„Neznámy“ Juraj Holček

(1811 – 1869)

Priblížme si ucelený obraz života „neznámeho“ slovenského národovca, kňaza, kultúrneho dejateľa Juraja Holčeka. Patril medzi ľudí, ktorý medzi prvými nastolil otázku potreby škôl a vzdelávania v slovenskom jazyku a následne sa zaslúžil aj o vznik škôl, a tiež aj o spôsob vzdelávania na školách. Vyučovanie malo prebiehať v slovenčine, nie v maďarčine ako dovtedy.
Žil v období, keď sa začínala používať Štúrova spisovná slovenčina. Je zaraďovaný do mladšej generácie bernolákovcov, avšak ako prvý sa zaslúžil o prijatie Štúrovho návrhu spisovnej slovenčiny u katolíkov. Keďže patril medzi „bernolákovcov“ svoju tvorbu začínal na začiatku 40. rokov 19. storočia, jeho texty, diela, články sú písané švabachom, boli to najmä jeho články uverejňované v časopisoch Cyrill a Method, Katolíckych novinách, Obzore, Slovenských národných novinách.

Juraj Holček sa narodil v Budmericiach 5. 4. 1811 ako syn miestneho mlynára. Študoval v Modre, Bratislave, Trnave, Komárne, filozofiu v Segedíne a teológiu v Trnave (1835). Stal sa piaristickým chovancom v Segedíne, čo nasvedčuje tomu, že mal chuť venovať sa profesorskej dráhe, pretože z rehole piaristov vychádzali predovšetkým gymnaziálni profesori. Holček však z neznámych príčin opustil túto reholu a pokračoval v štúdiu teológie v Trnave.
Po vysviacke za kňaza 30. 9. 1835 bol kaplánom na viacerých miestach ako Kostolec /Kesztolcz/ pri Ostrihome, kde zastupoval chorého farára. Potom sa dostal na faru v Majcichove, neskôr do Jablonice, kde zostal až do smrti svojho administrátora Jozefa Bélika dňa 10. januára 1837. Ako jablonický kaplán začal stavať prvú školu v tomto kraji, a tam vystupuje aj ako spoluzakladateľ hudobného dychového združenia, ktoré si dlhé roky potom uchovávalo svoju existenciu.
Neskôr ho zase preložili za kaplána do Trstína k známemu Imrichovi Štvrteckému, ktorému básnik Ján Hollý venoval svoje dve ódy. V Trstíne sa zameriaval na výchovu mládeže, hľadal tiež nové slovenské talenty. V októbri 1843 vymenovali Holčeka za farára vo Veselom pri Piešťanoch (1843 – 1848). Odtiaľ prešiel do Dolného Ohaja (1848 – 1865) a svoju pastiersku činnosť zakončil v Jasovej (1865 – 1869).

Holček, Hollý a Štúr
Juraj Holček začínal ako bernolákovec. Do slovenského kultúrneho života vstúpil roku 1841. Zložil pomerne rozsiahlu básnickú skladbu Chválospev na Jána Hollého, slovenského básňika.
Slovenskí katolícki kňazi trvali na bernolákovčine. Veľkým ziskom pre Štúrovcov bolo, že z katolíkov získali aktívneho a čulého veselského farára Juraja (Ďorďa) Holčeka. Imponovalo mu, že si Hurban a Štúr zvolili za reč slovenské tatranské nárečie, a že sa ho museli i učiť. Bernolákovčina mu pripadala príliš moravskou, českou. Preto uvítal štúrovčinu.
V rokoch 1843 – 44 sa zmenil na štúrovca. Keď Juraj Holček prechádzal z bernolákovčiny na Štúrovu slovenčinu priznal, že to bolo ťažké rozhodnutie. Početná skupina Holčekových osobných priateľov – bernolákovských štúrovcov, významne obohatila slovenské národné hnutie v čase, keď bol Ľudovít Štúr zjednocovacou osobnosťou národnej svojbytnosti Slovákov.
Holček sa zastával, aj sa verejne zastal slovenského jazyka, ktorý kodifikoval Ľudovít Štúr, keď ho odsudzovali najmä Ján Kollár a zastánci češtiny ako spisovného jazyka. Holček to vyjadril slovami: „som teda tatranský Sloven i srdcom i slovom i skutkom.“ A Štúr potom vysoko zhodnotil toto Holčekovo vyjadrenie slovami: „Váš krok považujeme za prvý veľký krok v národnom našom zjednotení po dlhom nešťastlivom rozmetaní a rozcapartení, nad ktorým všetci lepší smútili, a preto ešte raz: Sláva vám!“ Holčekova obrana Štúra začínala avizovať príklon mladšej bernolákovskej generácie na stranu vtedy potupovaného Štúra. A Štúr takúto podporu veľmi potreboval.

