Teodor Križka

Z rúčky do rúčky

Vojna v Iraku (správnejšie vojna proti Iraku) sa skončila. Zmizla z titulkov novín a spravodajstva elektronických médií. Víťazstvom USA akoby pominul jeden morálny problém sveta. Každodenné starosti prekryli masové pobúrenie, ktoré táto útočná vojna vyvolala. Nemecký kancelár sa poponáhľal zmierniť ekonomické dopady svojich protivojnových výrokov a napochytre sa Bushovi ospravedlnil za svoje postoje. Zároveň musel vycestovať do Ázie, aby hľadal nové odbytiská pre nemecké výrobky. Veru, Nemci z jeho protivojnového stanoviska nevyžijú, ak im Američania prestanú kupovať napr. obľúbené BMW.
Opäť príklad pokrútenej morálky. Nie Boh a jeho Desatoro, ale víťaz diktuje, čo a kedy, za akých okolností je hodné pochvaly.
Svet je už dokonale poučený a pripravený. Na čo? Na boj s terorizmom. Teroristom je každý, kto práve nemá chuť odovzdať svoje prírodné bohatstvo najmocnejšiemu mužovi sveta. Čo na tom, že bin Ladin i Saddám Husajn veselo unikajú amerických tajným službám a že tie až po vojne úporne hľadajú aspoň súdok s chemickými bojovými látkami či fľaštičku s bakteriologickými zbraňami? Nik sa už predsa neodváži opýtať, kde je dôkaz, ktorý by dodatočne „ospravedlňoval“ americké bombardovanie Bagdadu! Obaja vyhlásení teroristi svoju úlohu splnili a možno ešte nejakú iba splniť majú. Najdôležitejšie je, že ropné vrty v Iraku sú pod kontrolou USA.
Svet sa nám mení pred očami. Spolu s bombardérmi nad našimi hlavami prelieta aj čosi iné: nová ideológia, liberalizmus, New Age, pripravený je dokonca nový Učiteľ, Priateľ, Maytreia. Ako som sa dočítal nedávno v mienkotvornom denníku, ktorý vídavam v rukách mnohých kňazov, ba aj cirkevnej vrchnosti, liberalizmus môže byť tolerantný iba k tým, ktorí majú vysokú kultúru, inými slovami stratili vlastnú tvár a tolerujú jeho vyčíňanie. Ostatných, t. j. vnútorných a vonkajších nepriateľov, musí liberalizmus poraziť. Poraziť však neznamená zápasiť v ideovom súboji, ale potlačiť silou.
Doktrína je na svete. Teraz ju len podložiť čímsi vierohodným, čo by pohlo masami podobne ako udalosti 11. septembra. Nazdávam sa, že nás kompetentní nenechajú dlho čakať.
Americký triumfalizmus z vojnového ťaženia akoby mávnutím prútika zmenil aj našu vnútropolitickú scénu. Už v nej nenájdete ani jedinú postavu, ktorú by nebolo možné prirovnať k ženám ľahších mravov. Poučili sa, že o morálke sa hovorí lepšie sýtym. A tak sa pobratali. Inak povedané, uzavreli obchod. Z Mečiara sa opäť (slovami Pavla Hrušovského) stal štátnik, Dzurinda si s ním vrelo potriasa ruku. Len Rusko je akýsi bledý. A bledne aj Fico. Obaja totiž pochopili, že Dzurindu bez Mečiara neporazia, a ten sa momentálne svojho niekdajšieho nepriateľa č. 1 ani poraziť nechystá. Naopak, za návrat medzi ctihodných mužov slovenskej politiky zaplatí slušnú cenu: za každých okolností udrží proamerickú slovenskú vládu v kreslách. A pekne mu v tom kontrujú všetky frakcie stále väčšmi kompromitujúcej sa SNS.
Čo za to dostal(i) či ešte dostane(nú), nie je ťažké uhádnuť.
Pekne z rúčky do rúčky, či nie?