Viliam Judák

Hľadajme svoju Galileu

Ženy majú výnimočnú úlohu vo veľkonočných udalostiach, a preto obísť nevšímavo okolo týchto nebojácnych svedkov aj na stránkach časopisu Kultúra by bolo viac ako nezdvorilé.
Pozrite! V dráme Ježišovho utrpenia a zmŕtvychvstania sa dozvedáme o niektorých ľuďoch, ktorí nasledovali Pána až k horkému koncu na kríži a medzi nimi nachádzame predovšetkým niekoľko verných žien. Naozaj zvláštne. Odvážni apoštoli a učeníci, nositelia dôležitých úloh – utiekli. Peter ešte krátko predtým plnými ústami vyhlasoval svojmu Majstrovi: „A keby všetci odpadli, ja nie“ (porov. Mk 14, 29; Mk 14, 31). A potom bol preč, Ježiš im bol vydaný napospas, krutému davu, zbabelému zástupcovi cisára, veliteľovi popravčej čaty, primitívnym a surovým vojakom.
Z priateľov Ježiša zostalo len málo pri ňom: niekoľko jednoduchých žien. Stali sa svojou neotrasiteľnou vernosťou svedkami Kristovho kríža: videli, ako hnali Ježiša cez ulice Jeruzalema na Golgotu. Boli svedkami, ako mu strhli šaty. Ako ho zrazili na zem. Museli sa prizerať, ako priklincovali jeho ruky na drevo. Videli, ako ho vytiahli na drevo kríža. Počuli, ako sa mu rúhali zástupcovia ľudu. Počuli, ako sa mu vysmievali vojaci. Počuli, ako volá v utrpení: „Moja duša je smutná až na smrť.“ (porov. Mk 15, 34). Počujú jeho výkrik smrti. Marek rozpráva o najbližších Ježišových spolupracovníkoch zahanbene v nenapodobiteľnej krátkosti: „A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať…“ (porov. Mk 15, 40-41).
Naopak, tieto ženy tvoria „Cirkev“ pod krížom. Štyri z nich nám predstavujú evanjeliá menom. Na prvom mieste Mária Magdaléna. Pochádza z jedného z najvýznamnejších miest Galiley, z Magdaly. Toto voľakedy bohaté mesto zaniklo podľa informácie Talmudu „pre svoje bohatstvo a nemravnosť.“ Mária z Magdaly, podľa niektorých, nie je identická ani s Máriou z Betánie, sestrou Lazarovou, ani s kajúcnicou bez mena, aj keď kresťanský Západ od čias Gregora Veľkého uctieva tieto tri ženy v jednej osobe. Kardinál F. Wetter ju charakterizuje takto: „Ježiš vyhnal z nej sedem zlých duchov. Číslo sedem znázorňuje množstvo a úplnosť. Mária Magdaléna bola podľa toho naplnená zlom, zamotaná hlboko v zle, stála pod panstvom diabla. Od toho ju Ježiš oslobodil. Mária z Magdaly je žena oslobodená pomocou Pána. Táto ho nasledovala s neochvejnou vernosťou. Jej láska bola taká verná, že nič ju nemohlo pohnúť k tomu, aby opustila Krista. V jej sviatok spieva Východná cirkev ešte dnes: Nasledovala si Krista až pod kríž...“
Ako ďalšie ženy, ktoré ostali verné vo chvíľach Ježišovho umučenia – Mária, matka Jakuba Mladšieho, Mária, matka Jozefova a Salome. Biblia menuje dve z nich pri Ježišovom hrobe (porov. Mk 15, 47). Ešte raz sa tri z nich spomínajú pri návšteve hrobu vo veľkonočné ráno (porov. Mk 16, 1-2).
Naozaj, ony sa odvážia na úsvite prvého dňa na cestu k Ježišovmu hrobu (porov. Mk 16, 1; Lk 24, 1). Riskujú nebezpečenstvo, dostávajú sa do podozrenia patriť k tomu, ktorého zabili ako zločinca. Z Ježišových učeníkov tu nebolo nikoho vidieť: „Vtedy ho opustili a rozutekali sa“, konštatuje smutne Marek (porov. Mk 14, 50). Trápne pre mužov – ale okolo žien sa nedá prejsť, napriek patriarchálne razeného sveta tohto obdobia a napriek „mužským okuliarom“ pisateľa posväteného textu, ony sú prvými svedkyňami Veľkej noci.
