Jozef M. Rydlo

Poklona za dejiny národa

Prepisovateľov slovenskej histórie bolo i je neúrekom, v Pešti, v Prahe, v Moskve a dnes, žiaľ, i v Bratislave. Či sa to niekdajšiemu riaditeľovi Historického ústavu Slovenskej aka­démie vied a dnešnému jej vedeckému sekretárovi Dušanovi Kováčovi páči, alebo nie, slo­venské dejiny tvorili aj „ľudáci“, aj „komunisti“, aj „vápenkari“, aj „mečiarovci“, aj „dzurin­dovci“, podieľa sa na nich aj on i jeho súpútnici. Historiografia zhodnotí, či pozitívne alebo negatívne.
Milan S. Ďurica je osobnosťou, pozitívnou osobnosťou, so všetkými kladnými i zapor­nými črtami, aké v sebe nosí každý človek. Je jedným z najplodnejších slovenských histori­kov a prínos jeho diela je neoddiskutovateľný – stačí si pomyslieť na jeho Dejiny Sloven­ska a Slovákov, ktoré vychádzajú v treťom opravenom a doplnenom vydaní pričinením Vydava­teľského družstva Lúč v Bratislave a Slovenskej ligy v Amerike ako vari jediná publikácia k 10. výročiu obnovenia slovenskej štátnosti.
Dnešným podenkovým prepisovateľom slovenskej histórie nekonvenuje, že Milan S. Ďurica bol a je zástancom politickej individuality Slovákov a štátnej samostatnosti Sloven­ska. Biľagujú ho apelatívami „ľudáctva“, „klérofašizmu, ba „revizionizmu“, pričom nemajú ani „šajn“ o tom, čo tieto termíny vlastne znamenajú. Štátom platení historici „ľudáctvu“ dodnes nevenovali svoju odbornú pozornosť – veľmi dobre vedia prečo.
Komunizmus geneticky poznačil slovenské národné spoločenstvo do takej miery, že perverznosť totalitného socialistického režimu, trvajúceho takmer pol storočia, je „nor­málna“, šesť rokov prvej Slovenskej republiky je „klérofašistických“, ba „nacistických“... Dokiaľ sa Slováci a Slovensko nevyrovnajú so svojou minulosťou, do tých čias hovoriť o samostatnosti je len relatívne a iluzórna je akákoľvek naša európska či euro-atlantická integ­rácia, pretože partnerom môže byť len sebavedomý národ a štát vedomý si hodnôt, z ktorých vzišiel a ktorým má slúžiť.
V slovenských masovokomunikačných prostriedkoch sa svojho času spustila lavína ostrých kritík na adresu saleziánskeho kňaza Milana Stanislava Ďuricu, člena Slovenského ústavu v Ríme, niekdajšieho riadneho, dnes už honorárneho profesora východoeurópskych dejín Fakulty politických vied Štátnej univerzity v Padove a hosťujúceho profesora cirkevných dejín Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Prvé vydanie jeho Dejín Slovenska a Slovákov v chronologickom prehľade (Košice : Pressko, 1995. 287 s.) sa stretlo s nezvyčajným záujmom a obišlo sa bez sterilných polemík s mocenským podtextom. Terčom útokov proti Milanovi S. Ďuricovi sa stalo až druhé vydanie jeho knihy Dejiny Slovenska a Slovákov (Bratislava : SPN, 1996. 274 s.). Stalo sa predmetom politických i konfesionálnych atakov len preto, že túto príručku roku 1996 vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo ako účelovú publikáciu Ministerstva školstva pre potreby slovenských škôl a učiteľov dejepisu.
