Michail Michajlovič Prišvin; Július Rybák

Z r k a d l e n i e

Bo tak sa duše jaksi schodia
v tej zemskej šírej oblasti,
jak prášky vzduchu, v mori voda,
kde potom jedným vánkom hrajú,
i jednou vlnkou žblnkotajú
o večnom blahu, o šťastí...
(P. O. Hviezdoslav)

„Drahý Julko! Frapovala ma tá nová kniha Prišvinova. Čím ďalej tým viac prichádzam na formát toho ušľachtilého ducha, ale primárne ducha. - Je to riadenie, že si Ťa vybral, aby si slovenskému svetu ukázal tento typ vnútorného formátu.
Čím ďalej, tým viac si uvedomujem poslanie určitého typu duchov. To nie je náhoda, ale nutnosť, že Ty si ten prostredník. Ani to nie je náhoda, že sa zhlukujú ľudia určitého typu, v určitej dobe. To sú tie náhody, ktorých nutnosť je určením. - Určitý druh duchovnej potravy je určený v určitej chvíli v určitej a určenej duchovnej oblasti. Preto sa združuje určitý typ ľudí, má k sebe afinitu. To sú tie nové typy nutného príbuzenstva, i keď sme na rôznych brehoch - ako Marienka. Prítulnosť nadsvetová.“
(Pavol Strauss v liste zo 6. 2. 1989.)

„...Objavila som v sebe toľko schopností radovať sa, plesať, jasať, až ma to samú prekvapilo. - Jediná ľútosť, že sme sa s Michailom prostredníctvom Vás už dávno nespriatelili. O koľko by som bola bývala bohatšia! Bol by ma presvedčil, aby som nezahadzovala svoje spovede, svoje listy (sebe samej), lebo i tak odpovede na ne nikdy neprišli, ale dnes - možno by to bolo pre mňa zaujímavé: ako som prežívala bolesť, sklamanie, poníženie. Prišvin by mi bol otvoril bránu dokorán - cez seba - do môjho vlastného vnútra. No i tak! Som šťastná, že sme sa spoznali. Prišvin - to je znovuobjavenie Človečenstva!“
(Mária Medvecká v liste z 13. 6. 1984)


V prúde príbuznosti

Objatie
Vlak zastal v poli. Vonku je odmäk, hmlistý, smutný, usmrkaný deň. Na telefónnych drôtoch za oknom visia ťažké kvapky, ktoré ti hneď vybavia v mysli Prišvina, ako ich rád pozoroval a opisoval.
Kvapky sa uprene pozerajú do hĺbky pod sebou, a čím viac ich to do tej bezodnej priepasti ťahá, tým zúfalejšie sa držia. Iba keď sa dve spolu zídu, objímu sa a - nech sa robí čo chce! - cupnú dolu

Keď sa máš s kým objať, odvážiš sa na každé šialenstvo...

Pozoroval som v daždi, ako sa po telefónnom vedení približujú k sebe dve kvapky. Boli by sa stretli a spojené do jednej veľkej kvapky by spadli na zem, ale preletel akýsi vtáčik, dotkol sa drôtu, a kvapky cupli na zem skôr, ako by sa boli stretli.
To je všetko o tých kvapkách, ich ďalší osud v zemi nám ostáva utajený. Ale podľa seba my, ľudia, usudzujeme, že prerušený pohyb dvoch bytostí v ústrety jeden druhému pokračuje aj tam, v tej čiernej zemi.
Koľko sa už napísalo vzrušujúcich diel o možnosti stretnutia dvoch po sebe túžiacich bytostí, keď nám stačí uvidieť dve k sebe sa náhliace dažďové kvapky, aby sme sa zamysleli nad novou možnosťou stretnutí v ľudskom osude!

