Mikuláš Kovarčík

Vedou proti rasizmu

Venované pamiatke MUDr. Ernesta Adlera,
statočného človeka a svedomitého lekára

Slová „fašizmus“, „nacizmus“, „rasizmus“ a „antisemitizmus“ sa za posledné polstoročie stali okrídlenými frázami, ktoré v stále hustejších kŕdľoch poletujú okolo uší a očí zmätených obyvateľov Európy. Zrodili sa kdesi v mocenskom hnojisku nacistického Nemecka, ktoré svoje (aj protislovanské) imperialistické agresie a krvavé excesy obaľovalo do pseudovedeckých rasových teórií. Tieto tézy nezanikli spolu s ich nositeľmi, ale transformovali sa na antitézy. V zrkadlovej podobe prežívajú ako neorasistické či protorasistické ideologické zbrane. Len tak si možno vysvetliť, že ešte aj v roku 2003 sa na supertolerantnom a až nezdravo uznanlivom Slovensku môžu inštalovať bilboardy s protorasistickým textom „Skoro každý na Slovensku je rasista“, čo je eklatantným prejavom protislovenského rasizmu – paušálneho pripisovania dehonestujúcich či kriminalizujúcich vlastností väčšine príslušníkov určitého národa.
Za týchto podmienok bujnenia inverzného rasizmu bude dozaista zaujímavé sledovať ohlasy na najnovšiu knihu českého psychológa Petra Bakalářa Tabu v sociálních vědách – Rozdíly mezi rasami / Judaismus jako evoluční strategie / Eugenika (vydavatelstvo Votobia Praha, 1993).
Petr Bakalář je známy český psychológ a odborník par excellence, zvyknutý pracovať a vyjadrovať sa striktne vedeckými metódami. Tomu zodpovedá aj skladba, argumentácia a výrazivo tohto jeho najnovšieho diela. Nie je to nijaký súbor názorov či tvrdení autora na zvolenú tému, naopak, je to súbor poznatkov najlepších odborných kapacít na tri základné tematické okruhy knihy a autorove slová sú v ňom iba akýmsi tmelom, spájajúcim súhlasné či odmietavé stanoviská svetových odborníkov k témam. Práve preto kniha, ktorá má celkovo iba 305 strán textu, disponuje až neuveriteľnýmn rozsahom 448 titulov použitej odbornej literatúry. V tom je argumentačná sila tejto Bakalářovej knihy. Nuž a jej aktuálnosť a príťažlivosť je práve v uvedených témach. Autor o nich v úvode svojej knihy informuje čitateľa takto : „Študenti a väčšina populácie je vystavovaná systematickému ovplyvňovaniu, ktoré sa, podľa môjho názoru, týka napríklad týchto oblastí: 1. Popieranie genetických rozdielov medzi rasami… . Harmonická multietnická spoločnosť je prezentovaná ako ľahko dosiahnuteľný ideál. 2. Prezentácia antisemitiznu ako psychiatrickej poruchy a idealizovanie judaizmu ako eticky vyššieho princípu („svetlo národov“). 3. Diskreditácia eugeniky ako spôsobu myslenia, ktorý vedie ku koncentračným táborom a genocídam.
Je dôležité uvedomiť si, že označenie teórií uvedených v tejto knihe za rasistické či antisemitské je jednak nesprávne z hľadiska slovníkových definícií týchto pojmov, jednak sa týmto označením teórie nevyvracajú. Všetko, čo je v knihe uvedené, je otvorené racionálnej diskusii a stojí a padá s vedeckými argumentmi.“
Keďže P. Bakalář zrejme dobre pozná metódy dnešnej demokracie, keď je síce cenzúra zakázaná, ale cenzorsky nežiadúce diela možno inak zmietnuť zo stola i z pultov kníhkupectiev, pre zorientovanie čitateľa uvádza hneď na prvej strane svojej knihy aspoň tento text: 1. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 2. Každý má právo vyjadriť svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. 3. Cenzúra je neprípustná. Listina základných práv a slobôd, oddiel druhý, Politické práva, článok 17.
Na doplnenie azda treba ešte pripomenúť, že uvedené základné ľudské práva boli opakovane znova potvrdené a kodifikované, napríklad aj v nasledujúcich dokumentoch OSN: Všeobecná deklarácia ľudských práv, článok 19 (prijatá na III. VZ OSN ako rezolúcia č.217/III/ dňa 10.12.1948) a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, článok 19 (prijatý na XXI.VZ OSN ako rezolúcia č.2200/XXI/ dňa 16.12.1966).
