Augustín Marián Húska

Vznik štátu (11)

Spomína , Augustín Marián Húska
účastník politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

Pri hľadaní východísk slovenská delegácia sa snažila presvedčiť partnerov, že by bolo účelné prekročiť problém spoločnej štátnosti orientáciou na partnerské súštátie. Slovenská delegácia poukazovala, že konfederačná alebo ”úniová” podoba súžitia by mohla byť východiskom. Napríklad člen slovenskej delegácie Kováč navrhoval, aby bolo formulované ”ekonomické a obranné spoločenstvo” ako rámec paralelného vývoja štátnosti oboch republík.. Česká delegácia namietala, že vo svete niet príkladu na funkčné súštátie a krátky dualizmus Rakúsko-Uhorska je dokladom, že súštátie je neživotaschopné. Slovenská delegácia argumentovala, že prax štátnej paralelity sa aj v minulosti a aj v prítomnosti ukázala ako životaschopná a lepšie odráža partnerstvo. Okrem toho sme pripomínali členom českej delegácie, že aj tak sa obe republiky usilujú o členstvo v Európskej únii a slovenský národ a jeho spoločnosť musí trvať na tom, aby mal vlastné kreslo za okrúhlym stolom európskych národov. Členovia českej delegácie na čele s jej predsedom odmietali akúkoľvek voľnejšiu formu spolužitia a tvrdo formulovali požiadavku vylúčenia konfederačného alebo úniového vývoja, pričom trvali na tom, že federácia musí byť ”racionalizovaná”, pod čím rozumeli posilnenie federálnych funkcií.
Táto nepriblížiteľnosť postojov vlastne viedla neúprosne k tomu, že postoje oboch delegácií v tomto bode nebolo možné zblížiť a že rozchod je neodvratný, pričom každá delegácia vykladala inak vinu rozchodu a vinníka rozchodu. Hrozilo, že ak delegácie nenájdu riešenie, rozchod prebehne ako nekontrolovaný rozpad, prípadne ako chaotizujúci samospád. Slovenská delegácia mala pred očami skúsenosť z násilného rozpadu unitárnych federácií na Balte a Balkáne a nechcela vystaviť obyvateľstvo trápeniam konfliktného chaosu. Českej delegácii bolo zrejmé, že pri vyjednávaniach má Česko ako dominujúca časť unitárnej federácie výhodnejšie podmienky v prípade tzv. divého rozchodu.
Slovenská delegácia si postupne uvedomovala, že sa nenájde vzájomne akceptovateľné východisko. Zdalo sa jej, že česká delegácia o ”takého vzpurného a rebelujúceho partnera” prestáva mať záujem a že prijme s úľavou ”rozvod od stola a lôžka”, ktorý ”zavinil” slabší partner. Rástol v nás dojem, že ”divý rozvod” by vlastne bol českou delegáciou prijateľný. Počas tzv. oddychových rozhovorov na rokovaní padli od niektorých českých partnerov náznaky, že akceptujú a zoberú na vedomie naše jednostranné proklamovanie vôle o dosiahnutie štátnosti. Dokonca by považovali za legitímne, keby sme prejavili svoju vôľu následnícky nadviazať na prvú ”vojnovú” slovenskú štátnosť. To samozrejme nemohla slovenská delegácia akceptovať už aj preto, že by sa znevýhodnila slovenská východzia pozícia a za žiadnych okolností sme nemohli dovoliť, aby nástupníckym štátom unitárnej federácie sa stala len Česká republika.
