Augustín Marián Húska

Vznik štátu (10)

Spomína , Augustín Marián Húska
účastník politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)


Problémy slovensko-českého vyrovnania a ich riešenie
Hlavným problémom dvoch víťazov demokratických volieb v r. 1992 bolo hľadanie ciest na završujúce vyriešenie česko-slovenskej, resp. slovensko-českej otázky tak, aby sme emancipačno-ašpiračný pohyb udržali v demokraticky legitimovaných podmienkach, aby sme maximalizovali kladné podmienky pre obe strany a zároveň aby sme minimalizovali možné negatívne dôsledky vyrovnania taktiež pre obe strany. Z uvedeného bolo zrejmé, že účastníci rokovaní sa usilovali nájsť kompromis záujmov preto, lebo nechceli budúci európsky, stredoeurópsky, český i slovenský vývoj zaťažiť konfliktnými východiskami. Slovenskí účastníci si plne uvedomovali, že emancipačná vlna, ktorá sa zdvihla v Európe po skončení studenej vojny, už stráca na sile a zároveň si uvedomovali, že rýchlosť a dôslednosť riešení nesmie prerásť do náhodného a nekontrolovateľného samospádu, ktorý by hrozil rizikami občianskeho konfliktu. Priebeh rokovaní ukázal, že aj českí účastníci hľadajú riešenia optimálne, t. j. tak, aby uľahčili dosiahnutie maxima výhod zo zaradenia Česka do nového medzinárodného kontextu a aby minimalizovali nevýhody vyplývajúce z prípadného geopolitického zmenšenia Čechmi kontrolovaného štátu. Hľadanie vyjednávacieho kompromisu muselo zoradiť problémy tak, aby sa dali postupne riešiť, resp. aby sa našlo postupné zreťazenie spôsobov riešenia.
Samozrejme delegácie v sondážnych rozhovoroch postupne vyvinuli i sled hľadania riešení. Išlo o skutočne komplexný problém a hoci každá strana mala svoje predstavy o riešení – predsa program celej série rokovaní sa robil tak, aby sa riešili najprv problémy, na ktorých sa môžu strany dohodnúť v prvom slede a aby si vyjednávacie strany nespôsobovali problémy v podobe slepých uličiek. Ovzdušie pochopiteľne nebolo ideálne, ale obe delegácie sa usilovali o zachovanie pracovnej atmosféry a o rešpektovanie vzájomných pozícií.
Obe delegácie mali na zreteli fakt, že sú pod tlakom očakávaní tak slovenskej ako českej spoločnosti. Nebol hotový obojstranne odsúhlasený plán, nebol hotový projekt, bola len vôľa rokovať a zrejme všetci členovia oboch delegácií vedeli, že problém zatláčania vzájomného vyrovnania sa už nedá ďalej odkladať. Je pochopiteľné, že tak v grémiách novo sa konštituujúcich elít i v novom relatívne voľnom masmediálnom priestore sa rozhoreli vášne a psychologická ”vojna” záujmov prebiehala na plné obrátky. Práve tak je pochopiteľné, že v orgánoch oboch republík vznikali úvahy a zrejme aj materiály, ktoré prognózovali, alebo aspoň alternatívne programovali možné, očakávané či očakávateľné podoby vývoja.
Členom slovenskej delegácie bolo známe, že v prostredí českej exekutívy (v rámci tzv. Pithartovej vlády) sa pripravovali a programovali tzv. krízové riešenia. Taktiež prenikli k nám správy o tom, že sa v Latinskej Amerike hľadá možnosť vytlačenia novej českej meny. Nevedeli sme však dostatočne zreteľne posúdiť, či ide už o prípavné kroky na oddelenú cestu, alebo púšťanie prieskumných balónikov a snaha vyvolať v slovenskej spoločnosti nepripravenej na svoju vlastnú zvrchovanosť pocity paniky, alebo aspoň nerozhodnosti. Jedným slovom ani v prostredí slovenskej delegácie nemali sme istotu, mali sme len svoje úvahy a pred očami celý film zápasov o emancipáciu.
Za slovenskú delegáciu môžem povedať, že sme sami seba disciplinovali pri rokovaniach s českými partnermi. Snažili sme sa čo najviac dosiahnuť vzájomnou dohodou a vzájomným kompromisom, ale nezradiť vlastné záujmy. Pred začatím rokovaní nebol vytvorený žiaden ”cestovný poriadok” rokovaní, ale snažili sme sa z logiky priebehu rokovaní ísť cestou postupného riešenia a na základe hľadania možnej zhody.
