Ján Urbánek

Nehnevajte sa na mňa

Môj starý otec Ferko Urbánek umrel v roku 1934. Ja som sa narodil o šesť rokov po jeho smrti. Nikdy sme sa nevideli, neusmiali na seba, nikdy nedotkli. Na prvý pohľad to vyzerá, akoby sme sa minuli. Ale ozaj iba na prvý pohľad.
Prvé, čo som vdýchol, bola atmosféra rodiny, atmosféra spoločenstva spätého sieťou siločiar. Mnohé z nich smerovali k starému otcovi ako k ohnisku. Bol medzi nami prítomný výnimočným spôsobom. Ležal pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Dalo sa mu závidieť, pretože sa nám prihováral slovami:

Hoj vlasť moja Ty zem svätá
celou dušou ťa uctiť viem
chcem Tvojim verným synom byť
raz v Tvojom lone sladko sniť.

Keď sme od starého otca, snívajúceho svoj vysnívaný sen, vrátili domov, nedalo sa povedať, že by nebol aj tam. Prítomný bol však inak ako my ostatní. V jeho prítomnosti bolo čosi z majestátu. Presne tak, ako sa na mŕtvych patrí. Môj otec rozprával o láske, ktorá ho spájala so starým otcom. Vyjadrená bola v záhlaví modlitebnej knižky, ktorú od neho dostal pri odchode na front prvej svetovej vojny. Mama rozprávala o vrúcnom obojstrannom vzťahu k svokrovi. Sestra o milovanom starom otcovi, dedovi. Strýkovia, tety, bratranci a sesternice vraveli o tom istom. Každý zo svojho pohľadu, každý svojím spôsobom. Atmosféra rodiny bola prestúpená prítomnosťou dobrého, aj keď nebohého človeka. Týmto spôsobom mi starý otec pootvoril bez jediného slova okno do transcedentna, do priestoru neuveriteľným spôsobom skutočného, do sveta, kde sa dá veľa vidieť.

Rodina
Roku 1656 namaľoval Diego Velásquez obraz s názvom „Rodina“. Neskôr sa tento obraz stal známym pod menom „Las meninas“ (Dvorné dámy). Na obraze je znázornená dielňa dvorných majstrov v kráľovskom paláci v Madride. V strede obrazu stojí asi päťročná infantka Marquerita. Obklopená je dvornými dámami, Máriou Augustinou Sarmientovou a Isabelou de Velasco. Vpravo od dvorných dám, za psom sú dve postavy trpaslíkov v službách kráľovskej rodiny, Marie Barboly a Nicolasita de Portusato. Za smutnými postavami trpaslíkov je doňa Marcela de Ulloa a don Diego Ruiz de Ascona. Vzadu, v otvorených dverách, na schodoch vedúcich kdesi ďalej je šéf gobelínovej dielne a majordóm paláca José Nieto Velásquez. Vľavo so štetcom a paletou v ruke zobrazil majster Diego Velásquez sám seba, ako pracuje na veľkom obraze. Námet obrazu však ostáva pre diváka utajený. K divákovi je obrátený zadnou stranou, takže nevidno, čo majster maľuje.
Obraz má nielen mimoriadnu výtvarnú hodnotu, ale aj hlbokú ideu. Odhaľuje ju starostlivá priestorová analýza jeho kompozície (J. Gudiol: Velásquez. Odeon. Praha 1978). Obraz je komponovaný z pohľadu diváka, ktorý vstupuje do dielne dvorných majstrov pravými dverami v popredí obrazu. Pozorne sa díva na pestrú spoločnosť v dielni. Tá sa však nedíva na neho. Pozornosť postáv sa upiera k inému ohnisku. Toto však nie je na obraze zobrazené, leží mimo zobrazeného priestoru. Je však obrazom, jeho kompozíciou zreteľne naznačené. Prezrádza ho zrkadlo v strede zadného plánu obrazu. V ňom sa zrkadlí obraz, na ktorom master Diego Velásquez pracuje. Maľuje portrét španielskeho katolíckeho kráľa Filipa a kráľovnej Marie Anny. Sem, ku kráľovskému majestátu, je obrátená pozornosť celej rodiny. Kráľovskí manželia sú na obraze prítomní i neprítomní. Nenachádzajú sa síce v priestore obrazu, stoja mimo neho. No odtiaľto, z tohto iného priestoru, ovládajú kompozíciu obrazu.