Bolo stále zrejmejšie, že novovznikajúce české elity začínajú slovenskú časť spoločného štátu vnímať ako záťaž rýchleho aranžovania Česka so Západom. Priznávam, že som považoval české ochabovanie záujmu o koexistenciu so Slovenskom za určitú českú ilúziu, že uniknú geopolitickej dileme svojho susedstva najmä s Nemeckom cez EÚ. Nebolo počas rokovaní ľahké prekalkulovať všetky možné riziká a preanalyzovať možné ”tromfy” partnerov pri rokovaní. Ale neostávalo slovenskej delegácii iné, ako preveriť rodiacu sa vôľu českých partnerov ísť vlastnou cestou. Nazdávam sa, že Mečiar pocítil nebezpečenstvo nedohody pre Slovensko a pristúpil na protikrok a vyhlásil, že budeme trvať na terajšom status quo, t. j. na federatívnom usporiadaní spoločného štátu a pritom si ponecháme práva demokraticky presadzovať slovensko-české vyrovnanie. Bolo to vlastne naznačenie, že ak nás chcú považovať iba za ”záťaž”, ktorú teraz len tak nechajú svojmu osudu, tak môžeme českým partnerom zahľadeným len na svoju ”sólovú” cestu na Západ podstatne skomplikovať ich diskrétne zámery..
Myslím si, že to zabralo. Od tej chvíle v rokovaniach našli obe delegácie spoločné riešenie, t. j. umožniť obom republikám ich suverénny vývoj tým, že nad nimi sa zruší nadstavba ”tretieho”- federatívneho štátu. Vždy som zastával názor, že dve relatívne malé, ale blízke republiky nepotrebujú nad sebou ”tretiu” federálnu mentorskú republiku. Tu kdesi tkvel psychologický bod zvratu vo vyjednávaní. Obe delegácie zistili, že pre ne je v daných podmienkach črtajúcej sa novej medzinárodnej situácie výhodnejšie, keď si nebudú robiť sabotážne prieky a budú sa snažiť vyriešiť zánik spoločného štátu nekonfliktným, demokratickým a civilizovaným spôsobom, a to tak, aby sa obe národné republiky stali suverénnymi následníckymi štátmi.
Tento uzlový problém bol rozpletený a delegácie začali spoločne rokovať o spôsobe zániku spoločného štátu a o spôsobe súčinnosti oboch štátov v budúcnosti. Touto dohodou bol vyriešený najťažší problém rokovaní o slovensko-českom, resp. česko-slovenskom vyrovnaní, ale ostávalo zdolať ešte veľa úskalí a možných komplikácií. Musím však zdôrazniť, že práve pri tomto prvom najťažšom ”vecnom” probléme sa rodilo nové partnerstvo a vôľa nájsť kompromisné riešenia ďalších stránok štátotvorného pohybu oboch na suverenitu pripravovaných republík. Prvý krok v rozpletaní gordického uzla česko-slovenského vyrovnania bol vyriešením problému prekonania myšlienky unitárnej štátnosti.

Otázka legitimity a následníctva
Obe delegácie sa v ďalšom sústredili na riešenie problému demokratickej legitimovanosti vzniku nových dvoch štátnych útvarov, aby jednak riešenia minimalizovali možné riziká a aby jednak vnútri oboch národných spoločenstiev zaistili takú budúcu orientáciu, ktorá by najviac mohla vyhovovať dospievaniu oboch spoločenstiev a ktorá by ostala otvorená budúcim príležitostiam zvrchovaného rozvoja oboch nástupníckych štátov.
Pretože sme sa spoločne dohodli, že odmietame jednostranné akty, pred delegáciami sa vynorili nasledovné alternatívne riešenia :
- rozhodnutie o zániku doterajšieho štátu a vzniku nových štátov, verifikované referendom;
- rozhodnutie o vzniku nových štátov rozhodnutím emancipujúcich sa parlamentov (t. j. Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).,
- rozhodnutia zakonodarného orgánu ČSFR ( t. j. oboch komôr Federálneho zhromaždenia).
Slovenská delegácia ústami predsedu Mečiara navrhla, aby v oboch republikách boli uskutočnené ľudové referendá. Česká delegácia tlmočila názor, že ak uskutočniť referendum, tak súčtové referendum. Slovenská delegácia nemohla súhlasiť so súčtových (”celoštátnym”) referendom, lebo by Slovenský názor bol jednoducho majorizovaný českým väčšinovým názorom. Tento pozičný problém zabral veľa rokovacieho času. Keď sme vyslovili tieto námety možného sebaurčovacieho riešenia, tak sme zo správania sa českej delegácie vyrozumeli, že riešenie referendom nechce a že len preto trvá na tzv. súčtovom referende, lebo vie, že slovenská delegácia nemôže pristúpiť na  akceptáciu majorizácie väčšou českou časťou. Treba priznať, že česká reprezentácia sa chcela vyhnúť v traumatizovanej spoločnosti referendovej kampani, ktorá by tak mohla zdvihnúť politické emócie, že by hrozil štátny chaos, čo by spravodajské sily, neželajúce si konsolidovanie demokratických pomerov na území Česko-Slovenska, mohli využiť na nepokoje blízke k občianskej vojne. Toto si uvedomovala aj slovenská delegácia, a preto došlo pomerne rýchlo k  zhode o hľadaní inej legitimovanej, zákonnej cesty pri otváraní samostatnej, ale partnerskej cesty pre obe národné republiky.