Školstvo a výchova
Počas celého života všímal s osobitnou láskou mládež. Hľadal talenty a nadaných mladíkov podporoval a sledoval na štúdiách. Objavovaním talentov chcel prispieť k hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju národa.
Spomedzi Holčekových chránencov sa menovite uvádzajú maliar Stefan Noel z Bíňoviec a optik Ján Luc z Nádaša ale bolo ich omnoho viac. S nevšednou starostlivosťou sa venoval mladíkom, čo si zvolili kňazskú dráhu. Pre dedinskú mládež v Jablonici a Trstíne založil hudobné zbory. Študenti k nemu chodievali aj na prázdniny, pričom sa ich snažil čo najviac utužiť v myšlienkach pre národ.
Školy a výchova mládeže ležali Holčekovi najviac na srdci. Hlavné prekážky vzdelávania videl Holček v nedostatku súcich školských budov a v nedostatku dobrých učiteľov. Ich nedostatok videl v tom, že Slováci nemali tzv. „učiteľské preparandie pre ich výchovu“, a preto radil, aby sa založila nová preparandia pre Slovákov v Nitre, Trnave, alebo Banskej Bystrici. Vyzýval obce, aby sa dali do stavby škôl, napomínal aj kňazov, aby časť dôchodkov obetovali na školy.
Holček sa veľmi ostro staval proti využívaniu učiteľov na funkcie zvonárov a kantorov, zavrhoval u učiteľov pečenie oblátok, koledy, účasť pri krstoch a pohreboch, čo všetko zaťažovalo učiteľov a odvádzalo ich od vlastného poslania v škole. Žiadal teda, aby sa pamätalo na učiteľov pridelením pôdy, z ktorej by mohli vyžiť, by zasadzoval sa za ich pravidelný riadny plat, čím by sa učiteľom zabezpečila samostatnosť, nezávislosť. Veľmi vážnu prekážku vo vzdelávaní videl Holček aj v tom, že sa zákonom neupravila povinnosť školskej dochádzky. Pozastavoval sa aj nad nedostatkom školských kníh. Knihy, ktoré mali školy k dispozícií boli príliš drahé, takže rodičia ich nemohli zakúpiť pre svoje deti. Apeloval teda, aby sa dohotovili plánované učebnice pre slovenské školy a sám sa verejne osvedčil, že dá osobitnú odmenu vo výške 50 zlatých tlačiarovi, ktorý pre slovenské školy vyhotoví najlacnejšie učebnice. Vychádzal aj s návrhmi na zmodernizovanie učebných pomôcok.
Stav škôl a školskej výchovy zostávali trvalým záujmom Jura Holčeka. Staral sa aj o zlepšenie stavu národných škôl vo svojom okolí. Navrhoval skvalitnenie práce učiteľa a školy. Veľa študoval knihy a časopisy. Zvolával schôdzky učiteľov, oboznamoval učiteľov s vyučovacími metódami. Holček si uvedomoval, že školy na Slovensku boli pre Slovákov cudzie, lebo sa v nich vyučovalo po latinsky a po maďarsky. Zasadzoval sa za vyučovanie v materinskom jazyku.
Nestránil sa však ani schôdzok maďarských učiteľov, keď rokovali o vyučovacích metódach, neskôr o nich referoval v slovenských časopisoch. Teda nie div, že Holček s mimoriadnou radosťou vítal založenie Spolku pre podporovanie chudobných slovenských žiakov a preparandistov v Banskej Bystrici (1857).
Po revolúcii v roku 1848 – 49 vynaložil veľkú energiu na zlepšenie úrovne dedinských škôl po všetkých stránkach a v tejto oblasti si získal celonárodnú reputáciu. S priateľmi sa zaoberal otázkou nedeľných škôl, ktoré mali byť nielen pre deti, ale i dospelých.