V roku 1940, v prvom dni života, som vstúpil pravými dverami v popredí a zazrel svoju rodinu. Videl som otca, mamu, sestru, bližších i vzdialenejších príbuzných. Díval som sa na nich, no oni boli zahľadení kamsi inde, za hranice viditeľného. Zrkadlo v pozadí však prezrádzalo, kam sa ich oči upierali. Zrkadlilo tvár starého otca, ktorý medzi nami bol i nebol prítomný. Bol už inde v inom svete. Odtiaľ však ovládal kompozíciu, usporiadanie spoločenstva, do ktorého som práve vstúpil.
Pohľady jednotlivých členov rodiny, ktorej som sa stal súčasťou, boli upreté na starého otca, ako prezrádzala jeho tvár v zrkadle. On neostával nič dlžný. Díval sa na nás, ale nielen na nás. Boli sme v jeho zornom poli, ale nezapĺňali sme ho bez zvyšku. Jeho zorné pole bolo širšie, zahŕňalo nás do širších súvislostí. Tvár v zrkadle mi neschádzala z očí a mysle. Kam, na koho si sa díval, starý otec?

Nehnevajte sa na mňa
Starý otec čoskoro ovdovel. Ostal sám so štyrmi deťmi. Najmenšie bolo kojencom. Svoje deti vychovával s láskou, na ktorej sa celým srdcom podieľala i jeho druhá manželka. Milovaným deťom sa často ospravedlňoval: „Nehnevajte sa na mňa, že svoj národ som väčšmi miloval ako vás“. Nebolo veru na čo sa hnevať. Lásky neubudne, keď sa rozdáva. Srdce starého otca bolo prosto dimenzované tak ako treba, doširoka otvorené. Jeho tvár, zrkadliaca sa v pozadí obrazu „Rodiny“, zahľadená kamsi doďaleka, nás pozýva do sveta širších než rodinných súvislostí a hlbšieho významu.
Na obraze „Rodina“ je jedna postava, ktorá sa líši od ostatných. Majordomus José Nieto Velásquez. Stojí v pozadí, v otvorených dverách. Prichádza, či odchádza? V jeho pohybe je čosi ako pozvanie či výzva vstúpiť do ďalšej miestnosti.
Pozvanie som prijal. Vstúpil som a zažil „illusion déjá vieux“ , ktorá sa však nestratila , ale trvá. Známy obraz, známa miestnosť, rovnaká kompozícia, iba ľudia sú iní, iba rodina je o generáciu staršia.
Vľavo, vpredu, presne tam, kde stál majster Diego Velásquez, sedí starý otec. V ruke nemá paletu a štetec, ale pero. Nemaľuje, nekreslí, ale pozorne zahľadený kamsi do iného priestoru, čosi píše. Ťažko povedať čo, pretože vidno iba chrbát knihy. Starého otca obklopuje rodina. Sú to jeho rodičia, starí rodičia, súrodenci, manželka, deti, vnuci, nevesty, zaťovia. Dívajú sa kamsi, kam sa díva on, kamsi mimo priestor obrazu. Siločiary ich pohľadov sa zbiehajú do ohniska, ktoré bezprostredne nevidno. No v zrkadle obrazu sa zrkadlí subjekt, ktorý zaujal ich pozornosť. Vidno tam majestát, ktorý je „raison d étre“ obrazu, zobrazenej rodiny. Vidno tam zástupy, spoločenstvo, národ. Zrkadlia sa tam zástupy mŕtvych, živých i nenarodených. Nevidno ich však celkom jasne, ostro. Zrkadlo akoby zámerne a zmysluplne zdvojovalo. Zrkadlí dve odlišné, až protikladné tváre národa. Je to naliehavá výzva voliť, vybrať si jednu z nich, presne podľa svojej prirodzenosti.