Slovenská delegácia si pochopiteľne bola vedomá toho, že referendum by spojilo pročechoslovakistické a proiredentistické sily do akčnej jednoty. Riziko konfliktného chaosu aj na samotnom Slovensku nám velilo, aby sme súhlasili s českou ponukou, aby sme spolu našli iné legitímne riešenie.
Nakoniec obe delegácie súhlasili s tým, že treba prerokovať alternatívne možnosti sebaurčovacieho práva, ale také, ktoré by sa opreli o zákonnú legitimitu. Slovenská delegácia navrhla, aby o zániku federácie rozhodli obe národné republiky paralelným rozhodnutím oboch národných parlamentov (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady). Česká delegácia namietala, že by takéto paralelné hlasovanie mohlo viesť k patovej situácii, kedy by parlament jednej republiky vo federácii rozhodol inak ako parlament druhej republiky. Obe delegácie uznali, že zánik spoločného štátu paralelným rozhodnutím oboch národných zákonodarných orgánov má veľa rizík a po dlhom a veľmi podrobnom zvažovaní obe delegácie speli k názoru, že za daných podmienok a so zreteľom na zabránenie patovým situáciám bude zrejme najvhodnejšie nechať rozhodnutie na Federálnom zhromaždení , ktoré bolo dvojkomorové a bolo ústavne zmocnené rozhodovať o osude federálneho štátu, tobôž vtedy, keď vnútorné pomery vo Federálnom zhromaždení boli vytvorené na základe medzinárodne kontrolovaných a akceptovaných úplne demokratických volieb. Mechanizmus rokovania parlamentu bol ústavne presne určený a zaručoval v oboch komorách vylúčenie majorizácie jednej z republík federácie inou republikou federácie. Tak sa zrodil politický konsenzus, že Federálne zhromaždenie ČSFR bude rozhodovať o osude spoločnej štátnosti s tým, že obe politické zoskupenia odporučia, aby bol na pôde Federálneho zhromaždenia prijatý zákon o zániku spoločného štátu a o paralelnom, rovnom nástupníctve tak Českej republiky ako  Slovenskej republiky. Tento zákon a naň nadväzujúce zákony mali vytvoriť legitímny rámec povýšenia oboch republík na samostatné suverénne štáty, ktoré zároveň v záujme uchovania výhod vzájomnej súčinnosti uzavrú medzi sebou viaceré druhy zmlúv – napríklad zmluvy o colnej únii, zmluvy o menovej únii a ďalšie súčinnostné a regulujúce zmluvy.
Keď bol kompromisne dojednaný postup zániku unitárnej federácie a nastupníckeho vzniku dvoch samostatných republík, následné rokovanie sa sústredilo na hľadania princípov ”rozdelenia pozostalosti” po unitárnej federácii, t. j. v podstate rozdelenie majetku a záväzkov. Neboli to ľahké rokovania, a to najmä so zreteľom na to, že bolo jasné, že nástupnícka Česká republika má štartovaciu výhodu nielen v rozvinutejšie štruktúre štátu a jeho ekonomiky, ale že aj väčšina disponibilných prostriedkov federácie bola buď na území Česka, alebo v zákonnej dispozícii českých orgánov.
