OSN ako ho nepoznáme

Charta OSN zakotvuje základné princípy. Začína sa ako modlitba: "My, ľud Spojených národov, odhodlaní uchrániť budúce generácie od hrôz vojny, ktorá dobré dva razy počas nášho ľudského života zasiahla svet nevýslovnými útrapami, sme odhodlaní znovu proklamovať našu vieru v základné práva človeka..."
Počiatky Charty OSN sa datujú od stretnutia medzi Franklinom Dekanom Rooseveltom, slobodomurárom 33. stupňa Škótskeho obradu a slobodomurárom Winstonom Churchillom, povýšenom na Majstra (3. stupňa Škótskeho obradu). Stretnutie sa uskutočnil v dňoch 9.- 12. augusta 1941 na palube lode Augusta v amerických vodách. Záverečný dokument tohoto tajného stretnutia bol nazvaný Atlantická charta a bol predustanovením OSN. Obsahoval osem bodov, ktoré prehlasovali:
- zrieknutie sa akejkoľvek územnej expanzie
- zrieknutie sa rozširovania sa bez súhlasu zainteresovaných národov
- pre zainteresované národy slobodnú voľbu formy vlády
- trvalý mier, ktorý bude mať za následok koniec vojny; redukciu vojska, slobodu masového ekonomického a spoločenského rozvoja.
Toľko pokiaľ ide o august 1941, no v rovnakom roku, pred japonským útokom na Pearl Harbor, dňa 7. decembra Tajné americké spoločnosti už rozhodli svojom vstupe do vojny.
Onedlho nato, dňa 1. januára 1942, dvadsaťšesť národov vo vojne proti Nemecku podpisuje vo Washingtone Deklaráciu Spojených národov a tým obnovuje Atlantickú chartu, s dodatkom "práva na náboženskú slobodu".
Dňa 30. októbra 1943 v Moskve, po stretnutí medzi ministrami zahraničných vecí Cordellom Hullom (USA), Anthonym Edenom (Veľká Británia) a Michailovičom Molotovom, (ZSSR) bolo podpísané spoločné vyhlásenie, ktoré vo svojom štvrtom článku hovorí: "nevyhnutnosť čo najskoršieho ustanovenia medzinárodnej organizácie, založenej na princípoch rovnakej suverenity všetkých mierumilovných štátov, malých aj veľkých, až po garanciu zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti".
Nasledujú ďalšie stretnutia a konferencie, akou bola Konferencia v Teheráne (28. novembra až 6. decembra 1943), iba zdôrazňujú toto vyhlásenie. V Teheráne bolo ustanovené, že pravidlo demokratickej väčšiny môže byť zrušené právom veta uplatneným USA, Veľkou Britániou a ZSSR.
Aj na konferencii v Bretton Woods 22. júla 1944 štyridsaťštyri tam zúčastnených národov postavilo základ nového svetového ekonomického poriadku. Napokon, na konferencii z Dumbeton-Oaks (Washington), uskutočnenej od 27. augusta do 7. októbra 1944, bola prítomná aj Čína. Po neúspešných rokovaniach boli uznesenia tejto konferencie odsúhlasené neskôr na Jaltskej konferencii, konanej od 4. do 11. februára 1945, na ktorej bola dosiahnutá dohoda podpory víťazom v ich pláne rozdelenia sveta v oblastiach vplyvu, podľa ich vlastnej zemepisnej determinácie.
Vojna sa skončila s bilanciou 50 miliónov mŕtvych (viac ako polovica boli civili), ktorí spolu s takmer 10 miliónmi obeťami prvej svetovej vojny vykazovali tragické naplnenie slov Pilgrima Williama Templa, arcibiskupa z Yorku, ktorý počas Kongresu Svetovej jednoty za mier v roku 1937 povedal: "Je možno nevyhnutné, že sa dospeje k novej hroznej vojne, aby sa dosiahla autorita Spoločenstva národov - môže sa stať, že súčasná generácia a tie budúce generácie budú decimované, obetované, až kým z nej Ženevská lóža nevyjde znovupotvrdená -, ako bola posledná vojna nepredstaviteľná v jej dôsledkoch."
Tieto tragické slová boli definitívne potvrdené 26. júna 1945 (28 rokov po slobodomurárskom zjazde lóží spolčených v Paríži, na ktorom bol predpovedaný vznik tejto nadnárodnej autority) Konferenciou v San Franciscu, kde bola slávnostne podpísaná Charta národov. Dokument, rozčlenený na 19 kapitol a tri články, doplnený ďalším súborom 66 článkov Stanov medzinárodného súdneho dvora.
