Kardinál Ján Chryzostom Korec

Od štátneho ateizmu k náboženskému indiferentizmu v Európe

Od štátneho ateizmu...
Štátny ateizmus sa u nás na Slovensku, vtedy v obnovenom Československu, začal roku 1948 násilným prevzatím moci Komunistickou stranou. Ateizácia celého života nastúpila hneď tvrdo bojom proti Cirkvi, jej inštitúciám, proti kňazom a veriacim. Nie je možné ani zďaleka vymenovať všetko, čo sa v rámci tejto ateizácie, ktorá trvala 40 rokov, až do roku 1989, uskutočnilo.
Ateisti zlikvidovali hneď v prvých týždňoch a mesiacoch od roku 1948 všetky vydavateľstvá katolíckych časopisov a kníh, zrušili všetky cirkevné školy, roku 1950 zlikvidovali za jedinú noc všetky aj stáročné kláštory, zrušili diecézne semináre, katolícke spolky a inštitúcie. Zrušili grécko-katolícku cirkev, uväznili postupne mnoho biskupov a odsúdili ich na dlhé roky väzenia i doživotne ako nepriateľov štátu a vlastizradcov. Potom začali posielať do väzenia kňazov a veriacich laikov. Cirkev prehlásili za svojho najväčšieho nepriateľa. Učiteľov, štátnych zamestnancov, vojakov, študentov – všetkých nútili zrieknuť sa viery a prijať marxistický materializmus pod hrozbou vyhodenia zo zamestnania, zo školy či úradu. Celý verejný život sa dostal pod surový tlak ateizácie – tlač, rozhlas, noviny, časopisy, školy od detských jaslí až po univerzity, všetky kultúrne a vedecké inštitúcie. Mnohí ľudia sa dávali do služieb tejto ateizácie z vypočítavosti a pre výhody, iní zo strachu a zbabelosti.
V tejto situácii som po skončení filozofie u jezuitov pokračoval v štúdiu  teológie. Vtedy roku 1950 zrušili všetky kláštory a rehole. Uprostred tohto prenasledovania som bol v tom istom roku 1950 tajne vysvätený za kňaza a na základe fakúlt Pia XII. o necelý rok som bol konsekrovaný za biskupa – mal som 27 rokov. Bol som nútený žiť v civilnom živote a v civilnom zamestnaní.
Vlna ateizmu sa medzitým valila ďalej. Celé Slovensko žilo v strachu z prenasledovania a z väzenia, kde sa ocitli stovky kňazov i laikov, neskôr tisíce.
Nik si nebol v tejto situácii istý ani slobodou, ani životom. Surovosť triumfovala, po zákonoch a po ľuďoch sa šliapalo. Na všetkých stranách vládlo podozrievanie, odpočúvanie a udavačstvo, ateizmus poprel svedomie i úctu k človekovi, zavládla surovosť a zápas o biologické prežitie.
Na toto odľudštenie života doplatili veľmi zavčasu po roku 1951aj vysokí predstavitelia komunistov, keď ich označili za nepriateľov strany a štátu – popravili generálneho tajomníka komunistickej strany i ministra zahraničia, ďalších funkcionárov odsúdili na dlhé roky do väzenia.
Podobná situácia bola aj v okolitých krajinách a v SSSR, kde počet popráv vlastných ľudí dosahoval desaťtisíce, ktoré sa stali obeťami Stalina.
Komunistický novinár a spisovateľ L. Mňačko po rokoch o tejto situácii a o hrôzach ateistického komunizmu napísal toto: “Akému diablovi som to vlastne slúžil? Čo som urobil zo svojho života? Väznilo sa, popravovalo sa, mučilo sa... Dodnes cítim spoluvinu za to, čo sa dialo. Do smrti sa tejto viny nezbavím.”
Toto bol štátny ateizmus u nás na Slovensku. Pravda, zločinov boli tisíce. Spustošené bolo vedomie ľudí, spustošené boli svedomia, rozvrátené boli kresťanské tradície národa. Zavádzali sa marxistické krsty, marxistické sobáše a pohreby – všetko proti kresťanstvu.
No surovosť ateizácie prebudila v našich ľuďoch aj odpor. Vznikali tajné krúžky, hnutia, združovali sa tajne študenti na univerzitách. Ja som pre nich napísal asi 60 kníh – samizdatov. Za 40 rokov som tajne vysvätil asi 120 kňazov. Tí pracovali potom medzi mládežou. Ateizácia budila odpor. A Boh bol s nami. Cirkev aj v nás žila. A zjednocoval nás Petrov Nástupca.
Pravda o ateizovaní u nás sa šírila medzi našimi ľuďmi i vo svete cez Vatikánsky rozhlas, cez rádio Voice of Amerika a Free Europe.

