Augustín Marián Húska

Vznik štátu (12)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

Pred novembrom 1989 som osobne poznal iba dvoch z množiny slovenských politikov, ktorí sa stále alebo jednorazovo zúčastnili politického rokovania o slovensko-českom vyrovnaní, a to Rudolfa Filkusa a Ivana Laluhu. Filkus v prvých rokoch normalizácie bol podľa môjho vedomia diskriminovaný ako prívrženec pojanuárového pohybu v r.1968, a preto mal dosť obmedzený priestor. Postihol som, že sa tiež snaží sprostredkovať osvetu o tzv. vedeckom riadení, ktoré malo pomáhať korigovať dovtedajšie praktiky politicko-ideologického riadenia. V podmienkach dirigizmu tzv. plánovaného hospodárstva hranice zlepšovania profesionality riadenia boli však veľmi úzke.
Druhý, s kým som sa poznal už pred novembrom 1989, bol Dr.Ivan Laluha. Spoznal som ho cez Hvezdoňa Kočtúcha, s ktorým udržoval mnohoročné dobré a priateľské vzťahy už od šesťdesiatych rokov. Ivan Laluha okrem pedagogickej práce pôsobil v aparáte strany, a to ako prívrženec reformného krídla na čele s Dubčekom. Ja som ho však už poznal iba ako vylúčeného zo strany a ako človeka, ktorý bol stále pod politickým dohľadom ako Hvezdoň Kočtúch. V osemdesiatych rokoch sme sa viac ráz stretli spoločne a diskutovali o tom, aké sú šance na zmenu pomerov. Vedel som, že sa stretávajú s Dubčekom a vedel som aj to, že Kočtúch a Laluha pracovali aj na podkladoch vystúpení Dubčeka napr. pri príležitosti udelenia čestného doktorátu Boloňskej univerzity A. Dubčekovi. Neskôr sme spolupracovali od rokov 1986-87 na zhotovovaní reformných príspevkov pre samizdatový časopis ”Myšlienka a čin”, ktorého redigovanie viedol profesor Kočtúch. Po novembri 1989 som viac ráz bol na konzultačných rozhovoroch s Dubčekom, Uherom, Laluhom, Kočtúchom a spisovateľom Ladsilavom Ťažkým. Na poradách sme prediskutovali šance Dubčeka presadiť sa v prostredí ponovembrových elít v Prahe. Oceňujem najmä to, že Laco Ťažký prvý podporil môj návrh, aby sa pripravila alternatíva vytvorenia princípu dvojice ”prezidenta-viceprezidenta”. K návrhu sa pripojil aj Kočtúch a neskôr aj Laluha a aj Uher. Keď sa zvádzal zákulisný zápas o to, aby sa Dubček stal prezidentom, tak som vypracoval akýsi ”istiaci” návrh, aby sa do čela federácie dostala dvojica jedného Čecha a druhého Slováka, a to tak, že táto dvojica by bola zvolená za prezidenta a viceprezidenta a v polovici obdobia by sa vystriedala tak, že dovtedajší prezident za Čechov by sa stal viceprezidentom a slovenský viceprezident by sa stal prezidentom. Išlo by o akúsi rotujúcu dvojicu hláv federácie, ktorá by odrážala symboliku dvoch štátotvorných národov. Vychádzal som z toho, že české kruhy a samotné Havlove ambície asi nedovolia, aby sa do čela obrodenej federácie dostal Slovák. Návrh bol návrhom na kompromis. Po predebatovaní všetkých stránok návrhu tento námet všetci besedujúci vrátane Dubčeka akceptovali. Ja som však upozornil, že šanca je minimálna, ale bol by to dobrý signál pre narovnanie slovensko-českých vzťahov a pre prekonanie idey unitárneho štátu. Laluha tiež bol za tento pokus, ale tiež vnímal malú pravdepodobnosť tohto riešenia, a preto bol aj za náhradné riešenie, ktoré ponúkal Havel, t. j. aby Dubček prijal aj ponúknutú funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Z oných čias som získal o I. Laluhovi pozitívny dojem ako o človeku, ktorý je uvážlivý, rozhľadený a erudovaný sociológ a politológ. Bol dubčekovského razenia a patril k jeho dôvernému poradnému kruhu. Laluha sa snažil rozhýbať reformátorov z Dubčekovskej éry v rámci ponovembrovej organizácie tzv. vylúčených straníkov pod názvom ”Obroda”, ktorá bola vlastne vznikajúcou frakciou sociálneho demokratizmu. Ak ma pamäť neklame, bol to práve Ivan Laluha, ktorý Dubčekovi navrhol, aby za kandidáta na post ministra vnútra v Čičovej ponovembrovej vláde bol vybraný podnikový právnik z Nemšovej - Vladimír Mečiar.
