Mýty a historiografia

Trinásť tzv. „maďarských“ aradských martýrov

Dňa 6. októbra 1849 bolo v Arade (Rumunsko) popravených 13 generálov, veliteľov uhorskej revolučnej protihabsburskej armády. Tento deň si občania Maďarska ako aj Maďari žijúci roztrúsene po celom svete pripomínajú ako významný a pamätný deň maďarského národa. Túto dlhé roky pretrvávajúcu spomienku na popravených generálov si treba u Maďarov vážiť. V dňoch okolo tohto výročia zo všetkých maďarských masmédií zaznievali slová uznania, chvály i obdivu k trinástim aradským martýrom. Aktivity týchto martýrov však boli opisované len veľmi hmlisto. Prakticky som sa nestretla s objektívnym a podrobným rozborom udalostí, ktoré sa stali v revolučných rokoch 1848 – 1849 a ktorých bezprostrednými účastníkmi boli aradskí martýri. O etnickom pôvode aradských martýrov nebola nikde ani zmienka. Radový občan jednoducho musel nadobudnúť dojem, že aradskí martýri boli rýdzimi Maďarmi. Každý, aspoň stredoškolsky vzdelaný človek však vie, že tomu tak nebolo.

Rok 1848 bol rokom revolúcií v celej Európe. Už 12. januára vypuklo ľudové povstanie v Palerme. O dva týždne povstanie zachvátilo Neapol a 27. februára Paríž. Parížska revolúcia zmietla zo scény kráľovstvo a bola vyhlásená republika. Z Francúzska revolučné hnutie preskočilo na nemeckú pôdu. V Mníchove vznikli nepokoje 4. marca a vo Viedni 13. marca. Symbol starej viedenskej politiky kancelár Metternich odstúpil, a útekom do Anglicka si zachraňoval holý život. O dva dni neskôr revolúcia zachvátila Pešť, 17. marca Berlín a ďalšie nemecké mestá. Ako vidieť, revolučné hnutie malo celoeurópsky charakter. V Uhorsku revolúcia začala 15. marca, teda ku koncu celoeurópskeho revolučného hnutia. Pre pochopenie, prečo revolúcia zachvátila Uhorsko a o čo v Uhorsku išlo, stručne opíšem, čo sa v Uhorsku dialo v rokoch pred revolúciou.
V tom čase rozhodujúcu úlohu medzi uhorskými politikmi hral gróf Štefan Séčeni (Széchenyi). Všetci historici jeho aktivity hodnotia veľmi vysoko. Napr. Denis Sinor o ňom napísal: „Od tureckých čias nikomu nie je Maďarsko tak zaviazané ako jemu“. Ďalší významný historik Július Szekfü ho hodnotil takto: „V dejinách národnej štátnosti zohral Séčeni svoju úlohu s takým úspechom, ako žiadny iný Maďar od čias Štefana“. Svojimi aktivitami bol reformista a reformami i dohodou s Viedňou chcel vybudovať moderné Uhorsko. Nikdy neuvažoval o odtrhnutí Uhorska od Viedne. Dokonca aj revolucionár Košút (Kossuth), protivník a rival Séčeniho, v r. 1840 označil Séčeniho za „najväčšieho Maďara“.
Uhorsko v tom čase bolo na pohľad peknou kolóniou, či polokolóniou Rakúska. Malo 12,9 milióna obyvateľov, z čoho takmer 37% boli etnickí Maďari a 63% Nemaďari. Skupinu Nemaďarov, teda 63% tvorili Nemci, Rumuni, Slováci, Chorváti, Srbi a v menšom počte aj iné národnosti. To znamená, že v revolučných rokoch 1848-1849 maďarské etnikum predstavovalo len asi 1/3 populácie Uhorska. Šľachtici všetkých kategórií tvorili skupinu 540 000 ľudí, čo znamená, že približne každý dvadsiaty občan Uhorska bol šľachtic. Len šľachtici boli v tom čase slobodní a len šľachtici boli povolaní k účasti na politickom živote. Maďarské štatistiky uvádzajú, že vraj 4/5 šľachticov boli Maďari, zvyšok Chorváti, Nemci a Rumuni. O šľachticoch slovenského, srbského, či iného pôvodu nie je v štatistikách nijaký údaj. Už to samo vypovedá o „spoľahlivosti“ týchto štatistík (veď napr. Slovensko bolo doslova posiate hradmi, zámkami, kaštieľmi a zemanskými kúriami). Úradný jazyk bol latinský a aj dorozumievací jazyk multietnickej šľachty bola latinčina. Príslušníci šľachty tvorili, bez ohľadu na etnický pôvod, tzv. „uhorský politický národ – Natio Hungarica.“ Najvyšším orgánom bol zemský snem, ktorý sa skladal z dvoch komôr. Z hornej komory magnátov a z dolnej komory, kde zasadali volení poslanci, delegáti šľachty z 52 žúp a kráľovských miest. Každý šľachtický poslanec mal jeden hlas, obyvatelia miest (576 000 osôb) mali v sneme len jeden hlas. To znamená, že mešťania zastúpení v dolnej komore mali v sneme spolu rovnakú váhu ako jediný šľachtic.
