Váš názor

Voda z kanála a klbčisko vreteníc

Nedávno sme si pripomenuli 15. výročie sviečkovej manifestácie, známej aj ako bratislavský Veľký piatok. Nedá mi, aby som sa nevyjadrila k jej prínosu, či vyzdvihovanému významu ako jedna z jej účastníčok. Keď som videla oznámenie o nej, podpísanej vtedy neznámym Dr. Františkom Mikloškom, vedela som bez váhania, že musím na ňu ísť, že ďalej už žiť v komunistických podmienkach ticho bez viditeľného odporu nemôžem. Treba ísť na Hviezdoslavovo námestie, treba ísť do ulíc (”s ulicou nehovorím”, povedal neskôr organizátor tejto manifestácie), nájsť v sebe odvahu a zaradiť sa tam, kde káže viera a svedomie.
Úderom hodín sa manifestácia začala hymnou. Sviečky sa zažali, ľudia sa modlili, dážď padal. Sviečku mi zopárkrát uhasil, ale navzájom sme si ich pomáhali zažínať. K vode z neba sa pridala i voda z prihrnutých áut. Vylievala som si ju z lodičiek, no ďalší príval vody zmietol i takú drobnosť, že v topánkach voda ločká. Mala som šťastie, že pred ďalším šúsom rýchlo som sa ukryla pod bránu, kde bývala moja známa. Z jej terasy som potom mohla sledovať ďalšie neuveriteľné brutálne udalosti.
Oproti, v okne hotela Carlton, videla som dvoch mužov. Rozpoznala som ministra Válka a predsedu vlády Colotku, hoci tohto v televíznych reláciách nespomínali. Obaja si boli blízki, obaja z katolíckych rodín. Čo si asi dôverne hovorili, keď to besnenie, iste aj s ich súhlasom, mali ako na dlani? Po vypočutí zahraničných správ, promptne reagujúcich na túto udalosť, šla som jediná úplne vyprázdneným Hviezdoslavovým námestím k električke. Nebolo tam ani vtáčika-letáčika a celkom nečakane v tej chvíli sa mi pripomenul dávny verš Andreja Žarnova: Šiel som sám a živilo ma / iba hrdé vedomie /, že som svojich smutných otcov / dravo – živé svedomie .V električke som bola tiež sama a ani Žarnovove verše nezastreli ťarchu chvíle bezútešne mlčiacej Bratislavy pár hodín po. Keď som bola už doma, uzimená, ale celá, nechápala som, prečo mi tak hrozne páchne premoknutý kabát, nevediac o tom, že som si v ňom doniesla z manifestácie vodu z kanála. Byť drastickým a zároveň hygienickým polícii sa ani vtedy nehodilo. Valiť na modliacich sa kanálovú vodu bol pre ňu dobrý žart.
Odvaha, spolupatričnosť, láska k blížnemu, úprimná zbožnosť, tak možno charakterizovať toto zhromaždenie veriacich. Odhodlanie, i keď s vedomím, že sa to môže skončiť tragicky, bolo väčšie ako strach, hoci i ten lomcoval organizmom. Kto v nás to prirodzené dobro a statočnosť za 15 rokov zabil? Uniklo všetko pozitívne, zostala iba voda z kanála na vymývanie mozgov ”špinavými paprčami”. Veľké počiatočné sklamanie je neustále živené ďalšími prekvapivými skutkami politickej reprezentácie organizátorov a niektorých vyvolených účastníkov sviečkovej manifestácie. Čoskoro sa sústredili v strane či hnutí a poznamenali sa odmietavosťou k tým, ktorí od nich očakávali lásku k vlasti a prácu pre jej dobro. Vrtkosťou vretenice sa vyšvihli okolo sotva kresťanského prezidenta Havla a jeho mocného zahraničného pozadia na najzávažnejšie politické posty. Už prestalo platiť ”Za Boha a národ”, ale skôr za peniaze proti národu. Pod rúškom spravodlivosti fabrikovali a fabrikujú “zločiny”, ktoré síce dokázať nevedia, ale pripisujú ich jednotlivcom v strane, ktorá sa opovážila proti ich vôli a moci založiť samostatný štát. Ich následné skutky sú, i boli, nepochopiteľné a nekresťanské; pri pomste zabúdajú, že palica má dva konce. Dvojkoncový bol aj boj za jazykový zákon, ktorého odbornú proslovenskú formuláciu žiadala Matica slovenská a zástup kľačiacich a prosiacich pred vtedajšou SNR, ale kameň by bol mäkší ako šéf SNR, len nedávno organizátor sviečkovej manifestácie; ale maďarónsky postup a cynizmus KDH nepomohol: Maticou požadovaný zákon prešiel a z KDH ubudlo voličov.