Myšlienky tohto dokumentu inšpirovali Spoločnosť národov v otázkach základných práv človeka,  dôstojnosti a hodnoty ľudskej osobnosti,  spoločenského pokroku,  práva národov na vlastné usporiadanie, v otázkach všeobecnej demokracie založenej na rovnostárstve v slobodomurárskom význame slova.
A tak sme sa dostali k OSN, ktorého legislatívna moc je realizovaná Generálnym zhromaždením, jeho výkonná moc Bezpečnostnou radou a súdna moc Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. K týmto organizmom sa pridružujú: Generálny sekretariát, Rada pre správu nad zverenými územiami, Ekonomická a spoločenská rada na koordináciu osobitných orgánov, akými sú: Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) so sídlom v Ženeve, Organizácia pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO) so sídlom v Ríme a Organizácia pre vzdelanie, vedu a kultúru (UNESCO) so sídlom v Paríži.
Za sídlo OSN bol zvolený New York rozhodnutím prijatým 14. februára 1946. A nebola to určite zhoda náhod, že pozemok, na ktorom bol vybudovaný Sklený palác OSN, daroval slobodomurár Rockefeller.
Luigi Villa

Teória "genocídy"
V roku 1857, po polstoročí neutíchajúcich vojen, sa celá India búrila proti železnej nadvláde Britského spoločenstva. Povstanie bolo nemilosrdne a krvavo potlačené: milióny osôb bolo barbarsky zmrzačených, zavraždených, popravených, zmasakrovaných v každom kúte Indie: tisícky dedín podpálených a zrovnaných so zemou – skutočná genocída!
Svetová verejná mienka je otrasená a zdesená!
Denným supervízorom nad týmito hroznými krviprelievaniami a vrchným šéfom spravodajských služieb "Spoločenstva" bol ekonóm John S. Mill.
"Upokojac" indický kontinent, britskí stratégovia sa rozhodli, že ópium a indické konope, ktorými boli platené anglické textilné výrobky exportované do Indie, musia nájsť odbyt na gigantickom čínskom trhu .
Počas druhej ópiovej vojny proti Číne (1858 – 1860) sa tak k mŕtvym tejto novej zahanbujúcej vojny onedlho pridali hromadné obete drog, zapríčinené britským presadzovaním konzumácie ópia medzi čínskou populáciou.
Kto vládol v Anglicku v tomto období?
Premiérom (zároveň Veľkým Majstrom Slobodomurárstva Škótskeho obradu) bol Lord Palmerson, ministrom zahraničných vecí bol Lord John Russel, dvoma hlavnými ministrami kabinetu boli členovia rodiny Villiersovcov, ministrom pre správu kolónií bol Edward Bulwer Lytton, šéf slobodomurárskej sekty anglických rosenkruciánov.
Spríbuznený so všetkými týmito mocnými rodinami a honosiac sa krstným otcom ako John S. Mill, mal už budúci "filozof" Bertrand Russel svoju náklonnosť k politicko-strategickému uskutočneniu genocídy v krvi.
Už roku 1902 napísal priateľovi Gilbertovi Murrayovi: "... v poslednom čase som bol iba tiesnený nudou, namrzenosťou a márnosťou všetkých vecí: nie je nič, čo by ma vzpružilo, nič, čo by malo zmysel robiť. Jediná vec, ktorú veľmi silne cítim, ktorú stojí za to robiť, je zabíjať čo najväčší možný počet osôb, a tak zmenšiť globálne svetové svedomie."
V tom istom roku, na zastavenie nezadržateľného trieštenia britského impéria, vznikol v Anglicku elitný Klub súčiniteľov, ktorý mal súkromné schôdzky v období medzi rokmi 1902 až 1908. Počas týchto stretnutí bola plánovaná Prvá svetová vojna a určené jej ciele!
Dohody na vytvorenie britského impéria ako Svetovej vlády rozmáhajúcej sa po celom svete, boli na svete. Členovia klubu sa však nezhodli v ich realizácii. Oproti plánu medzinárodnej predvojnovej mobilizácie, predvídajúc v konflikte britský zásah, ktorý zastávala väčšina členov klubu, bolo postavené "riešenie" H. Georga Wellsa a Bertranda Russela, ktorí naznačili pokorenie (zničenie, pozn. preklad.) európskeho kontinentu prostredníctvom "revolúcie" a "kontroly nad ľudským rozumom": "riešenie nie je v priamej pohrome," tvrdil Wells. "My môžeme poraziť "kultúru", pretože poznáme, ako funguje ľudská myseľ a jej nevyspytateľné podvedomie."