„Uhorský šľachtický národ“ už celé storočie odmietal návrhy na reformy. Tak to bolo aj za Márie Terézie a jej nástupcu Jozefa II. Zrieknutie sa reforiem malo za následok, že Uhorsko hospodársky, sociálne i duchovne ostalo v stredoveku. V dôsledku toho zaostávalo za Rakúskom o 100-150 rokov a za Anglickom, Francúzskom a Nemeckom ešte viac. Najväčšou brzdou rozvoja bolo výhradné právo šľachty na pozemky a skutočnosť, že šľachta bola oslobodená od daní. V Uhorsku pretrvávalo nevoľníctvo (bolo zrušené až r. 1785) a poddanstvo. Zemské snemy prakticky prinášali len jednu významnú zmenu. Ako reakcia na pokus o zavedenie nemčiny ako štátneho jazyka v celej rakúskej ríši (teda aj v Uhorsku), vzplanul boj o zavedenie maďarčiny ako štátneho jazyka v celom Uhorsku. Aký zložitý bol tento boj, dokumentuje protokol zo zemského snemu, ktorý sa konal r. 1811 v Bratislave. Mnohé župy sa postavili proti maďarčine s odôvodnením, že medzi šľachticmi nie je nikto, kto by vedel po maďarsky. (Porovnajte s údajom štatistiky, že 4/5 šľachticov sú vraj etnickí Maďari.) Na Slovensku zlopovestný „mlynár“ na výrobu Maďarov zo Slovákov Béla Grünwald v tom čase napísal: „V dejinách národov je celkom výnimočné, že národ (maďarský) má hlavné mesto (Bratislava), v ktorom po maďarsky nikto nerozumie.“ Bratislava v tom čase totiž bola čisto nemecká a jej okolie bolo slovenské. Keď gróf Séčeni r. 1825 v hornej komore snemu prehovoril po maďarsky, vyvolalo to šok. Séčeniho maďarčina bola síce značne nedokonalá, málokto jej rozumel, ale už samotná skutočnosť, že na sneme hovoril po maďarsky, bola šokujúca. Séčeni si dobre uvedomoval príčinu zaostávania Uhorska, a preto zaútočil na nepodloženú pýchu nižšej šľachty – „tej nevedomej surovej chamrade“, ktorá svojim vykrikovaním, že „...okrem Uhorska nie je život, vyvoláva u jedných úsmev a u druhých súcit.“ Zaujímavý a poučný i pre dnešného čitateľa je názor Š. Séčeniho na Uhorsko. R. 1823 napísal: „Je Uhorsko slobodná krajina? Pri Bohu spravodlivom, nie je. Šľachtic je slobodný, sedliak je sluha, je otrok…! Vidím tu 400 000 duší, ktoré chcú svoje výsady a privilégiá uplatňovať proti 10 miliónom ľudí, ktorí v zemskom sneme nemajú žiadne slovo.“ A pokračuje ďalej: „A my tu hovoríme o emancipácii ľudstva, o slobode, o liberalizme, o kresťanskej filozofii! Nie, my sme sa nenarodili, aby sme boli reformátormi…, najprv musíme reformovať sami seba. Musíme prejsť školou pokory a sebazaprenia.“ Dnešný maďarský čitateľ by sa mal zamyslieť (sine ira et studio) nad citovanými myšlienkami „najväčšieho Maďara“. A Séčeni naozaj bol všeľudsky veľký. Budúcnosť Uhorska videl výhradne vo zväzku s habsburgskou monarchiou. Dôrazne vytýkal Košútovi, že vyvoláva revolučnú atmosféru vo vzťahu k nemaďarským obyvateľom Uhorska, ktoré vtedy predstavovali takmer 2/3 obyvateľstva. Zdôrazňoval, že národné prebudenie zasiahlo nielen Maďarov, ale v rovnakej, alebo aspoň porovnateľnej miere aj