Miroslav Holečko

25 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie

Milan Rúfus: „Tento dokument medzinárodnej platnosti je potvrdením o tom, že sme osobitným spoločenstvom a že nás iné spoločenstvá konečne berú na vedomie. Že sme kultúrnym etnikom, osobitným autentickým celkom, ktorý má právo uctievať si Vyšší Princíp Bytia nielen vlastným jazykom, na vlastný spôsob ale pri organizovaní tohto spôsobu nemôže podliehať dozoru cudzích tútorov. Pretože je národom. Rím, isteže, už dávno nie je mocenským vrcholom sveta. Avšak jeho duchovná, kultúrno-morálna vláda ešte trvá. Rím nekodifikuje podobné rozhodnutia unáhlene a už vonkoncom nie náhodne. Skôr naopak – niekedy s nimi pridlho mešká. Ale druhou stranou tejto mince je fakt, že Rím svoje rozhodnutia neodvoláva ani neproblematizuje. Čo je v jeho obrovskom kultúrno-historickom komputeri ako informácia raz uložené, to tam zostane. Vlády prichádzajú a odchádzajú, no Kristov stolec stojí a jeho nohy sú vrastené hlboko do osudov ľudstva. Ešte vždy. V tom spočíva pre nás prevratný význam onoho dokumentu. Je v ňom už nielen prvok nádeje. Je v  tom naša prvá novoveká identifikačná karta, vystavená najvyššou morálnou autoritou svetového spoločenstva. Poďakujme za ňu.“ (20 rokov Slovenskej cirkevnej provincie. Edične pripravili Gustáv Valach a Teodor Križka. Arcibiskupský úrad Trnava, Bratislava 1998, s. 10).

„Bolo by bývalo dôstojné, primerané a správne (dignum, aequm, iustum), keby sa po 30. decembri 1977 boli na Slovensku rozozvučali zvony a keby sa z kazateľníc, na pútiach, ba aj na námestiach bolo ozývalo radostné: Habemus! Máme konečne máme samostatnú cirkevnú provinciu! Po tisícsto rokoch. Nič také sa vtedy nestalo, lebo sa nesmelo, nebolo dovolené... Kto si na Slovensku dnes uvedomuje, že Svätá stolica legalizovala našu suverenitu, keď ustanovila, aby ani kúsok slovenského územia nespadal viac pod cirkevnú právomoc Ostrihomu alebo Jágra? Ako to, že ani za čas, ktorý uplynul od 17. novembra, nepreniklo do duchovného a politického vedomia slovenského národa, že Rímska kúria záväznými dokumentmi spečatila platnosť južnej hranice, vytýčenej po I. svetovej vojne Trianonskou zmluvou, potvrdenej po II. svetovej vojne Parížskou mierovou zmluvou z roku 1947a potom aj Helsinským záverečným protokolom z roku 1957?... Rím sa ľahko neodhodláva na revíziu diecéznych hraníc. Ale keď už to raz spraví, tak potom platí: Roma locuta causa finita! Rozhodnutím najvyššej autority Katolíckej cirkvi máme teda konečne v  absolútnom súlade územie zvrchovanej cirkevnej provincie s hranicami Slovenskej republiky.“ Roman Kaliský

„Delenie diecéznych hraníc súvisí aj s dejinným vývojom. Ich konečné určenie má platnosť po oboch svetových vojnách i po uzavretí Helsinských konvencií. Uvedomiť si existenciu národa na kolbišti sveta je začiatok jeho historickej realizácie. I slovenského národa. A že jeho existencia bola pred svetom uznaná takou morálno-duchovnou inštanciou, akou je Svätá stolica, je faktickou realitou. To, že uznala slovenský národ ako svojbytnú entitu, dokumentovala pred blízkym i ďalekým svetom tým, že uznala za vhodné určiť Slovensko ako suverénnu cirkevnú entitu pri uznaní štátnych hraníc a zvrchovanosť slovenskej cirkevnej provincie.“
Pavol Strauss


25 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie
K výročiu ustanovenia významnej opory našej štátnosti a národnej svojbytnosti



Prvý január 2003 mal vo všetkých katolíckych chrámoch Slovenska bohatý duchovný, náboženský, občiansky, štátny i národný program. Slávil sa sviatok Panny Márie Bohorodičky, 25. výročie vyhlásenia samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, dekáda vzniku štátnej samostatnosti a tridsiate šieste posolstvo o mieri vydané pápežom Jánom Pavlom II. k 1. januáru 2003.
