J. M. Rydlo

Prof. Stanislav Kirschbaum členom Kanadskej kráľovskej spoločnosti

Kanadská kráľovská spoločnosť prijala 22. novembra 2002 do svojich radov odborníka na slovenské dejiny a politický život Stanislava J. Kirschbauma. Narodil sa v Bratislave, študoval vo Švajčiarsku, v Kanade a vo Francúzsku. V súčasnosti je profesorom na Yorkskej univerzite (York University/Université York) v Toronte a prednáša na Katedre medzinárodných štúdií a politológie. To, že Kirschbaum bol zvolený za člena Royal Society of Canada/Société royale du Canada, neznamená len uznanie jeho diela, ale je aj uznaním práce a úsilia, ktoré vynaložil na to, aby Západ spoznal Slovensko a jeho dejiny. Spomedzi veľkého počtu prednášok, článkov, rozpráv treba spomenúť aspoň jeho kľúčové práce:
Slovak Intellectuals and the Cult of Personality in Czechoslovakia. (Slovenskí intelektuáli a kult osobnosti v Československu). Toronto : Faculty of Arts and Science, University of Toronto, 1966. Le stalinisme et la Tchécoslovaquie (Stalinizmus v Československu). Paris : Faculté des Lettres et Sciences Humaines, Université de Paris, 1970. Slovaques et Tcheques : Essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique. (Slováci a Česi :Pokus o nový náčrt ich politických dejín). Lausanne : Éditions l'Age d'Homme, 1987. A History of Slovakia : The Struggle for Survival (Dejiny Slovenska : zápas o prežitie). New York : St. Martin's Press, 1995). Historical Dictionary of Slovakia. (Historický slovník Slovenska). Lanham, MD : Scarecrow Press, 1999.
Kanadská kráľovská spoločnosť (Royal Society of Canada/Société royale du Canada) je v Kanade hlavnou štátnou organizáciou, ktorá zoskupuje význačných vedcov a výskumníkov z humanitných aj z prírodovedných odborov. Jej hlavným cieľom je šírenie nadobudnutých poznatkov a popularizácia výskumu v prírodných, sociálnych a humanitných vedách.
Kanadskú kráľovskú spoločnosť (Royal Society of Canada/Société royale du Canada tvoria tri akadémie:
* Académie des lettres et des sciences humaines
* Academy of Humanities and Social Sciences
* Academy of Science.
Spolocnost má 1500 clenov (mužov a žien), ktorí pochádzajú z celej krajiny. Clen Kanadskej královskej spolocnosti, ktorého volia kolegovia z jednotlivých vedných odborov, sa musí preukázat významnými výsledkami, ktoré dosiahol v oblasti vied a umení. Byt zvolený za clena Kanadskej královskej spolocnosti je najvyšším ocenením akademických zásluh, aké sa môže vedcovi, bádatelovi alebo spisovatelovi v Kanade dostat.
Prof. Sstanislav Kirschbaum poskytol Kultúre svoj príhovor, ktorý publikujeme v skrátenej podobe.
JOZEF M. RYDLO



Výzvy nacionalizmu a bezpečnosti v strednej Európe


Práve v dňoch, keď Kanadská kráľovská spoločnosť prijíma nových členov, Atlantická aliancia sa chystá urobiť v Prahe, v jednom z najkrajších európskych miest, historické rozhodnutie. Druhýkrát sa rozširuje smerom na východ a podľa presne definovaného postupu do svojich radov prijme ďalších sedem štátov strednej Európy, čiže Bulharsko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Budú zahrnuté do bezpečnostnej zóny a do organizačnej štruktúry, ktoré sú od roku 1949 definované ako Severoatlantický pakt (NATO). Je to gesto, ktoré budúci historici budú pravdepodobne chápať ako zavŕšenie procesu, ktorý sa začal v roku 1919. Trval menej ako jedno storočie. V histórii ľudstva to nepredstavuje dlhý čas, avšak v prípade daných národov sa tento proces nepreukázal len ako dlhotrvajúci, ale aj ako krutý a ťažký. Preto sa jeho realizácia stala takým veľmi žiadaným cieľom.
