Marián Klenko

Preventívna vojna

Hrozba použitia zbraní hromadného ničenia vedie svetové mocnosti k tomu, ako minimalizovať bezpečnostné riziká, ktoré z nej vyplývajú. Na jednej strane stojí diplomatické úsilie spojené s postupným odzbrojovaním rizikových krajín, na druhej strane silnejú hlasy, ktoré volajú po uplatnení preventívnej vojny. Oba prístupy majú isté nedostatky, keďže ani jednému sa nedarí odstrániť násilie, ktoré ohrozuje svetový mier. Osobitne preventívna vojna, pri ktorej sa operuje domnienkami či nepriamymi dôkazmi môže spomínané násilie ešte viac vyhrotiť a ďalej generovať. Prevencia ako úsilie predísť vyhroteniu problémov má nespochybniteľné opodstatnenie vo viacerých spoločenských sférach, v prípade použitia vojenskej sily však vyvoláva vážne pochybnosti. Ak by si myšlienku preventívnej vojny osvojili všetky svetové mocnosti, prípadne niektoré menšie krajiny a štáty, svet by sa čochvíľa zmietal v pušnom prachu záujmov a nenávisti. Mier má príliš krehkú konštrukciu, aby bolo možné dlhodobo obchádzať inštitúty medzinárodného práva.
Vojenská invázia do Iraku rozdelila tradičných spojencov a vytvorila nové koalície. Je zrejmé, že v tomto prípade došlo k uplatneniu preventívnej vojny, keďže bagdadský režim neposkytol medzinárodnému spoločenstvu takú zámienku, ktorá by oprávňovala vstup cudzích vojsk na jeho územie. To však neznamená, že režim v Iraku nebol hrozbou pre región i pre ostatný svet. Svojou povahou ale nebol osamotený, obdobných ohnísk napätia je vo svete niekoľko. V tejto súvislosti sa vynára otázka, prečo sa stratégia preventívnej vojny uplatnila práve v Iraku?
Treba objektívne povedať, že vyhlásenia odporcov útoku, podobne ako argumenty obhajcov invázie, podľa ktorých ide o ochranu hodnôt slobody a demokracie, zjednodušujú inak komplikovaný a rokmi sa vlečúci problém. Rozhodnutia politikov nemajú vždy jednotného menovateľa, ale do procesu rozhodovania vstupuje konfigurácia rôznorodých faktorov. V prípade preventívnej vojny však chýbajú jasné pravidlá, na základe ktorých možno zdôvodniť nebezpečnosť toho-ktorého režimu alebo štátu. Zároveň vystáva problém, či sú dané krajiny schopné usporiadať svoje vnútorné pomery tak, aby svojou reálnou politikou napodobnili demokratický svet. Nakoniec, postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy sú dostatočným príkladom, s akými ťažkosťami sa zavádzajú demokratické inštitúty do každodenného života. Latentná deformácia systému sa pričasto skrýva pod pokrievkou všeobecného, priameho a rovného volebného práva.
Novým prvkom euro-atlantických vzťahov sú posledné stanoviská krajín, ktoré sa uchádzajú o členstvo v Európskej únii. Význam na geopolitickej šachovnici výraznejšie damonštrujú práve pri riešení krízy v Iraku, keď sa ich vlády pridali na stranu Spojených štátov amerických. Potvrdzuje sa, že tieto štáty nie sú významné sami o sebe, ale ako skupiny krajín s konformnou politickou reprezentáciou. Členské štáty Európskej únie, predovšetkým Francúzsko a Nemecko, ktoré odmietli vojenské riešenie krízy, sa ich postojmi cítia byť dotknuté, keďže s nimi nekonzultovali ďalší diplomatický postup. Aj keď samotná EÚ je v otázke vojnového konfliktu rozdelená, v záujme vyvážených euro-atlantických vzťahov tak mali jednoznačne konať. Na druhej strane, príklon kandidátskych krajín k politike USA je do určitej miery dôsledkom tradičného západoeurópskeho prístupu ku krajinám stredo-východnej Európy. Zmenu proamerickej línie kandidátskych krajín nie je možné uskutočniť prostredníctvom posilnenia regulačných mechanizmov EÚ, ako sa domnievajú zástancovia federatívneho modelu, ale až po prehodnotení prístupu súčasných členov únie ku krajinám, ktoré chcú do EÚ vstúpiť v najbližšom období. Tieto vzťahy sú dlhodobo poznačené politikou požiadaviek, ktorá sa vyznačuje pocitom nadradenosti zo strany štátov, ktoré príliš rýchlo reagovali na nešťastný bonmot predstaviteľa americkej exekutívy a hrdo sa prihlásili k takzvanej starej Európe.
