Teodor Križka

Kam ďalej?

Aby som bol spravodlivý, musím uviesť, že sa ozvali aj hlasy, ktoré nie celkom pochopili niektoré články uverejnené v Kultúre, ktoré sa týkali našej kritiky USA. Pripísali nám snahu vyvolávať protiamerické nálady. Pochopiteľne, prišli najmä zo Spojených štátov. Priznám sa, najradšej by som ich uverejnil, lebo nerád komentujem niečo, o čom si čitatelia nemôžu urobiť vlastný úsudok. Ale zatiaľ sa mi nepodarilo získať súhlas ich autorov s publikovaním. Nemôžu sa preto hnevať, že sa obmedzím iba na svoj komentár.
Roku 1989 som patril medzi väčšinu dobromyseľných, ale naivných ľudí. Ako účastník „sviečkovej“ manifestácie v Bratislave nemohol som chýbať ani medzi tými, ktorí sa zúčastnili „zamatového“ novembra. Nepodnietili ma však k tomu študenti, hoci som spolu s nimi štrngal kľúčmi na námestiach a tešil sa, že vláda jednej strany sa bez návratu končí. Dospel som k takej potrebe sám pod tlakom informácií o zverstvách komunizmu. Kto sa zúčastnil mojich literárnych besied, napr. tej s básnikom Svetloslavom Veiglom v Trnave (uskutočnenej skôr než sa spustila lavína demonštrácií), ktorá znamenala prvé literárne vystúpenie tohto príslušníka Katolíckej moderny po desaťročiach, určite si pamätá, ako som okrem iného verejne podporil „bratislavskú päťku“, práve vzatú do väzby. Lenže život (a blízkosť s mnohými politikmi a ústavnými činiteľmi) ma poučil, že síce došlo k zániku totality ako jediného monolitu, no nedošlo k zániku totalitného myslenia a totality ako takej. Totalita sa iba rozsypala na mnoho drobných totalít politických strán, resp. klanov. Boľševický duch zostal aj v tých najzarytejších antiboľševických politických zoskupeniach. Definíciu demokracie nám začali vtĺkať do hláv podobným spôsobom ako voľakedy marx.-leninské klišé. V médiách sa začali objavovať reportáže z krajiny, kde zajtra znamená včera, lenže to už neboli reportáže z Kazachstanu, ale z krajiny strýčka Sama. Postupne utíchli pluralitné diskusie o lepšej kvalite života, nastúpili skupinové záujmy privatizérov, štát prestal mať prostriedky na sociálne zabezpečenie a pod., dôchodcovia a vlastne väčšina normálnych ľudí začala živoriť. Z televízií sa vytratili kvalitné filmy, na aké sa tešil náročný divák, nahradili ich chladne narežírované, profesionálne propagandistické seriály o amerických vojnových nadľuďoch, nastala divá amerikanizácia.
Politické strany kapitulovali. Všetky sú za EÚ (pod americkou vojenskou a politickou „ochranou“), všetky sú za NATO.
Pochopil som, že sme vybojovali zápas s totalitou podľa moskovského vzoru, ale chystáme sa na nový mocenský poriadok podľa vzoru washingtonského.
Nuž, čo sme to vyhrali, keď sme prehrali studenú vojnu? Podľa logiky udalostí vyhrali sme vojnové reparácie...
A do toho prišla Juhoslávia, Afganistan, Irak, v ktorom dodnes USA nešikovne hľadajú zbrane hromadného ničenia, akoby CIA nemala dosť prostriedkov, aby ich tam umiestnila aspoň ex post. Alebo sa už USA cítia také neohrozené, že nepotrebujú ani kamufláž na ospravedlnenie svojich výbojov? A kto bude nasledovať, ak sa mu príklad Iraku nestane dostatočne pádnym argumentom na preorientovanie svojej politiky?
Nedávno som si prečítal list M. Gorbačova vtedy novozvolenému prezidentovi USA J. Buschovi ml. Uverejnil ho Washington Post. Je to desivý list. Bývalý a posledný najvyšší predstaviteľ ZSSR v ňom vyznáva, že Amerika legitímne vládne svetom, no fakticky v ňom donquijotovsky vyzýva USA, aby sa dobrovoľne neuchyľovali aj k duchovnej a kultúrnej nadvláde...
Nebol to osamelý hlas. Najmocnejšie na túto tému sústavne hovorí Svätý Otec.
USA sa stali jedinou veľmocou planéty, cítia však, že to predsa len nemusí byť naveky, nuž narýchlo rozširujú sféru svojho vplyvu, kam sa to len dá: ak nie politicky, tak vojensky. Presne v duchu šokovej terapie. A svet si na to navykol či navyká, a kto si nenavykol, na toho svet jednoducho zabudne, t. j. nedá mu možnosť ekonomicky prežiť vlastnú revoltujúcu „zaostalosť“.
Toto je podstata „úspechu“ Dzurindovej vlády. Tzv. medzinárodná podpora za lojalitu kdekoľvek a v čomkoľvek bez ohľadu na morálku. Dzurinda síce môže radostne potrhávať fúzikmi, že on sa nemusí ospravedlňovať veľkému zaoceánskemu bratovi ako hen nemecký kancelár alebo francúzsky, prípadne nový český prezident, hádam však predsa len cíti (ak má trošku zmyslu pre dôstojnosť), že aj toto poníženie je hodnejšie úcty ako jeho otrocká vernosť súčasnému hovorcovi stúpencov fakticky globalizujúcich sa USA.
V takomto politickom „pragmatizme“ ho má nasledovať Kultúra, jeden z posledných naozaj nezávislých časopisov v Slovenskej republike? Nazdávam sa, že to lepšie zvládnu za to dobre financované médiá.