Úrodné rany
Lúky sú sivé, ešte bez nádychu zelene. Jediné, čo trochu spestruje túto jednotvárnu farbu, sú hnedé krtince, ktoré vyzerajú ako dáke ranky, chrastičky na bledom, neduživom tele lúky po pretrpenej zimnej chorobe... Na jednom mieste stojí chlap s hrabľami, rozhrebá krtince, zbavuje lúku týchto rán. Pri pohľade naň mi zišiel na um Michail Prišvin so svojou požiadavkou, že každý z nás musí zalízať svoje rany...
Veru, ak chceš v živote napriek všetkému zbierať dobrú úrodu, ber hrabličky a porozhrebaj tie krtince na svojej duši, ktorými sa pokryla v období nečasu a nepriazne.
A možno sa ukáže, že práve na tých miestach sa tráva najviac zazelená...

Šťastie. Včera ma obklopili v parku ženy a keď ma spoznali, začali vykladať, ako ma majú rady.
- Vy ste iste museli mať šťastné detstvo? - spýtala sa ma jedna.
- Neobišlo sa to bez krivdy, - vravím jej, - moje šťastie však nespočíva v detstve, ale v tom, že som svoje krivdy obišiel.
Všetci musíme zalízať svoje rany. Ak ich zalížeš, si šťastný. Musíme stvoriť svoje šťastie.
Pravdaže, šťastie je nevyhnutné, ale aké? Existuje šťastie ako náhoda - boh s ním! Žiadalo by sa mi, aby šťastie prichádzalo ako zásluha.
Hľa, moja milá, to je skutočne moje šťastie. Ale vari som si ho ja nezaslúžil? Ako dlho som za takéto šťastie trpel a koľké roky som úpornou prácou obchádzal svoje osobné krivdy, dosahoval uznanie spoločnosti a ešte všeličo možné vytrpel! Nie, nie! Zaslúžil som si svoje šťastie a ak každý vyvinie toľké úsilie, aby obišiel svoje krivdy, tak budú skoro všetci ľudia šťastní.

Dlhý čas môjho života ma zasahovali guľky a broky, zasahovali moju dušu, zanechávajúc na nej po sebe ranky. A len keď sa môj život chýlil ku koncu, začali sa tieto nespočetné rany hojiť.
Kde bola ranka - vyrástla myšlienka.

Nešťastie je prechodným momentom. Končí sa vždy alebo smrťou, alebo vezme na seba úlohu byť mierou hĺbky života, etapou pri tvorbe šťastia.

Dno nie je strašné...
...Vpád Mamontova bol medzníkom môjho takzvaného nešťastia. Tu bola postavená posledná bodka skúškam do hĺbky, a ja som sa začal dvíhať k svetlu a slobode.

Hustý, mokrý sneh spojený s námrazou tak zavalil v záhrade stromy, že niektoré sklonili svoje konáre až po zem. A len čo sa dotkli opory-zeme, stala sa s nimi zázračná premena: čo bolo symbolom úpadku, hynutia - postupne klesajúce, záľahou snehu gniavené konáre - stalo sa symbolom sily: Vydržali sme! Keď sme to potiaľto vytrpeli, teraz už všetko vydržíme.
Pozeráš sa na tie sklonené stromy v záhrade, a čím ďalej tým viac ti pripomínajú ľudský osud vo chvíľach, keď pod záľahou krutých rán človek klesá a klesá - s neustálym strachom: Preboha, hádam nepadnem až na dno!
A keď ho dosiahne, čo mu bolo takou hrozbou, stáva sa zrazu oporou: ďalej sa ísť nedá! Potom sa človek oprie o tento dobrý, bezpečný pocit a začne sa pomaličky, po kúsočku vzpriamovať. Dno nie je strašné, cesta k nemu je strašná...

Prejdú dni, vietor a odmäk urobia svoje, a strom sa opäť konármi rozkošatí do koruny - bohatší o skúsenosť: keď sa ti znova príde pod ťarchou skloniť až po zem, nezúfaj; práve v tom sklonení je nádej znovuvzpriamenia.