Postoj Slovenskej republiky, ktorá otvorila svoj vzdušný priestor pre potreby vojenskej koalície a vyslala do krízovej oblasti jednotku radiačnej, chemickej a biologickej obrany nezohľadňuje praktické bezpečnostné riziká, ktoré sú s daným rozhodnutím spojené. Slovensko na rozdiel od svojich susedov – Poľska, Českej republiky a Maďarka – nie je nateraz členom žiadnej vojensko-politickej organizácie, ktorá by v prípade jeho ohrozenia pristúpila na obranu obyvateľstva a územnej integrity SR. Aj keď vojensko-technologická prevaha USA a Veľkej Británie predznamenávala výsledok operácia, vládny kabinet mal zaujať zdržanlivý postoj, ktorý by bol s ohľadom na možnosti Slovenska odôvodnenou reakciu na vzniknutú situáciu. Vláda tak svojim fundamentalistickým postojom rozdelila poslancov na dobrých a zlých podľa toho, či sa zasadili za vyslanie uvedenej jednotky, alebo boli proti jej vyslaniu do krízovej oblasti. Neprimeraný tlak na rozhodnutie zákonodarcov sa napokon premietol do priebehu, ale predovšetkým výsledku hlasovania. Operácia v Iraku pritom nebola plánovaná a vedená Severoatlantickou alianciou, o ktorej členstvo sa uchádza i Slovenská republika. Keďže sa na nej zúčastnili niektoré členské štáty NATO, vyvoláva dojem, akoby šlo o vojenskú operáciu toho strategického zoskupenia. Vláda i parlament sa tým nepriamo podieľajú na znížení podpory vstupu Slovenska do NATO, keďže klesajúca podpora zo strany slovenskej verejnosti sa všeobecne pripisuje práve vojnovému konfliktu v Iraku.
Podpora vojnových konfliktov zo strany občanov predstavuje v modernej informačnej spoločnosti samostatný predmet skúmania, keďže ich vôľa by mala byť pre rozhodnutia politikov určujúca. Vojnu ako krajné riešenie konfliktov väčšina ľudí prirodzene odmieta. Rovnako je príznačné, že takéto krajné riešenie sa uskutočňuje vždy na základe rozhodnutia politických elít. Podľa slov viacerých aj slovenských ústavných činiteľov by postoje zodpovedného politika nemala ovplyvňovať verejná mienka. Ak sa politici odmietajú prispôsobovať názorom ľudí a uprednostňujú princípy, ku ktorým sa hlásia, aké miesto majú v ich rozhodovaní inštitúty medzinárodného práva alebo hlas náboženských spoločností, osobitne kresťanských cirkví, ktoré sa stavajú proti vojne? V prípade vojny v Iraku zaznel rozhodný hlas Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý riešenie konfliktu vojenskou silou rozhodne odmieta. Ak by všetky ostatné argumenty a vyhlásenia mali relatívny charakter, stanovisko Vatikánu takým určite nie je. Veriaci na celom svete si pritom zaiste uvedomujú, že vojna bude i naďalej smutnou kulisou ľudských životov. Prináša strach, bolesť a nenávisť. Výsledok vojnového konfliktu preto nerieši zásadný problém, kvôli ktorému vznikol. Zastavením masívnej paľby sa možno skončí násilné krviprelievanie, no mnohé zložité problémy sa ešte len vynárajú.