Wells a Russel sa stali opozíciou, no riešenie vojenským zásahom neprinieslo očakávané výsledky. Ani v prvej ani v druhej svetovej vojne: britské impérium sa zmenšilo, zatiaľ čo sa rozšírila ohromná sovietska moc a americká nadvláda.
Verní svojej línii, Wells a Russel, nevzrušujúc sa nad násilným použitím vojenskej sily, preferovali svoj plán, ako dospieť k svetovej vláde prostredníctvom progresívneho rozvoja nadnárodných inštitúcií, poslúžiac si zbraňou "psychológie masy" na presvedčenie svetovej mienky.
Neoddeliteľnou súčasťou plánu bolo medzinárodné protikresťanské sprisahanie, aby vyšlo z ilegality na svetlo, a aby bol paralyzovaný každý možný odpor voči Svetovej vláde. Inicátori však zároveň uprednostňovali dobrovoľné prijatie tohto otrockého systému.
Nikto si nemohol nárokovať na uskutočnenie tohto hrozného sprisahania viac ako britský "filozof" Bertrand Russel. Účastník sprisahania na politickej scéne tohto (minulého, pozn. preklad.) storočia, ktoré determinovalo strategické rozhodnutia najmocnejších národov sveta, nasmerujúc ich k prevzatiu Svetovej vlády, ktorá sa mala uskutočniť vyľudnením planéty!
Bol to Bertrand Russel v spolupráci s Wellsom, kto načrtol strategické línie tohto protikresťanského a otvorene genocídneho komplotu, a takisto on bol prostredníctvom svojich najspoľahlivejších priateľov čelným zodpovedným uvedenia do činnosti tohto diabolského plánu. Takže v skratke, jeho zámery, odmietajúc všetky kresťanské hodnoty, ba aj ľudské, neúprosne preferovali genocídu ako logický a želateľný cieľ.
Opovrhnutie ľudským životom bolo jeho chrbtovou kosťou: "Život je bezvýznamný fenomén, krátky a pominuteľný, takže by nemal vzbudzovať nepokoj, ak by sa nás osobne netýkal."
Za opovrhnutím človekom nasleduje odpor a presvedčenie o zbytočnosti vedy: "Veda zvýšila kontrolu človeka nad prírodou a umožňuje predpokladať, že je schopná zlepšiť životné podmienky. To by sa stalo pravdou, ak by bol človek rozumný, no, žiaľ, on nie je ničím iným ako spleťou pudov a vášní."
Človeku, nižšiemu a jednoduchému živočíchovi, bola následne predložená lživá teória obmedzených zdrojov: "Veda môže odstrániť chudobu a obmedziť čas potrebný na prácu (...). Poľnohospodárstvo a priemysel, hoci udržiavané v trvalej expanzii, nemôžu docieliť nič iné ako vyčerpanie prírodných zdrojov."
Podľa Russela "priemysel, s výnimkou toho, ktorý uspokojuje požiadavky (základné) poľnohospodárstva, je prepychom (...). Ak náhle nastanú ťažké časy, industrializačný proces, ktorý bol charakteristický pre posledných stopäťdesiat rokov, by bol násilne zastavený. (...) Z mestských a priemyselných centier by ostali trosky a ich obyvatelia, ak by to prežili, by sa vrátili k vidieckym námaham ich stredovekých predkov."
Russel pripravil model civilizácie, ktorý chcel navrhnúť ľudstvu: "Číňania majú kultúru a povahu, pre mnohé smery vyššiu ako európske rasy." V tejto "civilizácii" je politický model sociálno-komunistickým modelom vidieckeho typu: "Socializmus, osobitne ten internacionálny, je možný iba v stabilnom systéme, v ktorom by obyvateľstvo bolo v nemennom alebo takmer nemennom stave. Jeho ľahký prírastok sa môže potýkať so zlepšeniami v metódach používaných v poľnohospodárstve, no rýchly prírastok nemôže smerovať nikam inam ako k chudobe celej populácie. (...) Obyvateľstvo bielej rasy čoskoro prestane pribúdať, zatiaľ čo pre africké a aziatské rasy to ešte bude trvať nejaký čas, kým demografický prírastok dosiahne primeranú úroveň na udržanie populácie v nemennom stave aj bez zásahu vojny alebo morovej nákazy. (...) Zatiaľ výhody, na ktoré sa zameriava socializmus, môžu byť realizované iba čiastočne a menej plodné rasy sa musia chrániť pred tými viac plodnými pomocou metód rovnako nechutných ako potrebných."