Kardinál Korec v priamom vysielaní Slovenského rozhlasu v tejto súvislosti uviedol: Všetky tieto udalosti, ktoré sú obsahom dnešného sviatku, majú pre nás veľký ľudský, občiansky, ale aj duchovný a kresťanský význam. Všetko sa totiž usilujeme vidieť očami viery a  vo svetle toho, ktorý sa stal svetlom každého človeka, svetlom národov. Narodeného Ježiša Krista. Len v jeho svetle správne chápeme život, udalosti národov a celého sveta. Preto hodno hovoriť aj o zdanlivo príliš občianskych a ľudských veciach, hodno o  nich hovoriť aj od oltára, aby sme ich s vďakou vedeli zapojiť aj do prúdu svojho osobného života aj v našej miestnej Cirkvi. (Kultúra 1/2003).
V súvislosti s 25. výročím vyhlásenia samostatnej slovenskej cirkevnej provincie kardinál Korec ďalej povedal: ...významnou udalosťou, ktorú si pripomíname, a to právom v chráme, bolo zriadenie samostatnej cirkevnej provincie na Slovensku pápežom Pavlom VI. 30. 12. 1977 (Vydaním pápežských konštitúcií Qui divino a Praescriptionum sacrosancti. Prvý raz boli tieto dokumenty „celoslovensky“ slávnostne prečítané na sviatok Sedembolestnej v Šaštíne 15. septembra 1992 – pozn. M. H.). Vtedy sa upevnila cirkevná štruktúra po dlhom, dlhom čase, po mnohých stáročiach, a to patrí tiež k plnému životu veriacich každého národa. Možno si v prúde času a života ani neuvedomujeme, aký vážny čin to bol v našich cirkevných, národných, ale aj štátnych dejinách Slovenska. Prvá cirkevná provincia, celkom prvá, bola na našom území zriadená už za života svätého Metoda, a to aj ustanovením diecézy Svätej cirkvi nitrianskej roku 880 bulou Industriae tue adresovanou milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu... Po smrti Svätopluka túto cirkevnú provinciu znova potvrdil a prehĺbil na žiadosť Mojmíra II. Pápež Ján IX. roku 898... Historici sa domnievajú, že arcibiskupom po svätom Metodovi bol sv. Gorazd...
Arcibiskup-metropolita Ján Sokol k vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie uviedol: Svätá stolica týmto nenahraditeľným rozhodnutím zriadila samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu s ustanovením metropolie, usporiadala diecézy tak, že ich hranice a hranice štátu zosúladila a teda ich aj spečatila. Týmto neopakovateľným historickým cirkevno-právnym aktom medzinárodného dosahu legalizovala našu cirkevnú i národno-štátnu suverenitu, lebo ustanovila, aby ani kúsok slovenského územia, ani jedna jeho farnosť či iná prebenda nespadali viac pod cirkevnú právomoc susedných štátov.
Ide teda o navýsosť významnú udalosť v dejinách Katolíckej cirkvi na Slovensku a v dejinách emancipačného úsilia Slovákov a slovenskej štátnosti. Preto na niekoľko pokračovaní prinášame rozsiahlu prácu mapujúcu dejiny dlhej cesty k samostatnej cirkevnej organizácii ako jednej z predzvestí a opôr našej identity a existencie nášho štátu.

Úsilie Slovákov o národnú emancipáciu a štátnu samostatnosť od úsvitu našich dejín až po súčasnosť veľmi úzko súvisí s formovaním autonómneho postavenia nášho národa na pôde cirkvi. Tento bezprostredný vzťah medzi národnou, štátnou a cirkevnou svojbytnosťou Slovákov má svoje historické korene. Prvé dotyky s kresťanstvom našim predkom - Slovenom sprostredkovali grécki, talianski, írsko-škótski a bavorskí misionári. Na ich čele nechýbali ani vysokí cirkevní hodnostári. „Okolo roku 629, v čase Samovej ríše podnikol misijnú cestu k dunajským Slovanom biskup Amand z  Maastrichtu. Myšlienky kresťanstva nachádzali medzi našimi predkami čoraz väčší ohlas a jeho učenie sa medzi Slovanmi stále viac šírilo; svedčí o tom synoda na riešenie problémov pokresťančenia slovanského obyvateľstva Panónie, ktorú zvolal roku 796 Pipin, syn cisára Karola Veľkého, do opevneného tábora na brehu Dunaja.“ (Hric, J. – Šturák, P.: Kresťanské korene. In: Prešovské biskupstvo. Zost.: Pribula, M. Prešov, 1998, s. 12-13). Kresťanstvo sa na území Slovenska zakorenilo najmä pôsobením solúnskych mysliteľov, apoštolov Slovanov a v súčasnosti spolupatrónov Európy Konštantína (Filozofa) – Cyrila a Metoda, ktorí spolu s ďalšími vzdelancami, predovšetkým s Gorazdom, prvým po mene známym učencom a svätcom slovenského pôvodu, položili základy našej kresťanskej kultúrnej orientácie, vzdelanosti, národnej identity.
