Ladislav Lysák

Odkaz profesora Imricha Karvaša

Osobnosť slovenských dejín

Do radu osobností novodobej slovenskej histórie patrí nesporne vynikajúci ekonóm - národohospodár, prvý guvernér Slovenskej národnej banky, univerzitný profesor medzinárodného formátu Imrich Karvaš. Jeho odkaz pre nás a najmä pre mladú generáciu je mnohostranný a inšpiratívny. To, čo dokázal tento nadaný a húževnatý syn z notárskej rodiny vo Varšanoch pri Leviciach (kde sa narodil 25. 2. 1903) si zaslúži nielen obdiv, ale hlavne nasledovanie.
Po štúdiu na Právnickej fakulte v Bratislave bol Karvaš v roku 1925 promovaný. Ťahalo ho to však k ekonómii a podarilo sa mu získať štipendium a študovať hospodárske právo v Paríži a Štrasburgu. Po návrate zo štúdií v zahraničí prednášal na právnickej fakulte, kde sa roku 1930 habilitoval za docenta. V roku 1934 sa stal mimoriadnym profesorom a roku 1940 riadnym profesorom národného hospodárstva na Slovenskej univerzite v Bratislave.
Mladý Karvaš aktívne pôsobil aj v spoločenskom živote, a to i na významných postoch. Bol spoluorganizátorom zjazdu mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach. Stal sa tajomníkom Zväzu slovenských bánk, neskôr generálnym tajomníkom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi a pôsobil aj vo funkcii viceprezidenta Exportného ústavu v Prahe. Ako rozhľadený a sebavedomý muž európskeho formátu prednášal aj na Sorbone v Paríži, na viacerých univerzitách v Nemecku, v Anglicku. V roku 1937 bol aj na prednáškovom turné v USA, kde sa stal členom významnej Econometric Society Colorado Springs.
O talentovaného, medzinárodne rozhľadeného odborníka s právnickým i ekonomickým vzdelaním prejavila záujem aj Karlova univerzita v Prahe. Nástup na miesto profesora v marci 1939 mal už aj podrobne dohodnutý a prof. Karvaš   bol pripravený v Prahe zostať pracovať.