... k náboženskému indiferentizmu v Európe
Po páde ateistického komunizmu roku 1989 a po získaní slobody sme sa ocitli aj na Slovensku po 40. rokoch prenasledovania v novej situácii – ako jednotlivci, ako občania, ako veriaci a ako Cirkev.
Svätý Otec Ján Pavol II. už roku 1990 obsadil takmer všetky diecézy, roky vakantné, novými biskupmi. Tí obnovili diecézne semináre a s kňazmi a veriacimi začali obnovu Cirkvi. Začali vychádzať náboženské časopisy a knihy, obnovili sa laické hnutia, z podzemia z katakomb sa vynorili rehoľné spoločenstvá saleziánov, jezuitov a ďalších a zároveň aj kongregácie rehoľných sestier.
Obnova náboženského života sa začala. Za 10 rokov slobody sme len v diecéze Nitra postavili 85 nových kostolov a verejných kaplniek a vysvätil som asi 130 novokňazov. Po rozdelení československej federácie vznikla l. januára 1993 Slovenská republika a v nej i Konferencia biskupov Slovenska. Život Cirkvi sa rozprúdil. Pri sčítaní ľudu roku 2001 sa prihlásilo za kresťanov 84 % obyvateľov, za katolíkov 74 %.
Pri formovaní nových profesorov teológie pre semináre nám veľmi pomohla Katolícka univerzita v Ľubline v Poľsku. Biskupi posielali mladých kňazov na štúdiá aj do Ríma, do Nemecka a inde. Finančne nám pri obnove veľmi účinne pomáhali inštitúcie Kirche in Not, Renovabis, Europäischer Hilfsfond, biskupi USA, Kardinál C. Ruini a ďalší.
Boli a sú v tomto rozvoji Cirkvi aj nedostatky. Ale celkovo sa stala získaná sloboda pre nás veľkým požehnaním. “Lúč” – jedno z neveľkých vydavateľstiev vydalo za 10 rokov 380 náboženských kníh, medzi nimi do 50 mojich tzv. samizdatov, ktoré som napísal za komunizmu pre mladých a ktoré sa vtedy šírili tajne. Medzitým nás od roku 1990 dvakrát navštívil Svätý Otec, druhý raz cez štyri dni roku 1995. Aj to bolo pre nás veľké povzbudenie.
Sloboda nám však prinášala od roku 1990 aj mnohé problémy, najmä morálneho rázu. Začali sa na nás valiť sekty, až po satanizmus. To bolo u nás predtým čosi neznáme. Začali vychádzať bulvárne časopisy, súkromné televízie predkladajú demoralizujúce programy, filmy a reklamy, do kultúry začali prenikať neuveriteľné primitivizmy, neviazaný sex, neúcta k človeku, k manželstvu a rodine. To všetko nás núti hľadať nové spôsoby obrany dôstojného života.
V tomto zápase nie sme však celkom sami. Ozývajú sa hlasy vzdelancov, ktorí tiež pranierujú položivočíšnu kultúru vášní, hýrivej spotreby, pretvárky, maskované slobodou a demokraciou. Mnohí pranierujú bezohľadný trhový mechanizmus a honbu za ziskom bez ohľadu na svedomie a na chudobných. Pritom aj nás ohrozujú problémy abortov, požiadavky tzv. homosexuálnych manželstiev, drogy, až po problémy klonovania ľudí či eutanáziu. Uprostred týchto problémov hľadíme do budúcnosti s pripraveným  projektom Európskej únie.
Slovensko patrí do Európy a jej kresťanskej civilizácie od príchodu sv. Cyrila a Metoda a od založenia prvej diecézy v Nitre roku 880. Patrilo do Európy aj po celé stáročia ako súčasť Uhorského kráľovstva či Rakúsko-Uhorska. Slovensko patrí do Európy aj dnes a niet iného riešenia ako zaradením Slovenskej republiky aj do politického spoločenstva Európskej únie.
K EÚ sa stavia zásadne kladne aj Cirkev. V nej vidí prijateľnú budúcnosť nášho kontinentu. Upozorňuje však, na akých pilieroch sa má rozvíjať život tohto spoločenstva. A tu Cirkev poukazuje aj na vážne problémy i nedostatky.
Už 16. decembra 2000 Ján Pavol II. kritizoval Chartu základných ľudských práv EÚ: “Nemôžem skrývať svoje sklamanie z toho, že text Charty sa ani raz neodvoláva na Boha ... najvyšší prameň dôstojnosti ľudskej osoby a základných práv”.
Biskupi Európy zas nazvali poľutovaniahodným, že v Charte sa nespomína náboženské dedičstvo Európy, absolútna ochrana ľudského života, zákaz klonovania a že sa výraz “manželstvo” nahrádza výrazom “vzťah muža a ženy”.
Niektorým vynechanie zmienky o Bohu v Ústave EÚ vyhovuje. Dvaja predstavitelia veľkého európskeho štátu sa vyjadrili, že nechcú mať nijakú zmienku o náboženstve v budúcej Ústave EÚ. Jeden z nich sa vyjadril, že nepokladá za potrebné, aby sa náboženstvám v ústave EÚ venoval čo len jeden riadok.
Komisia biskupov Európskej únie v Bruseli vyslovila poľutovanie, že v Preambule Charty ľudských práv EÚ sa ani len nespomína náboženské dedičstvo Európy.