Inkulturačné, apoštolské, pedagogické, legislatívne diplomatické dielo Cyrila, Metoda, Gorazda a ďalších výrazne prispelo k zavŕšeniu kristianizácie Slovenov, k vytvoreniu vlastného písma (hlaholiky), položeniu základov vlastnej kultúry, literatúry, písomníctva, k zakladaniu a rozvoju škôl, aj vysokoškolského typu, a tým k rozvoju vzdelanosti, k povýšeniu staroslovenčiny na bohoslužobný jazyk (štvrtý v Európe popri latinčine, gréčtine a hebrejčine), užívaný aj v literárnej tvorbe, v prekladoch a tvorbe zákonov, v diplomacii. Vďaka ich apoštolskej, literárnej, legislatívnej a diplomatickej činnosti sme mali prvý preklad Biblie, ale aj ďalších liturgických a literárnych textov, cirkevný i občiansky zákonník, samostatnú cirkevnú provinciu. Byzantská misia s výrazným podielom domácich vzdelancov a panovníkov - predovšetkým Pribinu, Mojmíra, Rastislava, Svätopluka a jeho synov Mojmíra II., Svätopluka II., Pribinovho syna Koceľa a ďalších prispela nielen k formovaniu duchovnej kresťanskej kultúry, ale aj k cirkevnej a politickej nezávislosti a štátnej zvrchovanej samostatnosti starých Slovákov. (HOLEČKO, M.: Cyrilo-metodská tradícia – základ národného povedomia Slovákov. In: Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provinciu. Zborník referátov z odborného seminára 20 rokov samostatnej cirkevnej provincie. Zost. P. Mulík. Bernolákova spoločnosť a Ústav pre vzťahy štátu a cirkvi, Bratislava 1998, 102–112.).
Zrod prvej základnej formy cirkevnej organizácie na našom území možno situovať do obdobia okolo roka 828, ktorý historici považujú za najpravdepodobnejší rok vysvätenia prvého murovaného kostola v Nitre, salzburským arcibiskupom Adalrámom (798-836) na majetku kniežaťa Pribinu. Bol to prvý kamenný bohoslužobný objekt nielen v Nitrianskom kniežactve. Pripomenul nám to, ale najmä našej mládeži pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s jej zástupcami počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska 30. júna 1995 v starobylej Nitre slovami: „Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupstiev medzi slovanskými národmi. Tu sa narodil Gorazd, “muž vašej krajiny, vzdelaný… a pravoverný“, spoľahlivý učeník, ktorého si Metod vyvolil za svojho zástupcu.“ (In: Judák, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách. Bratislava 1999, s. 7). Pribinov kostol možno z cirkevného hľadiska považovať za definitívny bohoslužobný objekt naznačujúci dovŕšenie prvej vlny kristianizácie v danom regióne a vytvárajúci dôležitý predpoklad pre vznik prvej jednoduchej formy cirkevnej organizácie na teritóriu Slovenska. Podľa R. Marsinu jej predstaviteľom bol hlavný kňaz – arcipresbyter či archipresbyter, predstavený všetkým duchovným pôsobiacim v  tom čase v  Pribinovom kniežactve. Vyslovuje predpoklad, že pri archipresbiteriátnom kostole sa vytvorilo aj malé učilište sprostredkujúce znalosti prinajmenšom čítania, pravdepodobne spojené so základmi latinčiny. Predpokladá sa, že podobná základná forma cirkevnej organizácie bola aj v Mojmírovom panstve – Moravskom kniežatstve a obe podliehali cirkevnej správe pasovského biskupstva aj po vyhnaní Pribinu Mojmírom a zjednotení oboch kniežatstiev do štátneho útvaru Veľká Morava, neskôr známeho tiež pod názvom Staroslovenská či Svätoplukova ríša. (MARSINA, R.: O začiatkoch cirkevnej organizácie na Slovensku. In: Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provinciu. Zost. P. Mulík. Bratislava 1998, 9 – 18.).