Útoky na ministerstvo školstva i na autora sa začali po distribúcii knihy do základných škôl Slovenskej republiky. Po niekoľkých mesiacoch (27. marca 1997) Historický ústav Slovenskej akadémie vied adresoval vtedajšej ministerke školstva Eve Slavkovskej (SNS) dvanásťstranový elaborát nadpísaný Stanovisko ku knihe M. S. Ďuricu: Dejiny Slovenska a Slovákov, o ktorý ho nikto nežiadal, ale ktorý masovokomunikatívne prostriedky vychádzajúce na Slovensku s veľkým pôžitkom úplne alebo čiastočne nielen uverejnili, ale aj rozšírili do európskych tlačových agentúr. — V depeši Agence France Presse z 24. júna 1997 sa hovorí o revizionistickej „školskej učebnici ospravedlňujúcej deportáciu židov počas 2. svetovej vojny“, ktorú nenapísal riadny profesor dejín prestížnej talianskej univerzity, lež akýsi „katolícky kňaz“, a ktorá „sa stala predmetom ostrého pranieru zo strany predstaviteľov židovských a protestantských slovenských komunít kvôli spôsobu, ako predstavuje udalosti počas 2. svetovej vojny“. A v tejto súvislosti spomína interpeláciu socialistickej europoslankyne Hedy d’Ancona z Holandského kráľovstva, v ktorej Európsku komisiu vyzýva, nech sa postará o to, aby sa takéto „vybočenia z normy“ viacej neopakovali. — To vyvolalo politické reakcie vo viacerých štátoch Európy, ba zapríčinilo ničím neopodstatnené demarše vo forme nátlaku na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, a potom aj na samého predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara zo strany komisára Európskej únie pre zahraničné veci Hansa van der Broeka. Slovenské ministerstvo školstva vyhlásilo takéto zasahovanie do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky zo strany činiteľa jedného z orgánov organizácie, s ktorou Slovenská republika zatiaľ nemá nič spoločné, za neprípustné, a preto neprijateľné. Napriek tomu vláda Slovenskej republiky rozhodla, že táto publikácia sa „od 1. júla 1997 nebude používať v pedagogickom procese na slovenských školách“. Výnos podpísal vtedajší štátny tajomník Ministerstva školstva Ondrej Nemčok (HZDS). Prirodzene, je výsostnou záležitosťou vlády Slovenskej republiky pripustiť, alebo odmietnuť podobné zásahy do vnútorných vecí štátu.
Slovenská verejnosť čakala na reakciu Milana S. Ďuricu. Najprv dostala do rúk jeho odpoveď, ktorou je publikácia Priblížiť sa k pravde, dnes je to tretie opravené a doplnené vydanie Dejín Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí.
V „Úvodnom slove“ publikácie Priblížiť sa k pravde Milan S. Ďurica píše:
„Odprvoti bolo jasné, že kampaň proti mojim Dejinám má s vedou veľmi málo spoločné. Z vyše sto výstrižkov z novín a časopisov, ktoré sa mi dostali do rúk – a to je iba časť toho, čo bolo vytlačené – každý súdny pozorovateľ mohol pochopiť, že tu ide o široko koncipovanú akciu s politickým podtónom, organizovanú najrozličnejšími zoskupeniami doma i v zahraničí, ktoré sa ešte nezmierili so štátnou zvrchovanosťou Slovenskej republiky a vynakladajú všetko úsilie na to, aby samostatný štát Slovákov najmä v zahraničí čo najviac kompromitovali. Preto som na všetky tieto písačky, neraz banálneho alebo až kriminálneho rázu, zásadne neodpovedal. Nakoľko však spomenutý spis, adresovaný ministerke školstva Slovenskej republiky vedúcimi predstaviteľmi Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a s ich súhlasom kolportovaný aj prostredníctvom jedného z najrozšírenejších denníkov na Slovensku, práve pre honosný názov tej inštitúcie môže pomýliť mnohých slabšie erudovaných čitateľov, rozhodol som sa pozastaviť nad jeho obsahom a predložiť slovenskej verejnosti moje pripomienky k nemu.”
