Jozef Koščo

O prezentáciách našich národných dejín

V peripetiách súčasného života nášho národného a štátneho spoločenstva treba mať neustále na pamäti, že ide o zložité (diferenciačno-integratívne a kreatívne) procesy dlhodobého charakteru, generačných premien. Z historicko-sociologického a sociálno-psychologického hľadiska podliehajú mnohým nielen domácim, ale i zahraničným vplyvom. Prinášajú i výraznejšie posuny vo formovaní národného a štátneho povedomia, jeho histórie, duchovnej kultúry, tradícií. Signalizujú, ako sú vnímaní Slováci a Slovensko, jeho historické životné prostredie a kľúčové postavy (osobnosti). I keď pritom nevyjadrujú hlbšie poznanie vecí, nie zriedka obchádzajú podstatné v dejoch, ale pritom deklarujú sa za mienkotvorné autority. Mnohé z nich, i keď na pohľad ”malé” významom a dôsledkami, nemožno odbaviť mávnutím ruky. Najmä keď sa dotýkajú špecifík stavu poznania a základnejších informácií o štáte, národe, jazyku a kultúrno-duchovnom prostredí, v ktorom sa kniha v preklade vydáva. Istú mieru necitlivosti v tom smere preukazujú naše vydavateľstvá. Ozrejmime si to na niektorých aktuálnych príkladoch (doplňujúcich aj niektoré aspekty príspevkov J. Handžárika, I. Mrvu z minulých čísiel ”Kultúry”).
K otázke cyrilo-metodovskej napr. český preklad ”Kronika křesťanství” (1998) popri prekladateľoch, redaktoroch – vedeckej redakcii prekladu menovite uvádzajú i ”autorov českých doplnkov”, dokonca ”revízie českého textu” prekladateľa českých ”doplnkov registra”. Prax, ktorá nenarúša, nemení charakter prekladaného diela, len ho ozrejmuje, spresňuje, rozširuje v kontextoch poznania reálií prostredia, do ktorého je dielo uvádzané a má plniť svoje kultúrno-spoločenské funkcie, zorientovať i domáceho čitateľa. Nič také však nenachádzame v edičnom čine nášho renomovaného vydavateľstva ”Mladé letá” pri vydaní slovenského prekladu (prvý zo štyroch zväzkov) reprezentatívneho a bezpochyby aj pre slovenskú kultúrnu verejnosť zaujímavého diela ”Tvorcovia svetových dejín...” (z edície parížskeho ”Larousse” – s podporou aj oficiálnych inštitúcií Francúzskej republiky, diplomatického zastúpenia v Slovenskej republike). I keď autormi diela v jeho francúzskej pôvodine sú poprední univerzitní vedeckí pracovníci – historici, napodiv niet v ňom kapitolky, ani slovíčka o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi. O ich epochu tvoriacom príspevku k európskym dejinám, kultúrnym, duchovným, politickým dejinám slovanských národov, osobitne dejinám slovenským. O tom nebolo pochybností v politike rímskych pápežov od 9. storočia nášho letopočtu, v politických projektoch (cisára Ota II., 10. stor.) obnovy Rímskej ríše ako európskeho útvaru, skladajúceho sa ”z troch základných segmentov Germánie, Románie, Sclavínie” (”Sclavínia” v zmysle ”Slovania?”, označenie objavujúce sa v reči súčasných ”europolitikov”) v dobovej politickej situácii mala sa sformovať okolo troch (do slovanského priestoru centrovaných) novozakladaných arcibiskupstiev – Hniezdno, Praha, Ostrihom, až po encykliky a závažné dokumenty Cirkvi 19.-20. stor., vrátane encykliky Jána Pavla II. o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi ako o spolupatrónoch Európy. Po stáročia v tradíciách i v literatúre sú známi ako ”slovanskí vierozvestovia”, ”slovanskí apoštoli”, ”učitelia Slovanov”, autori slovanského písma, literárno-liturgického slovanského jazyka, uznaného za tretí posvätný – bohoslužobný, rovnocenný gréčtine a latine atď.