Kniha Petra Bakalářa je členená na tri základné oddiely: 1. Rozdiely medzi rasami (spolu 76 strán). 2. Judaizmus ako skupinová stratégia (spolu 135 strán) a 3. Eugenika (spolu 68 strán). Hoci všetky oddiely a kapitoly knihy sú pre čitateľa veľmi zaujímavé a informačne mimoriadne bohaté, rozsah recenzie mi nedovoľuje, aby som sa všetkými podrobnejšie zaoberal. Obmedzím sa teda aspoň na tie pojmy a javy, ktoré sú v dnešnej Európe ešte stále tabuizované či dokonca kriminalizované a pokúsim sa informovať čitateľa o ich definíciách tak, ako ich uvádza P. Bakalář podľa svetovej odbornej literatúry.

Antisemitizmus
je mimoriadne frekventovanou frázou, často bez konkretizácie jeho obsahu a neraz aj s jeho zámerným skreslením. Petr Bakalář (ďalej len autor) sa ním vo svojom diele zaoberá napríklad na stranách 148, 151, 208, 251, atď. a uvádza (s. 151), že je veľmi častým javom v ľudských spoločnostiach a že by sa mal správne nazývať reaktívny rasizmus, pretože je vlastne len reakciou Nežidov na:
- Židovský kultúrny separatizmus, ktorý vytvára negatívne stereotypy na obidvoch stranách.
- Vyššiu úspešnosť Židov v zápase o hmotné zdroje, ktorá je výsledkom ich skupinovej spolupráce, genetických daností (!) a kultúrnych zvyklostí (K. MacDonald: Separation and Its Discontents, Toward an Evolutionary Theory of Anti-Semitism. Praeger, Wstport, 1998, s. 28-29).
Oproti tomu autor cituje názor Y. Bauera, že antisemitizmus je produktom európskej západnej civilizácie (Y. Bauer: O použitelnosti definic…, zborník 1993, Nakladatelství Franze Kafky, Praha), ale pýta sa, že ak je to pravda, prečo nežije viac Židov v nezápadných napríklad moslimských spoločnostiach, kde by im také nebezpečenstvo nehrozilo a uvádza k tomu štatistiku World Jewish Congress z roku 1996, podľa ktorej žilo z celkového počtu svetového židovstva v USA 45 %, Izraeli 35 %, Francúzsku 5 %, Rusku 4 %, Ukrajine 3 %, Kanade 3 %, Anglicku 2 %, Argentíne 2 %, Brazílii 1 % Židov.
Jazykovou stránkou frázy „antisemitizmus“ sa autor nezaoberá, hoci je faktom, že prevažnú väčšinu semitských národov tvoria Arabi a ďalšie semitské národy (Amharovia, Guragovia, Tigrajovia, atď.) a že teda averzia voči Židom (a hlavne odpor Arabov proti Židom) by sa mal jazykovo správne nazývať antižidizmus. Lingvisticky to vyplýva aj zo znenia definície českej Všeobecnej encyklopédie, 1966: „Antisemitismus – zločinná ideologie hlásající nenávist k Židům“. Celé to jazykové žonglovanie síce nápadne pripomína rozkošnú poviedku E. E. Kischa „Solnohrad je hlavní město Solnohradu“, ale funguje to bez zábran aj naďalej.

Holocaust
je druhou (či už prvým?) najfrekventovanejším klišé z tohto okruhu javov. Dáva sa však do súvislosti výlučne iba so židovskými obeťami nacistických zločinov, hoci nacisti povraždili v koncentrákoch i priamo na okupovaných územiach podstatne viac Nežidov – Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusov, Srbov a ďalších Slovanov! Hromadné vraždenie však malo aj svoju druhú stranu. Autor (s. 159) o nej napríklad uvádza: „Azda najtabuizovanejšou témou moderných židovských dejín je správanie časti poľských Židov, väčšinou navrátilcov z koncentračných táborov, k nemeckému obyvateľstvu po 2.svetovej vojne. J. Sack (Oko za oko. Neznámá historie židovské msty na Němcích v roce 1945, Votobia Praha, 1997, s. 6-7) uvádza, že títo Židia boli niekedy rovnako krutí ako ich osviečimské predobrazy, v roku 1945 pozabíjali veľké množstvo civilných Nemcov – nemeckých mužov, žien, detí a dojčiat, ktorých „zločinom“ bolo iba to, že boli Nemci. Nemci stratili viac civilistov ako Japonci v Hirošime alebo sami Židia vo všetkých poľských pogromoch.“ A Bakalář toto konštatovanie dopĺňa informáciou, že „Česká židovská komunita reagovala na publikovanie tejto knihy tzv. dynamickým tichom: ani v jednom židovskom periodiku sa o knihe neobjavila ani zmienka a pražská židovská komunita odmietla ponuku nakladateľa Votobia na prezentáciu knihy v priestoroch Židovského kultúrneho centra.“
Jazykovedne to s frázou „holocaust“ taktiež nie je kóšer a proti jej používaniu na označovanie nacistického vraždenia Židov by sa mali ohradiť predovšetkým sami veriaci židia. Holocaust totiž označuje krvavú obeť, ktorú obetuje veriaci žid Jahvemu a ktorá neskôr, od čias Abraháma a Izáka, už nebola ľudskou obeťou (G. Gecse, H. Horváth: Malý lexikon Biblie, Spektrum Bratislava 1990, s.11, 120, 141, 181). Je to judaistický náboženský úkon, teda presný opak toho, čo nacisti vykonali na Nežidoch i Židoch v mene rasistickej teórie!

