Plazivá genocída,alebo Od „pätiletky“ k „pätiletke“

Po dvoch ”päťročniciach”
novodobej slovenskej samostatnosti sa otváranie témy slovensko-českých vzťahov môže zdať aj ako otváranie zahojenej jazvy. Aj mne sa to javí podobne. Nie som masochista, nijako sa mi do toho nechce. No žiaľ, väčšina mojich vnútorných aj vonkajších antén mi signalizuje, že je to ešte nevyhnutné. Čo by som za to dal, keby to mohlo byť naposledy!
Keď som písal svoje predošlé úvahy na podobné témy, obracal som sa viac-menej na ľudí s opačným názorom. No z tohto druhu naivity ma už vyliečili. Nasledujúce riadky sú skôr pro domo. Aj keď veci, o ktorých píšem, by mal každý už dávno ovládať, nezaškodí si ich občas zoskupiť do iných súvislostí, či pozrieť sa na ne z iného uhla.
Mohlo by sa zdať, že v slovensko-českých vzťahoch už je pokoj a všetko – alebo takmer všetko – je v najlepšom poriadku. Na základe rukolapných faktov aj najväčší čechoslovakisti musia uznať, že nijaký katastrofický scenár, aké produkovala ich propaganda, sa neuskutočnil. Ani žiadne „trhanie rodín“, či „priateľstiev“ sa nekonalo, čo už boli ozaj biedne argumenty. Naopak, každý, kto je za spoluprácu, musí uznať, že až teraz môžu byť vzťahy medzi našimi národmi rovnocenné. Na rovnoprávne a priateľské vzťahy pre civilizovaných ľudí naozaj nie je potrebná žiadna pochybná politická konštrukcia, žiadne ”Československo”. Mal by som vlastne písať tzv. Československo, pretože v zmysle spolužitia dvoch rovnoprávnych národov Československo nikdy, ani na minútu neexistovalo. Lenže akceptovať aj takéto nad slnko jasnejšie skutočnosti, či nedajbože sa ospravedlniť, je stále ešte psychickým problémom pre ľudí, ktorých mozog odmala formovala česká nacionalistická propaganda a dodnes sa toho nevedia zbaviť. Už Lichtenberg sformuloval veľmi presne postoje takých osôb: ”...veď akýže už argument presvedčí človeka, ktorý verí absurditám?” A Nietzsche vo svojich noetických poznámkach z pozostalosti ide hlbšie: ”Náš rozum je len zoslabenou formou fungovania našich pudov, preto je proti silným vášniam taký bezmocný.” Podľa mňa to nie je žiadny paradox, ale zákonitosť, že práve tí, čo takto prvoplánovo reagujú na zaštepené predsudky, v spoločenskej komunikácii uprednostňujú urážky.
Máme však ešte jeden druh intelektuálov, ktorým to tiež páli trošku inak.

Sú to dietky pokroku
Rozum si tríbili na marxisticko-leninskej filozofii, nuž ešte stále sú schopní snívať o beztriednej spoločnosti rovných ľudí, o svete bez peňazí a bánk, či o spravodlivom spolužití menšieho a väčšieho v jednom štáte.
Neviem, či už niekoho napadlo opýtať sa, čo sú to za intelektuáli, keď sú proti slobode? Nakoniec, skutočnosť nám na túto otázku sama dáva odpoveď. Niet medzi nimi takmer žiadnych kvalitných umelcov či filozofov, ktorých by uznávala Európa či svet. Poväčšine sú to komedianti a komunistami etablovaní propagandisti, ktorí sa dusia vo vlastnej šťave a uznávajú sa tak akurát medzi sebou – veď jeden z hlavných účelov novembrovej inscenácie bol, aby oznamovacie prostriedky zostali v rukách ľudí ”správnej krvnej skupiny”. A tak sami zo seba vyrábajú ”osobnosti”, no svojou krčmovou hlučnosťou akurát krivia obraz slovenskej inteligencie. A že napr. na obrazovkách televízie nevidieť tých iných? To určite nie pre proslovenskosť či protikomunistickosť. Kdeže. To je len vyššia forma humánnej spravodlivosti – veď ak už účinkujú a vystavujú po celom svete, načo by im bola ešte slovenská televízia? Tu predsa musíme prednostne ukazovať tých, ktorí si vo svete ani nevrznú.
