Margita Kániková

Návrat Andreja Žarnova

Básnik Andrej Žarnov ešte ako dvadsaťpäťročný napísal: “Odídem doďaleka, kde ni rodný pes nazašteká, odídem, abych sa znova narodil.” Básnik akoby predvídal svoju budúcnosť, keď nedobrovoľne, za dramatických udalostí, musel opustiť svoju vlasť.
Andrej Žarnov, vlastným menom MUDr. František Šubík, narodil sa 19. novembra 1903 v Kuklove na Záhorí. Tohto roku si pripomenieme 100. výročie jeho narodenia. Najťažším “žarnovom” v jeho strastiplnom živote bola smrť jeho deväťročného syna a účasť v Medzinárodnej komisii na vyšetrovanie zločinov v Katynskom lese. Na jar roku 1943 prebehla svetovou tlačou správa o masakre poľských dôstojníkov v Katynskom lese neďaleko Smolenska. Nacistické Nemecko označilo za vinníka komunistický Sovietsky zväz, ktorý v tom čase mal spomínané územie obsadené. Sovietsky zväz obvinil z vrážd Nemecko. Po odhalení zločinov v koncentračných táboroch bola svetová verejnosť ochotná uveriť sovietskej verzii. Nemecko zvolalo medzinárodnú komisiu prevažne z neutrálnych štátov. Za Slovensko bol do komisie menovaný rezortným ministrom Alexandrom Machom univerzitný profesor MUDr. František Šubík. Komisia jednoznačne označila za vinníka Sovietsky zväz a poslední neveriaci uverili pravde až po priznaní sa pravého vinníka, sovietskej tajnej služby.
Andrej Žarnov bol po nevydarenom úteku roku 1945 tridsať mesiacov väznený a rozsudkom Ľudového súdu 34/48 odsúdený na verejné pokarhanie, lebo vraj “ako významný činiteľ verejného a kultúrneho života dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu, aby tým pomáhal tento režim budovať a udržiavať a ako exponovaný politický činiteľ verejne hanobil Sovietsky zväz a jeho štátne zriadenie. V roku 1952 sa mu útek cez rieku Moravu, spolu s celou rodinou, vydaril. Zomrel v USA bez nádeje na návrat do milovanej vlasti.
Divadlo Jána Palárika v Trnave si nášho významného básnika, prekladateľa a lekára –vedca pripomenulo koncom apríla premiérou hry pod názvom Hodiny anatómie doktora Šubíka. Divadlo na tento projekt nedostalo dotáciu, lebo vraj Andrej Žarnov prenasledoval židov. Je veľmi smutné, že zodpovední činitelia rozhodujú bez znalosti problému. Stačilo prečítať si spomínaný rozsudok ĽS 34/48, kde sa na strane 18. píše: “Ďalej bolo zistené, že obžalovaný ako šéf zdravotnej služby na Slovensku chránil všetkých Židov, lekárov a zubných technikov a ponechal ich v službách až do Slovenského národného povstania. Ďalej, že jedine jeho pričinením bývalá židovská nemocnica v Bratislave bola zachránená, t. j. že ju dostali vojaci, a nie Nemci, konečne, že po čiastočnom potlačení Slovenského národného povstania všetkých lekárov, ktorí aktívne sa zúčastnili tohto povstania, naďalej ponechal v službe, ako aj, že naďalej pomáhal rôznym lekárom protifašistom.” V jeho prospech pred Ľudovým súdom svedčil Ladislav Novomeský, Ján Smrek a 72 ďalších svedkov, prevažne židovského pôvodu. Alebo Rozsudok v mene Slovenskej republiky zo dňa 17. 5. 1999, ktorým sa Dr. František Šubík – Žarnov oslobodzuje spod obžaloby.
Režisér a autor scenára Michal Babiak sa rozhodol venovať téme, ktorej sa historici a tvoriví pracovníci aj po zmene spoločenského poriadku sústavne vyhýbajú. Vložil ruku do nezahojenej rany našich novodobých dejín nie preto, aby ju rozjatril, ale aby z nej vytiekol hnis a postupne sa začala hojiť. Z bohatého a strastiplného života Andreja Žarnova si vybral dva úseky, ktoré podstatne ovplyvnili jeho život, smrť a pitvu syna Ivana a účasť v Medzinárodnej komisii pre vyšetrovanie zločinov v Katynskom lese. Výber hercov je polovica úspechu a tu mal režisér šťastnú ruku. Dôveru dal hlavne mladým hercom, ktorí pred začiatkom skúšok , podľa vlastných slov, nevedeli o Andrejovi Žarnovovi a Katynskom lese vôbec nič, prípadne veľmi málo. To čo sa nezvedeli v škole, nenašli v učebniciach, ani v historických dielach, našli pri skúškach tejto inscenácie. Niektorí aj po premiére sa o danú tému intenzívne zaujímajú.