Skôr alebo neskôr...
Pred odletom do Moskvy sedím ráno v kaviarni Slávia naproti Národnému divadlu. Za oknom stojí stĺp so signalizačným zariadením a na ňom popri svetlách aj známy signál „Daj prednosť v jazde!“ - Čím viac sa pozerám na poslušne zastavujúce autá a na tento červeno orámovaný ťažký klin, tým viac si začínam uvedomovať, koľko už takýchto nešťastne-šťastných klinov vrazilo do môjho života, aby mi pripomenuli: Zastav, daj prednosť v jazde. Aby mi pripomenuli: to, kade sa ženieš a tak sa ti chce nerušene hnať, nie je rovná ulica, ale križovatka. Životná križovatka.
Tie kruté červeno orámované kliny, ktorým je po rokoch človek predsa len vďačný, že z rovnej, hlúpo namyslenej a sebavedomej ulice jeho života spravili kľukatú dráhu plnú križovatiek. S Prišvinom povedané: že zastavovali vodu, aby nestiekla naraz a bez úžitku do mora...

Lesný potok
...Strom sa už dávno zvalil celou dĺžkou vode do cesty a za ten čas sa stačil celý pokryť machom, ale potok si našiel pod ním priechod a teraz sa tade veselo prediera, zurkoce.
Niektoré trávy sa už dávno vyšvihli nad hladinu a teraz sa v prúde neustále ukláňajú v súzvuku s chvením tieňov i tokom vody.
Nech si je zával na ceste, nech! Prekážky tvoria život. Nebyť ich, voda by bez života stiekla hneď do mora, ako z neživého tela odchádza nepochopiteľný život. (...)
Celá cesta potoka lesom, to je púť dlhého zápasu, a tak sa tu utvára čas. A tak trvá zápas a v tomto dlhotrvajúcom toku sa stačí zrodiť nový život aj moje vedomie.
Skutočne, nebyť tých prekážok na každom kroku, voda by ušla hneď a zaraz a vôbec by nebolo života - času...
V svojom zápase prejavuje potok úsilie, prúdy vody sa skrúcajú ako svaly, ale nemôže byť nijakých pochýb, že skôr alebo neskôr prídu k slobodnej vode oceánu, a práve toto „skôr alebo neskôr“ je ten najozajstnejší čas, ten najozajstnejší život...

Svoja cestička
Tu, hľa, beží chodník vedľa širokej hradskej. Po hradskej sa ženie húf ľudí, kone, stroje. Ale ty si len choď spokojne po tom chodníčku, nenáhli sa. To nič, že ťa predbehujú - nezrýchľuj krok, nepchaj sa ta, na hradskú, a nežiaľ, keď všetci prejdú, a ty pomalý zaostaneš na svojom chodníku.
Možno, že dakto, kto tiež zaostal, podíde k tebe, spýta sa, kade ísť, a ty mu ukážeš cestu, ktorou všetci prešli. Len si zvykaj držať sa svojej cesty.

Vtáča v kroví. Už neraz som si všimol, že pri mojom priblížení kŕdeľ vtáčkov sa z krovia zdvihne a všetky odletia jedným smerom. Vždy sa však nájde vtáča, ktoré sa ostane mrviť v kroví, húta si o čomsi svojom - a ak sa rozhodne odletieť, pustí sa iným smerom, ako leteli ostatné.
Toto samo-samulinké vtáča v kroví, i nebojácne i vystrašené zároveň, ma vždy hlbko vzrušuje.
Kto si ty, vtáčik, čo si si zmyslel neísť ta, kam sa všetci hrnú?...

Vzdialené a blízke
Z jedného koreňa vyrástli dva mladé silné buky; rástli do istej výšky, rástli, nestarali sa, zahľadené do sveta navôkol, jeden o druhého, až v istej chvíli jeden z nich pocítil akýsi dotyk, obzrel sa - „Bože môj! Veď nie tam, tu je celý svet, tu stojí vedľa mňa!“
A naklonil sa, premožený túžbou, k svojej družke, vypäl k nej láskou navretú pusu, a ona mu (s výdychom: konečne!) odpovedala ústretným objatím.
Tak tam stoja, splynutí v bozku, túlia sa k sebe štíhlymi kmeňmi, a nežne si prepletajú jeden cez druhého halúzky...