Ako si volil starý otec?

Môj život a môj národ
Toto je názov životopisu, ktorý starý otec písal v rokoch 1931-1935 pre Slovenskú ligu. Začítal som sa doň, hľadajúc odpoveď na položenú otázku. V životopise sa krúti všetko okolo národa. Národ je stredobodom, okolo ktorého sa formujú ľudské osudy. Láska k národu je ústrednou témou. No napriek tomu, alebo práve preto, niečo z nej ostáva nevypovedané, mimo reči. Každý člen rodiny tento postoj zaujal, ale nikto ho nezdôvodňuje. Ani slovo o tom, čo je príčinou či motívom vrúcneho vzťahu k národu, žiaden argument pre zaujatý postoj. Toto viac ako zmysluplné mlčanie nemôže byť náhodou či nedopatrením. Ani slovo o príčine jednoducho preto, lebo nikoho nenapadlo pýtať sa na ňu. Toto však veľa vypovedá o mentalite ľudí, ktorí zrejme ani netušia, že podobná otázka môže byť nastolená. Zároveň však naznačuje dôležitý rozdiel, skutočnosť, že jestvuje i iná mentalita, ľudia, ktorí si túto otázku naliehavo kladú. Rozhovoria sa na túto tému starostlivo zdôvodňujúc svoj postoj. Tento dôležitý, ale neraz prehliadaný rozdiel, nás upozorňuje na skutočnosť, že ľudské „ja“ môže byť komponované podľa rôzneho vzorca. Jean Quitton vo fiktívnom rozhovore s generálom de Gaullom hovorí: „Je možné myslieť na seba ako keby som bol všetko a myslieť na seba ako na súčasť celku, nejakého väčšieho celku, ktorý nás presahuje a ktorému sa oddávame telom a dušou“. (J. Quitton: Môj filozofický testament. Dobrá kniha. Trnava 1999). Aj kardinál Jozef Ratzinger hovorí o tomto rozdiele (Cesta Veľkonočným tajomstvom. SSV. Trnava 2003). Rozlišuje egocentrické, zatvorené „ja“, ktoré je stredobodom sveta, od otvoreného „ja“, ktorého stredobod leží mimo neho, ktoré nie je vlastným chcením.
Obraz v zrkadle bol teda zmysluplne zdvojený, odzrkadľoval dve mentality, dve kultúry, dva pramene morálky. Ukazoval dva svety, vyzývajúc diváka, aby si vybral ten svoj. Celkom slobodne podľa svojho vedomia a svedomia.

Snob
Súčasná slovenčina v snahe reagovať na meniaci sa svet používa veľa nových výrazov. Medzi nimi sa často objavujú slová „elita“, „smotánka“, „celebrita“ a podobne. Týmito slovami sa slovenčina snaží aktualizovať význam staršieho, klasického výrazu „snob“. „Snob“, to je skratka pre spojenie „sance nobility“. Starý pojem plný aktuálneho významu označuje špecifickú mentalitu, kultúru i morálku. Výraz „sance nobility“ znie ako letálna diagnóza, či prekliatie. Snob strašne túži práve po tom, čo nemá a robí všetko, aby to nikdy nezískal. Jeho mentalita má jednoduchý vzorec. Snob stále myslí na seba ako keby bol stredobodom sveta a svet akoby bol jeho perifériou. Nestačí mu však takto rozmýšľať iba kdesi v súkromí. Svoj postoj musí dať najavo. Každý musí predsa vedieť, kde je stred a kde je periféria. Túto dôležitú informáciu treba patrične medializovať. Bez masmédií každý snob umiera. Metabolizmus snoba je ohromujúci. Nech sa snob ocitne hocikde, začne tam meniť skupenstvo sveta, centrujúc ho na seba. Najhoršie na tom je, že obeťami jeho metabolizmu sa stávajú skutočné hodnoty, skutočná kultúra, skutočná morálka. „Sance nobility“ sa tak stáva univerzálnou formou jestvovania, svetom určitým spôsobom usporiadaným.
