Ján Szelepcsényi

Interview kardinála Korca

Naši ľudia si uchovali vernosť Bohu, Kristovi, evanjeliu a Cirkvi
Rozhovor s jubilujúcim kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom

Kardinál Ján Chryzostom Korec je už priam symbolom Katolíckej cirkvi. Stelesňuje jej vzdor proti náboženskému útlaku a neslobode, ale aj jej úsilie o obnovu duchovného terénu postkomunistického Slovenska. Roku 1951 – teda tri roky potom, čo sa stalinskí boľševici ujali moci nad povojnovým Česko-Slovenskom – bol za pontifikátu pápeža Pia XII. tajne vysvätený za biskupa. Ako 27-ročný bol najmladším biskupom Cirkvi. Od prvopočiatku bránil vieru a veriacich, venoval sa študentom, tajne svätil kňazov, a neskôr, keď sa roku 1968 vrátil z dlhoročného väzenia, v mnohých prejavoch bránil i všeobecné základné ľudské práva. Jeho početné diela, vydávané samizdatom a iné prejavy cez Vatikánsky rozhlas alebo rozhlasové stanice Hlas Ameriky či Slobodná Európa aj k ľuďom mimo Cirkvi. Pre tisíce ľudí boli veľkou posilou, a to nielen na Slovensku, ale i vo svete. Prestížna americká univerzita Notre Dame mu roku 1986 udelila čestný doktorát práva. Dlhý rad domácich i zahraničných ocenení zatiaľ zavŕšil čestný doktorát, ktorý kardinálovi Korcovi udelila v októbri minulého roku Univerzita Kardynala Stefana Wyszyńského vo Varšave. Od roku 1990 je sídelným biskupom Nitrianskej diecézy založenej roku 880, ktorej počiatky sú úzko späté s pôsobením vierozvestov – patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda na Slovensku v 9. st., keď uskutočnili christianizáciu západných Slovanov.
Dňa 22. januára 2004 dožíva sa mimoriadna osobnosť nášho duchovného i spoločenského života, kardinál Korec, vzácneho životného jubilea – 80 rokov. Pri tejto príležitosti sme požiadali otca kardinála o rozhovor. Napriek tomu, že takéto jubileum plne opodstatňuje spomínanie na minulosť, zamerali sme sa v našich otázkach na jeho videnie našej súčasnosti, ako aj cesty, ktorou sme povzbudzovaní jeho modlitbami a vzácnym žičením prešli ako národ, aj ako spoločnosť.
Kultúra, ktorá pravidelne prináša závažné prejavy otca kardinála, nemôže chýbať medzi gratulantmi. V mene redakcie aj vo vašom mene pozdravujeme túto najvýznamnejšiu osobnosť novodobého slovenského kresťanstva a spolu s vami sa modlíme, aby mu dobrotivý nebeský Otec doprial prežiť ešte mnoho rokov medzi nami na blaho Cirkvi a národa.