Fašizmus
sa v knihe tuším vôbec nespomína. Oprávnene, lebo nemá s témou knihy, ba ani s rasizmom hitlerovského typu vôbec nič spoločné. Napríklad taliansky fašizmus Benita Mussoliniho vôbec nebol protižidovský a mal aj medzi svojimi vysokými hodnostármi nemálo Židov – dokonca aj v riadiacich funkciách štátnych represívnych orgánov. Zámerné rozširovanie pojmu fašizmus aj na hitlerovský nacizmus (napríklad Slovník cizích slov, SPN, Praha 1966 a pod.) je v najlepšom prípade iba politologický omyl a v horšom prípade cielený zámer jeho používateľov.

Nacizmus
bol hlavným oponentom judaizmu na Západe. Namiesto pokusu o akúsi zhustenú definíciu nacizmu uvádza autor (s. l63-165) oveľa preukaznejšie okolnosti jeho vzniku a jeho hlavné charakteristické znaky: „Je dozaista rozdiel medzi judaizmom, ktorý sa zúčastnil „súťaže o zdroje“ obchodom s Nežidmi (aj keď podľa názoru mnohých nemilosrdným) a nacionálnym socializmom, ktorý sa zúčastnil „súťaže o zdroje“ systematickým vyvlastňovaním, vraždením a genocídou… Predsa však nacionálny socializmus sa vyvinul v kontexte konfliktu záujmov medzi Židmi a Nežidmi a je užitočné analyzovať, do akej miery je jeho zrkadlovým odrazom.“ Medzi hlavnými znakmi národného socializmu autor uvádza (s. 164) : a/ Úsilie o rasovú čistotu a pocit rasovej nadradenosti. Norimberské zákony zakázali sobáše a všetky sexuálne styky medzi Nemcami a Židmi. b/ Kolektivizmus kombinovaný s nepriateľstvom a agresivitou voči iným skupinám (národom) – princíp MY a oni! c/Ideológia nacionalizmu. d/ Antisemitizmus. e/ Podpora vojnovej mentality (Nacionálny socializmus sa, podobne ako judaizmus, ekologicky špecializoval na určité časti ekonomiky a určité sociálne roly). f/ Využívanie majetku bohatých na rozvoj celej komunity. g/ Obmedzovanie Židov v mnohých povolaniach (verejná správa, výuka na univerzitách, obchodná činnosť, slobodné povolania – teda v oblastiach, kde boli Židia početne neprimerane zastúpení).
Na doplnenie cituje autor z diela Bibóa (I. Bibó: Bída malých národů východní Evropy. Vybrané spisy. Doplněk-Kalligram, Brno-Bratislava 1997), že podobná situácia bola v Maďarsku: Protižidovské zákonodarstvo v roku 1939 podporovala väčšina Maďarov a akcie, ktorých účelom bolo potlačiť ekonomický vplyv Židov, boli svojho času v celom Maďarsku vítané. Antisemitizmus (v Maďarsku – poznámka recenzenta) nemal ani tak charakter ideologický ako ekonomický a spoločenský.
Paradoxné je, že v ďalších kapitolách knihy čitateľ príde k presvedčeniu, že okrem znakov d) a g) sú azda všetky uvedené znaky ekvivalentné so znakmi úspešnej evolučnej stratégie judaizmu.