Na druhej strane predseda komisie EÚ Romano Prodi sa vyjadril, že budúcu Európu nemožno budovať ignorovaním jej etických, duchovných a náboženských rozmerov. Nik nemôže podľa neho zavrhnúť náboženské tradície, najmä nie kresťanské, ktoré sú nevyhnutné pre zdravú historickú pamäť a pre budúcu nádej Európy.
Európski biskupi zas kritizovali l. júla 2002 skutočnosť, že Európsky parlament prijal správu, ktorá chce presadiť uzákonenie potratov pre všetky súčasné i budúce členské štáty EÚ. Tu ide však o veľké mravné hodnoty.
Hovorca KBS u nás vyslovil náš nesúhlas slovami: “My, národy východnej Európy, ktoré museli trpieť pod komunizmom a teraz žijeme v postkomunistickej ére, sa pri vstupe do EÚ nechceme vzdať našich hodnôt”.
Aká bude teda EÚ? Nábožensky ľahostajná? Na čom bude potom budovať? O čo sa bude opierať život, výchova, morálka, hospodárstvo, sociálny život a kultúra? Máme prijímať výhľady na život národov a štátov bez Boha?
Naše generácie prežili odpad od kresťanstva v dvoch zvrátených systémoch života bez Boha, naposledy v ateistickom komunizme. A to bol koniec slobody a koniec pokoja. Napĺňali sa väznice, hustli drôty okolo hraníc, stratila sa istota a bezpečnosť života. Každý žil v strachu. A vo väzniciach sa vytĺkali zuby. Neplatil nijaký zákon. A tiekla krv pri vyšetrovaniach i na bojiskách. Otrasné režimy vlády sa zrútili. Zdalo sa, že Európa a svet dostali natrvalo drahú lekciu o živote národov a štátov. Zdalo sa, že si začneme ctiť a vážiť pravdu a spravodlivosť, znášanlivosť, solidárnosť a pravý pokoj. Skutočnosť je iná a mnohí z nás nad tým len v údive roztvárajú doširoka oči.
Nielen u nás akoby sa strácalo svedomie a mravná zodpovednosť. Tvoria sa nenávistné frakcie, mocnejší sa hrnú za majetkom a peniazmi, chudobní sú stále chudobnejší, kultúra je zasypávaná odpadom a je zneucťovaná.
Spisovatelia, básnici a výtvarníci sa stali chudákmi, šíri sa kultúra vášní, bezuzdného sexu, hýrivej spotreby a násilia. Niektoré masmédiá to šíria a z toho priam žijú. Hriech neodchádza z ľudských dejín. Niektoré spoločnosti chcú klonovať, čiže vyrábať človeka na obraz človeka, i keď by mali vyrobiť beštiu. Úcta k tajomstvu zmizla, mizne úcta k človekovi a životu. Kam to vyústi? Asi v modernom divošstve ... Ako ináč, ak sa na úkor duše a svedomia šíri živočíšny spôsob života, bez úcty k manželstvu, rodine a dieťaťu? A počet ukrutných Herodesov rastie.
Chudobní ľudia žijú v strachu, v strachu žijú aj národy. A skloňujú sa slová terorizmus, protiterorizmus a vojna. O čo sa tu oprieť, ak vylúčime zo života Boha?,
Našťastie nie všetci prepadajú vášniam, ziskuchtivosti, útočnosti či pomste. Nie všetci štátnici, nie všetky národy. Toto všetko je výzva aj pre národy Európy.
Najvnútornejšia identita Európy sa nachádza v náboženských a najmä kresťanských koreňoch tradície. A najvyšším výrazom veriacich i čestnej laickosti je práve uznanie tejto pravdy – povedal podpredseda talianskej vlády Gianfranco Fini.
Keby členské štáty EÚ prijali poľský návrh znenia základného zákona EÚ, budúca Ústava EÚ by sa mohla začínať takto: “My, národy Európy, všetci európski občania, tí, čo veria v Boha ako zdroj pravdy, spravodlivosti, dobra a krásy, ako aj tí, ktorí nemajú vieru a hľadajú rovnaké univerzálne hodnoty v iných zdrojoch...”
Chcieť, aby Boh zmizol zo života európskych národov je opovážlivá myšlienka, ohrozujúca život. Z tohto hľadiska nie je ľahké povedať, čo bolo a je nebezpečnejšie: či priame popieranie Boha ako za ateistického komunizmu, alebo vytlačenie Boha zo života v náboženskom indiferentizme.
Dostojevskij v románe “Diablom posadnutí” napísal v súvislosti s anarchistami a životom bez Boha toto: “Ak sa raz vybuduje nejaká ľudská spoločnosť bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.
Dve takéto stavby bez Boha sa už za našich čias a za našej účasti zrútili – za nacizmu a komunizmu. Pod ťarchou ľudského preklínania.
Chcel by sa niekto v Európe pokúsiť o ďalšiu takúto stavbu? Sme tu na to, aby sme hovorili pravdu a budovali na pravde.

Kardinál Ján Chryzostom Korec
nitriansky sídelný biskup

Prednáška odznela na zasadaní Pápežskej rady pre kultúru
v Grazi v dňoch 20.-24. 5. 2003