Teodor Križka

Kompas v tmách

Možno sa už opakujem, ale ako sa vraví, opakovanie je matka múdrosti. Keď som pred rokmi písal veniec sonetov Pokojná v nepokoji, ten vtedajší čas a čas dnešný a zrejme aj čas budúci som v tomto cykle pätnástich zneliek premostil s časom minulým. To minulé a zároveň aktuálne som si požičal z Hviezdoslavovho Kaina: „A od tých čias sa vo dva prúdy rôzni človečenstvo / pretekajúce zeme okršlek“.
Toto rôznenie sa človečenstva sa nezmenilo ani po tisíckach rokov od prvej známej bratovraždy, po miliónoch nasledujúcich bratovrážd, po pádoch lepších či horších kultúrno-historických období, ideológií, rozličných „izmov“ - a je viac ako pravdepodobné, že pretrvá do konca tohto sveta. Pretrváva v nás, sme ním determinovaní. Aj keď pravdepodobne nie sme ani Ábelovia ani Kainovia, nie sme ani celkom dobrí ani zlí odrazu, „len“ akoby od prípadu k prípadu. Iba niektorí, nazývame ich svätí, sa priblížili životom k obrazu božieho človeka.
Kompas v našich tmách by malo tvoriť naše zdravé svedomie. Ak by sme zlo nevedeli obísť preventívne, mali by sme aspoň pravidelne a presvedčivo nachádzať cestu, ako z neho von. Ale čo to znamená nájsť cestu von? Von z bludného kruhu, to predpokladá najskôr poznať jeho stred.
A navyše, čo je zdravé svedomie u tzv. moderného človeka, kresťana nevynímajúc? Sme vôbec schopní vyskočiť z času, v ktorom žijeme? Vieme sa vyzliecť z pohodlného županu ustálených predstáv a médiami ponúkaných ideologických floskúl v duchu jedného Klubu, ktorý si požičal do názvu pomenovanie mesta, do ktorého kedysi viedli všetky cesty, vyjsť nahí do mrazu, pozrieť sa na stav vecí, na stav vlastného života a tohto sveta inými očami?
Mnohí už nevieme prijímať s dôverou ani evanjelium, prijímame ho len výberovo, relativizujúc ho v duchu nespočetných viac či menej presných, viac či menej múdrych, ale iba ľudských (špekulácií?) interpretácií. A ak ho nerelevatizujeme slovami, relativizujeme ho skutkami. A v týchto pseudosporoch o menej dôležité nám uniká podstata: sama Dobrá zvesť, ktorá nemá alternatívu.
Už nie sme deti, ale ešte nie sme ani múdri starci. Oblúk nášho putovania sa ešte neuzavrel a možno ešte dlho neuzavrie. Lebo ľudstvo netvorí jedna generácia, nie sme nikdy iba deti, dospelí či starci. Sme deťmi, dospelými i starcami zároveň. Nuž tak ako vedieme zápas o poznanie odpovedí na vznikajúce ontologické otázky ako celý človečenský rod, podstupujeme tento zápas stále znova a znova aj vo vnútri svojho rodu, vo vnútri svojich generácií. Horlivá, ale ešte nevyzretá mladosť sa zráža s pomalšou, rozvážnejšou starobou.
Horlivá mladosť nakoniec vyhráva. Čože to však vyhrala? Len vlastnú rozvážnu starobu.
Vieme to o sebe, no nič to na danom stave nemení. Neustále znova vstupuje človek do týchto vôd, mení tvárnosť času, čosi zlepšuje, žiaľ, čosi aj rúca, aby to vzápätí s námahou reštauroval.
To je dôkaz aj dôsledok našej slobody. Len termity bez ohľadu na počet strát jednotlivých príslušníkov svojho druhu budujú stále to isté termitisko. Ľudské straty sú z ontologického hľadiska nevyčísliteľné. Nie sme totiž ani kópie jeden druhého, ani nie sme roboty (hoci pokusy s klonovaním už prekročili aj tento neznámy Rubikon).
Ale prečo som sa vlastne pustil do týchto spletitých úvah?
Trápi ma, že v období relativizmu, keď sa všetko vníma zložitejšie a akosi viac v premenách, pozorujem veľký paradox. Relativizmus, ktorý si mnohí vysvetľujú ako múdrosť, nepriniesol viac pokoja. Čoraz viac sa bojuje, aby vraj zavládol mier. Vedieme vojnu medzi sebou aj so sebou a proti sebe. Stredovek stále mnohí nazývajú temným, nevidiac skutočnú temnotu okolo seba. Keď hľadajú svetlo v minulých časoch, akoby si nasadzovali okuliare proti slnku, a keď chcú písať o svetlej prítomnosti či budúcnosti, berú do rúk iný moderný výdobytok, prístroj na nočné videnie.
Zabíjame iných, zabíjame sami seba: hubením nenarodených detí (ktoré ľstivo nazývame umelým prerušením tehotenstva, akoby to isté tehotenstvo po interrupcii ešte mohlo pokračovať!), ničením životného prostredia, dobyvačnými vojnami, ekonomickými embargami, obhajovaním eutanázie atď. Akoby ľudstvo strácalo vôľu žiť. Presnejšie, akoby ľudstvo strácalo vieru žiť. Akoby ktosi navádzal človeka na samovraždu, ten ktosi, komu sa nechce vyplácať dôchodky a investovať do zdravotníctva a školstva, ten ktosi, komu prekážajú miliardy chudobných v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii, ten ktosi, kto sa pohráva so šialenou myšlienkou bakteriologického holokaustu, ten ktosi, kto má stále málo a hrá s ľudstvom jednu veľkú pyramídovú hru.
Zdá sa, že je prefíkaný. Berie si naše peniaze ako výpalník a za ne kupuje siete, do ktorých nás ďalej zamotáva. Kupuje si inteligenciu a nekúpiteľným vyhradzuje getá na okraji verejného záujmu, ba tých charizmatických pripravuje o česť, ba neraz aj o život. Má v rukách veľkú moc, moc presviedčať masy, že čierne je biele, že v mene dobra treba prižmúriť jedno, ba zavše aj obe oči nad „dočasným“ limitovaním Božích zákonov, že niet inej voľby, iba zvíťaziť a zvíťaziť preventívne, lebo inak zvíťazia oni. Tí oni, teda tí, ktorí sa mu nepáčia, lebo majú to, čo nemá on: vlasť, nerastné bohatstvá, lacnú pracovnú silu a vieru, často vieru v Boha. Podsúva nám dnes, že stojíme pred nevyhnutnou zrážkou civilizácií.
Áno, stojíme pred zrážkou, ale nie pred zrážkou kresťanstva, judaizmu a mohamedánstva. Stojíme pred zrážkou s diablom, ktorý nás vynáša na horu a ponúka nám všetky kráľovstvá zeme, ak mu budeme slúžiť.