Ján Szelepcsényi: - Vaša Eminencia, ako väzeň odsúdený na 12 rokov do väzenia ste tak ako málokto ďalší z vašich duchovných bratov poznali krutosť komunistického režimu. Napriek tomu vás sotva možno označiť za bojovníka proti totalitnému režimu, ale skôr za bojovníka za prežitie a rozvoj cirkvi aj v tých najhorších podmienkach. Napĺňa vás dnešná situácia Katolíckej cirkvi zadosťučinením, že sa zbavila svojho úhlavného nepriateľa?
Ján Chryzostom Korec: - Minulosť a dnešok? Ateistický režim komunizmu zaviedol otrasný systém života. Väznice sa naplnili jeho tzv. nepriateľmi i priateľmi. Veď roku 1951 popravili i svojho generálneho tajomníka R. Slánskeho a svojho ministra zahraničných vecí V. Clementisa. Čo potom robili s veriacimi a s Cirkvou, ktorú prehlásili za svojho úhlavného nepriateľa?! Ťažko v krátkosti vyrátať všetky zločiny a ohavné neľudskosti, ktorých sa komunizmus dopustil. Cirkvi vzali všetko – školy, semináre, tlač, všetok majetok a úplne si ju podrobili. Stovky veriacich, kňazov, biskupov uväznili. Roku 1960, keď aj mňa odsúdili na 12 rokov, našiel som vo väzení vo Valdiciach 200 kňazov, šiestich biskupov a mnoho veriacich laikov. Prežili kruté spôsoby vyšetrovania, často celé mesiace pod zemou v pivniciach. Po tejto skúsenosti vnímame dnešok – nech by bol hocijako rozporuplný – ako slobodný. Dnes dosiahnutá sloboda je dar.
Či ma dnešná situácia Cirkvi napĺňa zadosťučinením? Sloboda, ktorú sme nečakane dosiahli, je neoceniteľné dobro. Je to dar od Boha. Veľký dar, celkom zriedkavý v dejinách. V podstate máme možnosť rozvíjať naplno svoje poslanie. Otvorili sme kňazské semináre, máme okolo 170 cirkevných škôl, máme Katolícku univerzitu, máme časopisy, vydávame knihy, máme laické hnutia, postavili sme stovky nových kostolov, máme styk s Rímom, s celou Európou i svetom a mnoho iných cenných vecí.
A predsa nie som nadšený úplne. Generácie nad tridsať rokov vyrástli úplne v komunizme, v protikresťanskej atmosfére, ťažko sa zbavujú predsudkov voči Cirkvi a pritom sú rozhodujúcimi činiteľmi vo verejnom živote, v masmédiách i v kultúre, v školách a veľmi ovplyvňujú život. Nová generácia nepredpojatých vzdelaných ľudí ešte len vyrastá. Dobrí univerzitní profesori a učitelia na školách nevyrastú za päť či za desať rokov. To isté platí aj o profesoroch v našich kňazských seminároch. Za týchto okolností by som nepovedal, že žijeme v nejakých ideálnych podmienkach. Dosiahli sme mnoho. Ale je tu stále mnoho prekážok, jednak ako rezíduá minulosti, jednak ako prekážky celkom nové. Aj u nás sa šíria fantastické sekty, úpadková kultúra, kult peňazí, ba aj vyslovené nepriateľstvo mnohých kruhov proti Cirkvi.

Szelepcsényi: - Sčítanie ľudu r. 2001 prinieslo ojedinelý výsledok pokiaľ ide o vierovyznanie obyvateľov Slovenska: takmer 85% populácie sa prihlásilo k niektorej kresťanskej cirkvi. Ako možno interpretovať tento výsledok – ako odhodlanie veriacich presadiť kresťanské hodnoty v slovenskom politickom a spoločenskom živote, alebo ako výzvu cirkevnej hierarchii: „Sme tu, patríme k vám, pomôžte nám prežiť bolestivú transformáciu!“
J. Ch. Korec: - Sčítanie ľudu roku 2001 bolo pre nás istotne pozitívnym prekvapením – 74 % katolíkov, takmer 85 % kresťanov. Nie je ľahké to zhodnotiť. Nepovedal by som, že je to odhodlanie presadiť sa v živote duchom evanjelia. To by tu museli byť ďalšie presvedčivé dôkazy v konkrétnom živote. A tých mnoho niet. Je tu hodne pasivity, nejednotnosti a nesúdržnosti. Nepovedal by som ani to, že to bola priama výzva hierarchii, aby veriacim pomohla. Aj to by bolo však málo – očakávať všetko od biskupov a kňazov.
V sčítaní sa však prejavilo napriek tomu čosi veľmi vzácne: po desaťročiach ateistického prenasledovania si naši ľudia uchovali akúsi základnú vernosť Bohu, Kristovi, jeho evanjeliu a Cirkvi. To je hodnota, ktorú by sme mali teraz rozvíjať. Zatiaľ sa nám dosť nedarí zjednocovať veriacich aj v praktických problémoch organizovania života. Veriaci sú rozbití politicky. Aj veriaci politici sa nevedia spájať. Našich ľudí ubíja nezamestnanosť a iné neduhy sociálneho života. Cirkev nemá na niektoré riešenia problémov dosť priameho vplyvu. V niektorých veciach sme sa azda dopustili aj chýb zanedbaním dobrého.

