Tomáš Winkler

Závažné vedecké slovo

Musím konštatovať, že s potešením som si vzal do ruky objemnú monografiu Júliusa Pašteku Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny ( Vydavateľstvo Lúč, Bratislava 2002, 565 s.) Je to zároveň aj významný zaslúžilý čin vydavateľstva Lúč. Škoda, že sa tohto dňa nedožili ti, o ktorých je táto kniha, pretože dlhé roky ustrkovaní sa len ťažko prebíjali cestami slovenskej poézie, aby dali o sebe vedieť čo i len slovo. Škoda, že sa toho nedožila i väčšina tých, čo im takýto osud svojou konformnosťou pripravili.
Vyhostenie básnikov slovenskej katolíckej moderny z literatúry bolo dlhé, oveľa dlhšie ako ich účinkovanie v nej, a to na škodu samej literatúry. Som rád, že pri propagácii diela týchto spisovateľov som pred viac ako tridsiatimi piatimi rokmi (1966) napísal i keď nie závažne slovo, predsa len prvé, ktoré dávalo nádej, že sa predsa ich tvorba otvorí čitateľom. Podarilo sa dačo, nie veľa, lebo pre literatúru prišli veľmi zlé časy - dvadsaťročná normalizácia. Bolo by nespravodlivé, keby sa v tomto prípade neocenila odvaha vtedajšieho šéfredaktora Slovenských pohľadov Milana Ferka, ktorý vzal na seba riziko a so zakázanou témou prišiel do časopisu.
Paštekova práca má všetky atribúty serióznej vedeckej monografie, cudzí je jej propagandistický tón, pretože aj veľa chvály týchto spisovateľov môže ľahko pretiecť okraje objektivity. Presne mapuje rozmery slovenskej katolíckej moderny, celú jej problematiku, v úplnosti hodnotí ich prínos do slovenskej literatúry.
Za ťažiskovú možno pokladať prvú kapitolu diela – Proces vzniku, formovania, pôsobenia -, v ktorej charakterizuje skupinu a podáva jej genézu, vymenúva autorov. Nie je zanedbateľné, pretože panovala rozkolísanosť práve v tom, kto patrí a kto nepatrí k básnikom katolíckej moderny. I keď skupinu nemožno presne ohraničiť, predsa Pašteka sa o takéto ohraničenie pokúsil a ku katolíckym modernistom zaradil i mladého Vojtecha Mihálika, ktorý tam rozhodne patrí svojou prvou básnickou zbierkou Anjeli, rozhodne tam už nepatrí ďalšími básnickými zbierkami.
Pašteka vychádza z toho, že básnici slovenskej katolíckej moderny sa vyčlenili z časopisu Postup (1934-1935), neskôr z časopisu Prameň (1936-1937), neobmedzovali sa len na tradičné cirkevno-náboženské námety. ale siahli tak po prostriedkoch klasických, ako aj moderných. Básnikov katolíckej moderny zaraďuje k tomu, čo už na Slovensku bolo, ale aj k podobným hnutiam vo svete, najmä v Čechách.
Autor monografie spoľahlivo mapuje všetko to, čo okolo katolíckej moderny bolo, všetky myšlienky spojené so svetovým katolicizmom, jeho moderné prúdy i to, ako sa odrážali na stránkach našich časopisov. V tomto prípade je to príspevok, ktorý hojne presahuje len úzko literárny zámer monografie, poukazuje na to, v akých pomeroch sa rodila slovenská katolícka moderna, s čím zápasila a do akého prostredia na Slovensku prišla.
Druhá časť monografie sa nazýva Galéria autorov, diel, názorov. Do nej zaradil hlavných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny, a to Pavla Gašparoviča Hlbinu, Rudolfa Dilonga, Jána Haranta, Janka Silana, Svetloslava Veigla, Mikuláša Šprinca.
K sekundárnemu okruhu kňazských básnikov zaradil I. Javora (vlastným menom Ivan Ries). F. Hadri-Drevenického, Št. Žiara (vlastným menom Jurovský), M. J. Milova, Slavkoviana a A. Furiela.
K laickým predstaviteľom katolíckej moderny zaradil G. Cúta, Š. Blavana, T. Jurigu-Jarina, J. Zborovjana, K. Strmeňa, T. Gazdíka, J. Motulka, a P. Kotosa a ďalej epigónov a poetky A. Paldiu, Š. Rodana, I. Kunoša, A. Zvona, C. Harmata-Milotinskeho, A. Androviča, ďalej poetky M. Jančovú, M. Juskovú, H. Riasnickú, Ria Valé a E. Kamenickú.
Pri sumarizovaní možno spoľahlivo vychádzať z Pašteku. Katolícku modernu tvorilo 12

kňazských a 6 laických príslušníkov, spolu 18 básnikov. Ak by sme k ich počtu pripočítali aj
epigónov spolu s poetkami, počet príslušníkov katolíckej moderny by vzrástol na 27. Kňazskí predstavitelia vydali 50 zbierok, laickí 16 spolu 66, ak by sme pripočítali aj epigónov, tak by to bolo 80 zbierok básnikov, ktorí boli s katolicizmom spojení.
Takéto ohraničenie katolíckej moderny možno prijať za určitý literárnohistorický model, ktorý pravdepodobne definitívne vstúpi do dejín slovenskej literatúry. Takto ho totiž ohraničovali aj štúdie, ktoré vznikli za ostatných desať rokov, keď sa mohlo o našom literárnom vývine povedať pravdivé slovo.
Tretia časť monografie má názov Povojnové možnosti, zábrany, nádeje, ktorými sa končí literárnohistorická časť monografie. Zahrnuje obdobie rokov 1945-1948, v ktorom katolícka moderna išla ešte po vzostupnej línii, ale bola prvá na muške komunistickej totality, ktorú umlčali. V tomto krátkom období vstupujú do krážov moderny niektorí laickí predstavitelia napr. J. Motulko, P. Strauss, V. Mihálik, V. Turčány, a moderna pokračuje v zahraničí ”nadproduktívnou” tvorbou R. Dilonga, lyrickým dielom M. Šprinca, G. Zvonického a K. Strmeňa.
K slovenskej katolíckej moderne Pašteka priraďuje aj generačne pomerne nesúrodú skupinu starších i mladších poetov, ktorých do určitej miery ovplyvnil katolicizmus (Š. Sandtner, J. Frátrik, F. Vokál, M. Chuda, T. Križka a iní).
Ak sa vrátime do rokov päťdesiatych minulého storočia a zoberieme do úvahy to, že po druhej svetovej vojne časť spisovateľov emigrovala, časť mala zakázané publikovať a potom prišli ďalšie previerky do vlastných komunistických radov, vidíme, aká chudobná bola literatúra. A to neberieme do úvahy ďalšie ideologické a politické obmedzenia, známu metódu socialistického realizmu, ktorá nivelizovala aj to dobré, čo v slovenskej literatúre vzniklo.
Slovenská katolícka moderna je nesporne už uzavretá literárnohistorická kategória. Podnety, z ktorých čerpala, sú však živé a prítomné aj dnes. Július Pašteka, uznávaný literárny vedec, zavŕšil svoje viacročné úsilie hodnotnou monografiou, ktorá sa nepozerá na tento literárny jav len zvonka, kriticky, ale aj znútra, s uznaním a pochopením.