Osudový krok
Po okupácii Prahy sa však vrátil na Slovensko. Tento jeho krok bol doslova osudový, pre neho i pre celé Slovensko. Prezident novoutvorenej Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso ho vyzval na spoluprácu a po dohode poveril veľmi náročnou úlohou. Rozhodovanie bolo obojstranne primerané hektickej dobe začínajúcich zmien na európskom kontinente. Podľa zachovaných informácií poverení muži čakali na príchod prof. Karvaša z Prahy na bratislavskej železničnej stanici a hneď odtiaľ ho predviedli priamo pred prezidenta Tisa, ktorý mu ponúkol post guvernéra Slovenskej národnej banky.
Karvaš upozornil prezidenta, že nie je vhodnou osobou na toto miesto. Sám aj vymenoval svoje domnelé nedostatky: „Som posledný česko-slovenský minister obchodu, som slobodomurár (to sa vedelo, lebo sa našiel zoznam členov lóže), manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia." Dr. Tiso mu odpovedal, že o všetkom vie. Ale súčasne zdôraznil to, že nechce od neho, aby robil politiku, ale aby dal k dispozícii svoje odborné znalosti, lebo mladý slovenský štát potrebuje každého schopného odborníka! Karvaš sa radil s mnohými, či má ponúkanú funkciu prijať. Nakoniec, ako sám napísal: „Funkciu som prijal po porade s dr. Fundárkom, dr. Zaťkom, Ursínym a s Ing. J. Liškom."
Prezident konal vskutku racionálne, keď dôležitou funkciou guvernéra novoutvorenej Slovenskej národnej banky poveril fundovaného a rozvážneho Karvaša, muža v určitom zmysle opozičného zmýšľania, ktorý mal predovšetkým chrániť menu. To, že pri rozhodovaní Dr. Tisa o menovaní kľúčovej hospodárskej funkcie prevážila odbornosť, je aj z dnešného pohľadu pozoruhodná a nasledovaniahodná vec. Hospodársky vývoj jednoznačne potvrdil, že práve angažovanie odborníkov, akými boli Karvaš, Zaťko, Medrický, Pružinský, Stano a ďalší, bolo dôležitým prameňom ekonomických úspechov prvého slovenského štátu. Pod vedením uvedených mužov sa hospodárska politika Slovenska vyznačovala aktívnou obrannou taktikou proti expanzívnej a agresívnej hospodárskej politike Veľkonemeckej ríše. Snaha zachovať čo najväčšiu samostatnosť hospodárskej politiky, ubrániť sa nemeckým expanzívnym požiadavkám a zachovať v hospodárskych rokovaniach zásadu „rovný s rovným,“ bola nemenným základným princípom slovenskej politiky počas celej prvej samostatnej existencie štátu. Vyplýva to dokonca aj zo záverov tendenčne vedených súdnych procesov voči Karvašovi a mnohým ďalším predstaviteľom prvej Slovenskej republiky.
Uvedené princípy hospodárskej politiky, doplnené o „rozvojové" prvky slovenského hospodárskeho programu (bol to napríklad zákon o podpore investovania), sa stali základom relatívne silnej slovenskej koruny.
Roku 1939, keď bola Slovenská národná banka založená, vo všetkých peňažných ústavoch na celom Slovensku bolo len 126 tisíc devízových korún, prakticky nič./ Pri rokovaniach s Nemcami sa nepodarilo dostať podiel na devízových zásobách bývalej Národnej banky česko-slovenskej, preto bolo treba hneď na začiatku vytvoriť rezervu zlata a devíz. Slovensko si muselo na svoj vlastný poklad (menovú rezervu) urobiť známu celonárodnú zbierku, na ktorú prispelo vyše 90 000 darcov/. „Zlatý poklad" slovenského štátu dosiahol celkove sedem ton zlata (značnú časť z neho vyťažili baníci v Kremnici a v Banskej Štiavnici a časť získala Slovenská národná banka vývozom osobitne hodnoteného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod.)
O tom, že slovenský štát počas vojny robil dobrú hospodársku politiku, svedčí aj hodnotenie Gustáva Husáka z júla 1944: „Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolávané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 - 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 - 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku osem miliárd Ks. Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi dve miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma. Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa nečierno po 1-2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol.“ Pritom si treba si uvedomiť, že Husák nemal ani najmenší politický dôvod prvý slovenský štát velebiť.
Objektívne treba uviesť, že profesor Karvaš nebol plne oddaným stúpencom vtedajšej vlády, najmä pre politiku a postupy tých jej členov, ktorí bezvýhradne podporovali fašistické Nemecko. On patril k tej väčšine, ktorá nedovolila vazalské presadzovanie nacizmu so známymi negatívnymi dôsledkami v okolitých štátoch, vrátane Maďarska a Protektorátu. Urobil známe závažné kroky v prospech povstania, umiestnenie zásob peňazí, ale aj tovaru na strednom Slovensku, v centre povstania.
O to viacej zaráža ďalší osud profesora Karvaša. Ani nie tak koncom vojny, ale najmä po nej. Veľmi to pripomína osud M. R. Štefánika a za ním ďalších významných slovenských osobností, vrátane Alexandra Dubčeka.
Prvýkrát bol Karvaš za napomáhanie povstaniu odsúdený gestapom vo februári 1945 na trest smrti. Našťastie, nestihli ho vykonať.
Keď po februári 1948 odmietol spolupracovať s komunistami, v máji 1949 ho zatkli, obvinili z velezrady a odsúdili za „neudanie trestného činu“ na dva roky. Tým sa ale Karvašova Kalvária neskončila. V roku 1953 bola v rámci B - akcie (teda „bytovej" akcie) celá jeho rodina vysťahovaná z Bratislavy. Ale novým mocipánom aj to bolo málo. Potrebovali dehonestovať tvorcov hospodárskeho úspechu Slovenska. Napriek tomu, že „znaleckými posudkami bolo preukázané, že hospodárski činitelia, akým bol i prof. Karvaš, vykonali všetko, čo mohli, v prospech Slovenska a využili na obranu Slovenska všetky možnosti. Slovenská národná banka pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínala odvážne a nekompromisne čelila všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu“ už o tri roky na to iný súd, v Brne, bol inej mienky. Udivuje však, že sa k tomu čechoslovakisti odhodlali až v roku 1958 (päť rokov po smrti Stalina i Gottwalda), odsúdili ho za špionáž a velezradu na sedemnásť rokov!
Darmo bol Karvaš onedlho, po roku 1960, postupne rehabilitovaný, život dožil, ako mnohí iní významní, národne uvedomelí Slováci, v ústraní, stále upodozrievaný, bez možnosti využiť svoje nadanie a schopnosti na prospech spoločnosti.
Ťažko sa preto ubránime myšlienke, že Karvaš (podobne ako iné významné slovenské osobnosti) musel skončiť takto preto, lebo namiesto pridržania sa čechoslovakizmu či svetoobčianstva smeroval k jasnej národnej i európskej orientácii?