Stredná Európa predstavuje geografickú zónu, ktorej dejiny sú niekedy tragické, inokedy hrdinské, a ktorú charakterizuje predovšetkým jej rôznorodosť. Bola križovatkou, ale aj miestom stretu najväčších náboženstiev – judaizmu, kresťanstva a islamu. Na prahu dvadsiateho storočia veľmi presne zodpovedala obrazu mozaiky pozostávajúcej z rôznych rás, jazykov, abecied, náboženstiev, mravov a kultúr. Keďže ju západná Európa po objavení Nového sveta na konci pätnásteho storočia ponechala svojmu osudu a keďže ňou hneď potom otriasli otomanské nájazdy, jej ekonomický rozvoj napredoval pomaly. Tieto javy ju odsúdili na ťažkopádny politický vývoj. Niekedy sa stávala korisťou dynastických a inokedy imperialistických ambícií silnejších susedov a taktiež bola obeťou konzervativizmu, ktorý každá ríša vnucuje svojim poddaným. Tieto národy, ktoré vymenujem v abecednom poradí: Albánci, Bosniaci, Bulhari, Česi, Estónci, Chorváti, Litovci, Lotyši, Macedónci, Maďari, Poliaci, Srbi, Slováci, Slovinci a Rumuni, dotvárajú túto oblasť tým, že v súčasnosti existuje ich vlastný štát. Každý z nich má dejiny, v ktorých sa striedajú dobývania s revoltami, ale v ktorých zároveň nachádzame svedectvo o húževnatej vôli sústredenej nielen na prežitie, ale aj na to, aby každý z týchto národov dosiahol uznanie a prispel k pokroku ľudstva. Zmietali nimi, avšak ich aj očarovali myšlienkové prúdy, ktoré prechádzali regiónom. Jednotlivé krajiny boli predmetom ekonomického rozvoja a dosiahli väčšiu či menšiu mieru industrializácie. Tieto rôzne národy naďalej definuje pluralizmus a demarkačnú líniu spomínaných štátov na začiatku dvadsiateho prvého storočia tvorí oveľa viac než iné prvky abeceda a náboženstvo, ktoré každý z nich prijal. Keď porovnáme terajší stav so situáciou v tejto oblasti po prvej svetovej vojne, musíme uznať, že tu nastal nesmierny pokrok a že rozšírenie NATO znamená vydarené zavŕšenie zložitého historického procesu.
Štrnásť bodov amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktoré boli zverejnené v roku 1917, otvorili po skončení celosvetového vojenského konfliktu bránu politickej reorganizácii v strednej Európe. Nepriniesli však riešenie problému, o ktorom každý vedel, a to: ako zosúladiť nacionalizmus a bezpečnosť. Okrem toho, že Wilson založil Spoločnosť národov, ktorej poslaním bolo stať sa fórom, či dokonca nástrojom na zaistenie bezpečnosti nielen v Európe, ale aj na celom svete, tento prezident chcel predovšetkým skoncovať s existenciou európskych ríš, ktoré nevládli nad slobodnými, ale nad podrobenými národmi. Viaceré z nich sa snažili zbaviť tohto jarma v predchádzajúcom storočí. Tieto národné revolúcie figurovali medzi hlavnými prvkami, ktoré v devätnástom storočí zapríčiňovali istú nestabilitu v Európe.