V Laluhovi aj so zreteľom na rodinnú výchovu bolo silne vyvinuté ľavicové presvedčenie, ktoré sa však vyvíjalo spoločne s Dubčekom k pokusu o obrodu socializmu. V tomto dubčekovskom prostredí si Laluha upevnil vieru v možnosť obrody socialistických ideí, ktorá sa však vo svetle najmä brežnevovskej éry ukázala ako ilúzia. Treba povedať, že ”Dubčekovci”, vrátane I. Laluhu, ostali verní duchu ”socializmu s ľudskou tvárou” a v takomto zmysle boli za zlepšenie postavenia Slovenska, ale zrejme zotrvávali aj na čechoslovakistickej orientácii Dubčeka. Treba však povedať, že Laluha citlivo vnímal boľavý problém odtláčania Slovenska od jeho ”parity”, a preto prešiel vedome v rámci rozpadu VPN na platformu Za demokratické Slovensko a stal sa spoluzakladateľom HZDS. Spoločne s Kočtúchom odviedli veľký kus organizačno-politickej práce a aj ako ponovembroví poslanci Federálneho zhromaždenia obhajovali slovenské záujmy. Laluha s ohľadom na svoj pôvod z revolučného rodinného prostredia a na vnútornú intenciu predstavy o socialitickom riešení krízy spoločnosti mal však predstavu, že sa dajú zlepšovať kompetencie aj vnútri unitárnej federácie. Treba však povedať, že najmä pod vlasteneckým vplyvom Kočtúcha poctivo prešiel na pozíciu orientácie k dvojštátiu na princípe buď česko-slovenskej únie, alebo česko-slovenskej konfederácie. Neskôr ako predseda klubu poslancov SNR za HZDS odviedol veľký kus práce pri formovaní klubu, ale ostal stále na určitom zachovaní ”opcií” aj voči tým, ktorí neboli za rigorózne česko-slovenské vyrovnanie. Snažil sa o určitý most, ktorý však bol iluzórny. Silný a rastúci vplyv na neho vyvíjal M. Kováč, jednak v období, keď Kováč začal po Dubčekovi vykonávať funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia a najmä keď sa stal prezidentom a keď pripravoval diskrétny projekt odstránenia Mečiara z čela vlády. Kováč v snahe narušiť postoj Laluhu mu navrhol, že by Laluha mohol nahradiť Mečiara vo vedení vlády. Kováč však tieto udičky hodil viacerým. Treba kvôli objektívnej pravde povedať, že hoci Laluha si upevnil určitý kritický postoj k Mečiarovej praxi, predsa nebol ochotný odviesť rolu rozkolníka v tábore HZDS.
Mečiara som poznal od čias, keď bol ministrom vnútra v Čičovej vláde. Spoločne s Kočtúchom sme pôsobili ako poradcovia vlády pre otázky ekonomickej transformácie. Vtedy sme spolu s Kočtúchom navrhli ministrovi Mečiarovi, aby išiel s nami do rozhlasu na krátku besedu o tom, ako vidí možnosti dosiahnuť skutočné zrovnoprávnenie Slovenska v Česko-Slovensku. Pamätám si, že bez rozpakov bol ochotný ísť na rozhovor a že sa zreteľne vyslovil za to, aby sa ďalej neodkladala otázka vzájomného vyrovnania. Už vtedy sme spoločne s Kočtúchom vysoko hodnotili Mečiarov solídny, ale dôsledný vlastenecký postoj.