Napriek ťažkému kameňu, zatvorenému hrobu chcú prejaviť svoj súcit a lásku k mŕtvemu Ježišovi. „Lebo len milujúce ženy prídu na takéto nemožné myšlienky,“ uvažuje teológ J. Wagner.
Ale – nestretnú sa s mŕtvym, všetko sa už veľmi jemne prejavuje v novom svetle naznačenom obrazmi plnými symboliky: práve vychádzajúce slnko – otvorený hrob – stretnutie s anjelmi, ktorí poukazujú na nové neočakávané udalosti.
A slnko skutočne vyšlo. Verné učeníčky počuli ako prvé Veľkonočné posolstvo: „Vstal z mŕtvych, niet ho tu“ (porov. Mk 16, 5-6).
Vždy, keď sa modlíme: „Verím v Ježiša Krista..., trpel za vlády Poncia Piláta, ukrižovaný zomrel a bol pochovaný... tretieho dňa vstal z mŕtvych,“ – spája sa naša modlitba s vyznaním týchto jednoduchých a odvážnych verných žien. Vošli navždy do dejín ako verné nasledovníčky ukrižovaného a nepodplatiteľní svedkovia jeho zmŕtvychvstania.
Pri tejto príležitosti samozrejme nemôžeme obísť Matku Božiu, Pannu Máriu: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka“ – hovorí evanjelista Ján (porov. Jn 19, 25). Jej prítomnosť svedčí o jej vrúcnej láske voči svojmu Synovi, ale predovšetkým o živej viere.
Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike Matka Vykupiteľa píše o nej hlboké a pravdivé slová: Mária nestratila vieru ani pod krížom. Stále, podobne ako Abrahám verila v „nádeji proti nádeji“ (Rim 4, 18). Po zmŕtvychvstaní nádej odhalila svoju pravú tvár a prisľúbenie sa začalo premieňať na skutočnosť. Na úsvite Cirkvi, na začiatku dlhej cesty viery, ktorá sa začala na Turíce v Jeruzaleme, Mária bola s tými, ktorí tvorili zárodok „nového Izraela.“ Bola medzi nimi ako jedinečný svedok tajomstva Krista. Mária nerozlučne náleží k tajomstvu Krista a patrí už k tajomstvu Cirkvi, už od začiatku, odo dňa jej zrodenia“ (porov. čl. 26-27).
Aj v Cirkvi, nielen vo svete, obdivujeme ľudí slávnych mien, úrady, výkony, tituly, postavenie. Sme občas posadnutí aj duchovné hodnoty merať celkom podľa miery sveta. Ale tu jestvuje ešte celkom iná stupnica hodnôt; tu jestvuje úplne iná „hierarchia“: podľa miery lásky a vernosti na ceste Pánovej. Smieme sa pokloniť pred kresťanmi, ktorí v nasledovaní Krista zostávajú verní až do horkého konca a tým k nádhernému novému začiatku. Smieme myslieť isto na mnohých chorých, „ktorí nemôžu nič robiť“, ako my nepremyslene hovoríme, a ktorí v trpezlivosti a láske vydržia. Smieme myslieť na kresťanov, ktorí ticho znášajú ťažké manželstvo, veľké sklamanie, rozbitie ich prianí a snov. Im pomáha často „pohľad na kríž“. Pritom sa nejedná o nábožensky gýčovú výpoveď, ale o uvedomelé tisíckrát začaté nasledovanie ukrižovaného Pána.
Sv. Edita Steinová, židovka, kresťanka, filozofka, mučeníčka, vyznala vo viere: „Som so všetkým spokojná. Vedomie o kríži možno získať len vtedy, keď kríž poriadne zacítime. O tom som bola od prvého okamžiku presvedčená a povedala som zo srdca: „Ave ceux, spes unica!“ Buď pozdravený, kríž, jediná nádej!“ Tu je teda jeden kresťan ochotný ísť spolu s Pánom. Kríž mu znamená nádej.
Malé bezmocné spoločenstvo pod krížom nás núti ešte k ďalšej meditácii: Máme dobrú osvedčenú predstavu o Cirkvi s jej pevnými organizáciami, jej nádhernými kostolmi, s jej praktickými farskými centrami, s jej dobre fungujúcimi kanceláriami. Ale môže sa stať, že musíme zrazu spoznať: pravú Cirkev možno nájsť aj inde, v skupine kresťanov bez prostriedkov a mlčiacej pod krížom. Hovoríme dnes radi o spoločenstve, čo tvorí jadro. Posudzujeme ho podľa psychológov, sociológov a pastorálneho stanoviska. Pravé jadro spoločenstva je azda spoločenstvo kresťanov, ktoré vydrží pod krížom. Je aj dnes slabé ako vtedy na Golgote. Ale zdá sa, že práve toto spoločenstvo dôsledných následníkov garantuje prelom do veľkonočnej budúcnosti. Dosvedčujú to udalosti hrdinských prejavov viery, trpiacich biskupov, kňazov a mnohých veriacich aj u nás, spred niekoľkých rokov, z ktorých viery a svedectva dnes žijeme.