Rasizmus
je dnes klišé, ktoré má hádam toľko definícií, koľko má používateľov v tom najširšom diapazóne – od celkom oprávneného odmietania vražedného rasizmu nacistického typu, až po celkom neoprávnené odmietanie vedeckého genetického bádania a popieranie objektívnej rozdielnosti ľudských rás. Kniha neponúka čitateľovi, podobne ako v prípade pojmu nacizmus, nijakú zhustenú definíciu rasizmu, ale ponúka mu množstvo príkladov praktizujúceho rasizmu a v kapitole Judaizmus ako skupinová evolučná stratégia venuje otázke, či je judaizmus rasistický (a demokratický), štyri strany textu. Pre orientáciu uvádzam k tomu aspoň niektoré definície rasizmu zo slovníkových podkladov u nás dostupných: - nevedecká reakčná teória, … dokazuje nerovnosť ľudských plemien a vyvodzuje z toho nadradenosť jednej rasy nad druhou … (Slovník cizích slov, SPN Praha 1966)
- reakčná, nevedecká teória, …pripisujúca určitej rase význam vo vývine ľudstva, pričom označuje niektoré rasy za „nižšie“, „neplnohodnotné“ (Slovník cudzích slov, SPN Bratislava 1990)
- teória a prax, ktorá … sa usiluje zdôvodniť nerovnocennosť ľudských rás (Malá slovenská encyklopédia, SAV Bratislava, 1993).
Akýkoľvek komentár je dozaista zbytočný. Sám autor cituje definíciu rasizmu podľa českej Všeobecnej encyklopédie z roku 1996: „Rasizmus je súbor nevedeckých predstáv a koncepcií, … zmes sociálno-psychologických stereotypov a predsudkov, ktoré sú výrazom krajného etnocentrizmu a xenofóbie. … Pojem rasa je v sociálnych vedách diskreditovaný ako kultúrne celkom irelevantný.“
Odhliadnuc od skutočnosti, že krajný etnocentrizmus a xenofóbia sú základnými zásadami niektorých úspešných skupinových evolučných stratégií (napríklad judaizmu), v dôsledku vražedného nacistického rasizmu sa následne a cielene vytvoril taký politicko-ideologický postoj, že aj vedecké skúmanie humánnych rás (pre zoológiu to zrejme neplatí!) sa označuje za „irelevantné“. V tomto prípade teda bola veda ako metóda objektívneho skúmania objektívnych prírodných javov totálne umlčaná totalitárnou politickou ideológiou, čiže akýmsi neorasizmom. Autor o tomto úkaze píše (s. 15): „Podľa tejto definície by malo byť rasistické, t. j. zlé, ak napríklad: ľudia dávajú prednosť partnerom z vlastnej etnickej skupiny, niekto nemá rád životný štýl černochov alebo Cigánov a neželá si stýkať sa s nimi, niekto tvrdí, že černosi sú lepší basketbalisti ako belosi atď. Nič z toho ale neznamená, že sa niekomu koná čosi zlé. …V tejto súvislosti je však zaujímavá existencia tzv. čierneho rasizmu (black racism). Pozitívna diskriminácia vedie k tomu, že Afroameričan dostane prednosť pred bielym Američanom (WASP) len preto, že náleží k negroidnej rase.“
Tu sa autor dotkol pojmu „diskriminácia“, ktorý je v posledných rokoch azda rovnako frekventovaným vyprázdneným pojmom ako vyššie uvedené pojmy. Vo všeobecnosti sa vysvetľuje ako znevýhodňovanie, obmedzovanie či dokonca poškodzovanie menšiny (akéhokoľvek druhu a proveniencie!) zo strany väčšiny. Aj v tomto prípade ide o cielené skresľovanie podstaty tohto javu za účelom ideologického (a neraz aj rasistického) vymáhania neoprávnených výhod či výsad pre menšinu na úkor väčšiny. Ak sa totiž akejkoľvek menšine dostáva cestou pozitívnej diskriminácie zo „spoločného koláča“ väčšia časť ako tým ostatným, evidentne ide o negatívnu diskrimináciu všetkých ostatných. Práve preto je pojem diskriminácia takto definovaný aj v hlavných dokumentoch OSN, napríklad v článku 1 Medzinárodnej zmluvy o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (prijatá na XX. VZ OSN ako rezolúcia č. 2106 (XX) dňa dňa 21. 12. 1965 a ratifikovaná v ČSSR 29. 12. 1966 – teda záväzná aj pre SR): „Výraz „rasová diskriminácia“ v tejto zmluve znamená akékoľvek rozlišovanie, vylučovanuie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie, založené na rase, farbe, alebo na národnostnom či etnickom pôvode…“
Politickí špekulanti a rasistickí etnocentristi však túto dvojstrannú komplexnosť chápania negatívnej i pozitívnej diskriminácie pred verejnosťou húževnato zatajujú, aby mohli zneužívaním tejto frázy vydierať neinformovanú väčšinu a vymáhať si od nej pre svoju náciu či etnický klan ďalšie neoprávnené výhody a výsady.