Kňažka som osobne spoznal až na pôde Koordinačného centra VPN, a to vtedy , keď už bol členom štábu poradcov novozvoleného prezidenta Havla na Hradčanoch. Kňažkovi som navrhol, aby sa prípadne pokúsil u Havla vysondovať, či by české politické kruhy neakceptovali riešenie vytvorenia popri prezidentovi aj post viceprezidenta. Bol to vlastne opakovane modifikovaný návrh, ktorý som pripravil predtým pre Dubčeka. Nazdával som sa, že ak boli predstavitelia pražského Občianskeho fóra proti Dubčekovi ako prezidentovi i ako viceprezidentovi federácie, tak by snáď mohli akceptovať aby dvojičkou Havla bol Kňažko ako tribún novembrových demonštrácií na Slovensku. Kňažko pripustil, že to je zaujímavý návrh a zobral si ho so sebou do Prahy. Musím čestne povedať, že Kňažko potom už o tejto téme so mnou nehovoril, ale krátko nato prestal byť poradcom Havla. Šepkali sa všakovaké nepotvrdené historky, že sa Kňažko zle rozišiel s Havlom počas nejakej zábavy na Hrade, ktorá vraj dokonca končila inzultáciou, ale úprimne musím povedať, že jednoducho podrobnosti nepoznám. Ešte sme potom spoločne s Kňažkom robili opakované turné po Slovensku pri voľbách v roku 1990, lebo som bol pridelený do Kňažkovej ”výjazdovej skupiny”. Spomínam si, že Kňažko osobne šoféroval naše výjazdy a prejavil sa ako výborný a zároveň razantne a rýchlo jazdiaci vodič. Mal pri sebe ešte akúsi legitimáciu od Havla z čias svojho poradcovského pôsobenia a bolo to naozaj treba, lebo sme sa po cestách na Slovensku pohybovali vždy nad úradne stanovený rýchlostný limit a občas nás zastavovali hliadky dopravných policajtov. Aj z týchto výjazdov som Kňažka poznal ako sebaistého, ale zároveň bystrého človeka, ktorý sa s ohľadom na svoju hereckú minulosť veľmi rýchlo zorientoval v ponovembrovom politickom živote.
Bol som neskôr po voľbách v roku 1990 spolu s Kňažkom vo funkcii ministra v Mečiarovej vláde. Tam som však na zasadaniach vlády postrehol, že ho niektoré povinnosti ako ministra pre medzinárodné vzťahy trocha obťažovali. Najmä nerád odchádzal ako člen slovenskej vlády na zasadania federálnej vlády. Zrejme vnímal politicko-manažerské a kontaktné povinnosti ministra medzinárodných vzťahov s federálnou vládou za trocha nezáživné. Bol v ňom určitý bohémsky prvok a musím uznať, že mnohé témy vtedajších vládnych otázok boli predsa len vzdialené od tém, ktoré riešil predtým ako veľmi úspešný herec a neskôr ako veľmi úspešný tribún bratislavských námestí. Musím čestne priznať, že z obdobia rokov 1990 až 1992 však sa nepamätám na nejaké veľké lapsusy Kňažka. Niekedy uprednostnil tenisovú partiu pred nezáživným rokovaním alebo politickým stretaním s občanmi, ale inak neviem o jeho ďalších vtedajších možných lapsusoch. Fakt je, že na zasadaniach politického grémia HZDS, kde bol podpredsedom, sa občas dostal do slovných šarvátok s Mečiarom a tieto často pramenili z určitého pocitu rivality o to, kto má dominovať, ale počas obdobia politických rokovaní s českou delegáciou Kňažko sa vždy disciplinoval a nikdy nespochybňoval v priebehu rokovania s Čechmi vedúcu pozíciu Mečiara v slovenskej delegácii. Vo vlastnej práci ústredia HZDS (v politickom grémiu a v republikovom predstavenstve a aj na snemoch) však Kňažko neskrýval svoje osobné ašpirácie na vedenie. Mali sme ako podpredsedovia HZDS kritický názor na prácu sekretariátu predsedu, keď často vedúca sekretariátu predsedu Anna Nagyová necitlivo izolovala predsedu od bezprostredného kontaktu podpredsedov s ním. Je nesporné, že k povinnostiam sekretariátu patrí aj určité ”ochranné tienenie” pracovného času šéfa, aby nebol zbytočne rozptyľovaný, ale my sme vnímali správanie sa sekretárky ako často neprimerané. Sekretárka sa veľmi rýchlo vžila do pozície”strážneho draka”. Anna Nagyová bola však vysoko výkonný človek a dobrý organizátor štábneho servisu, ale jej ”veliteľsko-kaprálske” maniere boli jednoducho neprimerané a trocha aj ordinárne. Treba pripustiť, že predsedovi zrejme vyhovovalo určité separovanie od podpredsedov, lebo nesporne mal hrozne veľa práce a zvykol si v ponovembrovom chaose konať sám, pretože to považoval za rýchlejšie a efektívnejšie. Napätie vyvolané nedorozumeniami so sekretariátom bolo také veľké, že podpredsedovia žiadali uskutočniť nápravu. Mečiar pri jeho vehemencii sa dostal do akéhosi skratového konania a jednoducho sa písomne vzdal funkcie. Tento papier (akýsi neformálny abdikačný list) mi osobne odovzdal a napriek môjmu naliehaniu, aby si vec rozmyslel, odmietol ho vziať späť. Ja som mu však s dôrazom povedal, že oboznámim ostatných podpredsedov s jeho abdikáciou, ale neodovzdám im originál listu do rúk. Kópie listu som potom odovzdal obom podpredsedom a zároveň som im otvorene povedal, že im neoodovzdávam originál, lebo očakávam, že si to predseda rozmyslí. Rovno som im povedal, že si neviem predstaviť bez Mečiara nadchádzajúce ťažké obdobie rozhodovania o slovensko-českom vyrovnaní.