Na človeku "neschopnom demografickej kontroly" Russel ilustruje následky: "Nebezpečenstvo svetovej biedy sa môže potýkať na krátky čas so zlepšeniami v technikách poľnohospodárstva, no ak obyvateľstvo stále pribúda do súčasnej miery, tieto zlepšenia nemôžu ďalej postačovať. Tu teda vzniknú dve skupiny: jedna chudobná, s obyvateľstvom, ktoré stále pribúda; druhá bohatá so stabilizovanou populáciou. Táto situácia nemôže viesť k ničomu inému ako k svetovej vojne. (...) Vojna sa môže stať taká ničivá, že akýkoľvek demografický nárast nevzbudí nebezpečenstvo preľudnenosti (...)
A vojna, čoraz väčšmi smrtiaca, sa bude javiť ako vojna proti civilnému obyvateľstvu. "Vedci postupne vynájdu stále prepracovanejšie útočné aj obranné prostriedky. Ich výsledkom bude percentuálne zmenšenie populácie, ktorú možno poslať na front, keďže bude rásť počet tých, čo produkujú zbrane a muníciu. To by mohlo vyzerať ako výhoda, no umožňuje to, že sa vojna stane vzburou, predovšetkým proti civilnému obyvateľstvu a v národnej porážke obyvateľstvo musí prežiť rovnaké utrpenie ako jeho vojaci."
Russel sa nevzpieral myšlienke o výrobe a použití nukleárnych striel. Čo teda hovorí tento "pacifista" a "protivník jadrových zbraní" svetovej povesti: "Nesúhlasím s tými, čo sú proti výrobe jadrovej bomby (...) keďže nemá cenu čeliť vojne, ledaže by nebolo výhodné ju vyhrať."
Nevšímavý voči akémukoľvek ľudskému utrpeniu, vidí iba výhody odvodené z vojenského víťazstva. Atómové bomby vrhnuté na Hirošimu a Nagasaki ho nadchýnali: "Ak by Amerika bola viac imperialistická, bola by tu iná možnosť (...) na vyčiarknutie civilného obyvateľstva. (...) Počas budúcich rokov politika odzbrojenia by mala byť vytýčená silou. Ak by to bolo potrebné, mohli by sa uskutočniť jedna či dve vojny, avšak mali by byť krátke a skončili by s rozhodným americkým víťazstvom." "Pacifista" Russel bol pôvodcom myšlienky použitia jadrovej vojny na vytvorenie svetového impéria: "Je jedna vec, a iba táto jedna, ktorá môže zachrániť svet (...) ak Amerika vyhlási vojnu proti Rusku počas nasledujúcich dvoch rokov, aby stabilizovala svetové impérium použijúc jadrovú bombu."
Takáto bola napokon jeho predstava Svetového spoločenstva: "Ak hovorím o Svetovej vláde, chápem ňou niekoho, kto skutočne vládne; (...) jediného vlastníka: všetkých jadrových bômb a fabrík, ktoré ich vyrábajú, všetkého vojnového letectva, všetkého vojnového loďstva a vo všeobecnosti, všetkého, čo je potrebné na to, aby bol neporaziteľný."
Atómová vojna proti Sovietskemu zväzu však nebola vyhlásená, a tak, aby sa zamedzilo nukleárnemu americkému monopolu a na udržanie kontroly nad osudom sveta v rukách nadnárodných stratégov, Sovietsky zväz bol podporený Russelovými priateľmi v jeho úsilí zadovážiť si nukleárnu zbraň. V týchto podmienkach atómová vojna sa stala nepravdepodobnou, no stále možnou; Russel nato píše: "Nie je celkom nepravdepodobné, že veľké vojenské veľmoci sveta spoznajú jej ničenie pre svoju neschopnosť zriecť sa vojny."