Názorový vývoj
Na prof. Karvašovi je zaujímavý jeho názorový vývoj. Sám priznal, že ako vysokoškolák bol stúpencom protiautonomistických postojov. Neskôr „štúdium a práca v oblasti hospodárskej politiky" prispeli k tomu, že svoj „postoj k česko - slovenskej centralistickej politike postupne zmenil." Dospel k názoru, že spolužitie Slovákov a Čechov vyžaduje ďalekosiahlu decentralizáciu. Ešte dlho bol však presvedčený, že oprávnené požiadavky Slovákov na zabezpečenie politického, hospodárskeho a kultúrneho života sa dajú dosiahnuť „aj bez takých ústavnoprávnych zmien, ktoré by v základoch otriasli jednotu (česko-slovenského) štátu." Preto bol spoluzakladateľom politicko - hospodárskeho hnutia známeho pod názvom „regionalizmus": na jednej strane čo najviac decentralizovať silne zbyrokratizovanú štátnu výkonnú moc, ale pritom zachovať pevnú jednotu štátu.
Teda štúdium a práca v oblasti hospodárskej politiky ho priviedli k zmene názorov na postavenie Slovákov v Česko-Slovensku. On, spočiatku stúpenec dr. Vavrinca Šrobára, napokon pomáhal dokazovať, že samostatná slovenská štátnosť môže byť ekonomicky prosperujúca.

Stále aktuálny národohospodár
Bohaté poznatky z pedagogickej, hospodárskej oblasti i vládnej úrovne - na poste ministra obchodu v jednej z posledných česko - slovenských vlád pred marcom 1939 - Karvaš uplatnil v mnohých smeroch. Prof. Karvaš bol spoluzakladateľom Vysokej školy obchodnej (predchodkyňa terajšej Ekonomickej univerzity) v Bratislave v roku 1940, zakladateľom časopisu Politika, vedúcim redaktorom mesačníka Hospodárske rozhľady.
Dobre teoreticky fundovaný napísal vyše 50 odborných článkov a je autorom pozoruhodnej knihy „Základy hospodárskej vedy,“ ktorá bola zásluhou jeho syna Milana Karvaša v roku 1999 opätovne vydaná. Je hodná podrobného štúdia. Medzi inými zaujmú Karvašove postoje k úlohe štátu a pozíciám vznikajúcich medzinárodných/nadnárodných organizácií vo svetovom hospodárstve. „Dobre fungujúci hospodársky systém predpokladá, že hospodáriaci jednotlivci majú mravnú silu, aby potlačili vybičované a objektívnym účelom sa protiviace egocentrické záujmy. No nijaký hospodársky systém nemôže sa spoliehať len na túto mravnou silou podloženú dobrú vôľu. Kontrolné, ako aj  donucovacie opatrenia sú z hľadiska uplatnenia štátneho záujmu bezpodmienečne potrebné... musíme si uvedomiť, že exponent hospodárskej politiky, ktorý vykonáva dozor nad určitým sektorom hospodárstva alebo ho aktívnym zásahom priamo usmerňuje, nesmie mať nijaký osobný vzťah k podnikom alebo k iným útvarom národného hospodárstva“.
Priam prognosticky vyznievajú Karvašove úvahy , že v 20. storočí „...treba počítať so vznikom nadnárodných organizačných útvarov štátnych. Tieto útvary nemajú za základ národnú bytnosť sociálnej skupiny... K tomuto vývojovému stupňu sa dospieva cez národné celky. Národné využitie etnickej skupiny je cestou k nadnárodným celkom.“ (!)
Nezdajú sa nám aktuálnymi tieto Karvašove myšlienky? V podobnom duchu dnes hovorí známy nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku J. Stiglitz, či dokonca G. Soros.
Škoda len, že táto Karvašova učebnica nemala doteraz šancu ovplyvňovať myslenie celých generácií slovenských ekonómov. Možno by sa boli v slovenskom hospodárstve menej tragicky prejavili dôsledky pôsobnosti niektorých „poradcov“, „analytikov“ a iných tiežekonómov a SR by vstupovala do Európskej únie vo vzpriamenejšej polohe.