Úlohu generalissima režisér zveril Michalovi Mončekovi a fűhrera Štefanovi Richtárekovi. I keď sa s úlohou Hitlera nemôže herec vnútorne stotožniť, Štefan Richtárech je v úlohe v správnej miere ješitný, samoľúby a arogantný. Ján Kuráň je sebavedomý poľský dôstojník a následne sklamaná obeť masakry v Katynskom lese. Manželku Andreja Žarnova, Alžbetu Šubíkovú-Veselú, stvárnila Edita Borsová, a. h. Jej Eržika je matka žialiaca nad smrťou milovaného syna, milujúca manželka a básniková životná istota. O svojho manžela sa musí deliť s Poéziou, ktorú veľmi citlivo stvárňuje Andrea Karnasová. Bojuje o svojho básnika vo väzení aj v trezore slovami: “On burcuje svedomie národa, on ho zobúdza zo sna šokovou terapiou! Veď je lekár! Tento národ potrebuje horké pilulky! Tento národ potrebuje skalpel, zauchá potrebuje, aby sa zobudil z ožratej letargie! Inak tento národ nemá perspektívu! “
Najväčší priestor v inscenácii má pochopiteľne Andrej Žarnov a jeho prenasledovateľ Kerberos, ktorý v podaní Jozefa Bujdáka, a. h. hovorí: “Takže bacha, mohol by si sa stratiť v našej revolúcii.” Odpoveď Andreja Žarnova: “Ako vidím, vy ste sa v tomto svete nestratili.” Kerberos je primitívny umývač mŕtvol, zbabelý vojnový zajatec a po osvojení si niektorých cudzích slov aj vyšetrovateľ ŠtB. Skutočne sa nestratil, ešte stále žije medzi nami. S touto veľmi zápornou postavou sa Jozef Bujdák, ktorý svojím výzorom je predurčený na postavy princov, popasoval so cťou.
Ladislav Hrušovský rastie každou novou rolou. Postava Andreja Žarnova je mu blízka už podobou, hoci pred prijatím úlohy mu bolo jeho meno neznáme. Vynikajúci je nielen jeho verbálny prejav, ale hraje aj keď mlčí, každým gestom, mimikou a svalom tela. Jeho herecký prejav je silný pri smútku za synom, ale aj keď hovorí, že nie vo hviezdach, ale na nás vina je, že sme otrokmi.
Predstaviteľ Kerbera Jozef Bujdák je aj autorom veľmi pôsobivej hudby, scénu navrhol Jaroslav Válek, asistentom réžie Dušan Bajin, dramaturgia Mirka Čibenková. Návštevníci divadla predstavenie Hodiny anatómie doktora Šubíka prijímajú ako veľmi potrebnú výpoveď o dobe, ktorú sme nedávno žili a o ktorej sa učitelia, politici a hlavne historici zabúdajú vyjadrovať. Ak aj zaujmú stanovisko, je to bez preštudovania dostupných archívov. Andrej Žarnov ústami Ladislava Hrušovského na otázku Kerbera, dokedy to má počúvať, odpovedá: “Do tých čias, kým vládne u nás pocit menejcennosti, kým v slovenskom národe ešte veselo bujnie otrocká mentalita a neuvedomelosť, kým niet ešte úrodnej pôdy pre zrno vyšších hodnôt, je stále aktuálna i poézia biča, a to nielen voči cudzím, ale i na vlastné plemä.” Tak ako sa herci počas skúšok obohatili o nový pohľad, určite ho odovzdajú aj divákom, hlavne mladým, svojim rovesníkom. Nemusia sa stotožniť, stačí keď ich návšteva divadla donúti premýšľať.
Poézia v poslednom obraze hovorí: “On je síce v Amerike, ale ja som tu, uväznená za hrubými stenami. Nikto sa ani len nesmie opýtať kde som. Nikto o mne nevie, čuším tu ako posledný vrah a trpezlivo čakám.” Andrej Žarnov dnes už sní svoj posledný sen na Ondrejskom cintoríne v Bratislave spolu s manželkou, synmi Ivanom a Karolom. A jeho poézia stále /ne/trpezlivo čaká … Dvere jej pootvorili tvorcovia spomínaného divadelného predstavenia.