Dôležitý posun vo vytváraní podmienok pre vznik vyššej formy cirkevnej organizácie na území Slovenska nastáva po splnení žiadosti panovníka Rastislava byzantským cisárom Michalom III. a príchode ním vyslanej misie intelektuálov na čele s Konštantínom – Filozofom a jeho bratom Metodom roku 863. Aj keď spočiatku nenastáva zmena v status quo dvoch pôvodných archipresbyteriátov (ani jeden z bratov pravdepodobne nebol v hodnosti biskupa a nedostatok kňazov bránili cirkevno-organizačným zmenám), zriadenie učilišťa pre prípravu kňazského stavu z domácich adeptov, preklady modlitieb, liturgických textov, cirkevného zákonníka, prvých častí Písma i ďalších náboženských textov do jazyka našich predkov prehlbovali tak ich pokresťančovanie ako aj prispievali k strategickým zámerom panovníka Rastislava. Dominovali medzi nimi zjednotenie ľudu dvoch pôvodných kniežactiev jednotnou kresťanskou ideológiou a najmä dosiahnutie cirkevnej a štátnej nezávislosti od pasovského biskupstva a silnej Franskej ríše zriadením samostatnej cirkevnej provincie a vybudovaním vlastného štátneho útvaru. Za malý stupienok k týmto zámerom možno považovať prijatie Konštantína a Metoda pápežom Hadriánom II. (867-872) v Ríme r. 867 a najmä jeho schválenie staroslovenčiny za liturgickú reč. Rovnako vysvätenie niektorých z ich učeníkov za kňazov.
Novú perspektívu v  budovaní vyššieho typu cirkevnej organizácie - provincie predstavovalo vysvätenie Metoda pápežom Hadriánom II. za biskupa, jeho povýšenie na arcibiskupa a ustanovenie za pápežského legáta bulou Glória in excelsis Deo (Sláva Bohu na výsostiach; polovica roka 869). Aj keď hlava kurie reagovala na požiadavky panovníkov Rastislava, Svätopluka a Koceľa usilujúcich o samostatnú cirkevnú provinciu, tento akt uskutočnila až v  neskorú jeseň 869. Pápež vyhlásil zriadenie samostatnej moravsko-panónskej provincie na čele s arcibiskupom Metodom so správnym centrom v  Sirmiu, v  ktorom sv. Andronik (jeden zo 72 učeníkov Ježiša Krista) založil arcibiskupstvo v neskororímskej dobe, ktoré zaniklo okolo roku 582 po nájazde Avarov na mesto. Arcibiskupovi Metodovi sa podarilo usporiadať cirkevné záležitosti v panónskej časti provincie, nie však v  moravskej, pre známe historické udalosti - roztržku medzi Svätoplukom a Rastislavom, čo využili bavorskí biskupi na Metodove zajatie a väznenie. Po jeho prepustení (873), na zásah pápeža Jána VIII., mu Svätopluk zveril správu všetkých kostolov, čím sa stal ako misijný arcibiskup nezávislou hlavou cirkvi našich predkov.
Historickým medzníkom v snahách cirkevných autorít na čele s  arcibiskupom Metodom a vyššie uvedených svetských panovníkov o samostatnú cirkevnú provinciu bol rok 880. Metod pri svojej druhej návšteve vo Večnom meste odrazil odveké útoky na neortodoxnosť svojho učenia a zároveň nároky predstaviteľov juhonemeckej cirkevnej provincie na cirkevnú správu území v tom čase patriacich do neustále sa rozširujúcej Svätoplukovej ríše. Pápež Ján VIII. bulou Industriae tuae (Dokument 1) v júni 880 zriadil na území Svätoplukovej ríše samostatnú cirkevnú provinciu, za jej metropolitu ustanovil arcibiskupa Metoda, ktorému cirkevnoprávne podliehali všetci kňazi provincie bez ohľadu na ich pôvod. To sa týkalo aj biskupa Vichinga vysväteného na žiadosť Svätopluka pre sufragánne biskupstvo v Nitre. Provincia podliehala pod priame riadenie Apoštolskej stolice v Ríme, čo znamená, že bola povýšená na úroveň cirkevnej organizácie v ostatných súdobých kresťanských krajinách. Pápež Ján VIII. zároveň zobral pod ochranu Svätej stolice kráľa Svätopluka a jeho krajinu, čím ho uznal za rovnocenného ostatným panovníkom vtedajšej kresťanskej Európy. Pápež uvedeným dokumentom potvrdil pravovernosť Metodovho učenia, schválil staroslovenčinu za bohoslužobný jazyk a preklady Biblie a bohoslužobných kníh.