Príspevok amerického prezidenta k európskemu historickému procesu nespočíval v tom, že slovami formuloval právo národov na sebaurčenie, ale v tom, že z tohto práva urobil princíp politickej a strategickej organizácie po prvej svetovej vojne. Od čias francúzskej revolúcie v európskych ríšach spolunažívali dve ideológie – nacionalizmus a demokracia. Najmä od roku 1848 elita podrobených národov čakala na chvíľu, keď sa jej naskytne príležitosť uskutočniť teleologické ciele, ktoré tieto ideológie hlásali: národnú nezávislosť a demokratickú vládu. Princíp sebaurčenia má pôvod v zosúladení týchto dvoch ideológií. Ríše ťažko prijímali výzvu, ktorú im predkladali tieto národy. Len po zasiahnutí vis maior, ako to bolo v prípade Maďarov v rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, ríša akceptovala aspoň reorganizáciu svojho politického priestoru, aby dala niektorým národom možnosť pokračovať v národnom vývine. Treba však podotknúť, že inonárodní obyvatelia ríše vedeli, že im poskytuje istú bezpečnosť, aj keď sa snažili disponovať vlastnou budúcnosťou. V tomto zmysle sa vyjadruje český historik František Palacký v liste adresovanom frankfurtskému parlamentu 11. apríla 1848: „Veci sa majú tak, že keby rakúsky štát neexistoval, bolo by ho treba čo najrýchlejšie vytvoriť, a to v záujme ak nie celého ľudstva, tak aspoň Európy.“
Tak či onak, v roku 1918, keď ríše utrpeli porážku v celosvetovom konflikte a keď v Rusku vypukla politická a spoločenská revolúcia, tieto útvary sa rozpadli na malé kúsky, a niektorým národom strednej Európy sa naskytla šanca založiť si vlastný národný štát – alebo aspoň takto mal byť definovaný. Realizácia princípu práva na sebaurčenie totiž opovrhovala dejinnou rôznorodosťou zemepisnej oblasti a dávala prednosť nejestvujúcej homogénnosti. Vo všetkých nových štátoch sa zdržovali početné národnostné menšiny, ktorých národný domov sa nezriedka nachádzal v susednom štáte, alebo minoritné národy, ktorých právo na vytvorenie vlastného štátu bolo spojené s právom iného, početnejšieho a väčšieho národa. To bol prípad Chorvátov, Slovincov a Slovákov. Je zaujímavé, že vo chvíli vzniku tieto dva štáty uznávali účasť minoritných národov na vytváraní štátu, a manifestovali to tým, že jeden prijal pomenovanie Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, druhý zase Česko-Slovensko. Spojovník v tomto názve znamenal uznanie Slovákov ako národa. Avšak v roku 1920, keď sa odhlasovala ústava nového štátu, pravopis názvu sa zmenil, vytratil sa spojovník a zrodil sa nový „národ“ – Čechoslováci. V roku 1929 premenovanie Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov na Juhosláviu už predznamenávalo proces národnostnej unifikácie v prospech majoritného národa – Srbov.
Dejiny tejto územnej oblasti v medzivojnovom období sú dejinami, kde sa nacionalizmus a bezpečnosť zjednocovali, navzájom prelínali, alebo si protirečili. Tento proces nakoniec viedol k vypuknutiu druhého celosvetového konfliktu. Nové štáty síce boli vytvorené na to, aby slúžili ako ochranný val proti boľševizmu, ale ich vzájomná nedôvera, ich územné a etnické požiadavky, ako aj spoločenské problémy, ktoré vyvolávala potreba modernizácie, prekazili každý pokus zaručiť bezpečnosť v tejto oblasti, teda dať každému štátu bezpečnosť, ktorú potreboval na to, aby prežil a rozvíjal sa. Okrem toho, ekonomická kríza v tridsiatych rokoch otriasla bezpečnosťou, ktorú sa pokúsil vytvoriť francúzsky systém aliancií. Z tejto ekonomickej krízy vzišla nemecká rozpínavosť. Bola ideologická a zároveň aj teritoriálna; zakladala sa na princípe sebaurčenia, teda na zjednotení všetkých Nemcov v jednom štáte. Nielenže uvrhla celú oblasť do vojny, ale urobila si z týchto národov ako aj z ostatných západoeurópskych štátov „komplicov“, keď sa pokúsila o zničenie Židov a ich náboženstva. Tým bolo ohrozené významné dedičstvo, ktoré definovalo dejiny a kultúru celého kontinentu a každého národa. Zásahy do ich národného života sa však neskončili. Po vojnovom konflikte ich čakali radikálne zmeny v politickom, ekonomickom a spoločenskom živote.