Na 81 stranách Milan S. Ďurica bod za bodom vyvracia kritiky Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Nepredpojatý čitateľ si musí všimnúť, že tieto kritiky sú naozaj pochybné, hraničiace niekedy až so zlomyseľnosťou, pretože sa dotýkajú nielen odbornosti tohto vysokoškolského pedagóga a prominentného slovenského historika medzinárodnej povesti, lež siahajú aj na jeho kňazskú česť. Človek až žasne nad tým, ako sú autori týchto kritík priam geneticky poznačení komunizmom, poplatní politickým koncepciám a ako sa neštítia zvrátene manipulovať verejnú mienku práve s ich vlastnými, niekedy až ohromujúco elementárnymi neznalosťami.
Celoživotné dielo tohto rehoľného kňaza, jeho vedecká, pedagogická i spoločenská aktivita sú hlboko preniknuté láskou k pravde. Jeho knihy, rozpravy, príspevky, nespočetné články a prednášky sú výrečným svedectvom o jeho erudícii v teologických disciplínach, filozofii, psychológii, v jazykovede, literatúre, v politických vedách, a najmä v dejinách ako všeobecných, tak i cirkevných, a zvlášť v dejinách Slovenska a Slovákov. Milan S. Ďurica sa riadi povinnosťou historika hľadať pravdu a poznanú pravdu sprostredkovať ďalej, čo odjakživa bolo právom každého historického bádateľa v slobodnej, kultúrnej a demokratickej spoločnosti.
Svoj hlas na jeho obranu vzniesla Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska (USSU). Odmietla pokusy, ktoré pod rúškom akademickej vedeckosti, nacionalistickej prepiatosti, svetoobčianstva či konfesionálnej zaujatosti chcú slovenskej spoločnosti netolerantne nanútiť svoj jediný správny a výlučný názor, jedinú neomylnú interpretáciu našich dejín. Protestovali sme i budeme protestovať proti akejkoľvek snahe tých, ktorí by chceli umlčať autora a zabrániť mu odkrývať tie miesta v našich dejinách, ktoré sú obžalobou komunistickej totality a jej zločinov.
ÚSSU vyslovila – a ak bude treba, tak bude tak robiť až do ostatku svojich síl –, že povinnosťou každého, najmä kresťansky orientovaného vzdelanca, je hľadať a hlásať pravdu o všetkých úsekoch našich dejín, čo sa rovnako týka zločinov nacizmu ako aj komunizmu — historik, ktorý by opustil tieto zásady, zradil by svoje poslanie.
Práve dnes, keď Slovensko ašpiruje stať sa právoplatným členom Európskej únie, prišiel čas, keď musí padnúť opona ukrývajúca niektoré úseky našich novodobých i súčasných dejín. Pre historika v slobodnej občianskej spoločnosti nesmie byť smerodajným len marxistický svetonáhľad, len kozmopolitné chápanie spoločenského vývoja, tobôž nie oživovanie metód totalitného myslenia.
Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí Milana S. Ďuricu prinášajú historické pohľady na udalosti v bimilenárnom vývoji našich dejín. Autor ich podal v chronologickom prehľade, pričom sa dotkol aj háklivých otázok nášho dlhého historického vývoja a snažil sa ich objasniť zo svojho historického pohľadu, ktorý sa neraz rozchádza s tým, ako boli naše národné dejiny interpretované podľa príkazov straníckeho politického centra. Vďaka Božiemu riadeniu patria už do nenávratnej minulosti časy, keď o našej pravde rozhodovali hrdelné rozsudky, našu minulosť interpretovala bratislavská odbočka Ideologického oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a milióny občanov manipulovala Štátna bezpečnosť totalitného č.-s. štátu. Tento postup chápania a výkladu našej histórie bol už vývojom prekonaný.