Ešte malá poznámka k sile osobnosti. Za slovenskú samostatnosť môžeme vo veľkej miere ďakovať faktu, že na čelo síl, ktoré tomu mali zabrániť, sa dostal práve Ján Čarnogurský, ktorý veľmi nepresiahol rozmer provinčného fiškála. Veď ak si uvedomíme, že tieto kádre mali v rukách všetky mocenské páky a médiá, čo len trochu silnejšia koordinujúca osobnosť mohla privodiť neriešiteľnú situáciu. (Ozaj - ako dopadlo referendum o NATO, pri zrode ktorého tiež stál?)
Keď som už pri Čarnogurskom, nepatrí sa obísť ani moju po komunistoch druhú najobľúbenejšiu stranu – KDH. Je to niečo ako zriedkavý prírodný úkaz, ktorý symbolizuje rozpor, či priam ”rozklad v priestore a čase”. Veď už jej vznik je čistý rozpor – podstatná časť členskej základne tam totiž vstupovala z presne tých dôvodov, kvôli ktorým, ale z opačných dôvodov, vedenie túto stranu zakladalo. Pre dekadentne naladených estétov či pre milovníkov zmaru a úpadku je to excelentný prípad procesu duchovného zahnívania a rozkladu v priamom prenose. Túto stranu už nemôže ozdraviť nič, ani keby z nej v tom momente odišli všetky pročeské a prokomunistické kádre, pretože rozdiel medzi povedaným, chceným a skutočným už povytváral tak nezvratné patologické spojenia, až sú neliečiteľné.
No prejdime od patológie radšej ku komike. Niežeby to zase bolo až tak veľmi do smiechu, ale je to predsa len komické, že najväčšími verbálnymi zástancami ”otvorenej” či ”občianskej” spoločnosti sú u nás ľudia, ktorí sa priam bytostne zžili so všetkými až mechanicistickými proprietami nacionalizmu XIX. storočia. Pokiaľ teda z najrôznejších dôvodov nie ste za to, aby vaše územie vytyčovali tie pravé, tzn. veľkočeské hranice, pokiaľ nechcete, aby vám nad hlavou viala tá jedine správna, t. j. česká zástava, tak ani nie ste človek, ale iba zaostalá slovenská nacionalistická chamraď. Hodnota, veľkosť človeka, či len jeho obyčajný život sa pre týchto ľudí priam kryje s tým, ako nasleduje ich doktríny. Všetko ostatné je zanedbateľné, veď to ani nevnímajú.
Dodnes tu máme ľudí, ktorí rozmýšľajú takto, a keby sa nám tu po posledných dvoch voľbách opäť mohutne nezviditeľňovali, ani by mi nestáli za zmienku. No ale keď sú už tu, aspoň si trochu uľavím oslobodzujúcim smiechom. Hoci príkladov by bolo dosť aj na celovečerný kabaretný program, vyberiem len pár kúskov, ktoré ma pobavili hádam najviac.
Našim ”svetoobčanom” trošku zalichotím tým, že začnem priamo od prameňa, od novín najnovinovatejších – Rudého “Práva”. Tam som sa v plači nad neexistenciou Československa dočítal aj toto: aká škoda, takto vlastne zanikol aj jeden člen protihitlerovskej koalície. Nuž, klasický príklad, ako dokáže šovinizmus zatemniť mozog. Zároveň tu máme typický boľševický spôsob výkladu dejín, ktorý tak dôverne poznáme. Stará škola sa nezaprie. Veď ktovie, možno sa tam o pár rokov dočítame, že práve Československo svojou vzornou národnostnou politikou bolo najväčšou hrádzou Hitlerovej rozpínavosti. Ba neskôr možno aj to, že strojcom víťazstva spojencov bol vlastne Beneš, veď koľkých Nemcov pobil!
Ale ani taká anonymná tvorivosť nie je na zahodenie. Veď aký to musel byť neuznaný génius, ktorý dokázal vymyslieť názov ”Československá anarchistická federácia”! Anarchisti sú samozrejme proti všetkým štátom a akýmkoľvek štátnym formám, no pokiaľ ide o Československo – to musíte uznať – to je predsa len niečo iné!
Veľmi ma pobavil aj nedávno vyznamenaný pán Dančiak. Človek, ktorý nevynechal aj so svojimi priateľmi žiadnu možnosť, aby rozkladal slovenskú kultúru, vrátane jej materiálnej základne, odrazu zisťuje, že na slovenskej filmovej tvorbe, ak sa ocitne v troskách, málo zarobí.
Škoda, že nepoznáme výsledok Dančiakových prípadných testov IQ.
Spomeniem ešte prípad z iného súdka - vedúceho istého hudobného klubu na strednom Slovensku, ktorý zásadne pozýval koncertovať len české kapely – lebo on bol za ”Československo”. No ten ani nebol taký komický, ako presný. Určite netušil, ako dokonale vystihol podstatu štátu, ktorý – mimochodom - obsiahol v názve aj Slovensko.