...Nie niekde v diaľke, ale tu vedľa teba samého, pod tvojimi samotnými rukami je celý život, a iba ty sám si slepý a nemôžeš na to rovnako ako na slnko hľadieť, preto prenášaš svoj pohľad na vzdialenú krásu. A prenášaš sa ta iba preto, aby si odtiaľ pochopil silu, krásu a dobro toho blízkeho života, ktorý ťa obklopuje. Propagande tejto myšlienky je možno venovať celý život.

Cesta k jednote
...Niekomu sa možno bude zdať, že kult samoty, výzva k ponoru do seba samého je hlásaním individualizmu, obmedzenosti vyplývajúcej z uzavrenosti do vlastných hraníc, že je vo svojom dôsledku izolovaním sa od ľudskéhokolektívu.
Pravý opak je pravdou. Je to cesta k jednote ľudského spoločenstva, cesta k tomu, ako to nádherným obrazom vyjadril Michail Michajlovič Prišvin, aby sme k maličkému kosáčiku vlatného života doplnili chýbajúci kruh mesačného splnu celistvého človeka.
Ideál budúceho zjednoteného človeka si totiž nemožno predstaviť tak, že niekto príde, poukladá nás ako slamu ku slame a zviaže jediným povrieslom do snopu jednoty; tento budúci jednotný človek predpokladá, aby každý zostúpil do seba, aby každý naplno rozvinul seba ako o d l i š n o s ť - a len touto dialekticky rozpornou cestou možno budovať hlbokú vnútornú jednotu ľudstva.
Tento ideál predpokladá, že čím ideme hlbšie do podstaty človeka, tým nachádzame viac spoločného.

...Vedomie každého jednotlivca z nás sa podobá uzučkému kosáčiku práve sa rodiaceho mesiaca, s matnými kontúrami celého splnu, doplňujúceho ten kosáčik na kruh.Sám je ako drôtik tenušký, a cíti sa byť celým uzavretým kruhom. A my vieme, že tento pocit mesiaca nie je falošný.
Tento nejasný pocit celého človeka ako celého mesiaca nás sprevádza v živote a každý z nás sa cíti byť maličkou čiastočkou akejsi nám neznámej celistvosti.
A nájdu sa medzi nami niekoľkí veľkí ľudia, ktorí sa bez váhania a fantazírovania pokladajú za nepatrnú čiastku alebo ponajviac za prejav celého obrovského blyštiaceho sa disku všetkej podstaty človeka.
Chodím po zemi, hľadím na ľudí a vidím, že každý má okolo tváre, ako svätec, svätožiaru, chvíľami zažiari, chvíľami zmizne. A nikto z tých, čo nám niečo dobré robia, nevie, že to robí vo svätožiare celého človeka; cíti len premenu v sebe, keď táto svätožiara zmizne, alebo keď okolo neho náhle zažiari.
A tomu hovoríme svedomie.

Boží obraz
…Láska je teda, podobne ako tvorba, stelesnenie každým z milujúcich svojho ideálneho obrazu v inom. Milujúci pod vplyvom iného akoby našiel sám seba a obe tieto nájdené nové bytosti sa spoja v jediného človeka; tak dochádza akoby k znovusceleniu rozdvojeného Adama.

Adam
- Sám tu stojím v svete, holý...
Bože, ako túžba bolí!

- Musí, - Hospodin mu povie.
- Lebo len s ňou budeš človek.


Všetkému svoj čas...
Znova a znova si po tieto dni uvedomujem, ako človek vôbec nevie, čo bude zajtra, a ako mu neostáva nič iné, len blahorečiť tento deň, ak sa mi ho podarí prežiť dôstojným spôsobom, obrátený k svetu tým najlepším, čo vo mne je.

To si musíme všetci s pokorou uvedomiť, že sú v živote etapy, ktoré sú od nás nezávislé. Môžeš sa šklbať ako chceš, môžeš byť ako chceš múdry a talentovaný - ak sa neutvoria vonkajšie podmienky, ak nepríde veciam svoj čas, bude všetko, čo je v tebe najlepšie, visieť vo vzduchu ako sen a utópia.