Kňažko povedal, že to treba zobrať na vedomie a konať. Kováč pripustil, že Mečiar je ťažko nahraditeľný. Našťastie ma Mečiar naozaj neskôr požiadal, aby som mu originál listu vrátil a situácia sa upokojila. Hoci som bol v názore na vytváranie priamych vzťahov medzi predsedom a podpredsedami proti manieram A. Nagyovej, predsa si myslím, že som urobil dobre, ak som zotrval na stanovisku, že každé ”prepriahanie” vo vedení HZDS by bolo osudovo nebezpečné a mohlo by ohroziť emancipačné ciele Slovenska. Dokonca môžem povedať, že práve horlivosť Kováča a Kňažka pri spolčovaní sa s nedávnymi odporcami slovenskej štátnosti mi potvrdili, že takýmto ľuďom nemožno zveriť starosť o konsolidácia mladého štátu.
Pokiaľ ide o M. Kováča, musím povedať, že sme aj ako ministri Mečiarovej vlády, aj ako podpredsedovia HZDS vychádzali dobre a že sme sa často radili najmä o našom postupe pri rokovaní s českými partnermi. Kováč ako minister financií a ja ako minister novozaloženého ministerstva pre privatizáciu sme boli zároveň členmi Federálne finančnej rady, ktorej predsedal Klaus ako federálny minister financií. Musím povedať, že Kováč sa snažil obhajovať slovenské záujmy, ale nebol typ bojovníka a pri slovných ”súbojoch”, resp. pri argumentovaní sa vždy stiahol, ak Klaus nervózne a mentorsky vyčítavo oponoval našim názorom. Spomínam si, ako ma Kováč často chytal diskrétne za ruku a prosil ma, aby som netrval na rozdielnom názore, že to ”nemá cenu”. Fakt je, že ako národní (teda ”provinční”) ministri (členovia národných vlád) sme boli kompetenčne bezmocní voči federálnemu ministrovi, ale bol som presvedčený, že musíme naše rozdielne stanoviská obhajovať. Vtedy som pochopil, že rokovacie parametre Kováča ako ministra boli uspôsobené na to, aby síce opatrne vyjadril námietky, ale pod tlakom českého partnera vždy ustúpil. Napriek tomu som si uchovával určitú naivnú predstavu, že Kováč nikdy nevystúpi ako človek, ktorý by spochybnil volebné výsledky a z nich rezultujúce legitímne štruktúry parlamentu a vlády. Ukázalo sa, že neskôr, hneď po zvolení za prezidenta, rýchlo sa spolčil so včerajšími odporcami slovenskej štátnosti. Kováč napokon horúčkovito pracoval na ”lanárení” tých nestálych poslancov, ktorí boli ochotní zutekať z vlasteneckého – štátotvorného tábora. Ak predtým som mal predstavu o jeho dobrej vôli, pokiaľ ide o záujmy Slovenska, tak zrejme už jeho tiché dohody s KDH, SDĽ a čechoslovakistickými exponentmi bývalej VPN pred konaním jeho zvolenia v NR SR za prezidenta boli vedomým vplávaním do vôd tých, ktorí len čosi pred rokom boli proti vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti, proti vyhláseniu slovenskej ústavy i proti rozdeleniu federácie. Nazdávam sa však, že určité medzinárodne sily cez podvodnú kauzu jeho syna v Technopole a cez medzinárodný zatykač na tohto syna držali si Kováča ako rukojemníka a tým dosiahli Kováčovo zbehnutie zo štátotvorného tábora. Takéto šachovanie a vydieranie nie je bohužiaľ v medzinárodnej politike ojedinelé.
(Pokračovanie v budúcom čísle)