A teraz si urobíme malú exkurziu - žiaľ nielen do minulosti – ako vplývajú nacionalistické postoje na ekonomiku. Za príklad si vyberiem pop music. Keďže demokratické pravidlá ako-tak platia, naši českí nacionalisti po vyhratých voľbách si povedali, že v rámci slobody slova sa budú snažiť čo najviac o ”duchovné Československo”. A tak nám tu rôzni dramaturgovia a novinári, ktorých vplyv rozšírila súčasná vládna garnitúra, silou-mocou presadzujú všetko české, čo v ich chápaní – znamená čekoslovenské. Slovenské už je opäť to menejcenné. Spomínal som, že osamostatnenie prinieslo tú výhodu, že spolupráca už konečne môže byť bez problémov. No toto obsedantné uprednostňovanie všetkého českého samozrejme nie je žiadna ”spolu”- práca. Naopak, prináša prakticky rovnaký efekt ako tzv. ”federácia”. Slovenskí hudobníci a speváci sa opäť ocitli na druhej koľaji. Treba podotknúť, že niektorí lumeni si k tomu sami iniciatívne pomáhajú. (Už sa pomaly aj prestávam čudovať, že prakticky všetci naši významnejší speváci boli uvedení v Cibulkovom eštebáckom zozname). Stačí sa pozrieť na do očí bijúci nepomer koncertov slovenských interpretov v Čechách a českých na Slovensku. Toto samozrejme nie je žiadna výčitka Čechom - tí sa iba správajú normálne. Takže tu máme Slovensko obsadené českými muzikantami a naši už pomaly nemajú kde hrať. Čo len trošku uvažujúcemu človeku je jasné, že vo veku masmédií kvalita zďaleka nie je to rozhodujúce. A keďže ”slovenskí” novinári v kuse chrlia správy či klebety takmer výlučne o českých hudobníkoch (pravdepodobne aby im slama z topánok trčala aerodynamickejšie), výsledok – aj ten ekonomický – je jasný. Z ľudí propagovaných masmédiami sa tak aj u nás stávajú hviezdy, ktoré nielenže častejšie hrajú, ale si aj môžu zapýtať iný honorár ako slovenskí chudáčikovia – z ktorých chudáčikov vyrobili ”vlastné” noviny. Je to síce sympatické, keď sa ľudia až tak neženú za peniazmi, no predsa len métier takého managera je aj zárobok. Naši ”svetoví” manageri však doteraz neboli schopní založiť ani len hudobný časopis. Neviem, či by sa lepšie neuplatnili v nejakom charitatívnom spolku.
”...aj najdutejší orech chce, aby ho rozluskli.” - F. Nietzsche.

Pár poznámok k psychológii druhotriednych
V každej spoločnosti sa časom vyčlení aristokratická vrstva tých najlepších, za ktorými nasledujú ďalšie vrstvy, prirodzene rozčlenené podľa svojich schopností. Tí druhí v poradí, ktorí už niektoré veci aj chápu, no ešte nie sú schopní sami sa prebiť na čelo, majú vo všetkých priestoroch a časoch v zásobe zákernú zbraň, ako ukojiť svoju ctižiadostivosť, takú ničivú pre okolie. Nájdu si mimo svojej obce ešte silnejšieho predátora a s jeho pomocou potlačia miestnu aristokraciu. Samozrejme za podmienky, že svoje vedúce postavenie si odslúžia prácou pre jeho záujmy. Veď ak už musia prežrieť, že sú druhoradí, sluhovstvo ich už nijako zvlášť neurazí. Za ten slastný pocit, že stojí pod nimi ten, na ktorého by inak nemali, sú ochotní pristúpiť na všetko. Vždy záleží od kultúry obce a možno ešte viac od jej histórie, či sa táto zbraň využije. Takáto spoločnosť, kde sa toto udeje, nikdy nie je zdravá, pretože v nej neprevládajú jej prirodzené inštinkty a najsilnejšie hodnoty, ktoré sú jej vlastné. V konečnom dôsledku je tento stav škodlivý aj pre tých druhotriednych - no oni sú práve preto druhotriedni, že niektoré veci jednoducho nie sú schopní pochopiť. Po tom, ako slovenskú aristokraciu ducha (o nej neplatilo povestné Benešovo, že každý Slovák sa dá kúpiť) tí druho a treťotriedni v českom záujme v roku 1945 prakticky vyhladili, zatiaľ každý pokus o ustanovenie aspoň trošku slušnejšej vládnucej vrstvy u nás žalostne stroskotal. Tí druhotriedni tu majú zatiaľ stále vo svojich rukách príliš veľa funkčných pák, a tak všetko úspešne iba rozkladajú. Samozrejme, hlavne za peniaze zo zahraničia (pozri napr. posledné parlamentné voľby).