Szelepcsényi: - Na Slovensku je celý rad protispoločenských javov, ktoré sú v rozpore s morálnym a sociálnym učením Katolíckej cirkvi. Prečo sa nedarí dosiahnuť užšie prepojenie medzi duchovným posolstvom kresťanstva a spoločenským životom?
J. Ch. Korec: - Premena hospodárskeho a sociálneho života strnulých totalitných štruktúr na demokratické, privatizovanie štátnych podnikov do rúk iniciatívnych podnikateľov bol a je stále proces zložitý a v mnohom aj riskantný. Nie každý privatizačný postup skončil v rukách najpovolanejších, najschopnejších a najčestnejších. Uplatnilo sa aj mnoho egoizmu tak zo strany záujemcov ako i zo strany úradov. Tak sa uchytila korupcia, klientelizmus a celá reťaz vzájomných nezdravých závislostí. Mnohé podniky prestali fungovať, prepustili zamestnancov.... Nezamestnaných je miestami okolo 20 %. Sú odkázaní na sociálne dávky. To zaťažuje štát a vedie ľudí aj k tomu, aby získavali peniaze aj za cenu zločinu. Tomu napomáha aj celý komplex lacnej, ba až neľudskej kultúry niektorých masmédií, časopisov, televíznych filmov, ba aj úpadkového divadla. Utvára sa prúd amorálnej atmosféry života podľa hesla „všetko je dovolené“.
Chybou je aj zmýšľanie mnohých verejných činiteľov a politikov, ktorí strácali mnoho času zápasom o vplyv a o moc a nevenovali sa dosť naliehavým spoločenským problémom ľudí, k čomu boli povolaní pri voľbách. V tejto situácii nie je ľahké Cirkvi a jej predstaviteľom prebúdzať iniciatívy medzi veriacimi, ktorí sú niektorými zlyhaniami verejných činiteľov znechutení. Pritom vo veriacich samotných je mnoho zdravých postojov i mnoho obetavosti. Len v mojej Nitrianskej diecéze si veriaci postavili a ja som za 12 rokov posvätil 85 nových kostolov! Táto energia našich ľudí by sa mohla uplatniť aj v širších rozmeroch, keby ľudia videli, že ich obetavosť slúži spoločnému dobru. Žiaľ, egoizmus politických strán i mnohých verejných činiteľov k tomu ľudí nepovzbudzuje. Tým nechcem povedať, že sa na Slovensku netvorí nič pozitívne. Mohlo by však toho byť omnoho viac. Pokiaľ ide o Cirkev, možno tiež robíme chyby tým, že sa poväčšine držíme starých metód ohlasovania evanjelia a len pomaly prijímame nové spôsoby komunikácie s ľuďmi.

Szelepcsényi: - Premieta sa svetonázorová orientácia slovenskej spoločnosti aj do zloženia centrálnych úradov, politických orgánov a organizácií a verejnoprávnych médií?
J. Ch. Korec: - Ani zďaleka sa nedá povedať, že 74 % katolíkov je primerane zastúpených v parlamente, vo vláde alebo v iných štátnych orgánoch, či vo verejných inštitúciách. Čiastočne je to zapríčinené nejednotou veriacich v politickom živote. Na druhej strane jestvujú isté mechanizmy, ktoré sa vymykajú vplyvom veriacich, čo ako mnoho by ich bolo. Ide o rozličné spoločenstvá, nadácie a v neposlednej miere aj o súkromné spoločenstvá či podniky, ktoré disponujú financiami a majú teda vplyv. Tak sa stáva, že necelých 15 % obyvateľstva má na spoločenský život väčší vplyv než 74 % katolíkov. Súkromné denníky či súkromné televízie vedia ovládnuť verejnú mienku.