Sled rokovaní bol vlastne rozpletaním uzlových problémov, ktoré by som rekonštruoval približne takto:
- Prvým problémom bolo overiť počas rokovaní, či a ako by sa dala obojstranne akceptovateľne zdokonaliť spoločná štátnosť;
- keď sa ukázalo, že predstavy spoločnej štátnosti sú obojstranne vzájomne nezlúčiteľné, vyvstala otázka hľadania spôsobu, ako uskutočniť vznik následníckych štátov;
- nadväzujúcim problémom bolo hľadanie riešení, ako uskutočniť rozdelenie práv a  povinností následníctva;
- ďalším nadväzným problémom bolo rozdelenie aktív a pasív zanikajúcej federácie na oba nástupnícke štáty;
- nasledovalo hľadanie riešení, ako následnícke štáty budú do budúcnosti orientovať súčinnosť oboch štátov;
- napokon sa vynoril problém, ako časovo riešiť procesy rozdelenia a vzniku následníckych štátov.
Je pochopiteľné, že táto rekonštrukcia sledu problémov, ktorými sa museli delegácie zapodievať a hľadať obojstranne akceptovateľné riešenia, je moja rekonštrukcia v pamäti a prípadne v poznámkach. Je však nesporné, že uvedené problémy sa postupne vynárali pri rokovaniach a museli sme ich riešiť konsenzom. Samozrejme, treba priznať, že často „zádrhely“ v ešte nedojednaných problémoch začali ohrozovať už dohovorené ujednania a museli sme sa vrátiť k modifikácii predchádzajúcich riešení. To dokazuje, že taká komplexná otázka ako vyriešenie vzťahov medzi dvoma štátotvornými národmi nemohla mať vopred pripravený scenár. Nám zo slovenskej delegácie bolo jasné len jedno, že vo všetkých akceptovateľných riešeniach spoločnej alebo oddelenej cesty musí riešenie obsiahnuť pre Slovensko takú podobu štátotvorného zavŕšenia, ktorá uschopní slovenský národ byť rovným partnerom ostatných európskych národov a teda aj rovným partnerom Čechov.
Ešte treba zdôrazniť, že pred riešením vecných a časových problémov museli obe delegácie dosiahnuť zhodu o pravidlách stretávania sa, o podmienkach striedania sledu rokovaní – raz v Česku,  raz na Slovensku - a o podmienkach spoločného informovania verejnosti po každom kole rokovaní prostredníctvom médií, vrátane vydávania komuniké a vrátane dojednania spôsobu vystupovania na verejnosti v medzidobí medzi jednotlivými kolami rokovaní. Dá sa povedať, že obe delegácie si za pochodu osvojovali technológiu medzinárodného vyjednávania. Nazdávam sa, že obe sa rýchlo učili a že to prispelo k tomu, že vzájomný rešpekt a akceptovanie partnerov navzájom rástlo bez toho, aby partneri ochabovali v úsilí o svoje vlastné ciele a aby zbytočne naštrbovali vzájomnú dôveru. Nemohli sme si dovoliť luxus ”voľného ringu” a zbytočného i riskantného vybudzovania kolektívnych emócií v spoločnosti, ktorá trpí tzv. transformačnou frustráciou, t. j. prispôsobuje sa novým medzinárodným trhovým podmienkam. Platilo to rovnakou mierou aj pre slovenskú a aj pre českú spoločnosť.