Staroslovenská cirkevná provincia, do ktorej patrila aj Nitrianska diecéza – svätá nitrianska Cirkev - zahrňujúca približne územie súčasného Slovenska, na východe presahujúce až na Zakarpatskú Ukrajinu a na juhozápade až do stredného Potisia, formálnoprávne trvala najmenej do trvania centrálnych štátnych, spoločenských a kultúrnych štruktúr Staroslovenskej ríše (okolo r. 907). Naše súčasné poznanie bližšie neozrejmuje otázku cirkevnej hierarchie, a tým aj vedenia provincie po Metodovej smrti roku 885. Známy biskup Viching nemeckého pôvodu sa nestal Metodovým nástupcom. Tým sa mohol stáť vzdelanec Gorazd, ktorý nielen pochádzal z domáceho veľmožského rodu, ale jeho meno sa spája s celým Metodovým pôsobením a rovnako dielom vykonaným medzi našimi predkami. Bola to aj vôľa samotného metropolitu Metoda, od ktorého sa Gorazdovi dostalo uznania v pedagogickej a cirkevnej oblasti, keď ho v posledných chvíľach svojho života označil za svojho dvojjediného nástupcu na rektorskom poste vysokej staroslovenskej školy i na arcibiskupskom stolci. Potvrdzuje to aj jeden z najznámejších a literárnymi a historickými bádateľmi vysoko hodnotený citát zo XVII. kapitoly literárno-historickej pamiatky Život Metoda: „Na úctivú otázku svojich učeníkov: „Koho pokladáš otče a ctihodný učiteľ za súceho medzi učeníkmi, aby ti bol nástupcom v tvojom učení?“ – odpovedal a ukázal na učeníka menom Gorazd: „Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja“. (Život Metoda XVII, In: VRAGAŠ, Š.: Život Konštantína Cyrila a Život Metoda, Martin 1991, s. 89). Aj keby k naplneniu tejto vôle nedošlo bezprostredne po Metodovom skone, mohlo sa tak stať okolo r. 898, keď sa Svätoplukov syn a nástupca Mojmír II. pokúsil o záchranu ríše aj obnovou cirkevnej organizácie. Na žiadosť, ktorú spolu so svojim mladším bratom Svätoplukom II., nitrianskym údelným vojvodom predložili Svätej stolici, pápež Ján IX. (898-900) vyslal do ich panstva troch legátov – arcibiskupa Jána, biskupov Benedikta a Daniela. Tí z domáceho kléru vysvätili staroslovenský episkopát - arcibiskupa a troch biskupov pre obnovenú cirkevnú provinciu. Pravdepodobne arcibiskupom a novým metropolitom sa stal Gorazd, blízky spolupracovník sv. Metoda, ktorého on na smrteľnej posteli označil za svojho nástupcu. (KOREC, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska, Bratislava 1994, s.79; JUDÁK, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách, Bratislava 1999, s. 14).
Zánik tejto cirkevnej organizácie spôsobilo postupné obsadzovanie Karpatsko- dunajskej kotliny kočovnými pohanskými kmeňmi starých Maďarov. Nitrianske biskupstvo, po vzniku Uhorského kráľovstva (r. 1000) otvoreného kristianizácii, pravdepodobne tvorilo základ vzniku Ostrihomskej arcidiecézy. Územie Slovenska cirkevno-organizačne patrilo do Ostrihomského arcibiskupstva (jeho západná a stredná časť) a do Jágerského biskupstva (východná časť). Okolo r. 1100 bolo obnovené Nitrianske biskupstvo. Cirkevný historik Viliam Judák v knižnej publikácii venovanej jeho histórii to spresňuje: „K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). V Dekretáliách kráľa Kolomana (asi z roku 1110) sa spomína v Nitre prepošstvo. Krátko potom sa už možno stretnúť s biskupom Gervázom, ktorý je spomínaný v nie bližšie časovo určenom pamätnom zázname (asi z rokov 1105-1116), v ktorom určoval hranice majetku pannonhalmského opátstva. Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepošstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia.“ (JUDÁK, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách, Bratislava 1999, s. 18).
K ďalším zmenám v cirkevnej organizácii na území Slovenska došlo až v druhej polovici 18. storočia. Tie najpodstatnejšie s puncom cirkevného historika zmapoval a v kontexte vedecko-právneho výkladu kráľovského patronátneho práva v Uhorsku nám približuje Jozef Tomko vo svojej dizertačnej práci z cirkevného práva L´ erezione delle Diocesi di Scepusio, Neosolio e Rosnavia (1776), ktorou získal doktorát na Lateranskej univerzite v roku 1961. Knižne vyšla najprv v nemeckom jazyku Die Errichtung der Diozesen Zips. Neusohl und Rosenau(1776) und das konigliche Patronatsrecht in Ungarn (Rom – Cleveland – Wien – Freistadt 1968). Autor v diele objasňuje zriadenie Spišského, Banskobystrického a Rožňavského biskupstva a zároveň triezvo a vecne postuluje zástoj kráľovského patronátneho práva v Uhorsku. Súhrn Tomkovej dizertačnej práce vyšiel v slovenskom jazyku pod názvom Historicko-právna problematika a pramene k dejinám slovenských diecéz. (Most 1963, č. 3-4, s. 27- 36, 1994, č. 1-2, s. 33-48). Celé dielo v slovenskom jazyku pod názvom Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku (Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1995).