Nemajetný guvernér banky
V týchto súvislostiach, v terajšom čase nárastu bohatých „celebrít“ a mnohonásobného rastu chudoby, vari hodno pripomenúť majetkové pozície Karvaša i ostatných budovateľov hospodárskej prosperity Slovenska v rokoch vojnových. Samotný Karvaš, ktorý bol guvernérom Slovenskej národnej banky a predstaviteľom ďalších významných inštitúcií sa po roku 1945 venoval práci na právnickej fakulte (v rokoch 1947-1948 bol jej dekanom) a bol predsedom Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Zakladateľa prvej slovenskej centrálnej banky, silnej slovenskej koruny postihol osud, ktorý si naozaj nezaslúžil. Medzi procesmi, väzením i po ňom ako invalidný dôchodca poberal dôchodok 480-625 korún. Umrel zabudnutý, nemajetný (keď ho v roku 1949 odsúdil Štátny súd v Prahe na stratu majetku, zistilo sa, že Karvaš je nemajetný. Angažovanie sa za „slovenské veci" teda nevynáša.
Napriek tomu vždy je namieste si pripomenúť, že dobré hospodárske výsledky za mimoriadne zložitých vojnových pomerov bolo možné dosiahnuť len vďaka múdrej a obetavej spolupráci Slovákov slovenskej i ostatných národností na čele s ľuďmi typu Imricha Karvaša. Oni dokázali za niečo vyše 5 rokov vytvoriť pri budovaní železníc, ciest, priemyslu, remesiel a služieb viac, ako sa vybudovalo za predchádzajúcich 20 rokov. Tieto výsledky vzbudzovali zaslúžený obdiv, o čom svedčia výpovede viacerých vyslancov a aj nemeckého spisovateľa Wolfganga Venohra.
Na jazyk sa prediera otázka, ako je možné, že to ľudia typu Karvaša, hoci nesúhlasili vo všetkom s vtedajšou vládou, dokázali? Jedna z odpovedí na otázku, ako to bolo možné dosiahnuť, z úst ľudí blízkych Karvašovi znela: naši ľudia bez rozdielu pracovali ako pre seba a - nekradli!!! To sú dva ďalšie princípy poučné i pre dnešok.
V rokoch 1974 - 1978 napísal Imrich Karvaš Moje pamäti – v pazúroch gestapa (Internacional s. r. o., Bratislava 1994). Prežité časy ho poznačili obozretnosťou. Odráža sa to v štýle a niektorých dobe primeraných konštatovaniach. Ale celkove je zrejmé, že i pri výsluchoch, týraní a mučení gestapákmi myslel viac na záchranu iných ako na seba. Karvaš tu (s. 164, 165) o. i. uvádza jeden veľmi pozoruhodný úsudok: „... pre gestapo jedinými dôveryhodnými ľuďmi boli Tuka a Gašpar. Nikomu inému neverili.“ ...Účelom jeho výsluchov (a ako sa neskôr dozvedel i Stanekových) „...je zozbierať, prípadne doplniť materiál proti Dr. Tisovi ...Nikdy o ňom nehovorili ako o prezidentovi Slovenskej republiky, ale používali pejoratívne výrazy ako Pfarer (farár), Pfaffe (pop, kňažúr), Jesuit“/ „Boli zvedaví, ako si vysvetľujem tú stať (prejavu Dr. Tisa v Štubnianskych Tepliciach), v ktorej Tiso hovoril o tom, že je ochotný spolupracovať s každým, kto by zabezpečil slovenskému národu to, čo zabezpečuje Hitler.“
A nemenej pozoruhodný je dôsledok dlhotrvajúcich výsluchov o Dr. Tisovi pre samotného prof. Karvaša i mjr. Staneka (a možno aj iných väzňov). Karvaš píše: „Prišli sme k záveru, že pre gestapo mali pravdepodobne veľký význam, lebo ináč by nás boli hneď na začiatku marca odsunuli z väzenia do niektorého likvidačného tábora. Boli sme presvedčení, že len vďaka týmto rozhovorom sme ostali v Berlíne až do evakuácie hlavného stanu gestapa.“