Schválne zjednodušene systematizujem základnú riešiacu dilemu rozdelenia imania a záväzkov po zanikajúcej federácii. Boli nasledovné možnosti :
spoločné imanie a záväzky rozdeliť na polovice;
- spoločné imanie a záväzky rozdeliť podľa podielu územného rozloženia;
spoločné imanie a záväzky rozdeliť podľa kľúča podielu obyvateľstva;
investičné imanie rozdeliť podľa kľúča zistiteľných zdrojov (či boli republikové alebo federálne alebo kombinované).
Boli veľmi rozsiahle debaty o hľadaní rozdeľovacieho kľúča a ukázalo sa, že aj kvôli kompromisnej priechodnosti, aj kvôli rýchlosti sa stane základnou schémou geografické rozdelenie a rozdelenie podľa počtu obyvateľov na Slovensku a v Česku. Čiastočne spornými boli štatistické pramene a od nich odvodené odhady. Bolo celkom pochopiteľné, že väčšina zdrojov bola alokovaná buď v Česku, alebo v zahraničí, ale s väčšou českou dostupnosťou. Iróniou osudu bol fakt, že pokiaľ ide o hmotné, hnuteľné zdroje, k väčšej ústretovosti českých partnerov nám pomohol fakt , že tzv. strategické a v tom najmä obranné zásoby boli väčšinou rozmiestnené na Slovensku. Totiž v zmysle varšavskej doktríny hlavne (”železné”) zásoby ČSFR boli prevažne rozmiestnené tak, že z bezpečnostných dôvodov museli byť skladované a deponované vo vzdialenosti viac ako 300 km od dotykovej čiary Varšavskej zmluvy a NATO. Keby boli českí partneri v iných oblastiach hnuteľných zásob netolerovali alikvotné rozdelenie, hrozilo by, že ”železné” zásoby by ostali v slovenskej kompetencii. Pri rozdelení obranných síl jediné jednostranné rozdelenie bolo len u stíhacieho letectva, kde pre prípad medzinárodnej krízy boli stíhacie potenciály v drvivej väčšine na území Česka. Pôvodne bola aj snaha využiť túto dislokačnú nerovnováhu, ale je pravda, že tichou prácou vojenských odborníkov bolo zabezpečené, že zneužitie bude korigované (veľká časť stíhacieho personálu bola pôvodom zo Slovenska).
V zásade rozdelenie postupovalo tak, že majetok v zahraničí bol rozdelený l : l, (s miernou dispozičnou výhodou pre Česko - pokiaľ ide o rozdelenie ambasád)., nehnuteľný majetok bol rozdelený podľa toho, či bol dislokovaný na Slovensku alebo v Česku), a ostatné - najmä kapitálové zdroje a záväzky (dlhy) - boli rozdelené pomerom podľa podielu obyvateľov v Česku a na Slovensku. Pochopiteľne otvorené ostali prípadné diskrétne zdroje a presuny zdrojov pred rozdelením. Najmä operácie s finančnými zdrojmi sústredenými vo federálnych financiách pri tzv. preceňovaní veľkoobchodných cien, pri frizírovaní bilancií a pri pololegálnych transakciách federálneho majetku do českých republikových kompetencií (federálne aerolínie a morská plavba a pod.) došlo k dosť mnohým nepresnostiam, ale považovali sme to za inkluzívnu cenu pokojného rozdelenia. Tu uvedené spomienky na rozdelenie aktív a pasív pochopiteľne nezachádzajú do podrobností, ale zachytávajú podstatu. Je nesporné, že Slovensko muselo myslieť na to, aby si nesťažilo štartovaciu cestu suverenity zdĺhavými spormi. Aj tak len napríklad viacročné zadŕžanie slovenského zlata, ktoré inak na rokovaní bolo legitímne uznané ako slovenské, zbytočne zakalilo následnícke vzťahy. Treba priznať, že českí reprezentanti boli tiež kritizovaní českými radikálmi a notorickými čechoslovakistami, a museli rozohrávať aj určité ”zádržné hry” (napríklad pri vracaní ”bojnického oltára”), aby nestratili svoju tvár voči zotrvačným náladám v českej verejnosti. Súhrnne vzaté však treba povedať, že aj rozdelenie aktív a pasív federácie v podstate uchovalo rozdeleniu kultivovanú tvár partnerstva.
(Pokračovanie v budúcom čísle)