To, že územie bolo po druhej svetovej vojne včlenené do sovietskej sféry vplyvu, paradoxne vnieslo do problematiky nacionalizmu a bezpečnosti stabilizačný prvok. S pomocou marxistickej ideológie bol nacionalizmus zjemnený a bezpečnosť garantovaná ochranou Sovietskeho zväzu, ktorý si z tohto územia urobil oblasť vlastných záujmov. Krajiny vykročili na cestu industrializácie a modernizácie, pravdaže, v sovietskej verzii. Výzvy, ktoré Kremľu adresovali v roku 1956 Maďari, v roku 1968 Česi a Slováci a v rokoch 1980 a 1981 Poliaci, a ktoré boli svojím spôsobom nacionalistické, sovietsky blok podriadil potrebám vlastnej bezpečnosti. Ani prvý vnútorný konflikt bloku medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou v roku 1948 nespochybnil povojnový poriadok, pretože mnohonárodná Juhoslávia socialistické princípy prijala, aj keď svojráznym spôsobom. Kým trvala studená vojna a kým Európu naďalej rozčleňovali ideologické a vojenské rozdiely, zmeny, ktoré do tejto oblasti zaviedol prezident Wilson v roku 1919, vždy hľadali rovnováhu medzi nacionalizmom a bezpečnosťou.
Avšak nielen to. Socialistické obdobie v strednej Európe nedokázalo vyriešiť otázku, ktorá zostala bez odpovede v reorganizácii tohto regiónu v roku 1919, a predovšetkým odôvodniť založenie dvoch mnohonárodných štátov. Hoci národy týchto štátov pôvodne súhlasili s vytvorením spoločného štátu, Slováci v Československu a Chorváti, Slovinci a iné národnosti v Juhoslávii sa veľmi skoro ocitli v situácii, v ktorej sa ich vlastný národný rozvoj nachádzal v rukách iného národa a kde sa neraz cítili objektmi nového asimilačného procesu. Nemecký expanzionizmus poskytol Slovákom v roku 1939 a Chorvátom v roku 1941 príležitosť na to, aby si vytvorili svoj vlastný štát. Cenou zaň však bola bezpečnosť, ktorú zaručoval Berlín a dobrovoľné, či nútené spojenectvo v programe genocídy európskych Židov. S ohľadom na historickú legitimitu tejto skúsenosti so štátnosťou prebieha síce diskusia, no nedá sa poprieť fakt, že jestvovanie prvej Slovenskej republiky a Nezávislého chorvátskeho štátu anulovalo všetky argumenty, ktoré oprávňovali potrebu, či dokonca nevyhnutnosť pre tieto dva národy žiť v podriadenosti s iným národom v jednom štáte. Preto oba národy neskôr počas socialistického obdobia vyvíjali tlak na štátne autority, aby zmenili ústavu spoločného štátu. Bolo to jediné možné riešenie v rámci ideologického systému, ktorý riadil ich spoločnosť. V roku 1968 sa Československo stalo federálnym symetrickým štátom a v roku 1974 Juhoslávia prijala ústavu, ktorá mala vniesť rovnováhu medzi všetky národy tvoriace juhoslovanskú federáciu. Tieto udalosti zďaleka neriešili všetky problémy a vtedy, keď tieto dva štáty zbavil sovietskej ochrany Michail Gorbačov, človek, ktorého osobne pokladám za najväčšieho revolucionára 20. storočia, obe federácie sa ocitli pred výzvou.