Predošlé príklady mali zväčša ekonomický charakter, aby som na konkrétnom príklade ukázal, ako funguje český nacionalizmus. No nie české ekonomické záujmy a vykorisťovanie (ktorému aj v súčasnosti tak výdatne pomáha tzv. slovenská vláda) je hlavnou témou tejto úvahy. Byť chudobným síce nie je ktoviečo, no ešte stále človek – aspoň je človekom s identitou. Podstatne horším dôsledkom českého nacionalizmu sú jeho neprerušené asimilačné snahy, lebo tu už

ide o podstatné veci – o dušu
o individuálne jestvovanie jednej európskej kultúrno-historickej entity.
Na ľahký úvod k tejto téme nám poslúži aj celkom nenápadná kniha Jana Rychlíka ”Češi a Slováci ve 20. století, Česko-slovenské vztahy 1914-1945”, ktorú ešte doteraz dostať v kníhkupectvách (vyšla v roku 1977). Je napísaná v najlepších tradíciách českého nacionalizmu - celkom kultivovane a zdanlivo objektívne. Žiadne tlačenie na pílu. Len občas sa tam ”náhodou” pripletie nepravda, napríklad zdanlivo nevinné konštatovanie, že v závere Slovenského štátu väčšina Slovákov bola za Československo. Hneď v úvode autor vyčíta ľudáckej literatúre, že ”českej strane je neustále podsúvaný úmysel Slovákov čechizovať” (str. 12), čo podľa Rychlíka je zrejme nezmysel. Nuž, aby som teda necitoval nespoľahlivú ”ľudácku” literatúru, zacitujem zo samotného autorovho opusu. Na str. 36 čítam: ”Tak napríklad veľký slovákofil Karel Kálal priamo odôvodňoval potrebu záujmu Čechov o Slovensko nutnosťou zväčšiť český biologický (!) potenciál proti nemeckej menšine.” (Pre ľudí, čo sa menej vyznajú v cudzích slovách poznamenávam, že koncovka ”fil” znamená niekoho, kto má rád entitu uvedenú na začiatku slova. Takže - napríklad - pedofil je ten, kto má „rád“ deti.). Na str. 127 autor píše o predstave, že Slováci sú alebo budú Česi, ako o predstave, ktorá bola ”v zásade zhodná s väčšinovou (!) mienkou českej spoločnosti tej doby.” Na str. 134 autor cituje: ”Bol by som neúprimný, keby som celkom otvorene nepovedal, že si želám postupné vývojové zjednocovanie oboch vetiev nášho národa vo všetkých smeroch”. A toto nepovedal žiadny novinársky poskok či okresný funkcionárik, ale politik, ktorý sa mal stať prezidentom - Edvard Beneš, o. i. presvedčený, ”že stále platí Masarykova predstava o potrebe koridoru z nemeckého obkľúčenia” (strana 216).
Hovorí sa, že ak chce niekto klamať, mal by mať dobrú pamäť. Alebo šéfredaktor Rychlík neustriehol autora Rychlíka? Isteže, historik cituje kde-čo, s čím občas aj nemusí súhlasiť. A tak si pozrime, čo píše sám autor. Na strane 213 označuje ”právo národa na sebaurčenie” ako ”tzv” (!) a vo veľkom humanistickom zápale ho zaraďuje medzi právnu kazuistiku, ktorá sa opiera o ”celkom abstraktné a nedefinovateľné princípy”. Ale najdokonalejšie odkryl karty na strane 252. Citujem: ”Pokiaľ ide o štátoprávny program, chyba slovenských politikov bola v tom, že - podobne ako už mnohokrát predtým a ešte viackrát potom - si vôbec nekládli otázku, do akej miery je ich predstava zlúčiteľná so záujmami silnejšieho, teda českého partnera. Už v minulej kapitole sme si objasnili, že po skúsenostiach s nacistickým Nemeckom u českých politikov a predovšetkým u Beneša ešte zosilnela predstava, existujúca už od doby 1. svetovej vojny, že Slovensko je pre Čechov nutným koridorom na Východ. Túto funkciu koridoru však mohlo Slovensko plniť len vtedy, ak bol príkaz vydaný v Prahe na Slovensku bezodkladne vykonaný, tzn. vtedy, ak jestvovali priame prevodové páky. Slovenská predstava akejsi voľnej federácie bola s českými potrebami nezlučiteľná.“
Tu to máme ako na dlani - české nacionalistické sebectvo povýšené na etalón fungovania ”spoločného” štátu. Čiže všetky slovenské snahy o rovnoprávnosť boli nielen ”chybné”, ale boli vlastne - protištátne. A knihu s takouto českou nacionalistickou kazuistikou vydalo slovenské vydavateľstvo (AEP). Je príznačné, že nikde nepriložilo nejaký vysvetľujúci úvod či doslov, aby aspoň niektoré tvrdenia uviedlo na správnu mieru. Mlčia aj slovenskí intelektuáli, ktorí sa v poslednej dobe tak radi predvádzajú svojím diskurzom o dekonštruovanej epistemológii transgresie, no ich intelektuálna výbava nestačí ani len na slušné oponovanie aj voči tomu najposlednejšiemu českému chytrákovi. Pri ich ” kvalitách” im zrejme neprekáža, aby boli len kohosi biologický doplnok. Naopak, niektorí z nich dodnes obdivujú V.
