskej zmluve z rokov 1992/93, sa vôbec ani len materiálne nenachádza výraz „náboženstvo“. Náboženstvo sa teda tam pokladá za úplne prekonaný zjav, ktorý nie je hodný žiadnej pozornosti. A najnovší väčšinový odpor aj proti najmenšej zmienke o Bohu a o kresťanstve v ústavnom dokumente Európskej únie celkom jasne potvrdzuje tento jej protináboženský a hlavne protikresťanský charakter. Dejiny nás však učia, že európske národy bez výnimky vznikli súčinnosťou národných štátností a kresťanskej cirkevnej organizácie. To boli hlavné uholné kamene existencie Európy. Preto po odstránení náboženstiev a hlavne kresťanstva táto nová európska štruktúra evidentne sleduje ďalší cieľ: podobne odstrániť aj druhý pilier základov Európy, ktorým vždy boli národy. Toto je podstatným obsahom stáleho zdôrazňovania a vyzdvihovania občianskeho charakteru novej spoločnosti. V tejto zásadnej tendencii nieto rozdielu medzi ateistickým marxizmom sovietskeho typu a praktickým ateizmom kunzumistickej spoločnosti Západu. Jasným odrazom tohto spoločného ideologického zamerania je fakt, že počas druhej polovice uplynulého storočia tak v komunistických štátoch Východu, ako aj v demokratických štátoch Západu boli z identifikačných osobných dokumentov paralelne odstránené rubriky Náboženstvo a Národnosť.
Preto v kresťanských ako aj v národných zoskupeniach vznikajú vážne obavy o možnosti zachovania týchto podstatných faktorov historickej identity. Situácia je tým vážnejšia, že žiaden národ a štát – tobôž ešte menších a malých priestorových a populačných rozmerov – sa prakticky nemôže už vyhnúť vstupu do Európskej únie bez ohrozenia vlastnej existencie. Ide teda o to, nájsť spôsob, ako v rámci tejto novej gigantickej štruktúry ubrániť si a čo možno najdlhšie zachovať svoje náboženské hodnoty a svoju národnú identitu. Toto bude jednou z najdôležitejších úloh národných strán v zjednotenej Európe. Aby však národné politické subjekty mohli úspešne zvládnuť túto úlohu, musia v jednotlivých členských štátoch i v celej Únii vykázať také štatistické hodnoty volebných výsledkov, ktoré im zaistia primeranú váhu v účasti na výkone legislatívnej a výkonnej moci.
V tomto ohľade súčasný stav slovenskej spoločnosti vykazuje až beznádejnú situáciu. Je nás necelých päť a pol milióna obyvateľov a počtom zaregistrovaných politických subjektov sme prevýšili aj desaťnásobne väčšie štáty. To je jeden z patologických symptómov našej spoločnosti. Pritom národne orientované strany a hnutia na politickej aréne tvoria nerozhodujúcu menšinu, a navyše nielen vo vzájomných vzťahoch, ale neraz aj interne v tých istých subjektoch prejavujú viac nesúladu, ako plodnej spolupráce. Máme tri, či vlastne od 28. novembra 2003 až štyri politické subjekty, ktoré majú v názve „Slovenská národná strana“. Z kedysi najsilnejšej politickej strany v Slovenskej republike HZDS, teraz napriek (či kvôli?) rozšírenému názvu na ĽS-HZDS sa už podobne odtrhli dve skupinky poslancov, ktoré založili ďalšie dva politické subjekty. Sme teda veľmi ďaleko od toho, čo by vyžadovala nutnosť vstúpiť do Európskej únie ako členský štát, pripravený účinne v nej brániť svoje národné záujmy a zachovať si svoju historickú kresťanskú identitu.