Od pádu Berlínskeho múru v novembri 1989 nás delí viac ako desaťročie. Prekvapuje a teší nás to, že komunistický režim tak rýchlo zanikol a že tieto štáty prešli k demokracii, ktorá sa nazýva postkomunistickou a ktorá charakterizuje väčšinu štátov v tomto regióne. Existujú však skutočnosti, ktoré vzbudzujú zármutok. Pozrime sa najprv na pozitívnu bilanciu. Všetky stredoeurópske štáty okrem Rumunska prešli od komunistického režimu k demokracii bez krvipreliatia. Toto rozhodnutie rýchlo a pokojne obrátiť list bolo signálom, že štáty sa úplne zriekajú komunistického režimu a všetkého, čo ho charakterizovalo. Ako inak sa dá vysvetliť názov politického hnutia, ktoré vzniklo na Slovensku v roku 1989 a nazývalo sa „Verejnosť proti násiliu“? Ekonomický prechod sa síce neudial bez kazov a bez nepríjemných následkov pre isté vrstvy obyvateľstva a určité ekonomické sektory, no politický prechod vo väčšine prípadov bol zameraný na demokraciu a takým aj ostal. Wilsonov sen o tom, že v strednej Európe sa bude rozvíjať demokracia, sa stal skutočnosťou. Ide o skutočnosť, kde v zhode spolunažíva nemalý počet protikladov: počas volieb vo všetkých krajinách balansujú jazýčky na váhe medzi ľavicovými stranami, ktoré väčšinou pozostávajú z bývalých členov komunistických strán, a stranami pozostávajúcimi z nekomunistov. Ako príklad môžeme uviesť Poľsko, kde vo voľbách v roku 1995 hrdinu pádu komunizmu Lecha Wałęsu v prezidentskej funkcii vystriedal Aleksander Kwaśniewski, bývalý člen Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ergo predstaviteľ voľakedajšej vládnej moci. Jedna zo základných podmienok demokratického režimu, teda organizovanie pravidelných volieb s možnosťou zmeny vlády, tvorí teraz časť politického života v tejto oblasti.
Rozvoj demokracie bol aj základnou podmienkou toho, že v roku 1997 dostali tri krajiny – Maďarsko, Poľsko a Česká republika – ponuku stať sa členmi NATO. Toto posolstvo sa viditeľnejšie prejavilo v prípade Slovenska, nového stredoeurópskeho štátu, jestvujúceho od roku 1993, ktoré pôvodne figurovalo na zozname pozvaných štátov v prvom kole rozširovania NATO smerom na Východ. Keď od roku 1995 bolo jasné, že jeho premiér a jeden z tvorcov druhej Slovenskej republiky Vladimír Mečiar prejavoval o demokratický rozvoj Slovenska len obmedzený záujem, táto krajina bola odsunutá do eventuálneho druhého kola. V rokoch 1998 a 2002 slovenskí voliči Mečiarovi (ktorý síce získal prevažnú väčšinu poslaneckých kresiel v parlamente) dali najavo, že vstup Slovenska do západných inštitúcií, nielen do NATO, ale aj do Európskej únie, je prioritou. Od tej chvíle bezpečnosť a demokracia kráčali bok po boku. I v tom možno vidieť uskutočnenie Wilsonovho sna.
Postkomunizmus znamená aj krvavé kúpele v bývalej Juhoslávii, množstvo masakrov – medzi inými v Srebrenici a v Sarajeve, vzdušné bombardovanie NATO v Kosove, ďalej prítomnosť vojenských jednotiek Spojeneckých vojsk UNPROFOR, ktoré na tomto území strážia mier, ako aj medzištátne vojny malých rozmerov medzi Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou a Srbskom. Postkomunizmus je sústavné pripomínanie starej nenávisti, dávnych zločinov, vyrovnávanie účtov, túžba zničiť kultúru iných, ako sa stalo v prípade nádherného starobylého mosta v Mostare. Kde hľadať príčinu? Naozaj ide o vyostrený nacionalizmus a o pomalú a namáhavú modernizáciu oblasti, alebo o dedičstvo dvoch skúseností s totalitou v dvadsiatom storočí? Historici sa možno raz zhodnú a politickú zodpovednosť za vojnu v bývalej Juhoslávii prisúdia niektorým politickým lídrom – Franjovi Tudjmanovi v Chorvátsku, Slobodanovi Miloševićovi v Srbsku a Iljovi Izetbegovićovi v Bosne a Hercegovine. V tejto chvíli súčasné analýzy konštatujú množstvo príčin, ktoré sú bezprostredné, a zároveň hlboko zakorenené. Tak či tak, ak existuje leitmotív, ktorý sa vznáša nad týmito tragédiami, potom je to leitmotív sebaurčenia. Žeby šlo len o niekoľko záchvevov, ktoré kopírujú podobné skúsenosti v devätnástom storočí? Nemali by sme si potom klásť otázku o stupni modernizácie v spoločenstvách, ktorých sa to týka? Uskutočňovanie princípu autodeterminácie v strednej a východnej Európe po páde komunizmu sa však odohralo pokojne a bez násilia. „Nežný rozchod“ Česko-Slovenska 31. decembra 1992 bol veľkým prekvapením pre celý svet. Dokonca aj rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 prešiel bez násilností, okrem toho prvého, aj keď veľmi obmedzeného pokusu v Litve v januári 1991 zabrániť rozpadu pomocou zbraní. Hoci v tejto oblasti vládne teraz relatívny mier, nezabúdajme, že pre Kosovo, Srbsko a Macedónsko sa ešte nenašli uspokojujúce riešenia. Niektoré riešenia prídu zvonka – ako v prípade daytonských dohôd pre Bosnu a Hercegovinu, ďalšie budú výsledkom vnútorného politického vývoja a túžby nechať za sebou neuskutočniteľné sny. Aspoň to si možno želať.