Snob má rád architektúru. A nie je to veru iba platonická láska. Vášnivo stavia a ostentatívne býva. Usilovne kolonizuje vŕšky nad našimi mestami, budujúc tam svoje neuveriteľné „beverlly hills“. Môže sa zhora dívať na tých, čo sa na neho dívajú zdola. Krásny výhľad na správne usporiadaný svet. Čo na to naši pamiatkári? V Prahe uvažovali - možno ešte uvažujú - zachovať Strahovský štadión ako stavebnú pamiatku na komunistickú totalitu. Má to racionálne jadro, pamiatka to nesporne je. Pamiatka na barbarstvo. Asi v tom zmysle ako Drážďany, Hirošima a iné. Neplatí to v určitej, no nezanedbateľnej miere i o našich „beverlly hills“? Už dnes sú predsa kultúrnou pamiatkou. Také dačo predsa u nás nikdy nebolo a ktovie, ako dlho bude. Dá sa navyše predpokladať, že majitelia tohto architektonického „sance nobility“ budú len radi, ak sa na nich nezabudne.
Snob pochopiteľne miluje aj umenie. Aj výtvarné. Priam ho zbožňuje. Dobre vie prečo, za akým účelom. Každý peniaz je ochotný vydať za Benku, Fullu, Bizmayera či iných moderných a starých majstrov. Je to predsa paráda objaviť sa v televízii, vo vlastnom dome s pozadím, ktoré vytvorili takíto slávni majstri. Benka, Fulla, Bazovský či ďalší umelci ako pozadie snoba! Tak to má byť, tak je to dobre. Radosť musí byť predsa obojstranná. Aj slávni majstri musia byť v siedmom nebi, pretože česť, ktorej sa im dostalo, je obrovská. Ani v najsmelších snoch sa im veru nemohlo snívať, že ich diela budú tvoriť takú slávnu kulisu. Až teraz - mnohí „in memoriam“ - majú príležitosť pochopiť vlastný zmysel svojej tvorby.
Aj hudba s divadlom sú snobovi sympatické, pretože aj ony sa dajú správnym spôsobom použiť. Snob sa rád preto ukáže v koncertnej či divadelnej sále plnej ľudí. Ak je tam televízia, je to ideálne. Veľmi rád vzdá hold Mozartovi, Händlovi, Bachovi či Verdimu za to, že vytvorili také krásne fanfáry oznamujúce celému svetu, kto sa to práve ráčil posadiť do koncertnej či divadelnej sály.
Snob je aj pobožný (od roku 1989). Prečo by nebol? Časy sa zmenili a dnes sa aj tento prejav kultúry dá predsa veľmi dobre použiť. Kresťanská kultúra so svojou tradíciou, estetickou a spoločenskou dimenziou môže byť veru nenapodobiteľnou kulisou. Starí komunisti, zvyknutí na suchopár straníckych rituálov, sú namäkko. Ochotní sú aj uveriť. Aj sprava osvietení liberáli podliehajú čaru tejto pre nich inak temnej kultúry. Sú síce stále presvedčení, že Boha niet, že je mŕtvy. No ochotní sú pripustiť, že by sa im celkom hodil ako pozadie, ako doplnok k ich tak veľkému a fascinujúcemu „ja“. Radi pripúšťajú, že Boh v tomto postavení, v tejto čestnej funkcii s radosťou jestvuje. Snobi každého razenia sa dajú radi strhnúť, cítiac, že práve tu, v kresťanskej tradícii sa môžu dopátraťsvojich koreňov. Možno kdesi v podvedomí sa rozpamätávajú na slová, ktoré kedysi dávno počuli: „Beda vám, farizeji, lebo máte radi prvé miesta v synagógach a pozdravy na námestiach“ (LK 11,13). Oslovení ako starí známi, cítia s v kresťanskom prostredí ako doma.