Tomuto svetu, terorizovanému a pod neutíchajúcou hrozbou jadrového holokaustu, Bertrand Russel ponúka jediný liek "prispôsobiť vlastnú náboženskú, kultúrnu a morálnu povahu a odcudziť sa akejkoľvek pozornosti voči pravde a spravodlivosti, aby mohol akceptovať Svetovú vládu s jej genocídnou politikou! Zbraňou na presvedčenie alebo dosiahnutie konsenzu bola "psychológia masy". "Myslím si, že predmetom stále väčšej politickej dôležitosti," píše Russel, "je psychológia masy. (...) Psychológovia budúcnosti budú mať triedy detí, ktorým budú musieť rôznymi metódami vštepovať presvedčenie, že sneh je čierny! Môže sa rýchlo dospieť k niektorým výsledkom: po prvé, že pôsobenie rodiny je prekážkou; po druhé, že sa nedá veľa urobiť, ak vzdelanie nezačína skôr ako vo veku 10 rokov, po tretie, že niektoré zhudobnené verše zladené opakovaným spôsobom majú vysokú účinnosť!"
Dosiahnuteľný cieľ Russel vysvetľuje jednoducho týmito slovami: "Naučiť sa podriadiť sa zákonu, dokonca aj keď je tento vnútený cudzincami, ktorými mi pohŕdame a nenávidíme ich, a vieme, že nemajú nijaký zmysel pre spravodlivosť."
No na poníženie obyvateľstva na otroctvo je nevyhnutné vytvoriť elitu, schopnú riadiť použitím "psychológie masy". V roku 1928 o tejto veci Russel napísal: "Chcel by som odporúčať novú spoločenskú organizáciu, novú inštitúciu, ktorú zatiaľ môžem nazvať Svetovou encyklopédiou. (...) Táto encyklopédia by mala na seba prevziať rolu biblie v svetovej kultúre. Mala by vykonávať veľký vplyv na akékoľvek správnu kontrolu, a to tak, že bude riadiť centrá psychológiou masy, tým, že (proti hocikomu) vyhlási vojny, bude produkovať potravu alebo nechá zomrieť od hladu či vyhladí celé populácie!"
V tom istom roku H. George Wells publikoval program s názvom The Open Conspiracy (Otvorený komplot). Vychádzajúc z úplnej zhody s Russelovou teóriou genocídy, program vyslovuje princípy Svetovej vlády schopnej uviesť do chodu túto teóriu:
1. Úplné potvrdenie, tak teoretické ako aj praktické, dočasnej povahy jestvujúcich vlád
2. Rozhodnutie minimalizovať každým dostupným prostriedkom konflikty medzi vládami (...) a ich kríženie záujmov v prospech stabilizácie svetového ekonomického systému.
3. Rozhodovanie o pridelení miestneho súkromného vlastníctva alebo národného, alebo aspoň úverov, dopravy či produkcie potravín na svetovej vláde.
4. Praktické uznanie nevyhnutnosti svetovej biologickej kontroly, ako napr. kontroly nad obyvateľstvom a nad chorobami
5. Definovanie minimálneho štandardu slobody a osobnej existencie vo svete
6. Zvrchovaná povinnosť podriadiť osobný život vytvoreniu Svetovej vlády schopnej plniť tieto funkcie.
Po prečítaní tohoto diela Bertrand Russel napísal jej autorovi: "Nie je nikto, koho poznám, s kým by som mohol plnšie súhlasiť!" Ako by sa Bertrand Russel nemohol zjednotiť s človekom, ktorý už roku 1933 opisoval najkrutejšie a najrafinovanejšie metódy vyvolávajúce utrpenie a smrť v budúcej svetovej vojne?... ktorý podporoval nevyhnutnosť použitia omamných drog a nevyhnutnosť pôsobenia ľudského utrpenia?, ktorý predpovedal použitie atómovej bomby proti civilnému obyvateľstvu a určil na rok 1956 vypuknutie epidémie vo svetovom meradle, ktorá by vymazala polovicu ľudskej populácie na planéte?
Ako by mohol nesúhlasiť s tým, čo vyhlásil: "Svetové spoločenstvo, ktoré si prajeme (...) žiada ako základnú podmienku rozhodujúcu kontrolu nad populáciou"?