Je preto najvyšší čas, aby zodpovední predstavitelia tohto politického chaosu sa spamätali a vynaložili všetko na sústredenie rozhádaných národných síl. Stačí im poučiť sa z konkrétneho príkladu našich spoluobčanov maďarskej národnosti. Kým boli rozdelení na tri či štyri rozličné politické subjekty, boli bezvýznamným činiteľom v slovenskom politickom dianí. Odkedy sa zjednotili a vytvorili subjekt z 10 % volebných hlasov, darí sa im podstatne podmieňovať politický vývoj Slovenskej republiky a úspešne presadzovať všetky svoje programové požiadavky. Preto vždy odporúčam svojim známym a priateľom združeným v tých siedmich politických subjektoch, ktoré sa slovami hlásia k slovenskému národnému a kresťanskému programu, ale skutkami zatiaľ to veľmi slabo realizujú: Najvyššou prioritou vašich snažení musí byť za daných okolností zjednotenie. Zjednotenie nie za každú cenu a nie diktované jedným subjektom. Pre opravdivé zjednotenie sa musí vypracovať charta podstatných obsahov, ktoré musia prijať jednotlivé subjekty ako základ spoločných politických snažení a ich konkrétnych programov. Pritom netreba zabúdať, že ani najmenšia spoločenská jednotka nemusí, ba nemôže vyznávať tie isté náhľady. Rozdielnosť náhľadov na druhotné otázky musí byť nielen prípustná, ale aj žiadúca. Veď práve z nej vychádza plodná diskusia a hľadanie čo najširšieho konsenzu. Takúto chartu doposiaľ nikto nepredložil.
Cudzí, ale na Slovensku udomácnený ostrý pozorovateľ vývoja v Slovenskej republike nedávno napísal: „V dušiach väčšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimočný národ: živelná kresťanská ideológia, pekný Slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároveň krotký. Ešte raz zdôrazňujem, že je to jediná ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storočia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete a obzvlášť v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi.“ Odhliadnuc od jeho marxistickej, slovenským duchovným tradíciám cudzej terminológie, tento autor veľmi dobre vystihol jednu zo základných čŕt historického profilu slovenského národa. V ďalšom ten istý autor sťahuje z tejto svojej konštatácie aj so železnou logickou vyplývajúci dôsledok: „Slovensko potrebuje kresťanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný cieľ, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vnútornej politiky. Slovensko potrebuje aspoň jedného kresťanského politika – taký je minimálny program. (...) Slovenskí kresťanskí politici ešte majú šancu, aby vystúpili v úlohe pravdivých prorokov, ktorí by ukázali cestu do budúcnosti – to je na Slovensku tá najpriamejšia a najprirodzenejšia cesta k politickej moci.“ Potom ešte zdôrazňuje, že v Európskej únii „reálnu ochranu slovenským občanom môže poskytnúť iba silná politická strana uznaná Európou, ktorá by mala autoritu u hlavných hráčov európskej politiky.“ Takáto dnes, bohužiaľ, na Slovensku chýba.
Je trocha smutné konštatovať, že podobnú stručnú, ale v podstate hutnú diagnózu našej slovenskej spoločnosti a z nej zákonito vyplývajúce hlavné úlohy pre súčasnú slovenskú politiku nevyslovil doposiaľ ani jeden z vedúcich činiteľov nášho verejného života. Nemajú na to odvahu, alebo príliš povrchne analyzujú situáciu nielen z momentánneho, ale aj z prepotrebného historického uhla pohľadu? Preto oprávnene dal spomenutý autor svojej knihe titul: „Bože, ochraňuj Slovensko!“ Môžeme s ním naplno súhlasiť. Ale pritom nesmieme zabúdať, že práve táto naša historická kresťanská tradícia nás štatutárnou zásadou patróna Európy sv. Benedikta učí: Ora et labora! – Modli sa a pracuj! Boh vypočuje naše modlitby, ale vyžaduje, aby sme na jeho diele účinne spolupracovali. Konečne, naši otcovia to plne pochopili, keď vraveli: Pomôž si, človeče – aj Pán Boh ti pomôže.