Havla, ktorý posledné mesiace svojho úradu využíval na to, aby vychvaľoval a rehabilitoval masového nacistického vraha Beneša.
Isteže, v tej „ľudáckej“ a ďalšej objektívnej historickej literatúre by som toho našiel oveľa viac, no sapienti sat. (Len ako perličku spomeniem Masarykových 100 000 Kč na práce na zbližovaní slovenčiny a češtiny, ktorých výsledkom bolo napr. slovo použité v názve tejto úvahy - „pätiletka“.) V trochu inej rovine o týchto otázkach písal aj slovenský filozof Štefan Polakovič. No keďže 50 rokov sa u nás prakticky nevyučovala filozofia, nielenže nemáme filozoficky podkutú vrstvu vzdelancov, ale ani ľudí, ktorí by dokázali porozumieť filozofickým textom. Naším ”vzdelancom” dodnes stačí pár módnych výrazov na zakrytie propagandistických klišé, v ktorých vyrastali. Nakoniec - veľa z nich sa dodnes hlási k odkazu Dominika Tatarku, ktorý o voľbách v roku 1946 do Kultúrneho života napísal: ”Kultúrnym pracovníkom... neostáva nič iné, ako vyvodiť patričné závery pre postoj k slovenskej prítomnosti, na obranu národnej kultúry proti národu - proti väčšine, ktorá nezúčtovala s minulosťou”.
Taktiež nepotrebujem ”ľudáckych” historikov na to, aby som spomenul

cestovný poriadok českej genocídy
proti Slovákom, smutne známe ”Memorandum o Slovensku”, ktoré 7. VII. 1946 vydalo oddelenie pre vedeckú politiku pri Strane národne socialistickej, pretože širšiu verejnosť s ním oboznámil už český komunistický historik Václav Král. Hneď bod A. hovorí o duchovnej asimilácii slovenského ľudu a o nástrojoch, ako ju uskutočniť. Nasleduje mocenská asimilácia a celé to končí konštatovaním, že slovenskú otázku je nutné zlikvidovať definitívne, v prípade potreby aj vojenským obsadením a rozsídlením. Ako svetlý vzor sa uvádza príklad ZSSR a ich riešenie ukrajinskej a tatárskej otázky. Keby sa bolo zachovalo nejaké oficiálne memorandum z konferencie vo Wannsee z 20. 1. 1942, asi by vyzeralo dosť podobne.
Nerozmýšľajúci Slováčik však dodnes označuje národ, ktorého politici za širokej podpory intelektuálov mu idú po krku tým najbrutálnejším a najzákernejším spôsobom - za bratský. No aj tento termín je z rovnakej studne, ako stalinský bratský sovietsky ľud. Orwellov termín ”veľký brat” by tu bol oveľa výstižnejší. Spomínate si, k čomu dospel hrdina geniálnej paraboly 1984 po všetkom terore a vymývaní mozgu? Zacitujem posledné dve vety: „Zvíťazil sám nad sebou. Miloval Veľkého brata.“
Ale aby som sa nepohyboval len v minulosti, či len medzi ľuďmi s perom (ktorí však vždy robia logistickú prípravu), pripomeniem prejav súčasného českého vysokopostaveného politika. Tu už ma ozaj nikto nemôže obviniť z ”podsúvania”. Vojtěch Filip, podpredseda Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR na jeseň v roku 2002 označuje blížiace sa 10. výročie slovenského osamostatnenia (alebo ako hovoria tí večne včerajší, ”rozdelenia”) za ”tragické výročie”. Keď ho berieme ako českého nacionalistu, ktorý toto hovorí či už z obavy, či z xenofóbie voči Nemcom, svojim spôsobom ho môžeme chápať. No ako vysokopostavený politik na to nemá najmenšie právo, pretože tým jasne dáva najavo, že sú tu stále snahy o navrátenie českej hegemónie.