Dielo je významným prínosom nielen do pokladnice cirkevných ale aj všeobecných dejín, nielen do oblasti cirkevného ale aj všeobecného práva. „V Tomkovej práci je v  prílohe uverejnených 37 dokumentov k tejto problematike, najmä z Vatikán- skeho archívu a z Maďarského krajinského archívu. Práca je pre nás veľmi cenná nielen preto, že na základe hodnoverných písomností podrobne zachytáva postup zriadenia troch nových biskupstiev na Slovensku, ale aj preto, že sa neobmedzuje úzko len na problematiku, ale že to robí na podklade prehľadu všeobecného právneho vývoja.“ (Marsina, R.: Založenie Spišského, Banskobystrického a Rožňavského biskupstva /1776/. In: Verbum 1993, č. 3, s. 170 a n.).
O prvé výraznejšie zmeny sa na základe kanonického práva podľa uvedeného diela Jozefa Tomka pokúsil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý ducha Tridentského koncilu zacieleného na prehĺbenie dokonalosti dušpastierskej činnosti každého biskupa, mienil uviesť do života o. i. rozčlenením rozsiahlej arcidiecézy. Najprv navrhol pápežovi Urbanovi VIII. v relácii Ad limina apostolorum z  2. novembra 1636 rozdeliť územie Ostrihomskej arcidiecézy na dve biskupstva. „Anticipoval tým vyčlenenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy z Ostrihomskej arcidiecézy v roku 1776.“ (Schematizmus Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy. Bratislava 2001, s. 12). Ďalší prímasov zámer sa mal realizovať podľa plánu, ktorý predložil svojmu kléru na Trnavskej synode r. 1629. Uvedený plán počítal s vytvorením štyroch nových biskupstiev – Spišského (pozostávajúceho zo žúp Spiš, Liptov a Orava), Gemerského (na území žúp Gemerskej a Turňanskej), Turociensis (v hraniciach žúp Turčianskej a Zvolenskej) a Nogradiensis (územie Novohradskej župy). So svojim plánom neuspel.
K plánu kardinála Pázmaňa sa vrátil najprv cisár Karol VI., ktorý „rozhodol zo svojho úradu Apoštolského kráľa, mocou výsostného patronátneho práva ustanoviť“ nové diecézy. Vojna s Turkmi mu prekazila tento zámer uskutočniť, no už nie jeho dcére a nástupkyni na cisárskom stolci Márii Terézii. Tá, v podstate v Pázmaňovom pláne po zrušení rehole jezuitov pápežom Klementom XIV. (breve Dominus ac Redemptor noster z 21. júla 1773), čo spôsobilo značné problémy v  dušpastierskej činnosti zabezpečovanej v Hornom Uhorsku v značnej miere jezuitami, pokračovala. Až na počet nových diecéz a samozrejme mocou svojho výsostného patronátneho práva. Novozvolený pápež Pius VI. nechcel začínať svoj pontifikát konfliktom s cisárskym dvorom a preto vyhovel panovníčkinej žiadosti. Dekrétom Serenissima Domina zriadil tri nové biskupstva na území Slovenska. Rozhodnutiami z 13. marca 1776 erigoval biskupstvo v Spišskej Kapitule (bulou Romanum Potifex), prvým biskupom slávnostne intronizovaným 10. augusta bol Karol Salbeck, v Rožňave (Apostolatus offici nostri) a v  Banskej Bystrici (bulou Regalium principum), kde prvým biskupom bol František Brechtold a Kostol sv. Františka Xaverského sa stal katedrálnym chrámom. (TOMKO, J.: Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1995, s. 58-59 a n).