Otázka neudržateľnosti unitárnej federácie
Prvými rokovacími problémami bolo vzájomné vyjasňovanie  predstáv oboch delegácií o vývojových možnostiach spoločnej českej a slovenskej štátnosti. Bolo zrejmé, že delegácie - najmä ústami predsedov delegácií - vlastne stanovili možné vyjednávacie koridory a nutne bola prijatá hra o vyjasňovaní si predstáv o tom, ako zdokonaliť spoločnú štátnosť tak, aby boli uspokojené ašpirácie slovenské aj české. Samozrejme, obe delegácie mali pred sebou aj stav vyjednávania, ktoré pred voľbami v r. 1992 uviazlo v nepriechodnosti. Vtedajšia podoba spoločnej štátnosti mala za sebou emóciami nabitú tzv. pomlčkovú vojnu, v ktorej išlo o to, aby sa názov štátu vrátil k faktu, že vznikol z  Česka a  Slovenska. Nová kompromisná formulácia názvu štátu - ”Českej a  Slovenskej federatívnej republiky” všeličo odkryla. Česi odmietnutím ”pomlčkového riešenia” signalizovali, že nielen nechcú dovoliť, aby federácia smerovala k povýšeniu oboch národných republík do štátotvornej podoby, ale že nechcú akceptovať ani asymetrický stav vzniku slovenskej autonómie z r. 1938, kedy bol názov Československo nahradený pôvodne užívaným názvom Česko-Slovensko z rokov 1918-19. Slováci naopak mali trpké skúsenosti s tým, že český partner už tradične nedodržoval ani ústne prísľuby, ani podpísané dohody. Pripomínam, že než sa realizovala Clevelandská dohoda o federatívnom usporiadaní, tak bola uzavretá Pistburská dohoda o slovenskej autonómii, a tá sa odkladala od roku 1919 až do Mníchovského kolapsu prvej ČSR v roku 1938. Keď na základe výsledkov druhej svetovej vojny bola uzavretá Košická dohoda, tak sa z nej vytratilo deklarovanie autonómneho postavenie Slovenska a všetky ďalšie dohody a reorganizácie štátu ukrajovali z okliešteného a asymetrického postavenia Slovenska až do r. 1968. Federácia vyhlásená na konci roka 1968 bola v roku 1969-70 okllieštená a bolo odsabotované aj prijatie ústav oboch národných republík.
Slovenská delegácia v roku 1992 už nemohla stratiť zo zreteľa túto vyše sedemdesiatročnú úhybnú skúsenosť. Rozhodne sme trvali na dôslednej dekoncentrácii kompetencií štátu na národné republiky a tým na prekonaní unitárneho charakteru federálneho štátu. Slovenská delegácia signalizovala emancipačnú vôľu vlastne už po voľbách v roku 1992 tým, že na základe iniciatívy HZDS boli prijaté parlamentné signály Slovenskej národnej rady (ako najvyššieho parlamentného orgánu Slovenska), že jednak vyhlasuje deklaráciu o zvrchovanosti SR a jednak avizuje urýchlené prijatie ústavy Slovenskej republiky. Bolo to vyhlásenie naozaj demokratického ”cestovného poriadku” pri završovaní slovenskej štátnosti.
V tejto súvislosti si pripomeňme, že České dominačné záujmy od r. 1918 zabraňovali vytvoreniu vlastnej ústavy Slovenska. Najprv prijali úhybnú formulu, že ústavné postavenie Slovenska bude upresnené po 10 rokoch existencie nového štátu, t. j. po roku 1928. Práve na základe tohto českého úhybného záväzku upozornil Vojtech Tuka, že nastáva ústavnoprávne vákuum (vacuum iuris) a vypracoval návrh federatívno-konfederatívne ústavy Česko-Slovenska. Nech už neskoršia Tukova servilnosť voči nacistickému Nemecku bola akokoľvek nevhodná a dokonca skazonosná, jeho vypracovanie návrhu symetrickej ústavy federatívno-konfederatívneho typu bol veľký juristický výkon. Aj jeho upozornenie na vznik ”právneho vákua” po r. 1928 bol brilantný štátno-právny postreh.
Miesto toho Česi vytvorili pre Slovensko tzv. krajinské zriadenie, ktoré však nemalo žiadne zákonodarné oprávnenia a takmer žiadnu exekutívu. Ich vytvorenie ”krajinského zriadenia” v r. 1928 bolo priznaním, že po 10 rokoch existencie prvej ČSR nastalo naozaj ústavnoprávne vákuum. Slovensko aj do druhej dekády nového štátu išlo s provizóriom a bez kompetencií. Až v r. 1938 po zlyhaní tzv. prvej ČSR bola sebaurčením prijatá autonómia Slovenska, aj to však iba na asymetrickom princípe a bez vlastnej ústavy. Slovensko muselo a mohlo svoj sebakonštitučný akt uskutočniť v podstate s vyše sedemdesiatročným oneskorením (ak nerátam vojnové medzidobie ústavy prvého slovenského štátu).
Slovenská delegácia v r. 1992 mala teda za sebou úplne zrozumiteľné a vopred ohlásené ciele a robila tak preto, aby aj českej strane aj zahraničiu signalizovala jednak emancipačnú, ale stroho zákonnú cestu a jednak svoju rozhodovaciu vôľu. Nechceli sme našich českých partnerov zaskočiť krokmi, ktoré by neboli vopred avizované.