Na maďarských nacionalistov, ktorí hovoria o ”trianonskej tragédii” za rovnakým účelom, sa už pomaly začíname učiť reagovať. Kedy sa ”naši politici” naučia reagovať aj na české imperialistické snahy? Momentálne sa prihlúplo so strnulým úsmevom tvária, že nič nevidia, nič nepočujú, tak ako ich publicistickí podávači. (Tu by som ešte rád pripomenul, že pán Filip je socialista, čiže je z tábora, ktorý sa už historicky vyznačuje tým, že dosť často uprednostňuje vízie a želania pred realitou bez toho, aby tie svoje vízie nejako podrobnejšie preskúmaval.) Pokiaľ v spomínanom prejave hovorí o ”zvláštnom partnerstve s Poľskom”, v súvislosti so Slovenskom hovorí už o „konfederácii”. Prečo ten rozdiel? Vychádza to z nejakých frenologických meraní? Na začiatok by mu stačili aj ”nadštandardné” vzťahy. Zaujímavé, že na ich nadštandardné vzťahy s Nemeckom z obdobia II. svetovej vojny nespomínajú so zvlášť veľkým nadšením. Hoci Goebbels im to veľmi pekne vysvetlil: ”Nenapĺňa vás pýchou, že keď prídete do Hamburgu, si budete môcť povedať: “To je aj moje prístavné mesto”. A keď budete vidieť nemecké loďstvo: ”To je loďstvo, ktoré ochraňuje aj náš život!” (Goebbelsov prejav k českým kultúrnym tvorcom a novinárom 11. 9. 1940 v Berlíne). Nuž proti takej krásnej vízii bratstva mohli protestovať ozaj len nejakí zadubení nacionalisti. A určite aj iní nemeckí politici, historici, či rôzni schnellzugovci to vedeli Čechom slušne vysvetliť – napríklad, že by bolo chybou českých politikov, keby si nekládli otázku, do akej miery je ich predstava zlučiteľná so záujmom silnejšieho, teda nemeckého partnera.
Každý Slovák, čo len trošku znalý histórie vie, že nadštandardné vzťahy práve s Čechmi sú tým najväčším nebezpečenstvom. No takisto vie, že dobré vzťahy s Čechmi sú nielen nutnosťou, ale dokonca sú aj výhodné pre obidve strany. Tí inteligentnejší politici na oboch stranách už prišli na to, že napr. aj pre Čechov je vo vážnych veciach výhodnejšie mať v Slovensku korektného partnera ako problémovú kolóniu. No dobré a hlavne normálne vzťahy tu budú až vtedy, keď na Slovensku nebude pri moci súčasná submisívna garnitúra, v Čechách zase ak nebudú mať veľký vplyv politici, ktorí aj naďalej usilujú o biologické pohltenie Slovákov, čiže - o genocídu.
V mojich doterajších úvahách, ktoré sa dotýkali vzťahu Slovákov a Čechov, som sa termínu genocída vyhýbal. Nechcel som zbytočne rozdúchavať vášne, ktoré bránia každej slušnej diskusii. No po posledných výčinoch českých, ale aj slovenských politikov som si povedal, že tu už o diskusiu vlastne nejde. Preto som sa rozhodol pomenovať veci pravým menom. Jednoducho

na hrubé vrece hrubá záplata
Termín genocída je neologizmus, zavedený do medzinárodnej právnickej terminológie v roku 1948. Je zložený z dvoch koreňov: grécky genos, ktorý znamená pôvod alebo rod, a latinské sloveso caedere, ktoré značí zabíjať. Jeho autorom bol v roku 1944 americký profesor medzinárodného práva Raphael Lemkin, ktorý reagoval na nové chápanie vyhladzovania. Nezaškodí si ho zacitovať: ”Pod pojmom genocída rozumieme vyhladenie národa, či etnickej skupiny. (...) Z obecného hľadiska nejde nutne o okamžité vyhladenie, skôr ide o koordinovaný plán rôznych akcií smerujúcich k zničeniu podstatných základov života národných skupín, čo potom vedie k zničeniu skupín samotných. Cieľom takéhoto plánu je dezintegrácia politických a sociálnych inštitúcií, kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva a ekonomického života národných skupín.”