Tatrín a spolky striezlivosti
Holček patril k zakladateľom Tatrína (1844) v Liptovskom Mikuláši. Dňa 19. 3. 1849 šiel so slovenskou deputáciou k cisárovi so žiadosťou o utvorenie Slovenska ako osobitnej správnej jednotky, podriadenej priamo Viedni.
Až bolestne pociťoval ťažkú situáciu v tých slovenských rodinách, kde začal byť pánom alkohol. Bol medzi prvými, ktorí začali zakladať spolky triezlivosti. Je isté, že Holček veľa urobil, či už v oblasti publicistickej, kazateľskej, pedagogickej, alebo národnobuditeľskej. Najviac sa však venoval otázkam školstva a vzdelanosti. Holček spolu s Závodníkovi, Hurbanovi, Andraščíkovi zakladal tzv. Spolky miernosti a patril k najhorlivejším šíriteľom tohto veľmi aktuálneho hnutia.
Po opadnutí revolučných vĺn sa prihlásil svojimi článkami do Palárikových novín Cyrill a Method, ktoré privítal ako pokračovateľa Štúrových Slovenských národných novín a od začiatku zdôrazňoval potrebu starostlivosti o slovenské školy. Tu sa mu však stal osudným článok o plánovanom seminári, ktorý Holček uverejnil v prvom ročníku Cyrilla a Methoda. Pre svoje názory bol dokonca i na 1 týždeň zatvorený vo františkánskom kláštore v Ostrihome na tzv. „duchovné cvičenia“, ako to spravila s redaktorom Jánom Palárikom.

Oo revolučných rokov 1848 – 49 po rok 1865 (Dolný Ohaj)
Trojica kňazov Juraj Holček, Ján Palárik a Michal Chleban, živo pociťovala biedne položenie ľudu po búrkach rokov 1848 – 49. Holček prejavil svoju nespokojnosť na stránkach časopisu Cyrill a Method, redigovaného Palárikom. Prízvukuje v ňom význam národnej reči, lebo je nositeľkou náboženských a mravných vedomostí a hodnôt.
Do obdobia búrlivých rokov 1848 – 49 spadá aj pôsobenie významného národného buditeľa Juraja Holčeka v Dolnom Ohaji. V roku 1908 opísal Andrej Kmeť v Slovenských pohľadoch životopis Juraja Holčeka a okrem iného uviedol: „Po Antonovi Bernolákovi (zomrel v Nových Zámkoch r. 1813) nastupuje tu v regióne Nových Zámkov v Ohaji roku 1848 Holček.“
Odtiaľto sa vybral ako člen deputácie Slovákov do Viedne roku 1849, tiež aj na memorandové zhromaždenie do Martina roku 1861, i na slávnosť otvorenia Matice slovenskej roku 1863.
V kultúrnych a literárnych kruhoch bol veľmi vážený. Pre túto jeho činnosť miestni maďarskí zemani farára-národovca Juraja Holčeka v roku 1851 z obce Dolný Ohaj doslova vyštvali, avšak neskôr sa vrátil do obce a pôsobil tu do roku 1865.
Holček sa osobne stýkal so všetkými vtedajšími národnými i literárnymi pracovníkmi a sám bol pritom literárne činný. Pokiaľ ide o maďarizáciu, najmä o natláčanie maďarčiny do slovenských škôl vedel presne, kam to smeruje a jednako mu bol cudzí šovinizmus a chorý nacionalizmus.