Snob dokáže mať rád aj svoj národ. Pretože aj národ sa dá ľahko začleniť do jeho sveta ako zaujímavá periféria jeho „ja“. Môže mať národ vôbec vyššie ambície či lepší dôvod pre existenciu ako tvoriť kulisu, perifériu pre „sance nobility“?
Zmluva
Snob môže mať a často aj má rád svoj národ. Pravda, na svoj spôsob. Presne tak, ako má rád architektúru, výtvarné umenie, hudbu, divadlo, presne tak ako rád je kresťanom. Ak by sme sa ho spýtali na dôvody pozitívneho vzťahu k národu, rozvraví sa. Je predsa inteligentným človekom, ktorý má všetko premyslené, starostlivo analyzované, vyargumentované.
Snob nezabúda na svoj národ. Naopak. Obracia sa k nemu s rozsiahlym dotazníkom, v ktorom sa to len tak hemží otázkami. Národ prechádza konkurzným konaním. Počas neho sa mu zratúvajú všetky kosti, všetky vlasy na hlave, žiadny chromozóm a gén neunikne prísnemu analytickému pohľadu snoba.
Konkurzným konaním však prechádza veľa kandidátov. Konkurzné konanie by predsa nemalo zmysel, keby sa v ňom nehľadal ten najvhodnejší kandidát. A veruže sa hľadá. Hľadá sa vyvolený národ. Vyvolený úplne alebo aspoň trošku. Národ, ktorý by bol aspoň približne hodný snoba, ktorý sa v ňom chystá usadiť. Ak nájde túto zasľúbenú zem, toto svoje „beverlly hills“, tak ostentatívne s veľkým gestom zaujme svoju vlasť.
Neveľký slovenský národ sa okrem iného môže pochváliť, že má snobov, ktorí sú väčší ako on sám. Prerástli ho. Má preto len malú nádej prejsť ich prísnym konkurzom. Nečudo, že reminiscencie na svätoštefanskú a svätováclavskú korunu majú pre slovenských snobov veľkú príťažlivosť. No láka ich to ísť i ďalej. Taká Európa, to je predsa ono, to by bola periféria pre slovenského snoba. Pochopiteľne, že len dočasne. Naši slovenskí snobi sú naozaj veľmi schopní. Slovíčko „sance“ v spojení „sance nobility“ privádzajú k dokonalosti. Taká globalizácia evokuje ich oveľa vyššie ambície.
Nie je vylúčené, že status „svetoobčana“ ich načas uspokojí.
Slovenskí snobi sú verní národovci. Pravda svojím spôsobom. Keď nevyvolený národ predsa dosiahne suverenitu a štátnosť, verne sa k nemu vrátia. Vrátia sa k nemu, aby ho použili. Sú ochotní - ochotní bez irónie - vrátiť sa a sadnúť si do práve vzniknutých, ešte neobsadených funkcií. Ochotní sú s láskou zohrievať kreslá nižších, vyšších i veľmi vysokých štátnych inštitúcií. Čím vyššie, tým viac slovíčko „sance“ nadobúda na váhe a význame. Tým zreteľnejšie vypovedá o príslušnej mentalite, kultúre a morálke.
