Ján Pavol II.

Rímsky triptych (meditácie)

III. Vrch v krajine Moria

1. Ur v chaldejskej krajine
Bol taký čas, keď ľudia
neprestajne putovali.
Spolu so svojimi stádami kočovali tam, kde ich volala žírnosť:
tam, kde zem ako plodná matka
stačila uživiť zvieratá,
tam si aj človek rozložil stany,
začal sa osadzovať.

Prečo dnes hľadáme
toto miesto v chaldejskej krajine,
odkiaľ vyšiel Abram, syn Teracha,
vedno s ostatnými kočovníkmi, ako bol on?
Možno si pomyslel, prečo mám odtiaľto odchádzať?
Prečo mám opúšťať Ur v chaldejskej krajine?
Myslel si to? Bol smutný z rozlúčky?
Obzeral sa späť?
O tom nič nevieme. Vieme len to, že počul Hlas,
ktorý ho vyzval: Poď!
Abram sa rozhodol ísť za tým Hlasom.

Hlas vyzval: Budeš otcom mnohých národov,
tvoje potomstvo bude početné ako piesok na brehu mora.
Akože sa môže splniť tento prísľub – premýšľal Abram,
keď príroda si odoprela dar otcovstva?
Manželku, ktorú ľúbim od dní svojej mladosti,
mi nedarovala syna. Trápi nás to oboch.
No Hlas ďalej nástojil: Budeš otcom. Budeš otcom mnohých národov.
Tvoje potomstvo bude také početné ako piesok na brehu mora.


2. Tres vidit et unum adoravit
Kto mohol takto privolávať budúcnosť
ďalekú, no aj blízku?




Kto je Ten Nepomenovateľný,
ktorý sa chcel zjaviť hlasom?
Ten čo hovoril s Abramom tak,
ako hovorí Človek s človekom?

On bol Iný. Nepodobal sa ničomu,
čo si človek mohol o Ňom pomyslieť.
Prehovoril – a teda čakal na odpoveď...
Jedného dňa prišiel k Abramovi na návštevu.
Boli to Traja Príchodcovia, ktorých Abram prijímal
s veľkou úctou.
Lebo vedel, že je to On,
On sám.
Rozpoznal Hlas. Spomenul si na prísľub.
O rok neskôr sa tešili obaja so Sárou
z narodenia syna,
hoci boli už v pokročilom veku.

Syn - to značí: otcovstvo i materstvo.
Budeš otcom, Abram, budeš otcom mnohých národov.
Odteraz bude tvoje meno “Abrahám”.
V tomto mene ťa budem požehnávať.
V tomto mene rozmnožím tvoje potomstvo
až po najvzdialenejšie hranice zeme.
Toto meno bude značiť: “Ten, ktorý uveril napriek tomu, že nemal nádej.”

Okolo neho si ľudia a národy sami vytvárali bohov
(ako Egypt, ako Helada, ako Rím).
On, Abrahám, uveril Tomu, ktorý Je,
s Kým sa rozprával, keď šiel za Hlasom,
pred Kým otváral záves svojho stanu,
Jeho pozval na návštevu s pohostením,
s Ním sa stýkal.

Dnes sa vraciame práve na oné miesta,
veď tadiaľto prišiel svojho času Boh k Abrahámovi.
K Abrahámovi, ktorý uveril, že prišiel Boh.

Keď si národy a ľudia sami vytvárali bohov,
prišiel Ten, ktorý Je.
Vstúpil do dejov človeka
a odhalil mu Tajomstvo zahalené
od stvorenia sveta.


3. Rozhovor medzi otcom a synom v krajine Moria
Taj šli a na tretí deň sa už rieklo:




To je vrch, na ktorom mám obetovať Bohu zápalnú obetu –
povedal otec. Syn mlčal, neodvážil sa spýtať:
Kde je baránok? Máme oheň a drevo a obetný nôž,
lenže kde je baránok?
Boh si sám obstará baránka –
tak mu odpovedal, nemal odvahu nahlas
vysloviť slová: Ty budeš, syn môj, ten baránok –
a tak mlčal.

Tým mlčaním sa čoraz väčšmi prepadával do nemoty lesného húštia.
Počul Hlas, ktorý ho viedol.
Teraz Hlas zmĺkol.
Zostal sám so svojím menom
Abrahám: Ten, ktorý uveril napriek tomu, že nemal nádej.
O chvíľu navŕši obetnú hranicu,
vznieti oheň, zviaže Izákovi ruky –
a v tom – čo? Vzbĺkne hranica...
Už sa vidí otcom mŕtveho syna,
ktorého mu Hlas daroval, a teraz mu ho berie?

Ó, Abrahám, ty, čo si vstúpil na vrch v krajine Moria,
je taká hranica otcovstva, taký prah, ktorý ty neprekročíš.
Iný Otec tu prijme obetu svojho Syna,
Neboj sa, Abrahám, kráčaj vpred
a konaj to, čo máš konať.
Ty budeš otcom mnohých národov,
konaj, čo máš konať, do konca.

On sám zadrží tvoju ruku,
keď už bude napriahnutá uštedriť obetný úder...
On sám nepripustí, aby tvoja ruka vykonala
to, čo sa ti dokonalo v srdci.
Áno – tvoja ruka zavisne vo vzduchu.
On sám ju zadrží.
A odteraz vrch v krajine Moria bude miestom očakávania –
pretože na ňom sa dokoná tajomstvo.


4. Boh zmluvy
Ó, Abrahám – Ten, čo vstúpil do dejov človeka,
túži len skrz teba odhaliť to tajomstvo, ktoré je zahalené od stvorenia sveta,
tajomstvo pradávnejšie ako svet!

Ak dnes putujeme k oným miestam,
odkiaľ kedysi vyšiel Abrahám,
kde počul Hlas, kde sa mu splnil prísľub,
je to preto,




aby zastal na prahu –
aby došiel k počiatku Zmluvy.

Lebo Boh zjavil Abrahámovi,
čím je pre otca obeta vlastného syna – obetná smrť.
Ó, Abrahám – veď Boh tak miloval svet,
že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí,
ale aby mal život večný.

Zastav sa –
Nosím v sebe tvoje meno,
to meno je znamením Zmluvy,
ktorú uzavrelo s tebou Večité Slovo
skôr ako bol stvorený svet.

Zapamätaj si toto miesto, keď odtiaľto pôjdeš,
ono bude očakávať na svoj deň –


Z poľského originálu preložil Vlastimil Kovalčík