Holček a Memorandum
Pri svojej drobnej osvetovej a vzdelávacej práci pozorne sledoval aj širšie národné záujmy. Napomáhal Samuelovi Ormisovi pri založení podsitnianskeho spolku pre vydávanie lacných slovenských školských kníh, pomohol finančne Štúrovi pri vydávaní jeho básnickej zbierky, patril medzi zakladateľov Alumnea (miesto, kde sa mohli žiaci lacno, zadarmo naobedovať), pri banskobystrickom gymnáziu. Jeho meno bolo dokonca uvedené aj na slovenskej kandidátke do parlamentných volieb roku 1861.

Holček a Matica
Juraj Holček nechýbal ani na 1. valnom zhromaždení Matice slovenskej v roku 1863, a daroval jej 100 zlatých, aby dosvedčil svoj súhlas s jej slovenským a slovanským programom. Tým sa stal jej členom. Na Maticu slovenskú pamätal aj vo svojom testamente, a to peňažnou sumou i zbierkou obrazov.

Život v Jasovej
Po viacerých žiadostiach sa Holčekovi konečne v decembri 1865 dostať na čisto slovenskú faru v Jasovej. Tam sa oddal svojmu obľúbenému stromkárstvu a včeláreniu, používajúc pri včelárstve s dobrými výsledkami dzierzonovské metódy. V duchu svojich osvetových úsilí ďalej propagoval aj nedeľné školy na vzdelávanie v poškolskom a dospelom veku. V roku 1867 vydal v časopise Obzor článok venujúci sa otázke chovu včiel s názvom Skúsenosti včelárske.
Iba niekoľko mesiacov pred smrťou sa Juraj Holček stihol kriticky vyjadriť k obmedzenosti národnostného zákona, ktorý čerstvo prijal uhorský snem. V Jasovej však už dlho nepobudol, lebo 4. mája 1869 zomrel a tam ho potom 6. mája 1869 aj pochovali. Svoju životnú púť teda zakončil v Jasovej 4. 5. 1869 vo veku 58 rokov.
Na slovensko-maďarskom pohraničí Holček zanechal trvalú pamiatku v dušiach veriacich, ktorým obetoval všetky dary svojho šľachetného charakteru. Sám Jur Holček sa vo svojich článkoch vyslovil, že túžil „po blahonosnej vzdelanosti ľudu jako jeleň po vode čerstvej“, a že jeho články „boli vždy zo života vzaté a tak ustrojené, aby zase hlbšie siahali do života“. Toto vlastné vyznanie je vari najvýstižnejšou charakteristikou Holčekovho životného úsilia: „premieňať horúcu lásku k národu na konkrétnu službu v prospech slovenského ľudu.“
V Holčekových textoch môžeme vidieť nárono-buditeľskú snahu o povznesenie slovenského národa. Chce sa v nich vyjadriť k mnohým závažným otázkam aktuálnej doby (19. storočie). Vyjadroval sa k spoločenskej situácii v krajine, so svojimi poznatkami a skúsenosťami sa snažil podeliť s okolitým svetom a rôznymi radami, pomôckami, inováciami chcel skvalitniť život obyčajného ľudu.

Holček sa vo svojej tvorbe, článkoch i živote snaží zobraziť skutočné problémy, ktoré sužujú bežného človeka. Prichádza s rôznymi návrhmi a riešeniami určitých problémov a otázok. I keď v literatúre o ňom nájdeme príliš málo informácií bol významným dejateľom, jazykovedcom, literátom, ktorý bol podľa môjho názoru nedocenený, dá sa povedať, že vyrastal „v tieni“ Štúra, Hodžu, či iných významných osobností slovenského kultúrneho a jazykového života.
Juraj Holček sa zaradil medzi tých národných pracovníkov, ktorí milovali svoj národ a snažili sa mu pomôcť. Š. Závodník ho prirovnával k liečivej rastline, ktorá zvädla skôr, ako mohla byť plne užitočná. Označil ho za človeka, ktorý „v srdci svojom opravdu celé človečenstvo, jeho osvetu, pokrok, šťastie a blaho nosil.“