Snob je ochotný sa aj obetovať. Ostentatívne a blahosklonne prijímať holdovanie národa, ktorý sa stal aspoň približne hodný jeho veľkosti, veľkosti jeho „sance“. Národ možno mať rád, ak sa dá zmysluplne použiť, ak sa dá s ním uzavrieť dačo ako nájomná zmluva. Zmluva s národom, zmluva pri vstupe do manželstva, zmluva pri vstupe do verejného domu. Vždy a všade premyslená, obojstranne výhodná zmluva, obsahujúca i podmienky, za ktorých sa dá od nej odstúpiť. A tak snob sa môže i na Slovensku cítiť ako doma. Obklopený národom, ktorý si na chvíľu prenajal, sa cíti naozaj dobre. Po čase, keď snob národ využije, vyčerpá, opustí ho a ide - ako dáky Ahasver - pokojne ďalej.
Mentalita snoba začína ukazovať svoju tvár. Všetko, celý okolitý svet je ňou prežiarený, všetko je v ňom „sance nobility“, kultúra, morálka i národ. Zároveň však - a to je na tejto mentalite jedine skutočne cenné - mentalita snoba anticipuje i svoj proťajšok, mentalitu, kultúru i morálku celkom inej povahy, inej krvnej skupiny. V tomto kultúrnom a morálnom kontexte má národ celkom inú prirodzenosť. Je to prosto iný svet.

Blížence
Pred mnohými rokmi som bol so synom v detskej nemocnici. Išlo o nejaký nepatrný problém. Čakali sme na dlhej chodbe. Môj syn bežal ku mne. Bežal tak, ako zdraví dvojroční chlapci zvyknú, radostne a naplno. Radosť pozrieť. Moja láska k nemu bola presvietená týmto pocitom. Veľmi dobre som však vedel, že táto radosť sa podobá sklenenej guli na vianočnom stromčeku. Pekná, žiarivá, ale krehká. Radostný, technicky však nedokonalý beh mohol skončiť - ako to bežne býva - na dajakom výčnelku tvrdej reality. Keď chlapček ku mne šťastne dobehol, spozoroval som mladú mamu sediacu vedľa na lavičke. Sedela pri svojom synovi, zrejme rovesníkovi môjho syna. Chudučký chlapček bezvládne ležal na lavici, pripútaný k nej váhou svojej priveľkej hlavy. Zdalo sa, že v ňom ešte prebiehajú len základné životné funkcie. Bezvýrazná tvár s typickým syndrómom „zapadajúceho slnka“ akoby nič nevyjadrovala. Jeho mama to však videla inak. S láskou sa mu prihovárala, vychvaľujúc ho, aký je pekný a šikovný, múdry. Jej láska bola plná smútku, ale pevná ako skala.
Zrazu som vnímal týchto dvoch tak odlišných chlapcov ako blížence, ako dve strany jednej mince. Blížence akoby mi symbolizovali bytie národa. Dva póly vymedzujúce silové pole, kde sa darí láske k národu. Pole medzi dvoma pólmi, pole, kde rastie pšenica spolu s kúkoľom, kde jedno zrno prináša úrodu a iné zrná iba živoria. Národ ako permixtum. Každé gesto, každé slovo adresované národu sa na jeho zdvojenom bytí vetví, rozdvojuje. Adresáti sú vždy dvaja, dva tak odlišné blížence.
Aj láska k národu sa takto zdvojuje, vždy má dvojakú chuť, radostná i smutná, krehká i pevná, vždy všetko naraz, neoddeliteľne a nespochybniteľne.
Permixtum. Všetko zdvojené, ale nie nutne symetricky. Aspoň u nás nie. U nás je vždy určitá asymetria medzi pólmi. Na Slovensku akoby sme mali vždy bližšie k onej smutnej forme lásky k národu. Obraz chorého, bezvládneho chlapca v náručí smutne a verne milujúcej mamy akoby ovládal toto silové pole. Prítomnosť druhého, radostného pólu je spravidla iba virtuálna. Iba zriedka, iba keď je na Slovensku nedeľa, zmení sa štruktúra silového poľa. Iba v krátke sviatočné dni zažívame realitu zdvojeného silového poľa, iba vtedy si uvedomujeme, že aj radostná forma lásky k národu môže byť reálna.