Vráťme sa však k rasizmu. V kapitole Židovské stratégie pre boj proti antisemitizmu autor uvádza napríklad, že (s. 171-172): „Iným príkladom slávneho marana bol britský ministerský predseda Disraeli (gróf Benjamin Disraeli, spisovateľ a konzervatívny politik, ministerský predseda v r. 1868 a 1874-1880 – za jeho vlády získala Veľká Británia kontrolu nad Suezským prieplavom a on pripravil v roku 1881 britskú okupáciu Egypta – poznámka recenzenta). Považoval židovskú rasu za nadradenú: Rasa je všetko, niet inej pravdy! Mnoho svedčí o tom, že jeho politika bola ovplyvnená židovskými záujmami (P.Johnson: Dějiny židovského národa, Rozmluvy, Praha 1995, s.314).“
V týchto kapitolách sa už autor dostáva k prelínaniu pojmov kolektivizmus-separatizmus, nacionalizmus-rasizmus a k pojmu Judaizmus, ktorý definuje ako úspešnú skupinovú stratégiu takto (s. 104-105): „Židom sa podarilo vytvoriť judaizmus ako vysoko efektívnu skupinovú stratégiu, ktorá je založená predovšetkým na týchto mechanizmoch (K. MacDonald: A People That Shall Dwell Alone. Judaism as a Group Evolutionary Strategy. Praeger, Westport 1994, s. 14): kultúrna a genetická separácia, sociálna kontrola posilňujúca skupinovú identitu a zabraňujúca genetickému zmiešavaniu s okolitými skupinami … , altruizmus tak vnútri komunity, ako aj vo vzťahu k iným židovským komunitám (posilnený príbuzenskými vzťahmi a genetickou podobnosťou …), silná skupinová kontrola nad takým správaním sa jednotlivca, ktoré by poškodzovalo skupinu ako celok… Skupinové stratégie sú experimety so živými ľuďmi. … Judaizmus trvá ako skupinová stratégia (s niekoľkými zmenami) … už vyše 2 500 rokov a je rozšírený po celom civilizovanom svete, ale napriek tomu môžeme povedať, že rozptýlené židovské komunity tvoria uniformnú sociálnu entitu.“ (Objektívne posudzujúc a hlavne z pohľadu užívateľov uvedených mechanizmov treba však uznať, že sú to takmer bez výnimky samé pozitívne spoločenské mechanizmy, ktoré by mali uplatňovať aj iné, hlavne malé etnické komunity! – pozn. recenzenta).
Podobne H. C. Triandis (Cross-cultural differences in assertivness / competition vs. Group loyalty / cohesiveness, 1991) uvádza, že judaizmus má charakter kultúry kolektivistickej, resp. hyperkolektivistickej a vyznačuje sa hlavne týmito znakmi: väčší dôraz na potreby skupiny ako na potreby jednotlivca, nekritický vzťah ku skupine, automatická poslušnosť … (obvykle spojené s nedôverou k iným skupinám a neochotou s nimi spolupracovať), morálne je to, z čoho má skupina prospech, agresia voči iným skupinám a ich vykorisťovanie je akceptovateľné, veľký dôraz na genealógiu a na stupeň genetickej blízkosti v manželstve, silné vedomie „my“, zaraďovanie členov už od narodenia do súdržných skupín, ktoré svojich členov po celý život chránia výmenou za ich lojalitu, principiálne vlastnosti: reciprocita, záväzok, povinnosť, istota, závislosť, harmónia, tradícia, poslušnosť autorite – zásadnou hrozbou je vylúčenie (s. 144).