J. Tomko vo svojej dizertačnej práci vysvetľuje najmä maďarskými autormi nekriticky vyzdvihovanú „váhu“ patronátneho práva uhorských kráľov pri erigovaní niektorých slovenských diecéz. „Všeobecne sa tvrdí, že tento zvyk podľa svojho pôvodu má svoj základ v tom, že kráľ Štefan (1000-1038) po obrátení Maďarov na kresťanskú vieru zriadil nové diecézy. Prvé pramene, ktoré o tejto skutočnosti podávajú správu, sú: Vita maior, životopis, ktorý vznikol v čase svätorečenia kráľa Štefana (1038), a Vita minor, neskorší životopis svätca… vo Vita maior o sv. Štefanovi čítame: “Rozdelil provincie na desať biskupstiev a ustanovil so súhlasom a podpisom Rímskej apoštolskej stolice Ostrihomskú cirkev za metropolu a učiteľku pre ostatné… V oboch textoch sa ešte nedá tušiť nejaké privilégium s ďalekosiahlym obsahom. Výrazy v obidvoch legendách dokonca kladú dôraz skôr na úlohu Svätej stolice pri zriaďovaní diecéz a neodhaľujú nijakú zvláštnosť v cirkevnej praxi tých čias. Jestvuje však aj tretia legenda o svätom kráľovi, ktorú z poverenia kráľa Kolomana (1095-1116) napísal biskup Hartwich. Je to prepracovanie oboch životopisov s novými dodatkami, ktoré obsahujú tendenčné a vymyslené príhody… Hartwichova legenda je prvým prameňom všetkých ostatných správ o údajnom práve uhorských kráľov. Všetky neskoršie pramene sú od nej nejako závislé. Stanovisko historikov k správe o zriadení diecéz kráľom Štefanom za spoluúčasti pápeža a k sporným historickým správam je rozličné. Podľa niektorých bádateľov takéto privilégium získal sv. Štefan pre seba i pre svojich nástupcov bulou pápeža Silvestra II. Údajná Silvestrova bula sa naozaj vyjadruje slovami, ktoré pripúšťajú široký priestor pre túto zastupiteľskú moc svätého kráľa a jeho nástupcov. Táto bula je však úplne bezcenná, pretože sa dodatočne dokázalo, že ide o falzifikát.“ (TOMKO, J.: Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku, Spišské Podhradie 1995, s. 25-28).
„Patronátne právo uhorských kráľov bolo vždy čímsi neistým v aktoch Svätej stolice. Pripúšťalo sa v  prípadoch menovania biskupov, ale nikdy nie na zriaďovanie diecéz. Toto právo Svätá stolica nikomu nepostupovala a cirkevné zákony od pradávna boli v tomto ohľade prísne... Celý prípad založenia troch slovenských diecéz je jedinečným príkladom, až pokiaľ vie cirkevná vrchnosť popustiť vo veciach, ktoré nepokladá za podstatné, ale aj neústupnosti v zásadných veciach. V našom prípade neustúpila ani o vlas zo svojho práva zriaďovať diecézy, vyhla sa formálnemu uznaniu kráľovského patronátu nielen v otázke založenia biskupstiev, ale dokonca aj pri menovaní jednotlivých biskupov, aj keď vecne splnila prosbu Márie Terézie a pri zakladaní biskupstiev postupovala prakticky podľa jej plánu a návrhu; tiež neodmietla schváliť navrhnutých biskupov. Ostáva pre nás historickou pravdou, že Spišská, Banskobystrická a Rožňavská diecéza boli zriadené Svätou stolicou 13. marca 1776, a nie dekrétom Márie Terézie z 15. januára 1776, ako sa často tvrdilo. Až nápadne podobný je prípad zriadenia Košickej a Szatmarskej diecézy v roku 1804, o ktorých platia teda tie isté závery, ktoré sú tu uvedené.“ (TOMKO, J.: K dejinám slovenských diecéz. In: Budovať Cirkev, Trnava 1994, s.152 a 153; Vznik Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy (1776). Súhrn dizertačnej práce. Most, 1963, č. 3-4).
Ako to predoslal J. Tomko ďalšie zmeny v dotváraní cirkevnej organizácie na území Slovenska sa dotýkali jeho východnej časti. Na budúci rok (2004) bude Košická diecéza sláviť významné okrúhle jubileum - dvesté výročie založenia. Rímski katolíci severo-východného Uhorska vrátane Šarišskej, Abovskej a Zemplínskej župy boli do roku 1804 cirkevne organizovaní v jágerskom biskupstve, ktoré podľa jeho schematizmu z roku 1917 ako jednu z desiatich diecéz založil kráľ sv. Štefan. Aj keď iné pramene uvedené vyvracajú, pravdou zostáva, že územie jágerskej diecézy bolo veľmi rozsiahle a jeho cirkevná správa mimoriadne obtiažna. Snahy po zlepšení tohto stavu započaté ostrihomským prímasom Mikulášom Oláhom ešte roku 1553, cez už spomenuté Pázmáňove zámery (1629), na ktoré chcel návrhom kráľovi Karolovi III. na rozčlenenie svojej jágerskej diecézy reagovať