Bolo by zaujímavé čítať v kontexte tohto zdvojeného, ale typicky asymetrického významového poľa našich národných buditeľov - a teda i životopis môjho starého otca - ktorých s určitou blahosklonnosťou a nadhľadom nazývame romantikmi. Ich vzletné texty plné rojčivého nadšenia neslobodno čítať v prvej, explicitnej významovej rovine. Sú to predsa texty nedele, sviatočného dňa. Realitu všedných dní nepopierajú, ale tvrdo anticipujú. Tak napríklad Samo Chalúpka. Národu sa prihováral:

„A ty, mor ho! - hoj mor ho! detstvo môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, nežli byť otrokom“.

Takto sa prihováral v deň sviatočný, v nedeľu, dobre vediac, že nasledujú všedné dni. Dni, kedy jeho národ pokladá každú misku šošovice za najvyššiu hodnotu, dni, kedy si pre svoju slobodu nedovolí skriviť na hlave ani vlas. Musel to vedieť. A predsa sa prihováral svojmu národu tou istou smutnou, neotrasiteľnou láskou, ktorou sa prihovárala mladá mama svojmu bezvládnemu, netečnému synovi.
Slovo „romantizmus“ by mohlo byť v týchto súvislostiach mätúce. V každom prípade máme tu dočinenia s istou, jasne vyhranenou mentalitou, kultúrou a morálkou, možnože dokonca s dedičstvom otcov.

Dedičstvo otcov
Dedičstvo ako génový kód vo forme dobrej rady. Dobrá rada na cestu, rada na rázcestí. Rada nemyslieť na seba ako na stredobod sveta, nechcieť byť iba vlastným chcením. Začleniť sa do širokého spoločenstva a oddať sa mu telom i dušou. Je to cesta do zmysluplného sveta, sveta, kde o cenách sa ani nechyruje, ale veľa sa tu vie o hodnotách. Aj o hodnote národa.
V tejto zasľúbenej zemi láska k národu nie je otázmikom. Nevyvoláva otázku, na ktorú možno nájsť racionálnu odpoveď až po dlhej pragmaticky orientovanej analýze, až na konci konkurzného konania. Nie je otáznikom, ale - ako vraví V. Solovjov - výkričníkom, morálnym imperatívom.
Láska k národu nestojí na konci úvah ako ich výsledok. Stojí na ich začiatku ako axioma, ako prvý argument, z ktorého sa ostatné odvodzujú, ako dogma dávajúca všetkému zmysel. Národ sa nepoužíva ani nevyužíva. Dedičstvom našich otcov nie je postoj árendátora - cudzinca, ktorý úrodnú zem vyčerpá, zmení na hlušinu a ide ďalej. Nie árendátor, ale hospodár zúrodňujúci rodnú zem. Zakorenený, takmer s ňou identický . Odkaz našich starých otcov nehovorí nič o zmluve s národom, o obojstranne výhodnej a za pevne stanovených podmienok vypovedateľnej nájomnej zmluve. Zmluvu nepozná, no pozná sľub. V dobrom aj zlom. Sľub aj v prípade otupeného a k svojmu bytiu netečného národa.
Žiaden snob nedokáže dýchať tento ostrý, čistý vzduch. Je tu priveľa kyslíka. Musí vyjsť von, do svojho sveta, do „sance nobility“.
Starý otec umrel šesť rokov pred mojim narodením. Nikdy sme sa nevideli. To je pravda, práve tak ako je pravda, že sme sa neminuli. Učil ma a možno i naučil rozlišovať rozdiely, hranice. Učil ma, že ríšu živých a mŕtvych neoddeľuje hranica tak tvrdá ako hranica, ktorá prebieha medzi dvomi formami mentality, kultúry a morálky. Od neho viem, že sú to dva cudzie svety, že xenofóbia na tomto mieste je namieste.