Čiže znova ide, z hľadiska záujmov skupiny a jej členov, o samé pozitívne charakteristické znaky skupinovej evolučnej stratégie. Autor ich dopĺňa ešte konštatovaním, že v kolektívnych kultúrach sa vyvíja „sociálne ja“ – social self (čiže myslenie „MY a oni!“ – pozn. recenzenta) a že: „Silná predispozícia k etnocentrizmu, ktorá je charakteristická pre kultúry Stredného východu, bola v judaizme ešte zosilnená selektívnym výberom“ (s. 145). Bakalář navyše cituje Soukupovú (B. Sukupová: Česká společnost před sto lety. Identita, stereotyp, mýtus. Paseka, Praha 2000, s.58), že „od začiatku 90.rokov 19. storočia českí Židia za hlavné znaky národa označili vedomie spoločného pôvodu a spoločných dejín, tzv. kmeňové vedomie. … Zásadný význam sa v judaizme kládol na rasovú čistotu.“
To všetko nápadne pripomína pamäti slávnej českej herečky Adiny Mandlovej, dlhoročnej družky židovského herca Huga Haasa, ktorý sa riadil svetonázorom, že svet pozostáva zo Židov a antisemitov! A takéto postoje potvrdzujú aj vyjadrenia viacerých židovských osobností. Napríklad pražský rabín Jehuda Löw napísal (s. 176), že „Židé jsou srdcem lidstva, které podobně jako fyzické srdce pumpuje život celému tělu a trpí za všechny orgány, za každou jejich poruchu a nezřízenost“ (B. Kuras: Nebýt Golema. Rabbi Löw, židovství a češství. ELK, Praha 1999 s.127 a 190). Od neho bol však ešte oveľa razantnejší izraelský rabi Kook, ktorý vyhlásil, že „Rozdiel medzi dušou Žida a Nežida je väčší a hlbší ako rozdiel medzi ľudsku dušou a dušou dobytka.“
Na takéto židovské rasistické či protorasistické názory upozorňujú napríklad I. Shahak a N. Mezvinsky v knihe Jewish Fundamentalism in Israel (Pluto Press, London, 1999 s. 218-219) a uvádzajú, že knihu napísali v snahe upozorniť na niektoré prvky židovského fundamentalizmu a na rasistické koncepty v súčasnom Izraeli: Podľa luriánskej kabaly bol svet stvorený len kvôli Židom, existencia Nežidov je podružná. Rabi Josef ocenil halachický zákaz predaja nemovitostí v Izraeli Nežidom. Niektorí rabíni bojujú za zákaz transfúzie nežidovskej krvi Židom alebo transplantácie orgánov. Pre židovských mesianistov sú Nežidia tým, čím boli Židia pre nacistov. … Extrémny mesianistický šovinizmus je obrátený proti všetkým Nežidom“ (s. 218-219).
Psychológa Bakalářa však hlbšie zaujímajú hlavne aspekty ľudských skupinových stratégií a z tohto pohľadu hodnotí aj pozitívne a negatívne aspekty skupinovej stratégie judaizmu. Upozorňuje napríklad na skutočnosť, že podľa diela V. Reynoldsa a R. Tannera: The biology of religion (Longman, London 1983) už v Starom zákone sú zakotvené všetky známe hlavné aspekty skupinovej stratégie: „Judaizmus je náboženstvo „tohto sveta“ s veľmi malým záujmom o posmrtný život. V Starom zákone a v iných knihách židovského náboženského kánonu je venovaná veľká pozornosť reprodukčnému úspechu, kontrole zdrojov, endogamii a rasovej čistote. Náboženské spisy pre mnoho Židov slúžili a stále slúžia ako referenčné body pre „cestu životom“. Tieto kodifikované pravidlá významne prispeli k úspechu judaizmu ako skupinovej evolučnej stratégie“ (s.105-106).
Základným kameňom tejto judaistickej skupinovej stratégie je
fikcia vyvolenosti židovského národa a idea nadvlády židovstva nad ostatnými národmi. J. Hartung v diele A People That Shall Dwell Alone: Judaism as a Group Evolutionary Strategy, 1995, upozorňuje na „skupinovú fantáziu týkajúcu sa nadvlády Izraela nad ostatnými národmi. Max Weber v diele Sociologie náboženství (Vyšehrad, Praha 1998, s. 222) uvádza k tejto fikcii postreh, že podľa judaizmu Žid očakáva svoju osobnú spásu v podobe prevratu platného sociálneho poriadku v prospech svojho národa (s. 110).
Bakalářa ako psychológa na skupinovej stratégii židovského národa osobitne zaujíma endogamia a genetická segregácia, bez ktorých by malý národ, a navyše žijúci v dlhotrvajúcej diaspore, nemohol ako národ prežiť. K tejto stratégii cituje židovského historika P. Johnsona (Dějiny židovského národa, Rozmluvy Praha 1995 s.15): „Židia si vytvorili odlišnú a špecifickú identitu skôr ako ktorýkoľvek z ostatných zachovaných národov. A túto identitu si udržali až do dnešnej doby aj napriek strašným protivenstvám“, i profesora Kevina MacDonalda z Kalifornskej štátnej univerzity, ktorý konštatuje, že pre judaizmus sú typické predovšetkým tieto evolučné stratégie: 1. genetická segregácia Židov, ktorá je prevažne dôsledkom opatrení zo židovskej strany, 2. zápas o zdroje a o reprodukčný úspech medzi Židmi a Nežidmi, 3. vysoká hladina altruizmu a kooperácie medzi Židmi (!), 4. eugenické úsilie (!), ktoré vedie k produkcii znakov, ako je vysoké IQ, vysoké rodičovské investície, lojalita a záväzky ku skupine (s. 102-103).
