Ján Šimko

Slovenské básne v novej antológii

Dr. Věra Bořkovcová, emeritovaná profesorka ruských štúdií na Americkej univerzite vo Washingtone, D. C., vydala roku 2002 v Prahe dvojjazyčnú antológiu: Chuť straceného domova – The Taste of a Lost Homeland (171 strán). Obsahuje okolo 100 básní slovenských (25 %) a českých autorov exulantov v USA a v Kanade. Slovenské básne do angličtiny preložil Peter Petro a tri anglické básne do slovenčiny pretlmočil Ľubomír Feldek. Kritérium zaradenia bolo to, aby báseň vyjadrovala túžbu po stratenej domovine a mala dobrý preklad. Slovenské texty sú vytlačené na ľavej strane a anglické na pravej strane. Básne sú len lyrické, vo voľnom verši, až na malé výnimky.
Rudolf Dilong (1905-1986), najstarší z básnikov, je prototypom modernistu. Jeho báseň, Otčina (str. 32-37), hoci aj vyšla v Pittsburghu iba roku 1980 v zbierke Milovaní (str. 29-36), obsahuje výrazné surrealistické prvky. Začína sa obrazom ujarmeného, kruto prenasledovaného národa, ktorý sa vďaka sile modlitieb k Pánu Bohu dožije vzkriesenia. Láska k národu (str. 38) vyjadruje náboženskú výzvu k vzájomnej láska,
Peter Petro (nar. 1946), žijúci v Kanade si sám preložil do angličtiny tri výňatky z vlastnej básne: Skeče k románu, ktorý nenapíšem (str. 94-99). Na Vianoce si básnik uvedomí, že svojim odchodom opustil matku, za čo vyslovuje svoju hlbokú ľútosť.
Karol Strmeň (1921-1994). Bol hybnou silou ”druhej vlny katolíckej moderny” a ”duchovného novosymbolizmu” (str. 165). Jeho krátka báseň Skúsenosť srdca (str. 114), obsahuje ozvenu Dilongovej viery, že Slovensko ”bolo a bude”. V exile sa ta vraciame v snách. V dlhšej básni Chodník (str. 116) nostalgicky a romanticko-idealisticky hľadí späť do mladosti. Voľne sa prechádza po zachovanej neporušenej slovenskej prírode, ktorú však zohyzdí ”civilizácia” vo forme stavby asfaltovej cesty. Päť básničiek o štyroch až piatich veršoch na spôsob aforizmov a epigramov si pripomína Slovensko.
Daniel Šimko, (nar. 1959) je nielen najmladším, lež aj najradikálnejším zo zaradených modernistov. Jeho anglickú báseň ”Against Forgetting” Ľubomír Feldek preložil ako Proti nášmu zabúdaniu (str. 120-123). Jej výslovný surrealizmus, vyjadrený voľným veršom, oplýva odvážnymi personifikáciami: ”bolesť sucha,” ”trpezlivý dážď” (str.122) atď. Odkazy ako ”Slovo pre domov je August” (str. 124), t. j. invázia roku 1968, ”Exil” (str.126) ako slovné napodobenie obrazov tohto názvu, vyratúva názvy vecí a javov. Naráža na ”tých..., vyhýbajúcich sa polícii”, vyvoláva predstavu nekalých dianí v oblasti Dunaja (str. 126). Básnička o 6 veršoch Odchody (str. 126) surrealisticky pripomína Kristovo ukrižovanie.
Mikuláš Šprinc (1914-86) bol kňazom silnej náboženskej viery. Ako jediný z týchto básnikov praktizuje koncoriadkové rýmy a zväčša aj daktylský rytmus. Navyše však jeho básne aj vyjadrujú chápateľné myšlienky v zrozumiteľnom jazyku. Všetky jeho štyri básne hovoria o ťažkých, až krutých zimných podmienkach zúriacich za jeho úteku z vlasti po vojne roku 1945 a ako sa neustále presúval z miesta na miesto. Jeho pevná viera v Boha mu pomohla tieto veľké ťažkosti prekonať. Posledná z týchto štyroch básni Odchod (str. 130) javí prekvapivú myšlienkovú blízkosť k Šimkovej básni Odchody (str. 126), uvedenej hore.
Autorom poslednej básne je Miloslav Zlámal (rodák zo Skalice 1922 - Toronto 1997), ktorý písal básne po slovensky aj po česky. Na ceste za večnosťou (str. 156) z roku 1957 zvýrazňuje protiklad medzi krásou jari, v ktorých ”vidíme Božiu tvár”, a dobrými a najmä zlými výkyvmi v ľudskom živote ako aj nevyhnutnosť, že aj dobrý človek zomrie.
Dúfajme, že vkusne vytlačená antológia sa dožije nového vydania, do ktorého sa nielen zaradia aj ďalší slovenskí exulantskí básnici, lež v ktorom sa odstráni nesprávne používanie dĺžňov nad slovenskými samohláskami a opravia nedostatky v prekladoch.
Ján Šimko, Washington, D. C.