Vzorka neuvážených skutkov politikov KDH by bola poriadne rozsiahla. Je mnoho nimi nalámaného dreva. V kultúrnych štátoch, na západ od nás, s politickým protivníkom polemizujú, ale ho nelikvidujú.
V posledných dňoch stálo KDH pred dilemou, či sa prikloniť za vojnové alebo mierové riešenie ďalekého a nám neubližujúceho Iraku. Či pápež, alebo americký prezident. Napriek tomu sme boli zatiahnutí do vojny. Aj keď víťaz od začiatku bol známy (prečo by sme neboli na jeho strane), stále platí stará pravda, že najsmutnejšia vec na svete po prehratej vojne je vojna vyhratá. Televízne vojnové zábery, aj keď výberové, pripomínajú apokalyptické hrôzy. Na Zjavenie apoštola Jána sotva možno zabudnúť, je situované práve do tejto vojensky napadnutej oblasti. Na uváženie krátka ukážka: Odviaž štyroch anjelov, spútaných pri veľkej rieke Eufrat, aby pobili tretinu ľudí; vojsko malo ohnivé, hyacintové a sírové panciere a z ich tlám vychádzal oheň, dym a síra, od týchto troch rán zahynula tretina ľudí; z priepasti vyšli kobylky, ktoré sa podobali koňom, panciere mali ako zo železa a zvuk ich krídel bol ako hrmot mnohých konských vozov, rútiacich sa do boja; zemská šelma mala dva rohy podobné baránkovým, ale hovorila ako drak; každý, kto nebude sa klaňať obrazu šelmy, bude usmrtený, nik nemôže kupovať alebo predávať, iba kto má znak šelmy; jej meno a číslo je číslom človeka a jeho číslo je šestošesťdesiatšesť; každý, kto má ten znak, bude piť z vína Božieho hnevu...
Kresťanskí politici z KDH, ak premôžu svoj sluhovský komplex a chcú rehabilitovať aj kríž vo svojom znaku, z tejto vojnychtivej vlády by vystúpiť mali, ale sotva môžu: kto raz vysadol na tigra, zosadnúť už nemôže, ako vraví bengálske príslovie, lebo by ho tiger schrumol, a tak sa musí viesť a slúžiť.
Posledné vyjadrenia predsedu KDH Hrušovského majú naznačiť obrat k ”novému” skultúrneniu politického života. Nič proti tomu, ale prečo prichodí s tým, až keď už vyčerpali všetky možné urážky, nactiutŕhania a ukrutnosti? Keď už politický porcelán porozbíjali, čo chcú na črepinách budovať? Likvidácia národnej kultúry, napr. Matice slovenskej, to má byť ”nová kultúra”? Ak si pripomenieme nešťastnú otázku pána predsedu, či Slovensko má nejaké dejiny, akú kultúru možno očakávať? Akú kultúru možno očakávať od ministrov za KDH, keď jeden likviduje slovenské školstvo a buduje maďarskú univerzitu, druhý likviduje súdnictvo až do úplne bezprávneho štátu? Keď k tomu prirátame dosadenie za riaditeľa SIS najhorlivejšieho zosnovateľa politických štvaníc Pittnera, pôvodne tiež z KDH, tak našu kultúru práve pochovávajú...
Možno aj samého autora Klbka vreteníc, Fr. Mauriaca, by udivovala psychológia zvratov, farizejstva, záškodníctva a akejsi novej kultúry nášho klbčiska vreteníc.
Nuž ale za toto sme sa pred 15. rokmi na Hviezdoslavovom námestí nemodlili. Takýto podraz sme neočakávali. Aká manifestácia to bola, keď organizátori boli v suchu a vodné delá mierili iba na tých naivných. Alebo to bolo, nedajbože, divadielko platené západom pre západ? Je to na neuverenie aj neuverejnenie, ale práve tu pramení naša bieda.
(Krátené)
Marta Hudákova, rod. Beniaková