Je obdivuhodné, aké množstvo údajov, dát, poznatkov, udalostí a osobností sa podarilo zhromaždiť do usporiadaného celku jednému autorovi. Pri apretácii rukopisu sa dostali k slovu nielen odborní recenzenti, lektori, redaktori, ale zaúradoval aj tlačiarenský škriatok. Je evidentné, že na mnohé historické udalosti v milenárnych dejinách nášho národa nemožno nemať rozličné náhľady.
Predchádzajúce pokolenia nášho národa sa naučili hľadieť na našu národnú minulosť najprv maďarskými, potom českými a naostatok komunistickými okuliarami. Dnes, keď je Slovensko opäť na mape Európy a máme opäť samostatný štát, budujeme právnu, pluralitnú a demokratickú spoločnosť. Konečne máme možnosť i mravnú povinnosť dívať sa na našu minulosť vlastnými očami a brániť vlastné záujmy – je tu čas, aby sme naše dejiny chápali a hodnotili slovenskými kritickými pohľadmi, na základe objektívneho výskumu a pravdivého poznávania, ktoré nebude poplatné ideológiám, politickej moci, ale len a výlučne historickej pravde, ktorá nechce a nebude zamlčovať dejinné fakty.
Ak sme vyrástli v úcte k dedičstvu otcov, ktoré je bez kresťanstva nemysliteľné, príslušnosť k tomuto národnému spoločenstvu nám prikazuje hľadať pravdu, hlásať pravdu a nevzdať sa pravdy, lebo len tá dáva zmysel našej slobode, demokratickému spoločenstvu i ľudskému životu vôbec.
Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí sú bezpochyby prínosom v bádaní slovenských dejín, pretože otvárajú priestor pre naozaj slobodnú interpretáciu našich dejín. Milanovi S. Ďuricovi, ktorý má prirodzené i občianske práva na vlastný historický názor, treba za toto (oneskorené) dielo vďačiť, lebo ono je súčasne podnetom pre potrebný, ale dosiaľ zanedbávaný proces, v ktorom sa slovenská spoločnosť musí porátať s totalitným komunistickým režimom a jeho neblahými následkami pre dnešné Slovensko.
„Nová inteligencia sa formuje už v školských laviciach a proces jej formácie sa končí na vysokých školách. Práve na vysokej škole, kde by malo dôjsť k dovŕšeniu formovania, dochádza často k jej deformácii,“ – napísal svojho času v Proglase historik Róbert Letz, – „Osobitne sú postihnuté humanitné vedy. Bývalí marxistickí pedagógovia úspešne prežili metamorfózu po novembri 1989 a tvoria tu stále neprirodzenú väčšinu. Často zámerne zdôrazňovaná téza o prerode marxistického intelektuála na nacionalistu sa ukazuje ako nepravdivá šablóna, či odpútavací manéver, ktorý kryje iný, rovnako dôležitý prerod marxistického intelektuála na liberála. Takýto intelektuál sa usiluje vybudovať v sebe pocit príslušnosti k novej elite a sústavne zdôrazňuje svoju toleranciu, slušnosť a demokratickosť, aby sa odlíšil od inej skupiny, ktorú považuje za svoj protipól.“
Je potrebné, aby nastupujúce slovenské generácie nežili v lži a prestali veriť klamstvu, ktoré tak výstižne popísal Solženicyn. Nové slovenské generácie majú rásť v úcte k dedičstvu otcov, ktoré je bez kresťanstva nepredstaviteľné. Pocit hrdosti na našu krásnu vlasť, na príslušnosť k nášmu národnému spoločenstvu slobodných občanov, úctu k našej minulosti im môže dať len poctivá výchova v rodine, škole, v cirkevných spoločenstvách. História je učiteľkou života — z našich zápasov, prehier i víťazstiev bude sa môcť mládež - „držiteľka rána“ – poučiť len vtedy, ak ju naučíme hľadať pravdu. Pravdu, ktorá oslobodzuje a dáva zmysel životu každého človeka, každého národného spoločenstva.