Ani hromadná obeť spôsobená dvoma svetovými vojnami nemohla ochromiť inštinkty tejto genocídy. Sklamaný z týchto vojen, Russel roku 1951 predpovedal prostriedky kynoženia ešte väčšmi výkonné: "Teraz sa svetová populácia zvyšuje o približne 58 000 jednotlivcov denne. Vojna až doteraz nemala podstatné účinky na spomalenie (demografického nárastu), ktorý pokračuje napriek posledným dvom svetovým vojnám. (...) Vojna bola doteraz sklamaním z tohto pohľadu (...), no možno biologická vojna by sa ukázala väčšmi účinnejšia. Ak nejaký mor môže vypuknúť na celom svete, v každej generácii, tí, čo prežijú, budú môcť slobodne plodiť bez toho, aby preľudnili túto planétu. To všetko môže pôsobiť nepekne, ale čo na tom záleží? Osobnosti veľkého intelektu sú ľahostajné voči šťastiu, predovšetkým ak ide o šťastie iných."
Táto "teória genocídy", žiaľ, neostala iba na papieri. Všetky hrôzy, ktoré svet spoznal v posledných desaťročiach, vychádzali z tejto diabolskej teórie: nepriateľstvo a nenávisť voči posvätnosti ľudského života a voči každej hodnote kresťanskej civilizácie prepukla v nenávisť voči vede a industrializácii, v exaltáciu pohanského ekologizmu a v najnezmyselnejší animalizmus a v predvádzanie každého typu sexuálnej degenerácie, v masové používanie drog alebo vymývanie mozgov uskutočňované dennodenne prostredníctvom masmédií. Všetky tieto formy spoločenskej kontroly majú však jeden konečný cieľ: aby svetová verejná mienka postupne prijala myšlienku vyľudnenia planéty ako jedinej možnej politiky pre zabezpečenie ľudskej bezpečnosti"!
No doteraz nikdy neboli takto ospevované neodcudziteľné ľudské práva a nikdy sa tak neodvolávalo veľmi na mier vo svete ako v dnešnom období a nikdy nebolo tak vidno šliapať po človeku v posvätnosti jeho života, jeho dôstojnosti a jeho najzákladnejších potrebách a požiadavkách, tak ako ešte neboli videné vojny rozširujúce vyhladzovanie po celom svete tak, ako je to v súčasných dňoch.
Táto genocídna teória nanešťastie nepresiakla iba ideológie a celé inštitúcie na medzinárodnej úrovni, nevtelila sa iba do určitých zriadení a nadnárodných klubov, založených, aby uviedli do činnosti uskutočnenie týchto satanských predstáv, ale bola povýšená dokonca na politickú nevyhnutnosť dosiahnuť Svetovú vládu a na zahraničnú politiku istej supermoci schovávajúcu sa pod pláštikom národnej bezpečnosti!
"Spoločenstvo národov": slobodomurárske dielo


Slobodomurárovi a prezidentovi Spojených štátov Woodrowovi Wilsonovi sa pripisovalo toto hlúpe vyjadrenie: "Kresťanstvo nedokázalo ujednotiť národy. My to dokážeme, dúfam, prostredníctvom Spoločenstva národov." Ostáva však skutočnosťou, že Spoločenstvo národov bolo slobodomurárskym výtvorom: "Dňa 6. decembra 1916 totiž bolo rozoslané do všetkých lóží na svete z Veľkej francúzskej lóže pozvanie na prípravné stretnutie, ktoré sa konalo v Paríži 14. januára 1917. Išlo o diskusiu o ničom menšom ako o realizácii Spoločenstva národov na konci vojny s víziou zvolať spojeneckých slobodomurárov na 28. až 30. júna 1917 a uviesť do chodu túto iniciatívu. (...)
Dňa 28. júna 1917 v náväznosti na tretie výročie vraždy v Sarajeve a dvojstoročnicu oficiálneho založenia slobodurárstva sa uskutočnil Kongres spojeneckých slobodomurárskych spolkov. Program otvoril prezident Rady Rádu Veľkého Orientu 33 stupňa Corneau týmito slovami: "Je nemysliteľné vytvoriť nadnárodnú autoritu, ktorej cieľ by nespočíval v potlačení príčin konfliktov, ale v mierovom riešení kontroverzií medzi národmi. Slobodomurárstvo sa ponúka na vytvorenie úplne nového organizmu – Spoločenstva národov."