Nebudem tu podrobnejšie rozoberať tento termín, záujemcom odporúčam knihu Yvesa Ternova ”Genocidy XX. století” (Themis, Praha 1997). Pre naše potreby len zvýrazním konštatovanie, že ”Na rozdiel od vojny, neexistuje dobrá genocída, spravodlivá genocída.” Postupne sa experti v zmysle Lemkinovej definície zhodli na tom, že existuje aj ”mentálna genocída”, či ”kultúrna genocída” s cieľom asimilovať obetnú skupinu. Druh genocídy, aká u nás prebehla v roku 1945, opisuje autor na strane 59: ”Skupina bude zničená len čiastočne, ak eliminácia jej reprezentatívnych prvkov – vodcov, inteligencie, poprípade všetkých dospelých mužov – postačí k tomu, aby zanikla ako taká.” Ako hlavný motív genocíd uvádza Y. Ternon ohrozenie. V našom prípade je to český komplex z Nemcov.
Na jednej strane sa Slovákom ideologicky odopiera odlišnosť, na druhej strane ako nástroj na jej odstránenie je všetko slovenské, teda odlišné, stálym terčom znevažovania a nenávisti. Už len slovenská ortografia stačí na nespútaný výbuch smiechu. Tento jav má však psychologicky veľmi priehľadné korene – ak by Čech nepovažoval Slováka za niečo menejcenné, musel by si priznať, že pácha voči nemu zločin, čo vzhľadom na stáročnú etickú európsku výchovu nie je pre nikoho jednoduché. Takto sa nad to môže chytrácky povzniesť – veď on ho len ”civilizuje”. No v podvedomí výčitky zostávajú, sčasti aj nevôľa zo zbytočného pretrvávania celého procesu, a tak v ňom rastie nenávisť. Paradoxne, jej najväčší nositelia sú práve Slováci, ktorí už podľahli duchovnej asimilácii.
Tomu zvyšku slovenských politikov, čo ešte neposluhujú cudzím, by som chcel povedať, že netreba podliehať panike, ale treba vedieť využívať jestvujúce a funkčné páky. Napríklad súčasný svet sa intenzívne tvári, že hrá podľa tých najpoctivejších, ba miestami až hypertrofovaných humánnych pravidiel, kde aj tej najmenšej skupinke sa priznávajú všetky možné práva. Pri rokovaniach, argumentácii, či prípadných apeloch do zahraničia netreba dávať dôraz na slovo ”vlastizrada”, čo je skôr politický a štátoprávny pojem a tie teraz až tak ”neletia”. (Niektorí si dokonca pomyslia, že zrada štátu, ktorý nechceli, nie je až taký zločin.) Ako vlastný termín treba používať zásadne slovo ”genocída”. Nielen preto, že je pravdivé a vtedy sa najjednoduchšie spletajú argumenty, ale hlavne preto, že to je pojem, ktorý priamo súvisí s ľudskými právami, čo je v súčasnosti non plus ultra každej politiky. Žiadny politik nemôže verejne priznať, žeby mu boli čo len ľahostajné. Tento termín má aj medzinárodné právne krytie - už od roku 1967 sa Komisia OSN pre ľudské práva zaviazala, že zaháji vyšetrovanie už pri prvých známkach genocídy.
Tak ako neexistuje dobrá či spravodlivá genocída, neexistuje morálny rozdiel ani medzi pomalou či rýchlou genocídou. Aj plazivá genocída je genocída.
Je neodškriepiteľným faktom, že mnohé počiny súčasnej vládnej garnitúry sú nebezpečne protislovenské. Ťažko povedať, prečo takto konajú, pretože tých

možností je viac
Jedna možnosť, najviac po ruke, je možno len obyčajná neschopnosť, veď takto konajú takmer vo všetkých oblastiach. Druhá možnosť je dozrievanie prednovembrového rozloženia siločiar budovaných desaťročia, keď čechoslovakisti – rozumej veľkočeskí nacionalisti – mali v rukách všetko. Toto by sa malo vytratiť iba postupne, veď žiadny prevrat nepostaví všetko na nové základy, vždy sa iba preskupuje to, čo tu už je. Ďalej si treba uvedomiť, že teraz sa opäť dostali k moci ľudia, ktorí novembrovú inscenáciu pripravovali. Tretia možnosť, ktorú tiež musíme brať do úvahy, poznajúc intenzitu českého nacionalizmu, nadväzuje priamo na druhú. Tento variant spočíva v drobnej príprave a v čakaní na nejaký veľký politický otras, ktorý by im pomohol pokračovať v tak dôkladne rozbehnutej genocíde. Keďže nejaké relevantné fakty ju už v zárodku nevyvracajú, teoreticky musíme byť pripravení aj na túto možnosť. Preto by som chcel pripojiť pre tých ľudí upozornenie, aby pamätali aj na to, že k žiadnemu otrasu v dohľadnej dobe nemusí dôjsť, no takisto na to, že takých otrasov môže byť aj viac (veď záujmy veľmocí sú veľmi rôznorodé). Keby teda k ”niečomu” došlo a zistí sa, že títo ľudia sa úmyselne zúčastňovali páchania genocídy, môže sa ľahko stať, že budú musieť čeliť – zatiaľ len teoreticky – aj obvineniam.