Slovákov, Rumunov, Chorvátov, Srbov a sedmohradských Nemcov. Séčeni videl, že predstavitelia týchto národov nie sú ochotní akceptovať premenu politického národa (Natio Hungarica) na maďarské jazykové spoločenstvo so znakom rovnosti medzi pojmom Uhor a Maďar. Séčeni tvrdo bojoval proti Košútovi a jeho prívržencom, ktorí sa snažili stotožniť hranice „národa jedného jazyka“ s politickými hranicami krajiny. Historici, z maďarskej strany – len tí smelší (napr. D. Kosáry) – dokazujú, že Košút a jeho prívrženci ignorovaním požiadaviek nemaďarskej väčšiny obyvateľstva vlastne „spustili začiatok konca uhorského kráľovstva“. Maďari neustále bojovali proti centralizačným snahám rakúskej vlády. Teraz centralizačné snahy Košúta a jeho revolučných vlasteneckých reformátorov vyvolávali obdobný odpor Slovanov, Rumunov i sedmohradských Nemcov. Aj D. Košáry zdôrazňuje, že „radikalizáciu týchto národností nepodnecovala viedenská politika, ani panslavizmus, ba ani štvanie cudzích agentov“. Jednoducho chceli od Pešti to, čo Maďari chceli od Viedne.
A prečo nie? Veď aj kráľovské Uhorsko po Moháči prestalo vlastne existovať, a to už bolo viac ako 300 rokov. Aj keď definitívne stroskotanie uhorského kráľovstva sa naplnilo v r. 1918, začiatok mu položil sám Ľ. Košút svojím vyhlásením „nad touto krajinou (Uhorskom) sa vznáša zvrchovanosť maďarskej svätej koruny.“ Pravda, nepovedal, ktorej. A z čoho Košút odvodzoval, že úradným jazykom môže byť len maďarčina? Priam sa žiada porovnať: v r. 1850 bol pomer Maďarov k nemaďarom 37:63 a podľa Košúta v Uhorsku mohla byť úradným jazykom len a len maďarčina. V r. 2003 na Slovensku je pomer Slovákov ku neslovákom 85:15 a politickí predstavitelia Maďarov na Slovensku (SMK) hovoria o multietnicite Slovenska a spochybňujú oprávnenosť slovenčiny ako úradného jazyka (Ó tempora, ó mores!). „Najväčší Maďar“ gróf Séčeni jasnozrivo videl, kam vedie košútovská ignorancia nemaďarských národov. Opakovane zaujímal stanovisko proti násilnej maďarizácii. Tak na valnom zhromaždení Akadémie vied v r. 1842 doslova povedal: „Kto mení reč, nemení dušu“. Presadzoval zásadu, že: „Nikto nesmie nútiť iného k niečomu, čo by od neho sám nechcel prijať“. No, nebol to naozaj „najväčší Maďar“ nielen do r. 1848, ale až do dnešných dní? Jeho organizmus však obrovské vypätie nevydržal. Boj proti Viedni za väčšie práva pre Uhorsko, ale najmä boj proti kolegom politikom (Košútovi a spol.), ktorí podľa jeho presvedčenia viedli Uhorsko do sebazničujúcej vojny nielen s Rakúskom, ale aj s nemaďarskými národmi Uhorska, vyústil do nervového zrútenia sa. Bol politikom a tak „sa zrútil“ na „politickom bojisku“. Stalo sa to 4. septembra 1848 na zasadnutí uhorskej vlády, ktorej bol excelentným ministrom financií. Zvyšok života strávil v špeciálnej liečebni. V noci zo 7. na 8. apríla 1860 spáchal samovraždu. Na poslednú rozlúčku s „najväčším Maďarom“ prišlo desiatky tisíc jeho priateľov i nepriateľov. Všetci ho však obdivovali.