Autor ďalej cituje z diela E. Kobyliansky a G. A. Livshits: Morphological approach to the biological similary of Jewish and non-Jewish populations, Annals of human biology č. 12/1985 s. 203-212 ich zistenie, že napríklad Židia v bývalom ZSSR boli (k roku 1985 – pozn. rec.) v dôsledku nimi praktizovanej endogamie a genetickej segregácie geneticky šesťkrát vzdialenejší od Rusov, ako boli Rusi vzdialení od Nemcov.
Bok po boku s endogamiou a genetickou segregáciou kráča aj separatizmus a kultúrny separatizmus. H. Arendtová (Původ totalitarismu I.-III., OIKOMENH, Praha 1996) uvádza, že mnoho zo 613 náboženských predpisov a prikázaní (tzv. mincvot) obmedzuje sociálny kontakt medzi Židmi a Nežidmi, napr. zákaz osláv a spoločného stolovania s Nežidmi, hebrejčina ako prominentný znak židovskej odlišnosti – rabíni zakazovali jej vyučovanie Nežidom, zmiešané manželstvo sa považovalo za odpadlíctvo – dieťa z neho „vítali“ sedemdňovým smútkom a považovali ho vlastne za fyzicky mŕtve atď.
V. Z. Klaff (Models of Urban Ecology and Their Application to Jewish Settlement in Western Cities, 1991 s.132-153) konštatuje, že v dnešných USA žijú Židia viac segregovaní než ktorákoľvek iná skupina európskych imigrantov a všeobecné pravidlo, že čím vyšší je ekonomický status členov etnickej skupiny, tým menšia je ich segregácia, u Židov neplatí (s.113).
Pre komunitu a jej členov je veľmi pozitívnou črtou judaizmu kolektivizmus – o každého člena, ktorý zostane komunite verný, sa komunita primeraným spôsobom postará. Podľa K. MacDonalda (A People That Shall Dwell Alone. Judaism as a Group Evolutionary Strategy, Praeger, Westport 1994 s.204-213) hlavnými znakmi a metódami židovského kolektivizmu sú:
- silná identifikácia so skupinou (spoločný osud, spoločný nepriateľ, zodpovednosť za druhých, atď.),
- patológia židovského sveta – pocit, že celý svet je proti nim, tajné sny o odplate a triumfe (Max Weber v citovanom diele uvádza, že: V nijakom inom náboženstve na svete nemajú univerzálneho Boha s takým neslýchaným smädom po pomste ako je Jahve…),
- svedomitosť, zodpovednosť a striedmy pracovitý prístup k svetu atď. (s. 139-140).
Druhou stranou či priamym dôsledkom kolektivizmu je klanovosť, čiže udržiavanie do seba uzavretých a vzájomne spojených skupín, vytvorených na obranu svojich záujmov. Tieto dva znaky skupinovej evolučnej stratégie sú však veľmi silnou oporou pre jednostlivca a majú na charakter a správanie sa členov klanu pozitívny vplyv hlavne v krízových situáciách. Zrejme hlavne preto je v židovskej populácii podstatne nižší výskyt samovrážd ako u Nežidov či príslušníkov iných náboženstiev (štúdia T. G. Masaryka: Sebevražda …, 1881/1998, Praha, i novšie štúdie M. Argyle a B. Beit-Hallahmi: The social psychology of religion, London 1975).
Osobitnou stránkou tohto druhu skupinovej stratégie je mimoriadne vysoká účasť Židov na radikálnych politických hnutiach, hlavne na hnutiach ľavicových. Konštatuje to aj sám P. Johnson v Dějinách židovského národa (Rozmluvy, Praha 1995, s.209) a viedenský židovský spisovateľ J. Wasserman to vo svojej autobiografii Mein Weg als Deutscher und Jude to konkretizoval takto: „Smutným faktom je, že perzekútori a ich agenti a dobrovoľníci majú pre svoje počínanie dôvod. O tejto pravde sa nedá diskutovať. …nech si vezmeme akékoľvek politické vzplanutie, akýkoľvek sociálny protest, vždy nájdeme na čele Židov.“ (s.183). Autor tieto konštatovania dopĺňa príkladmi o aktívnej angažovanosti Židov a o ich neprimerane vysokom početnom zastúpení v orgánoch politickej moci a v kultúrnej sfére bývalého ZSSR, ale aj v Maďarsku, Poľsku a ČSSR (s.187-192).