Zatiaľ čo pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (! – s výkričníkom, bez toho, aby sme spochybňovali slobodu vedeckého bádania a názoru – pravda, doloženého) sa pred nedávnom vyjadril – písal o ”legendárnych informáciách” (teda nepodložených, neskutočných udalostiach) o Veľkej Morave, aj o sv. Cyrilovi a Metodovi v slovenských dejinách, keď už aj na západnej strane Karpát riaditeľ Historického ústavu Českej akadémie vied, súčasne i profesor a vedúci Katedry dejín pražskej Karlovej univerzity (Jaroslav Pánek) začiatky českých dejín predstavuje odvolávaním sa na historické poslanie solúnskych (Thessalonických) bratov sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda, ako (so sv. Benediktom) spolupatrónov Európy. Symbolu nielen spoločných náboženských duchovných tradícií, ale i spoločného dedičstva, jednoty základov a mnohosti jej kultúrno-duchovných prínosov, nevynímajúc ich význam pre kristianizáciu Strednej a Východnej Európy. Súčasne tejto línii vývoja dáva politicko-historický rámec českej štátnosti – uvádza i zakladajúce panovnícke rody Českej zeme, zahrňuje i rodinu (veľko-?) ”moravských” Mojmírovcov a českých (Bohemian) Přemyslovcov. Tak predstavuje svetovej verejnosti začiatky českých dejín v reprezentačnom časopise vydávanom Českou republikou ”The Heart of Europe” (Srdce Európy, 2001), a to hneď v piatich mutáciách svetových jazykov!
Z radu ďalších slovenských vydaní ”atlasov” (”Ilustrovaný atlas sveta – pre budúce storočie”, ”Veľké bitky II. svetovej vojny” atď.) pozornosť si zasluhuje i slovenské vydanie (preklad) ”Veľkého atlasu svetových dejín” (v edícii Reader Digest Výber, organizačná zložka Bratislava), kde ale od porážky Avarov v 2. polovici 8. storočia je v strednej Európe (Podunajska) do 10. a vstupu do 11. storočia (Ostrihom, vystúpenie sv. Štefana atď.) historicky prázdny priestor. Niet miesta – zmienky o Samovej ríši, ba ani o Veľkej Morave (Pribinovi, Rastislavovi, Svätoplukovi, založení nitrianskeho biskupstva, prvého v stredo- a východoeurópskom – slovanskom priestore, neskôr moravsko-panónskej arcibiskupskej diecéze; založenie spomínaných neskorších arcibiskupstiev (v poľskom Hniezdne, v Čechách - Praha, v Uhorsku - Ostrihom) v tom priestore je na mapách atlasu vyznačené miestom a dátumom ich vzniku. Teda akoby cyrilo-metodovskej misie s jej mnohostrannými historickými duchovnými, kultúrno-politickými dôsledkami nebolo (všetko to je nahradené len stručnou notickou o Cyrilovi a Metodovi v poznámkovej časti atlasu). Keď sa neskôr Veľká Morava (marginálne) uvádza, tak nie v historickej podobe, ale len ako ”Morava”, v terajších jej hraniciach (!) a spojení s Českom.
(Už spomínaný Kinder-Hilgemann: ”Atlas Weltgeschichte”, Mníchov 2000 je v tomto smere stredoeurópskym – slovenským reáliám kvalifikovane bližší.)
Pri čítaní (študijnom používaní) takýchto prác z pera našich niektorých historikov, ktoré akoby potvrdzujú zo zahraničia preberané, výtvarno-graficky vykrášlené vydania, mladý či starší čitateľ – Slovák, nutne dospieva k otázke: sme naozaj ”historickí”, alebo sme národ len virtuálne (akoby), keď svet to neberie na vedomie a dokola hovorí iné. Aj tejto oblasti nášho života treba venovať osobitnú pozornosť, čo nás čaká, čo my musíme urobiť. Vecne, v zargumentovaných diskusiách dopĺňať vynechávané, ignorované. S príslušnými zahraničnými editormi (autormi, inštitúciami) v uvážených komunikáciách organicky vstupovať do koncepcií – obrazu – medzinárodných diel i encyklopedického charakteru (často, i širšou verejnosťou používaných ako primárny zdroj informácie). Inak sme si zodpovední sami za ”importovanie” poloprávd, aj dezinformácií o sebe, o našom postavení a peripetiách národa v dejinách, až po súčasnosť, či aj do budúcnosti?