Szelepcsényi: - Svojím rozhodnutím prihlásiť sa ku kresťanstvu prevzala slovenská spoločnosť na seba veľkú zodpovednosť: dokumentovať dosiahnutými výsledkami, že kresťanstvo je spoľahlivým morálnym základom spoločnosti aj v modernej dobe, v čase integrácie a globalizácie. Uvedomuje si túto okolnosť Katolícka cirkev – klérus, duchovenstvo a veriaci?
J. Ch. Korec: - Zodpovednosť tu je. Uvedomujú si to aj vrcholné orgány štátu. Preto sa niektoré zdravé veci realizovali – až po Základnú zmluvu so Svätou Stolicou či Katolíckou univerzitou. Uvedomuje si to aj Cirkev. Žiaľ, nemá moc presadiť všetko potrebné a dobré. A prevýchova generácií, vychovaných cez polstoročie v komunizme, nie je vecou piatich či desiatich rokov. V mnohom znova iba zasievame horčičné zrnká evanjelia.
Keď príde pol milióna pútnikov do Levoče, je to na Slovensko istotne impozantné. Ale ako sformovať týchto ľudí, aby boli veriacimi telom i dušou v celom, aj verejnom živote? To je neľahká úloha.

Szelepcsényi: - V poslednej dobe sa maďarskí veriaci na Slovensku domáhajú vlastného biskupa. Má táto požiadavka nejaké racionálne uplatnenie – keď v slovenských chrámoch zaznieva Božie slovo popri štátnom jazyku aj maďarsky, nemecky, možno aj rusínsky? Vyhovie KBS tejto požiadavke?
J. Ch. Korec: - Túto otázku nastoľujú skôr niektorí politici, nie maďarskí veriaci. A podľa niektorých prejavov táto politika siaha až po Trianonskú zmluvu. – U nás veriaci majú bohoslužby aj v maďarčine, ich biskupi ovládajú maďarský jazyk. Cirkev nie je cirkvou národností, lež Cirkvou veriacich. Inak biskupov menuje podľa potreby len Svätá Stolica.

Szelepcsényi: - Bude duchovná orientácia Slovenska príspevkom k rozvoju EU, alebo naopak – bude zdrojom napätí s organizáciou, ktorá svoju liberálnosť stavia na tom, že pri vymenúvaní zdrojov hodnôt, podľa ktorých sa EU orientuje, sa o kresťanstve mlčí?
J. Ch. Korec: - Pápež Ján Pavol II. povedal, že Slovensko má čo ponúknuť novej Európe. Na druhej strane vyslovil už aj sklamanie, že do základných dokumentov EÚ sa nedostala zmienka o kresťanských koreňoch a kultúrno-duchovných tradíciách tisícročnej Európy, ba ani len zmienka o Bohu. Pripomína sa však, že národy si aj v EÚ majú ponechať svoju národnú identitu. Pôjde len o to, či o túto identitu budeme musieť bojovať a zápasiť, alebo ju budeme môcť rozvíjať ako samozrejmosť demokratického poriadku európskeho života budúcnosti.

Szelepcsényi: - Ste autorom viac ako šesťdesiatich kníh na náboženské, filozofické a antropologické témy. Autobiograficky ladená trilógia, v ktorej popisujete prenasledovanie Cirkvi boľševikmi na Slovensku bola preložená do viacerých jazykov. Čo znamená pre vás ako cirkevného hodnostára, kňaza a človeka písanie?
J. Ch. Korec: - Od svojho vstupu k jezuitom roku 1939 som sa stretal s mnohými problémami moderného života – v kultúre, v Cirkvi, v živote národa, v otázkach viery či v problémoch sociálnych. To ma nútilo premýšľať, študovať i písať. Spracoval som knižne rozličné témy – z uvádzaných oblastí, aj témy histórie. Písal som hlavne pre študentov, ktorí boli za komunizmu najviac dezorientovaní.
Čo znamená pre mňa písanie? Písanie bolo pre mňa náročnou, ale hlavne radostnou tvorbou. V ňom som sa cítil byť i za komunizmu a jeho surovosti slobodným človekom, ktorý slobodne premýšľa a slobodne tvorí. Písaním som naplno realizoval svoju vnútornú slobodu, ešte aj listami z väzenia. Moje knihy sa čítali a čítajú. Moja sloboda prinášala ovocie.