P. Bakalář vo svojom diele venuje pomerne veľa priestoru aj nevedeckým metódam „psychoanalýzy“ Sigmunda Freuda a frankfurtskej „školy sociálneho výskumu“ a ich prívržencom. Uvádza, že: „Freud je typickým príkladom židovského sociálneho vedca, ktorého židovstvo a strach z antisemitizmu ovplyvnili jeho vedecké postoje. Psychoanalytické hnutie bolo predovšetkým židovské a takým zostalo až dodnes“. A konštatuje, že Freud spôsobil vede a medicíne veľké škody predovšetkým presadzovaním svojich troch hlavných doktrín: teórie oidipovského komplexu, detskej sexuality a sexuálnej etiológie neurózy. Podnietil vznik psychoanalytického hnutia a založenie Psychoanalytického výboru, ktorý udržiaval totalitnú kontrolu nad celým hnutím. Nadväzne na to v roku 1923 založil židovský milionár Felix Weil vo Frankfurte „Ústav pre sociálne výskumy“, ktorého úlohou bola kritika západných spoločností a ktorého celé osadenstvo tvorili Židia. Stratégiou „frankfurtskej školy“ je rozloženie univerzalizmu a vedeckého myslenia. „Postmodernizmus“ usiluje o úplný relativizmus a o odstránenie objektívnych morálnych štandardov. Cieľom je zavrhnutie akéhokoľvek druhu univerzalizmu a národnej kultúry. Jedným z typických predstaviteľov „postmodernizmu“ je J. Derrida, ktorý sám seba identifikuje ako krypto-Žida a podporuje imigráciu Neeurópanov do Francúzska - M. Lilla: The politics of Jacques Derrida, New York Review of Books, č.11, s.36-41 (s. 204-205). Základom celého hnutia sa stala kniha Autoritárska osobnosť (vyšla v roku 1950), ktorá bola použitá ako ideologická zbraň napríklad proti americkým populist movements. Ale hoci názory propagované v uvedenej knihe nemajú vôbec nijakú oporu v empirickej vede, stále sú oživované v kultúre a na univerzitách (s. 205-207).
Kurióznou témou Bakalářovej knihy (s. 213) je stať o analýze súčasnej židovsko-černošskej koalície v USA. Cituje H. Cruseho (The Crisis of the Negro Intellectual, Basic Books, New York, l997), že židovské organizácie považujú Anglosasov (WASP) za najväčšie potencionálne nebezpečenstvo a podporujú integráciu čiernych do bielej spoločnosti preto, aby oslabili pozíciu WASP a aby znížili možnosť vytvorenia nacionalistickej „antisemitskej“ europoidnej majority. Súčasne však bojujú proti černošským nacionalistickým hnutiam – pričom však Židia majú prominentné postavenie v černošských organizáciách bojujúcich za práva čiernych, ale čierni nemajú v židovských organizáciách vôbec nijaké zastúpenie (na porovnanie so situáciou v Česku uvádza Bakalář, že v ČR vystupujú židovskí aktivisti „na obranu rómskej menšiny“).
Šokujúce je autorove konštatovanie, že podľa D. E. Stannarda (The dangers of calling the Holocaust unique, Chronicle of Higher Education, august 1996) existuje úsilie postaviť holocaust na úroveň religiózno-mystickú. Izrael uvítal (!), keď Turecko poprelo genocídu Arménov – a na oplátku Turecko verejne potvrdilo jedinečnosť židovského holocaustu. (Navyše, americká židovská lobby dlho nechcela uznať existenciu cigánskeho holocaustu a predseda „Americkej rady na uctenie pamiatky holocaustu“ S. Seigel dokonca označil cigánsku snahu získať zastúpenie v rade za „hru na pána dôležitého“!). Pritom v genocíde v rokoch 1915-1916 Turci zavraždili dve tretiny (!) príslušníkov arménskeho národa a zostávajúcich 600 tisíc vyhnali z ich domovov! V roku 1987 uznal realitu arménskej genocídy aj Európsky parlament, ale Senát USA ešte aj v roku 1990 odmietol uznať 24. apríl za pamätný deň hoholocaustu Arménov!
Námetom tretej časti knihy P. Bakalářa je eugenika –chúlostivá téma s ešte chúlostivejšími závermi. Autorove poznatky a argumentácie dozaista narazia na tvrdú kritiku, hlavne zo strany kresťanských etikov. Nazdávame sa, že by bolo chybou uchýliť sa v tomto prípade k aprioristicky motivovaným výhradám, ale mali by sme Bakalářove výroky čítať v zmysle vedeckej zásady De omnibus debutandum.