Rád by som cítil spolu s Prišvinom, ba pevne veril, „že môj koreň žeň-šeň kdesi rastie a že sa ho svojho času isto-iste raz dočkám“.

Čím viac sa máme radi, tým menej záleží na zajtrajšom dni - akoby nie, veď žijeme vo Všečase!

Prišvinov čitateľ
Na jednom peknom mieste stála lavička.Teraz už po nej zostali iba dva dosť hrubé pníčky, takže si možno na ne i sadnúť. Na jeden si sadám ja, na druhý si sadol môj priateľ. Vyberám svoj zápisník a začínam písať.
Toho môjho priateľa nemôžete vidieť, ani ja sám ho nevidím, iba viem, že existuje. To je môj čitateľ, pre ktorého píšem a bez ktorého by som nebol vstave urobiť ani čiarky.
Niekedy prečítam dakomu, čo som napísal, a on sa pýta:
- Pre akého čitateľa ste to písali?
- Pre svojho, - odpovedám.
- Ja to chápem, - hovorí, - ale nie všetci to pochopia.
Na to mu vravím:
- Najprv ma pochopí môj čitateľ, a on to už potom všetkým rozpovie. Mne ide len o to, aby ma pochopil môj priateľ, môj čitateľ, ako zázračná prizma celého sveta. Kým on existuje, ja píšem. Moja poézia je aktom priateľstva s týmto zázračným čitateľom, človekom. Píšem, teda ho mám rád...

(22. 5. 1985)
(Na margecanskej stanici.) V motorke som si z Prišvinovej Korabeľnoj čašče prečítal scénku, ako Mitraša s Nasťou vyšli z lesa na pole, ktoré kedysi klčovali spolu s otcom a matkou. - A teraz som hádam prvý raz prežil všetok otrasný úžas tejto scény...
Ten pohľad na malé briezky a smrečky, ktoré „po celom poli, tu aj tam... vystúpili na voľný priestor ako malí človiečikovia“!
Tá Mitrašova radosť (úplne sa v ňom vidím!), že urobil objav - netušiac, že pod týmto kvietkom jeho radosti sa otvára priepasť nešťastia; objav, že „stromy ako ľudia vychádzajú z lesa a rozchádzajú sa po poliach“.
A Nasťa, táto stelesnená ruská duša ako sa formovala od vekov, schopná do dna pocítiť hlbokú tragiku ľudského osudu, táto Nasťa so slzami zaliatou tvárou vidí cez tieto slzy, ako milióny ľudských životov, milióny tých robotných ľudí, ktorí nedávno ešte klčovali les - pohltí vojna, a na ich miesto vystúpia z lesa na poľné priestranstvá ako nejakí malí ľudia - milióny drobných stromčekov a pokryjú zem, obrátiac tak koleso dejín nazad...
...Táto Nasťa, vidiac, akou zdrvujúcou váhou zaľahol na Mitrašove plecia jej žiaľ, nájde v sebe sily „sobraťsia s duchom“ a povie mu:
- To si výstižne povedal, Mitraša, že stromy tiež chodia po našich poliach ako ľudia...

(2. 3. 1986)
Na stretnutí s Máriou (Medveckou) v Nižnej sa premietali jej obrazy - počas nášho rozhlasového pásma. V istú chvíľu sa zosynchronizoval obraz a hudba a ja som pocítil čosi akoby tá hudba začala prúdiť z vypučeného kopca obrazu a stekala pod rám...
V tej chvíli som si prvý raz uvedomil, že tou hranicou, ktorá stojí medzi mnou a Máriinými obrazmi - lebo je v nich nekonečne viac, ako ja vnímam, to cítim jasne! - že tou hranicou je práve neschopnosť vnímať hudbu, ktorá z nich prúdi.
Dnes ráno som si na to znova spomenul, a zrazu mi vyvstal pred oči Prišvinov Vtáčik, ktorý to všetko „rozriešil“: hudbu, ktorá prúdi z Máriiných obrazov, necítime, lebo nie je obrátená k nám, ale k zore, ktorú slávi. Pocítiť ju neznamená nič viac a nič menej, len sa zodvihnúť, vzopnúť hore ku vrchovcu smreka a zahľadieť sa spolu s vtáčikom na zore - a celá naša bytosť sa rozochveje v tónoch tejto hudby.