Pri pozorovaní „prvej Cirkvi“, ktorá ostala verná v blízkosti kríža Ježiša, je naozaj dôležité si všimnúť, že vedľa mladého apoštola Jána, „ktorého Ježiš miloval“, to boli iba ženy, ktoré tu verne ostali. Nositelia úradov a zodpovednosti boli preč, neboli „pevní v katastrofách.“ Potvrdzuje to skúsenosť, že úloha ženy v Cirkvi, ktorej sa nemožno vzdať ani dnes, má svoje nezastupiteľné miesto. Na to máme príklady aj z posledných čias. Spomeňme si na protináboženský boj u nás, keď kresťanská výchova detí v mnohých našich rodinách spočívala na pleciach obetavých matiek a starých mám. V oveľa väčšej miere to možno vidieť aj v nedávnej minulosti Ruska, kde sa zachovala viera napriek 70-ročnej silnej ateizácii. Aj tu je to zásluha starých mám, ktoré proti dobre organizovanej bezbožnej propagande rozprávali svojim vnukom o Ježišovi, ba dokonca ich samé krstili a zasiali do ich sŕdc semienko viery, ktoré celé desaťročia udržiavali.
Práve cez kresťanské ženy, ich vernosť vo viere a ich často skoro nepravdepodobnú ochotu vydržať mohla Cirkev vždy znovu „prežiť zimu“: v rodinách, v spoločenstvách, v národoch. A to práve vďaka tomu, že biblické ženy spoznávajú a postupne pochopia, že milovaný Ježiš má svoje konečné miesto u živého Boha. Boh – Otec Ježišovým zmŕtvychvstaním dostatočne potvrdzuje, že život jeho Syna, jeho viac ako neuveriteľný humanizmus, jeho láskavý a milosrdný postoj voči trpiacim ľuďom, jeho súcit s malými a slabými, jeho náuka plná Božieho záujmu o človeka, obraz o milosrdnom Otcovi, o ktorom hovoril neustále... nemohol skončiť v hrobe. „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (porov. Lk 24, 5-6).
Boh konečným spôsobom stojí na strane toho, ktorý sa stal sám Obeťou. Najvyšší Boh stojí na strane ponižovaného Ježiša a všetkých ponižovaných! Táto priam neuveriteľná, radostná skutočnosť, má však pre šťastné ženy ihneď konsekvencie: „Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal“ (Mk 16, 7). Túto radostnú zvesť nemožno umlčať, treba ju rozširovať až do konca sveta. Z nej Cirkev žije. Hrob nesmie „zarásť trávou.“
Vtipne sa hovorí, že zmŕtvychvstalý Kristus sa práve preto zjavil ženám, lebo vedel, že si to nenechajú pre seba a že to veľmi rýchlo rozšíria. Čo sa aj skutočne stalo. Tí, ktorí však chceli celú udalosť ututlať, skupinky žien údajne rozháňali vodou a korbáčmi, z čoho vraj vznikol aj náš veľkonočný zvyk. Nech to už je akokoľvek, v tomto prípade naozaj ženy pochopili, že pravdu o Veľkej noci nemožno zamlčať.
„Choďte...“ znie príkaz od hrobu, a povedzte im: „Idem do Galiley, tam ma uvidia.“ Odkaz žien neznamenal len pre apoštolov novú nádej a perspektívu nového života. Pre ľudí všetkých čias je Galilea miestom každodenných udalostí, kde sa môžu „stretnúť“ so zmŕtvychvstalým tak, že prijmú – jeho Bohom potvrdený – spôsob života, jeho rozprávanie o Bohu, jeho skutky, jeho pozvanie k spoločnému lámaniu chleba...
Keď aj my si osvojíme tento spôsob života, nájdeme v našom každodennom živote našu „Galileu:“ prázdny, otvorený hrob – vychádzajúce slnko v našom živote. Aj to nám chcú odvážne ženy od Ježišovho hrobu odkázať, za čo sme im vďační.