Szelepcsényi: - Spisovateľ a zároveň hlboko veriaci človek – vo Vašom prípade duchovný pastier diecézy i národa – žije viac než ktokoľvek iný v istej virtuálnej realite, ktorá sa vyznačuje naliehavosťou a možno aj bezprostredným pôsobením cieľa. Ak prostý človek verí aspoň vo svoje prežitie, viera i nádej cirkevného kniežaťa siaha ďaleko za hranice tejto reality. Darí sa vám zachovať si tento optimizmus hlbokej viery zoči voči problémom, s ktorými je spoločnosť konfrontovaná? Neobchádza vás niekedy obava, že tak, ako človek neraz zabúda na Boha, Boh sa tiež „odpláca“ istou ľahostajnosťou voči nášmu osudu, ktorý sme si slobodne vybrali, zvolili a tvrdošijne ho napĺňame neraz hriešnymi skutkami?
J. Ch. Korec: - Nemusí ísť vždy azda priam o optimizmus. Môže ísť o realizmus viery. Sv. Ignác, v ktorého duchovnej škole som u jezuitov vyrástol, nám dával úpravu, ako si strážiť dynamiku života a zachovať si i pri nezdaroch pokoj duše a životnosť viery. Radil nám, aby sme robili všetko, čo je v našich silách, akoby všetko záviselo od nás, ale aby sme potom zostávali pokojní v dôvere, akoby všetko záviselo od Pána Boha.
Tým som sa riadil po desaťročia tvrdého života, a to ešte aj vo väzení. Ukázalo sa, že to nebol zlý spôsob chápania života. Aj zdanlivé nezdary môžu mať v duchu viery význam. V tom je až akési pragmatické požehnanie viery v živote. Ak sú ľudia nemúdri či priam zlí, Boh sa im neodpláca ľahostajnosťou voči ním. Najviac ak trpí ich deštruktívnu slobodu a „ponecháva ľudí ich výmyslom“, ako to stojí v Písme. Ale to len preto, že im neodníma slobodu, ktorá ich robí ľuďmi. Keď ľudia doplatia na svoje výmysly, môžu sa spamätať. Koľko však výmysly ľudí stáli už Európu a svet! Žasnem nad tým, že ľudia vymýšľajú znova aj dnes. Aj v Európe vymýšľajú ľudia znova, ako obísť Boha, hoci už dvakrát na tom otrasne pohoreli.

Szelepcsényi: - Váš blízky vzťah k Sv. Otcovi, ktorého najkrajším vyjadrením bolo to, že vás poveril marci roku 1998 vedením duchovných cvičení pre Jeho Svätosť a jeho najbližších spolupracovníkov v Klementovej sieni Vatikánskeho paláca, bol dozaista jednou z okolností, ktorej vďačíme za tri návštevy Sv. Otca na Slovensku. Posledná z jeho návštev mala celý rad symbolických rozmerov, vrátane toho, že bola asi poslednou pápežovou pastoračnou cestou. Ako si vykladáte symboliku týchto faktov a správanie slovenskej verejnosti pred a po návšteve Sv. Otca?
J. Ch. Korec: - Sv. Otec nám dal najavo už roku 1990 vo Vajnoroch, potom roku 1995 v Nitre, Šaštíne, v Košiciach, Prešove a v Levoči, že nás má rád, naozaj rád a že mu na nás záleží. Je vďačný za naše svedectvo viery cez desaťročia prenasledovania. Preto máme aj blahoslavenú Zdenku. Čo urobila hŕstka ľudí v masmédiách pred jeho návštevou, zostane navždy hanbou a zahanbením Slovenska a nás všetkých. Niečo z jeho pokoja a obetavosti však v nás možno predsa zostáva. Viac nemám silu teraz povedať.