Takže ak máme brať vážne Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorý bol schválený rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 9. 12. 1948, podľa čl. III- odst. e/ je trestným činom už aj účastníctvo na genocíde. Tu by sme mohli pokojne zaradiť teda aj istého šéfredaktora mienkotvorného denníka, ktorý znevažovaním slovenského jazyka vedome pripravuje predpolie takejto genocídy. (Y. Ternon hovorí, že dnes už genocída bez popierania nie je možná.Veď niečo podobné robil aj Julius Streicher vo svojom Stürmerovi.)
Patril by sem aj minister obrany I. Šimko (ktorý sa ináč už dávnejšie preslávil svojou nadprácou pre záujmy českého nacionalizmu), keď v mimoriadne citlivej a dôležitej oblasti pre národnú hrdosť, akou je armáda a jej symboly, spochybňuje jej nezávislosť odovzdávaním niektorých jednotiek pod české velenie. Dokonca uvažuje o ”spoločných” leteckých silách, čo už človeku znalému histórie ozaj netreba ďalej rozvádzať. Obvineniam by sa nevyhli ani ”majstri”, ktorí tak nenápadne a ľahko odovzdali do cudzích rúk jeden z najdôležitejších a najvzácnejších slovenských kultúrnych archívov - vydavateľstvo Opus. No patrili by tam hlavne všetci riaditelia, či majitelia všetkých slovenských televízii, ktorí nás stále prekrmujú českým dabingom zahraničných filmov. No tu aj bez Dohovoru o genocíde môžme pokojne toto ich konanie označiť za kultúrne barbarstvo, doslova primitivizmus, aký nemá v Európe obdobu. Mám ešte vôbec dodať, že ich veľký vzor Česi už dabujú dokonca aj slovenské filmy pre svojich divákov?
Je, žiaľ, ešte viac vecí, ktoré by som tu mohol vyrátať, od ministra školstva (z ktorejže to je strany?), ktorý chce slovenské deti posielať do českých škôl, cez UPC, až po niektorých športových funkcionárov. Aj neustále hanobenie I. Slovenskej republiky je organickým prvkom genocídy.
Vybral som naozaj len zopár najilustratívnejších príkladov, ktoré treba vnímať na celkovom pozadí toho, čo sa deje. Osobne sa prikláňam k názoru, že tieto obvinenia zostanú iba v teoretickej rovine, no napriek tomu ich tu uvádzam. Nie je to ani z prehnaného strachu. Toto takrečeno paragrafové pozadie uvádzam hlavne preto, aby som čo najdôraznejšou formou upozornil tých, ktorí pravdepodobne ani nevedia, čo činia, že niektoré ich výčiny sú také nekultúrne a nehorázne, že inteligentní ľudia by ich už v nacionalizmom opojenom XIX. storočí považovali za prekonané.
Na tomto pozadí treba vnímať aj protislovenské vyčíňanie veľkej časti vedení najrozličnejších politických strán, vedenie KDH nevynímajúc. V prípade KDH ide len o ďalší z množstva dnes už nadbytočných dôkazov, že písmeno ”K” v skratke je len lacná finta. Kresťanská a katolícka náuka vždy hovorila o láske k národu. Medzi kanonizovanými svätými je rad osobností, ktoré položili život za svoj národ, o čom sa viac môžeme dočítať napríklad z fundovaného pera profesora M. S. Ďuricu (Kultúra 9/2002). Tu treba zdôrazniť aj to, že genocída nie je len ”sekulárny zločin”, ale aj ťažký hriech.
Na záver už len toľko: pre zločin genocídy, ten najodpornejší zločin novodobých európskych dejín, zločin, ktorý takmer k technickej dokonalosti doviedli nemeckí nacisti a ich novodobí pohrobkovia a nasledovníci, nie je vo vyššie spomínanom Dohovore uvedená žiadna doba premlčania.