Rozširovanie NATO smerom na východ neznamená len zväčšenie bezpečnostnej zóny, ale – a to je ešte dôležitejšie – aj zväčšenie bezpečného spoločenstva. Je skutočne zaujímavým paradoxom, že bývalé komunistické krajiny a ich nasledovníci nachádzajú istý stupeň uspokojenia pre nacionalizmus, ktorý ich podporoval počas celého dvadsiateho storočia, vo vstupe do západných štruktúr a v bezpečnosti, ktorú im tieto inštitúcie ponúkajú. Na druhej strane treba podotknúť, že vo všetkých štátoch sa naďalej nachádzajú národnostné menšiny a že občas sa tu vyskytujú iredentistické snahy, ktoré by mohli vyvolať závažné konflikty. Je potešiteľné, že susedia Maďarska, najmä Slovensko a Rumunsko, naďalej vyjednávajú s Maďarmi o zákone, ktorý budapeštiansky parlament odhlasoval 19. júna 2001. Tento zákon dáva občanom maďarskej národnosti zo susedných krajín kultúrne, spoločenské a ekonomické práva v Maďarsku. Naopak, problémy, s ktorými sa stretávajú vo väčšine krajín tohto regiónu Rómovia, poukazujú na to, že menšinová otázka je stále na dennom poriadku.
Rozširovanie NATO smerom na východ, schválené pražským samitom, možno chápať ako signál, že stredná Európa je pripravená prijať rovnováhu medzi nacionalizmom a bezpečnosťou. Tá jej poskytne záruky na rozvoj presne tým spôsobom, ako tak urobila Rímska zmluva v roku 1957 v prípade západoeurópskych krajín, ktoré sú dnes plnohodnotnými členmi Európskej únie. Stredná Európa však nesmie zabudnúť na to, že jej rozvoj, a najmä jej základy sa principiálne odlišujú od rozvoja a základov západnej Európy. Kanadský odborník na strednú Európu a v tomto čase profesor v Ženeve André Liebich podotýka: „Dejiny rozhodli o tom, že veľká časť strednej a východnej Európy si musí zachovať niektoré znaky, ktoré v západnej Európe zanikli, a to hlavne jazykovú a národnostnú pluralitu v jednom štáte. Vo chvíli, keď sa obe Európy zbližujú, črtá sa druhá šanca na to, že sa vybuduje demokracia, ktorá tentoraz bude rešpektovať menšiny. Nie je vari lepšie dať prednosť tejto príležitosti, ako zostať uväznený v modeloch minulosti?“
A práve podľa toho, ako sa národy strednej Európy budú správať k menšinám, bude možné určiť, nakoľko splnili výzvy nacionalizmu a bezpečnosti. No nielen to: toto správanie by sa mohlo stať odpoveďou na fenomén globalizácie, na jav, ktorému tradičný nacionalizmus ťažko prinesie uspokojivé riešenie. V stávke je najmä uniformizácia, ktorú globalizmus vnucuje, a zaistenie bezpečnosti štátov. Máme všetky dôvody myslieť si, že stredoeurópske národy sa tentokrát nachádzajú v situácii, keď sa im ponúka šanca ukázať dejinám cestu, a nielen kráčať po ceste vytýčenej dejinami. A to im želám z celého srdca.
STANISLAV J. KIRSCHBAUM