Vtáča
Vtáča, malilinké vtáča si sadlo na konček vrchovca najvyššieho smreka a zrejme si nesadlo len tak, aj ono velebilo ranné zore. Jeho drobný zobáčik sa otváral, ale pieseň nedoletela na zem a z celého výzoru vtáčika sa dalo pochopiť, že jeho poslanie je v tom, aby niečo velebil, nie aby jeho pieseň doletela na zem a slávila vtáčika.

(21. 7. 1987)
Raz pochopíme do hĺbky symbolický význam Prišvinovho j e d i n é h o hlucháňa v Berendejevovej húštine; i to, že „hociktorý močiarny vták, dokonca malá vodná sluka...vydáva taký silný zvuk, a ohromný vták hlucháň spieva tichšie ako to najmenšie vtáča“; aj to, že „umenie poľovníka na hlucháne spočíva v schopnosti začuť ten nádherný koncert, a objaviť v ňom čosi také, čo nestačí len počuť, ale treba ešte aj chápať a dovtípiť sa“.
(Ako často som nechápal, že literárna kritika hodnotí Rúfusa „v rade iných“ - tento naskrze nesúmerateľný fenomén! - Nie je to s Rúfusom medzi básnikmi tak isto ako s hlucháňom medzi vtákmi v lese?)
Tento jediný hlas musíš rozoznať a nájsť preto, lebo aj pre teba platí veliký zákon Života: „Ranná zora planie na nebi, a ty sám v jej plameni zháraš, tisíce rôznych hlasov sa zlievajú v jedno a zdá sa, že všetko sa to valí kamsi spolu po širokej ceste, a tebe treba tiež po nej ísť, ale ty prečosi musíš so svojou piesňou ísť nie spoločnou cestou, ale v úplnom tichu a osobitným chodníčkom.“
Nádherný je Prišvinov hlucháň aj tým, že keď ho začuješ, všetko ostatné prestáva pre teba existovať a náhliš sa iba za ním.
Priznám sa, že sa mi zamarilo, akoby sa mi Prišvinova nenápadná pieseň stala tiež takým jediným vábnym hlasom - a už ma nemôžu z cesty zvábiť iné prelietajúce hlucháne, ani ten, čo si tamto neďaleko sadol...
„Mne je on naskrze ľahostajný, a zrejme tým sa odlišuje poľovačka na hlucháne od poľovačky na tetrovy; tam je jedno, ktorý, len aby si ho zasiahol, ale tu ťa zaujíma iba ten, ktorého si začul a za ktorým si sa vydal - iba ten jediný. A čím ďalej, tým viac sa s ním zžívaš...“

(29. 3. 1975)
Pozerám sa do románu Osudareva doroga (kapitola Skazka o večnom ruble) - práve na to miesto, kde sa Kulík trestancov pýta:
- Povedz mi, dobrý človeče, za čo, za aké skutky sa sem ľudia dostanú?
A keď prišiel ku všetkým „ten zvláštny a zriedkavý okamžik, keď si nielen niektorý z nich v ťažkej chvíľke náhodou spomenie na svoj život na slobode, život v radostnom súzvuku s blízkymi ľuďmi, ale keď tento cit zachváti všetkých naraz; že veď voľakedy som to kdesi zažil aj ja, a to bol ten najozajstnejší život, život ako šťastie veliké, ako od Boha dar...“
A všetci sa pozerali na Kulíka pred sebou, v ktorom bol stelesnený tento život!
„Všetci sa dívali naň ako do zázračného zrkadla, spoznávali v ňom seba ako slnečný zárodok prekrásneho života a nikomu nezišlo na um, že toto slnečné semiačko je ako každé iné semeno prírody vydané napospas náhode, že z tisícov roztrúsených semien vyklíči v prírode možno jediné, a že aj tento chlapček pred nimi stojí možno na prahu svojej záhuby...“