Keby?
Po atentáte na Hitlera v apríli 1944, keď už bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá, chcela skupina mužov okolo Ferdinanda Ďurčanského, vrátane prezidenta Dr. Tisa, vytvoriť pre budúcu slovenskú vládnu emigráciu devízový fond v rozsahu 30 - 40 miliónov korún. Karvaš však bol zásadne proti. Argumentoval tým, že devízové zásoby sú produktom hospodárskej aktivity slovenského ľudu, ktorý za každých okolností ostáva tu, na rodnej pôde. Neskôr sám priznal, že pravdepodobne toto jeho stanovisko bolo príčinou toho, že keď gestapo žiadalo o jeho vydanie, prezident neprotestoval kategoricky. A ktovie, aký by bol býval osud ďalších osobností slovenskej povojnovej emigrácie a aj samotného Slovenska, keby bola mala peniaze v požadovanom množstve.

Citlivý človek, humanista
Imrich Karvaš bol nielen uznávaným odborníkom, ale tiež humánnym, demokraticky zmýšľajúcim človekom. Patril napríklad k tým, ktorí sa zasadzovali za obranu Židov. Dôrazne protestoval proti ich vydávaniu do rúk Nemcov, keď im konfiškovali cennosti, hlavne šperky. Nesúhlasil s tým, aby boli podľa nemeckého príkladu použité na získanie devíz. Poukazoval na to, že Slovensko by vo Švajčiarsku, kde by mohlo tieto šperky speňažiť, utrpelo veľké škody stratou dôvery v obchodnú morálku.
Na druhej strane tento citlivý človek, ktorý pri fyzickej bolesti často omdlieval, plakal, pri každom bombardovaní dostával záchvaty, prejavil svoj mužný charakter v tých najrozhodujúcejších chvíľach svojho života. Dokonca keď ho predsedajúci esesáckeho súdu po prednesení obžaloby (sabotáž záujmov nemeckej brannej moci, špionáž v prospech nepriateľa, organizovanie povstania na Slovensku a spolupráca s komunistami – čo znamenalo rozsudok: smrť obesením) vyhlási: „...neuznávam právo žiadneho nemeckého súdu súdiť ma...“ Keď čakal na vykonanie strašného rozsudku, posilňovalo ho vedomie: „A my, Slováci sme sa masovo postavili na stranu slobody, práva a ľudskosti. Pociťoval som určitú hrdosť, že sme vydržali bojovať proti obrovskej vojenskej mašinérii fašizmu plné dva mesiace...“
Karvaš bol milujúcim a starostlivým manželom a otcom dcéry Oľgy a dvoch synov Milana a Ivana, ktorí mu boli oporou i v najhorších chvíľach. Oni, ako sám píše po návrate z väzenia: „... mi vrátili zdravie, silu a vôľu do ďalšieho života“ .

Nehynúci odkaz
Z rozsiahleho odkazu profesora Karvaša by sme si mali pripomínať najmä jeho osobné rozhodujúce zhodnotenie pôsobnosti Slovenska vo vojnových rokoch.
Deň po tom, čo ho gestapo odsúdilo na smrť, vrátil sa vo svojich úvahách k otázke, či konal správne, keď sa na výzvu prezidenta Tisa zapojil do hospodárskej politiky slovenského štátu. Spomínal, že keď si pripomenul „boje o hospodársku samostatnosť Slovenska, v ktorých sa všetci hospodárski odborníci spojili do jedného šíku" a v ktorých dosiahli viac úspechov ako neúspechov, prišiel k záveru, že „stál na správnom mieste“.
Na tento odkaz Profesora Imricha Karvaša by sme mali pamätať osobitne pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia a snažiť sa v jeho duchu konať všetci, ktorým leží na srdci osud Slovenska.