Zenit Séčeniho aktivít bol r. 1840. Od tohto roku „žezlo“ prevzal Košút a predovšetkým s jeho menom sú spojené revolučné roky 1848-1849. Košút bol dovŕšiteľ procesu od reforiem k boju za nezávislosť Maďarov. Európske mocnosti mali k tomuto procesu (reformy – revolúcia – boj za nezávislosť) odmietavé stanovisko. Košút dobre vedel, že Uhorsko je a ostane osamotené. Z vtedajšieho i dnešného pohľadu bola porážka Uhorska jednoznačne nevyhnutná. O Košútovych revolučných aktivitách sa vyjadrovala záporne väčšina zahraničných historikov. Napr. Golo Mann sa o ňom vyjadril ako o výsostne samoľúbom revolucionárovi, ktorý bol aj najbláznivejším nacionalistom, aký sa do tých čias vyskytol. A ďalej: „Nemaďarské národy postavil pred voľbu totálneho podriadenia sa bez vlastnej politickej existencie, alebo vyhladenia!“ Podobný názor na Košúta mal aj britský historik A. J. P. Taylor: „Bol to prvý diktátor, ktorý sa dostal k moci prostitúciou idealizmu v službách nacionalistických vášní.“ Zaujímavo o Košútovi píše nemecký historik Franz Herre: „Košút bol Slovák, ale s vrúcnosťou renegátov sa cítil byť Maďarom.“ Aj početní rakúski historici dokazovali, že Košút je Slovák.
A ako na to reagovali maďarskí historici? Tí vytiahli eso z rukáva – dokazovali neuveriteľné. Vyhľadali „historické listiny“ a „doložili“ jeho rodokmeň až po rok 1263 (panovanie Belu IV.). Okrem toho urobili ešte množstvo „výskumov“ o rodine Košútovcov, aby tvrdenia rakúskych a iných historikov vyvrátili. Myslím si, že keby tých „výskumov“ bolo menej, alebo by vôbec neboli, urobili by maďarskí historici pre Maďarsko záslužnejšiu prácu. Totiž v Európe v tom čase už boli dobre známe výsledky „vedeckého“ bádania univ. prof. Štefana Horváta o predkoch Maďarov. Svet sa priam so zatajeným dychom dozvedel dovtedy úplne neznáme „skutočnosti“. Napr., že Adam a Eva v raji rozprávali po maďarsky, že Homér a Herkules boli Maďari atď., atď. Iste si viete predstaviť, ako vedecký svet akceptoval tieto „svetové“ objavy maďarských historikov!!!
Isté je, že meno „Košút“ znamená v slovenčine „cap“ ( presnejšie vykastrovaný cap) a väčšina historikov nepochybuje o tom, že rozvetvená rodina Košútovcov má slovenský pôvod. Košút voľbou, teda z vlastnej vôle sa stal Maďarom. V starobe išiel dokonca tak ďaleko, že sa vyjadril, že má „pramaďarský pôvod“. Maďarskí „odborníci“ zase dokazovali jeho rýdze maďarstvo aj tým, že opísali jeho „typické maďarské vlastnosti“ a aj jeho „typické maďarské rysy obličaja.“ Nuž, veď v nie tak dávnej minulosti sme počúvali podobné úvahy, či priam teórie v spojitosti s národom či rasou. Košút mal slovenské korene (či sa to niekomu páči, alebo nie) a voľbou sa stal Maďarom. Maďarský národ ho, podobne ako mnoho iných renegátov, prijal za svojho a ostal mu verný, napriek jeho chybám, nedostatkom a neúspechom. Maďarský národ si zrejme neuvedomil a neuvedomuje, že Košútove aktivity boli cestou, ktorá priviedla Uhorsko k Trianonu. Trianon ukázal, že v Uhorsku žilo viac národov ako len maďarský a že tam žil dokonca aj jeden utajovaný národ – Slováci, ktorý bol v Trianone odtajnený a z uhorského žalára národov vyslobodení. (Tenue est mendaciam; perlucet, si diligenter inspexis. - Seneca.)
Veľmi zaujímavý v posudzovaní Košútových aktivít je rozhovor medzi kancelárom Metternichom a grófom Séčenim. Kancelár sa posťažoval, že vláda vo Viedni sa v osobe Košúta dopustila štyroch chýb: dala ho zavrieť a potom ho prepustila, dala mu noviny a potom mu ich zobrala. Čo sme vlastne mali s Košútom robiť? Séčeni mu na to promptne odpovedal: „Využiť ho, alebo ho obesiť.“ Keď sa Séčeni o tomto dialógu zmienil Košútovi, ten bol presvedčený, že Séčeni sa mu vyhráža. Rozčúlený Košút potom napísal: „Čo chce odo mňa ten had? A tento had je vraj človek!“ Ako málo stačí, aby sa z „najväčšieho Maďara“ stal had!