Je celkom pochopiteľné, že nelenila ani česká strana, ktorá aktivovala slovenský večne ”provinčný syndróm” tým, že mobilizovala a podporila akúsi koalíciu všetkých odporcov slovenskej emancipácie do ”tábora proti slovenskej štátnosti”. Trpká, ale aj sebauspokojúca, no zároveň dvojznačná skúsenosť Slovenska z okypteného prvého Slovenského štátu bola faktorom, ktorý bolo treba realisticky zobrať na zreteľ. Prvý Slovenský štát síce doviedol územne okyptené Slovensko k štátnosti, ale tieň vôle nacistického Nemecka (cez vnútenú ”ochrannú zmluvu”) nedovolil realizovať slovenskú štátnosť komplexne a vlastne niesol v sebe stigmu diktátorského dominátora (Hitlera) a jeho rasistickej ideológie. Je nesporné, že aj táto deformovaná a vojnovým konfliktom poznamenaná štátnosť poskytla Slovensku aspoň ekonomicky sebarealizačný priestor. Slováci získali skúsenosť, že status štátu aj v mimoriadnych a vojnou zbarbarizovaných podmienkach je lepšou ochranou ako status provincie. Nové slovenské sebavedomie teda sa upevňovalo paradoxne aj na základe bolestných skúseností z prvej slovenskej štátnosti. Uvedená rozporná skúsenosť ukázala, že slovenská ekonomika je spôsobilá zúčastniť sa medzinárodnej deľby práce a tým spôsobilá vojsť so svetom do priameho kontaktu. Preto slovenské ašpirácie po strastiplnom štádiu vazalského štátu a vysilujúcom štádiu účastníka svetovej studenej vojny ako provincie československého satelitu východného bloku znova naberali na odhodlaní využiť historickú príležitosť. Aj vnútorným aj vonkajším pozorovateľom bolo zrejmé, že vnútri slovenskej spoločnosti začiatkom deväťdesiatych rokov XX. storočia znova vzrástli ašpirácie a emancipačné očakávania práve vo svetle toho, že skončenie prvej svetovej studenej vojny vybudilo nádeje iných malých národov realizovať sa vo svojej štátnosti. Preto je celkom prirodzené, že bolo povinnosťou slovenskej delegácie úzkostlivo striehnuť, aby historická príležitosť Slovenska nebola zmarená.
Názory na zdokonaľovací vývoj spoločnej štátnosti v prvých štádiách česko-slovenských rokovaní v r. 1992 ukázali, že predstavy a ciele českej delegácie a slovenskej delegácie sa rozchádzajú. Slovenská koaličná vláda, ktorá vzišla z prvých demokratických volieb na Slovensku, začala realizovať kľúčový volebný program Verejnosti proti násiliu, a to tézu o práve na ”medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska”. Preto už v tejto prvej po demokratických voľbách zvolenej vláde na Slovensku bolo vytvorené nóvum - ”Ministerstvo pre medzinárodné vzťahy”. Táto inštitúcia mala síce oporu v zákonnom rozhodnutí SNR, ale nemala ústavné krytie a bola ”revolučným medzitvarom”. Česká delegácia, keď formulovala svoju predstavu o zdokonaľovaní spoločnej českej a slovenskej štátnosti, tak postavila požiadavku ”racionalizácie”, ktorá mala vlastne centralizovať a koncentrovať kompetencie federácie na úkor národných republík. Bol pritom pochopiteľne používaný ”transformačný slovník”, v ktorom sa skloňovali frázy o trhovej ekonomike, ale zároveň o ”nedeliteľnosti” česko-slovenského trhového priestoru. Slovenská delegácia v rozhovoroch namietala a naopak postavila požiadavku prekonať unitárno-centralistický pancier spoločnej štátnosti a formulovala svoje predstavy o presune kompetencií z federácie na národné republiky.
Boli to ťažké rozhovory, pri ktorých obe delegácie používali rôzne argumentačné pomôcky. Vývoj pozičných postojov oboch delegácií na rokovaniach ukázal, že vlastne prienik zhodností zdokonaľovacích cieľov pre spoločný štát je nulový. Obe delegácie sa slovne prihlasovali k zdokonaľovaniu spoločnej štátnosti, ale zároveň mali úplne rozdielne názory na to, v čom treba spoločnú štátnosť demokraticky a teda decentralizačne zdokonaľovať. Črtala sa patová situácia .
(Pokračovanie v budúcom čísle)