"Brat André Lebey, tajomník Rady Rádu Veľkého Orientu, predstavil projekt štatútu Spoločenstva národov, sprevádzajúc ho vehementným prejavom: "Francúzsko v zbrani (...) sa dovoláva Spoločenstva národov, aby sa vlastným cieľom vojny stala preambula mierovej zmluvy. Ak je nejaká vojna svätá, tak je to táto, a my musíme na to bez váhania odpovedať. (...) Korunujeme dielo Francúzskej revolúcie. (...) jedným z dvoch princípov musí byť – zvíťaziť alebo zomrieť!"
Prvá svetová vojna teda bola pre slobodomurárstvo svätou vojnou a jej skutočným cieľom bolo vytvorenie Spoločenstva národov. Desať miliónov mŕtvych na vytvorenie prvého náčrtu Svetovej vlády a na triumf Práv človeka a Francúzskej revolúcie. Ďalším princípom, ktorým sa na svoju smrť dušoval slobodomurár Lebey bol naproti tomu princíp kresťanskej civilizácie!
Menovaným a splnomocneným prostredníkom vo Versailles, - všetci bez výnimky boli príslušníci slobodomurárstva – 28. apríla 1919 bol prezentovaný projekt Spoločenstva národov, ktorý bol začlenený do Versaillskej zmluvy.
Stojí za to uviesť dve tvrdenia prednesené niektorými odborníkmi na margo Versaillskej zmluvy.
Spravodlivosť a nestrannosť, ktoré boli uplatnené vo Versailles, boli spochybnené zasvätencom, americkým bankárom a miliardárom Vanderbiltom, keď vyhlásil: "Som naklonený uveriť, že Versaillská zmluva bola vytvorená duchom nenávisti a ničomnosti, zaslepenosti a choromyseľnosti, a že je z väčšej časti zodpovedná za zlo v Európe. Vo Versailles sa spáchali neporovnateľné väčšie zverstvá ako tie vo vojne. Ruky a nohy národov tu boli odrezané!"
Anglický spisovateľ E. J. Dillon, hovorca versaillských pozorovateľov, zasa takto zhrnul svoju mienku: "Značný počet delegátov sa domnieva, že skutočný vplyv uprostred anglosaských národov mal semitský pôvod: v krátkosti povedané: odteraz bude svet riadený, keď príde ich čas, anglosaskými národmi ovládanými ich hebrejskými prvkami."
Nespravodlivosti, diktát, chudoba a nezamestnanosť, chronická nerovnováha nových európskych štátov, boli plodmi Mierovej konferencie, ktorá väčšmi ako k zmiereniu, prispievala k podnecovaniu vhodnejšieho scenáru ničivej svetovej vojny v neveľmi vzdialenej perspektíve. To všetko v mene mieru proklamovaného na námestiach a v parlamentoch, to všetko na zachovanie "tajnej moci".
Prvý predseda Spoločenstva národov bol slobodomurár Glibert Murray, priateľ, ktorému Bertrand Russel zveril svoju túžbu "zabiť čo najväčší počet osôb, a tak zmenšiť svetové globálne svedomie"!
Vlastná existencia Spoločenstva národov široko poukazuje na skutočnosť, že nie je štruktúrou na ochranu mieru: počas dvadsiatich rokov svojej existencie nedokázala zabrániť napr. výprave D’Annunziových legionárov na Fiume, ani francúzskej okupácii roku 1920 na Palatinate, ani tej v Ruhr roku 1923, ani japonskej agresii v Mandžursku roku 1937, ani okupácii Habeša roku 1935, so známymi sankciami, ktoré sa pripisovali dôsledkom približovania sa Mussoliniho a Hitlera, ani, a to je ešte horšie, vypuknutiu druhej svetovej vojny.
Spoločenstvo národov, slobodomurársky výtvor už nepotrebný, bolo právne zrušené a počas zhromaždenia v Ženeve v dňoch 8. až 18. apríla 1946 boli jeho ciele prevedené na Organizáciu spojených národov.

Organizácia spojených národov
Roku 1926 izraelský profesor a sociálny filozof Jean Izoulet z Francúzskeho kolégia vydal dielo s názvom: Paris capitale des religions, ou la mission dcIsrael. Už na prvých stranách sa dozvedáme, že: "Myšlienka postupného zjednotenia planéty sa dala do pochodu. No táto je obvykle spätá s ďalšou ideou: ideou pacifizmu a bezprostredného všeobecného odzbrojenia."