Na cestu
Dedičstvo ako rada na cestu , na ľahkú-neľahkú cestu. Dobrá, rozumná, vekmi overená rada. No iba rada. Cestu musí prejsť každý sám, po novom. Stará, generáciami prešliapaná cesta vedie novým, neznámym krajom. Každá generácia na tejto prastarej ceste stretne mnohé nové veci. Je to stará cesta novou krajinou. Starý otec, keď stál kedysi dávno na prastarom rázcestí, tak sa rozhodoval takto. „Načo písať pre inteligenciu? Napadlo mi. Každý inteligentný človek zná viac rečí, nenájde-li uspokojenie svojho po vzdelaní a zábave pachtiaceho ducha v našej slovenskej literatúre, nájde ho v lektúrach inorečových, svetových literatúr. Potom takmer všetci naši slovenskí spisovatelia píšu pre vzdelanú, inteligentnú vrstvu nášho obyvateľstva a o ten náš úbohý, znevoľnený, ubitý ľud slovenský sa nik nestará; o jeho výchovu, o jeho vzdelanie, povzbudenie k národnému povedomiu, k národnej hrdosti nik nepečuje ... Pod ťarchou šovinistického potláčania, ktorým chce maďarská vláda všetko, čo je slovenské, zahubiť, zničiť, zamedzený je každý chodníček inteligenta k ľudu; znemožnený je každý spôsob jeho národnej výchovy .... Slovenské deti prichádzajú zo šovinistických škôl zdivelé, znemravnené a biedne na duchu - no bohaté na znalosti zlého“. (Môj život a môj národ).
Mnohé z toho ostalo, mnohé vstalo z popola. Slovenský národ i štát sú stále „persona non grata“. Iné sa ale zmenilo. Neuralgický bod sa presunul z ľudovej roviny do roviny vzdelancov. Snob je zväčša inteligentný človek v tom zmysle, že má skúšky. Aktuálne degeneratívne zmeny prebiehajú v tejto spoločenskej skupine. Vznikli i nové hrozby na miestach, kde to vari nik nečakal. Moderná konzumná spoločnosť sa neživí iba chlebom. Živí sa aj zábavou. Klasické „panis et circenzes“ je meno novej, zrejme globálnej katastrofy. Zábava sa totiž zbláznila a ničí ľudí i kultúru. Za komunistickej totality vládla cenzúra. O uholných kameňoch nášho národného bytia sa nesmelo vravieť, mali sa rozplynúť v zabudnutí. Dnes, keď nastúpil na miesto starej totality totálny kšeft, zrazu sa dá vravieť o všetkom. Téma je vskutku slobodná, iba forma prejavu je prísne predpísaná. Pripúšťa sa iba reč veselá, aj vážne veci musia byť smiešne, musia zabávať. Zábava sa stala pandémiou. Zábavný priemysel v nekonečných mutáciách melie, drví všetko na veselý prach.
Dnes sa dá vravieť i o evanjeliu, no iba za podmienky, že hlavná osoba je superstar. Rómeo a Júlia musia zabávať tak ako My Fair lady. A veru aj naši slovenskí klasici musia zabávať. Ak chceli svojím dielom povedať dačo iné, nevadí. Všetko sa dá zaktualizovať po novom, na veselo prepísať, zinscenovať. Dielo, ktoré nedráždi bránicu adolescentov, nemá dnes cenu, nepredá sa, nejestvuje. Z kultúry sa vytrácajú hodnoty. Zo slov sa stráca zmysel. Na prázdne miesto po nich nastupuje všetko - stravujúca, neartikulovaná zábava. Dedičstvo otcov ako genetický kód v podobe dobrej rady vydať sa na cestu neznámou krajinou, krajinou, kde takmer všetko je „sance nobility“. Vydať sa na túto cestu, aby sme v tomto novom kontexte, zoči-voči dosiaľ neznámej prázdnote dali nový zmysel zdedenému odkazu. Nové víno naliať do nových sudov.
To je ťažká úloha pred ktorou stojíme.