Revolucionári v celej Európe sa navzájom oslňovali a boli solidárni. Netrvalo to však dlho. Napr. v Uhorsku došlo k rýchlemu prechodu od liberálnej, konštitučnej a sociálnoagrárnej revolúcie k národným a etnickým konfliktom. Známy nemecký básnik Grillparzer tento proces opísal slovami: „Cesta vytvárania nového ide od humanity cez nacionalizmus k beštialite.“ Tento epigram z r. 1849 je ako ušitý na revolučné udalosti v Uhorsku i na drámu, ktorou sa táto revolúcia končila.
Revolúcia v Uhorsku začala oficiálne až 15. marca 1848, ale revolučné udalosti začali už 3. marca 1848, keď do Bratislavy (konal sa tam zemský snem) došla správa o revolúcii v Paríži (23. február). Košút vystúpil na sneme s prejavom, ktorý A.C. Macartney nazval „otváracia reč revolúcie.“ Košút dal Viedni v podstate ultimátum a žiadal ustanovenie „vnútorne samostatného Uhorska“ v rámci monarchie. Mnohí historici (napr. Eduard Crankshaw) za Košútovými slovami tušili Catonský motív – Austriam delendam esse (Rakúsko musí byť zničené.). Jeho reč (preložená do nemčiny) rozpútala aj vo Viedni revolučnú náladu. Vo Viedni vypukla revolúcia (13. marca), ktorá si vyžiadala 50 obetí. Snem v Bratislave (14. marca) s nadšením schválil všetky Košútove požiadavky. Rozhodol aj o vyslaní delegácie snemu (horná i dolná komora) do Viedne (15. marca) na čele s Košútom, aby dvoru (cisárovi) odovzdal petíciu s požiadavkami.
Zatiaľ čo uhorská delegácia parníkom cestovala z Bratislavy do Viedne, nekrvavá revolúcia sa odohrávala aj v Pešti. Už 14. marca sa v centre Pešti (Café Pilwax) zišlo asi 50 mladých intelektuálov, ktorí boli členmi „Spoločnosti desiatich“. Bol to klub, založený vtedy 25-ročným hercom a básnikom Alexandrom Petrovičom (Petöfi Sándor). Klub premenovali na „Mladé Maďarsko“ a svoje požiadavky zhrnuli do 12 bodov. Požiadavky „Mladého Maďarska“ išli ďaleko za požiadavkami snemu i samého Košúta. Za najdôležitejší považovali bod č. 1 a to „zrušenie cenzúry a prepustenie jediného politického väzňa Michala Tánčiča (Táncsics Mihály), ktorý sedel za porušenie tlačového zákona. V 12 bodoch „Mladého Maďarska“ bolo všetko, aby mohla byť zabezpečená vnútorná nezávislosť Uhorska. O nemaďarských obyvateľoch Uhorska tam však nebola ani zmienka, hoci nemaďari tvorili 63% obyvateľstva.
Aktivisti „Mladého Maďarska“ svoje verejné vystúpenia začínali básňou Petroviča- Petöfiho „Hor sa Maďar, vlasť ťa volá!….. Na Boha Maďarov prisaháme, otrokmi viac nebudeme!“ Táto báseň sa stala neodmysliteľnou súčasťou verejných zhromaždení a tak je tomu aj dodnes. Je len málo tinegerov i dospelých Maďarov, ktorí by túto báseň nepoznali naspamäť.
Ráno, 15. marca sa peštianskí revolucionári znovu zišli a pochodovali ulicami. Čoskoro ich bolo viac ako 20 000, čo v tom čase pre Pešť bol veľký počet. Svoje požiadavky predložili na miestodržiteľstve a jeho členovia revolucionárom ustúpili najmä preto, že sa nespoliehali na peštiansku a budínsku posádku, ktorú tvorili jednotky z Talianska (z hľadiska Viedne boli nespoľahlivé).