biskup Jozef Gabriel Erdödy (1733) k riešeniu dochádza až 5. augusta 1803. Vtedy podľa M. Potermu „František I. svojím dvorským dekrétom nariadil rozdelenie jágerského biskupstva na tri časti. Sídlom najvýchodnejšieho územia jágerskej diecézy sa stalo Satu Mare, strednej časti Košice a jeho západná časť v Jágri bola povýšená na arcibiskupstvo, ku ktorému sa pričlenili aj rožňavské a spišské biskupstvo. Zakladajúci diplom Košického biskupstva má dátum 23. marca 1804 K tomu istému dňu boli vymenovaní traja noví ordinári pre rozdelené biskupstvo. Menovací dekrét pre prvého košického biskupa Andreja Szabu bol vydaný 2. júla 1804.“ (POTERMA, M.: K 190. výročiu vzniku Košického r. kat. biskupstva. In: Verbum, 1994, č. 1, s. 62). Pri uvedenom členení Košickej diecéze pripadlo najviac farností aj rímskokatolíckych veriacich. Pravda bolo to len prvotné svetské či skôr panovnícke riešenie vzniku Košického biskupstva Františkom I. „na základe patronátneho práva“. Podľa C. Hišema „Dňa 23. marca 1804 cisár František I. oznámil Svätej Stolici založenie nových diecéz i menovanie biskupov a prosil o schválenie. V Ríme sa síce nad tým pozastavili, ale tento fakt nebol pre nich prekvapením. Boli totiž zvyknutí na to, že Viedeň bez predbežného súhlasu Svätej Stolice, odvolávajúc sa na práva apoštolského kráľa, zakladá biskupstvá a menuje biskupov. Podobne to urobila aj Mária Terézia roku 1776 Piovi VI. pri rozdelení Ostrihomského arcibiskupstva. Novozvolený pápež Pius VI. nechcel začínať svoj pontifikát s konfliktom, preto radšej dismembráciu potvrdil.“ (HIŠEM, C.: Z dejín Košického biskupstva. In: Duchovný pastier, 1977, č. 2, s. 79). Rovnaký diplomatický, no pritom principiálny prístup v riešení „jágerskej“ dismembrácie zvolil i jeho nástupca na Petrovom stolci pápež Pius VII., vydaním niekoľkých konštitúcií v auguste 1804. Bulou Super universas orbis terrarum Ecclesias z  9. augusta 1804 nariadil rozdelenie Jágerského biskupstva, jeho povýšenie na arcibiskupstvo a pričlenenie Rožňavského a Spišského biskupstva spod jurisdikcie Ostrihomského arcibiskupstva. Bulou In univerza Gregis Dominici cura z toho istého dňa odsúhlasil zriadenie biskupstva v Košiciach. Dňa 23. augusta 1804 bulou Cunctis ubique pateat potvrdil vymenovanie prvého košického biskupa, ktorý sa ujal riadenia diecézy 11. októbra a jeho slávnostná intronizácia sa uskutočnila 12. decembra 1804.
V roku 1809 bol v Košiciach založený Kňazský seminár sv. Karola Boromejského, ktorý od školského roku 1811/1812 mal bohoslovcov vo všetkých ročníkoch štvorročného štúdia. V ďalších sídlach biskupstiev na území Slovenska, patriacich do jurisdikcie tohto arcibiskupstva, boli semináre založené o niečo pozdnejšie - v Rožňave roku 1814 a v Spišskej Kapitule 1815.
Na založenie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva majú historici rozdielny názor. „Kým jedni tvrdia, že to bol uhorský prímas, podľa iných prišiel podnet z Mukačevskej kapituly. Faktom však ostáva, že Prešovské biskupstvo samotný cisár František I. odvolávajúc sa na “patronátne právo“ dňa 3. novembra 1815, a to bez vedomia Ríma. Nové biskupstvo bolo vytvorené na území doterajšieho Košického vikariátu... Cisár informoval Svätú stolicu až listom zo dňa 1. marca 1816, v ktorom svoje rozhodnutie rozdeliť  Mukačevskú eparchiu a zriadiť novú v Prešove podložil dekrétom o materiálnom zabezpečení nového biskupstva a zároveň požiadal o menovanie kandidáta Gregora Tarkoviča za sídelného biskupa.“ (Hric, J. – Šturák, P.: Zrodilo sa biskupstvo., c. d., s. 66-67).
Po usporiadaní záležitostí okolo sídla pôvodnej eparchie, ktoré Mária Terézia bez vedomia pápežskej kúrie preniesla do Užhorodu, ďalej po preskúmaní situácie a podmienok stanovených cirkevným právom pre zriedenie eparchie novým apoštolským nunciom vo Viedni P. Leardinim a po jeho „dobrozdaní“ pápež Pius VII. bulou Relata Semper zo dňa 22. septembra 1818 prehlásil kanonické zriadenie Prešovského biskupstva. V smerniciach predmetnej buly sa o. i. vyhlasuje Prešov za biskupské mesto, chrám sv. Jána Krstiteľa za katedrálu a že biskupstvo bude patriť pod Ostrihom a ostrihomský arcibiskup bude mať právo metropolitu.

(Pokračovanie v budúcom čísle)