Tu je skoncentrované mnohé z toho, čo sa mi chcelo vyjadriť v doterajších poznámkach:
- že v každom z nás je kdesi slnečný zárodok prekrásneho života;
- že ho každý cítime v detstve, ale potom sa v nás stratí, zakrnie, stáva sa hračkou náhody a len výnimočne sa v nejakom človeku rozvinie;
- že treba skoncentrovať všetky svoje sily, aby človek našiel tento slnečný zárodok v sebe, aby sa mu dal rozvinúť, naplniť, dozrieť;
- že to je jediná cesta, ako môžeš iným ľuďom pomôcť nájsť tento slnečný zárodok v sebe - lebo každý sa bude na teba pozerať „ako do zázračného zrkadla, spoznávajúc v ňom seba ako slnečný zárodok prekrásneho života“;
- že v tom je celá životná i tvorivá púť Prišvinova!
Aký je to pocit, o tom hovorí Prišvin hneď ďalej: „Pravdaže, každý rozjímal nad sebou po svojom, ale boli všetci spolu, v čomsi závažnom sa všetci zhodli a každému sa žiadalo vyjadriť čosi svoje, vlastné, odovzdať to tu na spoločné užívanie a zistiť tak svoje miesto medzi ľuďmi, ako sa ľudia orientujú na mori a zisťujú, ku ktorým brehom to pláva ich vlastná loďka.“
Z týchto úvah nádherne vidieť, ako je „pocítiť seba“ podmienkou „byť v radostnom súzvuku s blízkymi ľuďmi“!

Lenže (ozýva sa mi druhý koniec „dialektickej palice“): práve z týchto Prišvinových úvah jasne vidíš, aký zvrat môže nastať v človeku, aký srd môže v ňom vzkypieť oproti onomu zrkadlu, v ktorom vidí, ako premrhal v živote vložené doň semä, ako sa mu spreneveril. Že je možné, že sa mu zrazu toto zrkadlo (ten paradox, tak známy v živote!) stane v i n n í k o m všetkého a pochytí ho desná túžba vyliať si zlosť, vybúriť sa, vyvŕšiť sa na ňom, práve na ňom...
Tu je zrejme prameň tej dôslednosti, s akou ľudstvo bije hlava-nehlava jedincov s detskou dušou medzi sebou; bijú za to, že im pripomínajú premrhaný slnečný zárodok prekrásneho života v samom sebe. Tu je zrejme prameň tragického osudu mnohých básnikov.

Prekladateľ Prišvina

(11. 2. 1975)
Včera sa mi dostala do rúk Revue svetovej literatúry č. 1 - s mojím Prišvinom. Som s tým spokojný. Tých pár desiatok strán, ako idú v tomto čísle po sebe Prišvin a Ajtmatov, predstavujú hlboko ľudské posolstvo slovenskému čitateľovi, a som rád, že sa na ňom podielam.
Tak prvý raz pred verejnosťou vstúpili do vzťahu Prišvinovo a moje meno, i keď čitateľ nebude tušiť, aký je to vzťah osudový. A sotva sa niekto dovtípi, ako tu Prišvin hovorí za mňa - i v Morskej víle, i v Nezábudkách. I tam, kde sa hovorí, že „popri zakrpatenom strome v lesnej húštine a popri šťastnom strome na okraji lesa jestvuje ešte strom víťaz...“