Radikálne požiadavky prijal snem v Bratislave i dvor vo Viedni dosť unáhlene. Šírila sa totiž úplne „spoľahlivá správa očitých svedkov“, že Petrovič-Petöfi na Rákošskom poli zhromaždil 40.000 vyzbrojených sedliakov a chystá sa vyhlásiť republiku a pochodovať na Pešť a neskôr na Viedeň. Táto „spoľahlivá správa“ bola čírym výmyslom, ale revolúcii pomohla. Za prítomnosti viac ako 20.000 ľudí, 30. marca Petrovič-Petöfi zorganizoval pred Národným múzeom ďalšie ľudové zhromaždenie, spolu s Tančičom a po dohode s vedúcimi predstaviteľmi židovskej obce dal postaviť aj židovskú stotinu národnej gardy a odsúdil prejavy antisemitizmu v Pešti a Bratislave. Petroviča-Petöfiho neskrývaná nenávisť ku korunovaným hlavám, jeho republikánske nadšenie a túžba po radikálnej revolúcii ho postupne izolovali aj od šľachty, aj od Košúta. Ľud ho však doslova miloval. Literárni historici, napr. z medzivojnového obdobia, A. Serb (Szerb), ho porovnávali s Heinem, Byronom i Puškinom. Jeho básne sú naozaj prekrásne. (Priezviská Petrovič a Tančič nás upozorňujú na to, z ktorého etnika pochádzali v Uhorsku tí, ktorí už v r. 1848 bojovali za rovnoprávnosť všetkých občanov.)
Šľachta rezignovala, či už zo strachu z roľníckeho povstania (ako napr. v Poľsku), alebo z iných dôvodov. Súhlasila so zrušením poddanstva a daňových privilégií. (Spomeňte si na Štúrovu reč v uhorskom sneme.) Snem vo veľkom spechu vypracoval 31 zákonov, ktoré mali premeniť feudálny štát na parlamentnú demokraciu západného typu. Aj kráľ Uhorska (a cisár Rakúskej ríše) Ferdinand V. Dobrotivý, uhorské požiadavky akceptoval. Poskytol Uhorsku ústavu, právo na spojenie so Sedmohradskom, zvrchovanosť nad Chorvátskou Slavóniou a pripojenie tzv. vojenskej hranice k Uhorsku (široké pásmo na hranici s Tureckom) a mnoho ďalších práv.
Osudovou otázkou maďarskej revolúcie ostali napäté vzťahy k Chorvátsku a k najdôležitejším národnostným menšinám, Rumunom, Srbom a k slovenskému národu. Maďari dlho a tvrdo bojovali proti centralizačným snahám rakúskej vlády a teraz ich vlastné centralizačné snahy vyvolávali obdobný odpor Slovanov, Rumunov a sedmohradských Nemcov. Je tiež pravdou, že Viedni bol úplne ľahostajný osud menšín a v čase revolučných rokov 1848-1849 hľadala vo vojne proti Maďarom spojencov medzi menšinami. Celkom nespochybniteľne to dokázali udalosti po porážke uhorskej revolúcie. Predstavitelia menšín (aj Chorváti) hovorili: Ako odmenu od Viedne sme dostali to, čo pre Maďarov bolo trestom. Aj Slováci mali v tom čase s Viedňou rovnaké skúsenosti.
Z povrchného pohľadu by sa mohlo zdať, že vzťahy medzi Rakúskom a Uhorskom po marcovom revolučnom výbuchu, sú priam priateľské a problémy s menšinami v Uhorsku sú zanedbateľné. Cisár akceptoval požiadavky uhorského snemu, 7. apríla vymenoval uhorskú vládu a 11. apríla schválil tzv. aprílové zákony; 5. júla začína v Pešti fungovať uhorský parlament. Žiaľ, peštiansky parlament čoskoro po oficiálnom započatí svojej činnosti, začal uplatňovať i dnes známu salámovú metódu. Tak prijal rozhodnutie o založení oddelenej (od rakúskej) armády; onedlho na to oddelenie štátneho hospodárstva, potom vydanie vlastných bankoviek, atď. Tieto aktivity sa nedajú hodnotiť inak, ako výzvy cisárskej vláde. Ďalšie požiadavky predniesol Košút vo svojej parlamentnej reči 11. júla. Žiadal, aby parlament poskytol vláde 42 miliónov forintov na postavenie revolučnej uhorskej armády o počte 200.000 mužov. Poslanci s frenetickým potleskom jeho žiadosti vyhoveli a čoskoro (13. augusta) sa začala organizovať samostatná revolučná uhorská armáda. Košútova reč z 11. júla 1848 bola ukážkou jeho rečníckeho umenia. Historici ju hodnotia, ako najslávnejšiu reč v uhorských dejinách. Po takýchto aktivitách peštianskeho parlamentu nemožno sa čudovať tomu, že vzťahy medzi Pešťou a Viedňou boli stále napätejšie. Košút si nevšímal, alebo nechcel vidieť, že situácia Viedne sa výrazne zlepšila. Povstanie v Prahe porazil poľný maršal Windischgrätz, poľný maršal Radecký zas u Custozzy rozprášil piemontskú armádu a Rakúsko znovu získalo Lombardiu. Rakúsko už nebolo ochotné zažívať ďalšie šoky z uhorskej salámovej metódy.