O niekoľko strán nato sa dočítame: "Náboženstvo je samotným jadrom, alebo ak chcete dvojnásobnou, trojnásobnou, štvornásobnou podstatou politiky. Bez náboženskej a morálnej vlády nemôže jestvovať politická ani spoločenská vláda. Ak nejestvuje poslušnosť spojená s morálnym zákonom, nemôže sa dosiahnuť trvalá poslušnosť voči svetským zákonom." Izoulet spresňuje, o ktoré náboženstvá by malo ísť: "Je to však prvé a posledné náboženstvo, ktoré nie je regionálne či miestne, ktoré je prítomné všade: medzinárodné a interkontinentálne náboženstvo; jedným slovom: planetárne náboženstvo. To je Mojžišovo náboženstvo Izraela." A dodáva: "Na nastolenie novej náboženskej moci je potrebné zamerať sa na tie duchovné a intelektuálne, mentálne a morálne pravidlá, ktoré sa nazývajú Univerzita. Deklarovaným cieľom je spojiť sa vo Federácii tisícky Univerzít. Dosiaľ je na zemi okolo tisícky Univerzít. Spojme ich! A tak na planéte vytvoríme vyšší spolok, mocnejší ako duchovné spolky, spolok Vedcov a Mysliteľov. (...) Na vrchole tejto Federácie tisícky univerzít sveta vytvoríme tisícu prvú: najvyššiu univerzitu, planetárnu univerzitu, svetovú univerzitu, aby riadila nesmierny zástup Tisícky univerzít roztratených po celom svete."
V rovnakom diele Izoulet predstavuje inštitúciu, ktorej cieľom je zjednotenie zeme: "Áno, rozdeľte Spoločenstvo národov, rozdeľte ho na dve spoločnosti: jednu duchovnú; druhú sekulárnu. Rozdeľte ju na spoločenstvo cirkví a spoločenstvo štátov. Dostanete tak na jednej strane Sekulárnu mocnosť bánk a armády v Ženeve; a na druhej strane Duchovnú mocnosť vedy a poznania, cirkví a univerzít v Paríži."
Zo Spoločenstva národov nahradených OSN sa teda rozštiepili dva organizmy: jeden politický - OSN ako taká, druhý kultúrny – UNESCO so sídlom v Paríži.
Koľko stál ľudstvo tento nový krok ku Svetovej vláde?
Roku 1937 anglikánsky arcibiskup v Yorku William Temple, ako sa vyjadril počas kongresu Svetovej jednoty za mier: "Je možno nevyhnutné, že sa dospeje k novej vojne, aby sa dosiahla autorita Spoločenstva národov - môže sa stať, že súčasná generácia a tie budúce generácie budú decimované, obetované, až kým z nej Ženevská lóža nevyjde znovupotvrdená -, ako bola posledná vojna nepredstaviteľná v jej dôsledkoch."
Na obetiach 50 miliónov mŕtvych druhej svetovej vojny tak bola potvrdená autorita Spoločenstva národov! Roku 1946 sa narodila nová nadnárodná inštitúcia, Organizácia spojených národov (OSN).
Podľa slobodomurára Pierre Mariella, nie iba OSN bola inšpirovaná lóžami, no až do neskorých sedemdesiatych rokov sa mohla spoľahnúť na dve tretiny svojich funkcionárov prihlásených k slobodomurárstvu! Podľa informácií o prvých rokoch činnosti OSN okrem iného vyšlo najavo, že: "Z 1 800 činiteľov OSN, 1 200 bolo Židov. Z najvyšších predstaviteľov OSN bolo viac ako 50 percent Židov. Na zástave OSN je biela a modrá farba rovnako ako na vlajke Izraela."
Počas zasadania 10. decembra 1948 generálne zhromaždenie Spojených národov schválilo "Všeobecnú deklaráciu ľudských práv". Táto deklarácia bola vyvrcholením viacročnej práce komisie, v ktorej mal rozhodujúci vplyv francúzsky právnik Renč Cassin. Cassin, ako nositeľ Nobelovej ceny za mier z roku 1968 a člen vyššieho židovského slobodomurárstva B' nai B'rith , na zjazde Decalogue Lawyers Society v Chicagu v roku 1970 potvrdil, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je "zosvetštením judaistických princípov". Nejde o nič nové, ak uvážime, že roku 1927 izraelita Elie Eberlin pripomenul, že "Izrael si neželá nič iné ako sociálnu spravodlivosť", pre ktorú bol nepretržite prenasledovaný, "svoju historickú misiu slobody národov; kolektívneho Vykupiteľa ľudských práv."
(Pokračovanie v budúcom čísle)