(7. 3. 1975)
Komusi som ukázal ten preklad - i to miesto o víťaznom strome - a pri konfrontácii týchto slov pred iným človekom mi zrazu čosi v nich zaškrípalo, len som nevedel čo. V noci som na to prišiel.
Prišvinovo nádherné porovnanie nesie v sebe riziko všetkých porovnaní - že bude istou svojou stránkou falošné. Strom víťaz vyháňa dlhý holý kmeň dohora, pretína baldachýn porastu a dosiahnuc nebeské svetlo rozloží sa sám nad prekonaným (a teda porobeným!) porastom; stávajúc sa víťazom, stáva sa zotročovateľom.
To nie je Prišvin (ani ja, ako sa hľadám v Prišvinovi). Prišvin nerastie preto, aby zacláňal, Prišvin rastie preto, aby svietil. Len preto môže o sebe napísať: „To miesto, na ktorom stojím, je jediné, celé ho zaberám, a nikto iný si sem stať nemôže... A keby mi ho zobrali násilím, tak na tomto mieste nič pre seba nenájdu, a budú sa čudovať, kvôli čomu som si ho ja tak bránil.“
To je Prišvin, v tom sa v ňom nachádzam. Náš rast nie je odmenou, ale údelom, poslaním. A je len dôsledkom paradoxov dialektiky, že naše okolie vníma tento rast (rast v pravom slova zmysle v záujme okolia) ako hrozbu sebe - strach práve z toho, aby sme nezaclonili svetlo, keď dosiahneme istú výšku. A preto sa tak často stáva, že sa nájdu ochotní ľudia, čo sa ponáhľajú poobtínať nielen konáriky, ale aj vrchovček, ten najviac...
Potrvá potom čas, kým sa zas dáky bočný konárik vzpriami a stelesní v sebe vášnivú túžbu kmeňa po nebeskom svetle.

(31. 5. 1985)
(Z vlaku:) Zaujímavý pocit. Vo vlaku oproti mne (avšak cez stredovú uličku) sedí mladá žena, zabratá do čítania Slovenky z tohto týždňa. Ja mám v rukách Prišvinovu Korabeľnuju čašču, s ktorou posledné časy cestujem, a čítam tiež.
Po chvíli som si uvedomil, že tá mladá žena číta práve to číslo, kde je aj môj Prišvin („Žena a matka“). Začal som ju teda nenápadne sledovať, ako listuje, pomaly čítajúc časopis, až kým neprišla na osudnú stranu. Na hodinách fixujem čas: 11,40. Mladá žena číta, číta - a ja horím zvedavosťou, čo jej asi v tejto chvíli ide hlavou.
Strávila nad Prišvinovou stránkou 6 minút. Potom stranu prevrátila a čítala ďalej.
Nezmazala tým prevrátením strany všetko, čoho sa práve dotýkala?...

(26. 2. 1985)
Neviem, ako sa stalo, že som zodvihol oči od písania, zahľadel sa do okna a po chvíli som sa začal s kýmsi polohlasom rozprávať o sebe ako o prekladateľovi Prišvina. Všeličo som narozprával - škoda, že sa to samo nekládlo na papier; medziiným tam bol aj dialóg približne tohto znenia:
- Myslíte si, že 5 výberov z Prišvina stačí na to, aby ste sa mohli nazývať „Prišvinovým prekladateľom“?
- Nejde len o tých päť kníh. Možno hlavné, čo ma oprávňuje na tento hrdý titul, sú tie stovky, ba možno pár tisíc stránok zápisníka, ktoré pri čítaní a pri prekladaní Prišvina vznikali.
Prejde 20-30 rokov a začnú vychádzať preklady Prišvina z pera iného prekladateľa. Mohli a mali by byť lepšie ako moje - veď budú stáť aj na mojich pleciach. A okrem toho: bude to iná osobnosť, a už ten nevyhnutný posun smerom k tejto osobnosti musí robiť tie preklady zaujímavými.
Hovorím, budúci prekladateľ Prišvina sa nájde poľahky, ale na prekladateľa, ktorý by pri čítaní a prekladaní tohto autora stvoril taký prišvinovský zápisník, si Slovensko bude musieť počkať ako nie 100, tak aspoň 50 rokov.
- Nenamýšľate si príliš veľa o sebe?
- Vôbec nie, lebo pritom zďaleka nejde len o mňa, ale o nevyhnutnú súhru nespočetného množstva okolností, ktoré sa len tak ľahko v živote nezopakujú...

Texty k obrázkom:
Július Rybák na seminári v múzeu M.M.Prišvina v Dunine (júl1992)
Obálka prekladu, ktorý vyšiel začiatkom roku 2003 vo Vydavateľstve Michala Vaška v Prešove