Na pokyn Viedne vstúpili do Zadunajska dve chorvátske jednotky, aby urobili poriadok. Po viac-menej symbolickom boji s revolučnými uhorskými jednotkami, chorvátske jednotky sa stiahli. Medzitým odstúpila Battyányiho vláda a cisár vymenoval za dočasného kráľovského komisára a najvyššieho veliteľa všetkých vojsk v Uhorsku, umierneného uhorského magnáta, Františka Filipa Lamberga. Uhorský parlament vyhlásil, že vymenovanie Lamberga je protiústavné. Nahnevaní pešťania Lamberga 28. septembra zmasakrovali.
Septembrové udalosti priniesli do uhorskej revolúcie zmenu. Bolo sa treba rozhodnúť medzi kapituláciou pred Viedňou a bojom za nezávislosť. Na návrh Košúta bolo rozhodnuté bojovať. Košút sa stal v čase od septembra 1848 do apríla 1849 „dočasným diktátorom nezávislým od parlamentu.“
6. októbra 1848 vypukla vo Viedni druhá revolúcia a tá Uhorsku veľmi pomohla. Robotníci a študenti už dlhšie prejavovali revolučnú náladu. Rozbuškou bol minister vojny Teodor Latour. Chcel vyslať do Uhorska prápor granátnikov, ktorí odmietli splniť rozkaz. Navyše sám Latour bol na ministerstve prepadnutý a lynčovaný. Cisársky dvor ušiel až do Olomouca. Uhorská revolučná armáda sa pokúsila využiť situáciu a v spolupráci s cisárskymi jednotkami plánovala obsadiť Viedeň. Pri Schwechate uhorskú revolučnú armádu prepadli chorvátsko-rakúske jednotky a doslova ju rozprášili. V tejto situácii cisár Ferdinand abdikoval v prospech svojho 18-ročného synovca Františka Jozefa. Nový cisár urobil energické opatrenia, ktoré priniesli až nečakaný úspech. Na prelome rokov 1848-49 sa zdalo, že uhorská vec je stratená. Napriek tomu, že v posledných decembrových dňoch 1848 Košút spolu s vládou a asi 2 000 úradníkmi ušiel z Pešti do Debrecína, bojovala uhorská revolučná armáda ďalej so striedavými úspechmi. Koncom februára 1849 bola pri Kápolne (východne od Pešti) porazená najväčšia uhorská revolučná armáda a 4. marca cisár vydal olomoucku oktrojovanú ústavu, ktorá bola pre uhorský parlament neprijateľná. Preto parlament 14. apríla 1849 vydal „Vyhlásenie o nezávislosti“, čím detronizoval Habsburgovcov. Súčasne bol jednohlasne zvolený Košút za „guvernéra prezidenta“.