Szelepcsényi: - Rok 2004 je pre Slovensko rokom významných udalostí, ktoré majú svoju radostnú stránku i stránku, nútiacu k zamysleniu, ba až obavám. Do tohto roku vstupujeme s vaším jubileom, ktoré každého z nás napĺňa radosťou, že ste sa v plnej sile dožili takého krásneho veku, no na druhej strane aj obavami o osud tých duchovných aj mravných hodnôt, ktoré v našom spoločenskom živote reprezentujete... 1. mája sa Slovensko stane integrálnou súčasťou Európy; bude to chvíľa, v ktorej sa potvrdí jeho príslušnosť k európskej civilizácii, no zároveň preverí jeho odolnosť voči deštruujúcim vplyvom neoliberalizmu. Čakajú nás voľby hlavy štátu, zástupcov v Európskom parlamente a ktovie či nie aj parlamentné voľby... Vstupujeme do roku, v ktorom reštrikčné opatrenia, vydávané za reformy, budú preverovať našu schopnosť prejsť na akýsi núdzový režim a prežiť nie vďaka samostatnému štátu, ale možno napriek našej samostatnosti... Nie je tých hrozieb priveľa na taký oslabený národ? Je nádej, ktorú núka viera, ešte stále výrazom odhodlania a nie už výrazom zúfalstva, že už len inobytie po smrti môže poskytnúť človeku dôstojné bytie?
J. Ch. Korec: - Aj ja si kladiem otázky, podobné Vašim. Nechápem napríklad odmietnutie zmienky o kresťanstve či o Bohu v Ústave budúcej Európy. Po takých otrasných experimentoch, aké sme v Európe prežili za dvoch zvrátených režimov bez Boha. Má Pán Boh znova znášať naše ďalšie výmysly? Držím sa toho, že máme robiť všetko, čo môžeme, aby sme sa vzopreli zlu a rozvíjali dobro. A potom už dôverovať. Dnes sme mali v Nitrianskej katedrále asi 1 200 detí, ktoré budú šíriť cez Vianoce tzv. Dobrú novinu. Vlani ich bolo na Slovensku dvadsaťtisíc, navštívili 56 tisíc rodín a vyzbierali pre africké deti takmer 11 miliónov Sk ako pomoc pre núdznych. Takých podujatí je u nás viac. Vyrastajú nám noví vzdelaní ľudia. To je protiváha tých, ktorí v prázdnote hláv a svedomia šíria mravnú deštrukciu. To je aj ľudským podkladom pre dôveru v budúcnosť. Ale ešte väčšou oporou pre mňa je nádej, spojená s vierou v Boží základ života.

Szelepcsényi: - Z vášho úsmevu, hlasu i pracovného nasadenia vyznieva toľko odhodlania, že je na mieste otázka: aké sú Vaše pracovné plány do budúcnosti – ako duchovného pastiera diecézy aj ako spisovateľa?
J. Ch. Korec: - Som rád, že mám silu nekapitulovať. To nie je moja sila. Našťastie. Je však tým silnejšia. Problémov a starostí je viac než som mohol predpokladať. Pracovné plány mi určuje zatiaľ hlavne moje úradné poverenie v diecéze a v Cirkvi. A pokiaľ ide o pero? Ach, mal som pripravené veci ešte asi pre desať kníh. Dve dosť naliehavé: „Sloboda tvorivá či deštruktívna“ a „Kresťanská osobnosť“. Neviem sa dostať k ich dokončeniu. A ostatné veci tiež odpočívajú. Zatiaľ sa nevzdávam, zatiaľ dôverujem.