Celú jar 1849 uhorské revolučné vojsko na mnohých miestach porážalo rakúske jednotky, v dôsledku čoho cis.-kráľ. vojsko vyprázdnilo Sedmohradsko, stredné Uhorsko a dokonca aj Pešť, Budín a ďalšie oblasti. Hlavnou príčinou tohoto úspechu bola skutočnosť, že kozmopolitné uhorské revolučné vojsko bojovalo s revolučným nadšením. Rakúskej armáde toto nadšenie nielen že chýbalo, ale Rakúšania tiež „poškuľovali“ po reformisticko- revolučných myšlienkach. Je známe, že na strane uhorských revolučných vojsk bojovalo asi 50.000 vojakov cisársko-kráľovskej armády, z toho asi 1 500 dôstojníkov z povolania. Treba zdôrazniť, že uhorská revolučná armáda od samého začiatku až do konca mala kozmopolitný charakter. Po boku Maďarov bojovalo viac ako 3 000 Poliakov, z nich boli traja generáli a mnoho dôstojníkov. Na stranu Maďarov sa postavili aj uhorskí Nemci (bez sedmohradských Nemcov) a aj Židia, ktorí dúfali, že od Maďarov skôr získajú občianske práva. Do uhorského revolučného vojska boli povolaní aj Chorváti, Srbi a Slováci, a v menšej miere aj Rumuni. V uhorskej revolučnej armáde bojoval aj Angličan, generál Richard Guyon a dokonca aj gróf, generál Karol Leiningen, ktorý pochádzal z hessenského panovníckeho rodu.
Napriek tomu, že parlament a vláda žiadali, aby sa v revolučnej uhorskej armáde velilo po maďarsky, do konca bojov za slobodu sa velilo nemecky, lebo väčšina vyšších dôstojníkov nevedela po maďarsky ani slovo. Mnohí dôstojníci i mužstvo nosili také uniformy aké mali a tie boli väčšinou rakúske. Dochádzalo preto k tragikomickým nedorozumeniam, lebo často bol problém rozoznať, kto je priateľ a kto je nepriateľ. Aj signály poľníc a bubnov ostali staré. Dokonca aj výcvik a velenie bolo nemecké. Ako z uvedeného vidieť, revolučná uhorská armáda mala nielen kozmopolitný charakter, ale panoval v nej chaos.
Vyhlásenie nezávislosti Uhorsku veľmi poškodilo. Uhorská vláda i sám Košút dobre vedeli, že záujmom európskych mocností je udržať rovnováhu a do rovnováhy počítali aj s Rakúskou ríšou (vrátane Uhorska). Historici hodnotiaci osudové rozhodnutie uhorskej vlády (detronizácia) pripúšťajú, že Košút a vláda v Debrecíne dúfali, že svojimi tvrdými postojmi vyprovokujú európske mocnosti k aktívnej podpore Uhorska. Inými slovami, dúfali, že celá Európa sa dostane do katastrofy a potom už bude ako bude. Potvrdzujú to aj mnohé opakované cesty Košútovych vyslancov na všetky významnejšie európske panovnícke dvory (Pulský, Teleki a ďalší).
Napriek úspechom, ktoré revolučná uhorská armáda dosiahla na jar r. 1849 proti rakúskej armáde, blížila sa neodvratná katastrofa: zásah cárskeho Ruska. Pre prípad, že by rakúska vláda prestala byť pánom situácie, Habsburgovci a Romanovci už v marci 1849 sa dohovorili na ruskej intervencii. Nebolo to Košútove vyhlásenie nezávislosti, ktoré vyprovokovalo intervenciu ruských vojsk. To je stanovisko prakticky všetkých historikov.
V apríli 1849 cisár František Jozef I. opakovane naliehavo žiadal o pomoc ruského cára Mikuláša I. o zásah proti uhorskej revolúcii „vo svätej vojne proti anarchii“. Cisár žiadal o pomoc cára aj v liste, ktorý bol v plnom znení uverejnený 1. mája 1849 vo Wiener Zeitung. Cár potom poveril vicekráľa Poľska (v tom čase veľká časť Poľska bola súčasťou Ruskej ríše), knieža, poľného maršala Ivana F. Paskieviča-Erevanského, aby sa ponáhľal rakúskym bratom v zbrani na pomoc. Po rozhodnutí cára, navštívil ho cisár vo Varšave a tam 21. mája 1849 pokľakol, aby mohol o 35 rokov staršiemu „panovníkovi všetkých Rusov“ pobozkať ruku. Historici (aj rakúski) cisárovo rukybozkávanie hodnotia ako hlboké sebaponíženie cisára. Správanie cisára zdôvodňujú situáciou, v ktorej sa vtedy Rakúska ríša nachádzala. Všade vrela revolučná nálada, na všetkých hraniciach číhali nepriatelia a v Uhorsku povstanie. Zdôrazňujú, že bez ruskej intervencie by si cisár s uhorským povstaním poradil len veľmi ťažko, alebo možno vôbec neporadil.
(Pokračovanie v budúcom čísle)