Vlado Zrubec

Na Kragujevskom pamätníku poslovenčili priezviská a mená

Drahá mama, ja ich syn Janko...

V parku na Stanovljanskom poli v Kragujevci je od roku 1934 dôstojný pamätník popravených štyridsiatim štyrom vojakom z tzv. trenčianskeho drotárskeho regimentu, ktorých zastrelili 8.júna 1918, pár dní pred skončením prvej svetovej vojny. Zaujímal som sa, v ktorom z dvoch spoločných hrobov je pochovaný Janko Pittner z Trenčianskych Teplíc, alebo Viktor Kolibík, organizátor vzbury... Nie, to sa nikdy nedozvieme. Zastrelených vyzliekli, hodili do jamy, zasypali vápnom...

V roku 1987 som bol so spisovateľom Vladom Dorčom z novosadského týždenníka Hlas ľudu prvý, kto zo Slovenska v kragujevskom múzeu študoval dokumenty popravených slovenských vojakov z náhradného práporu 71. pešieho pluku z Trenčína. Na ”postkarte” som si prečítal kópiu posledných riadkov odsúdenca a popraveného Jána Pittnera z Trenčianskych Teplíc: ”Drahá mama, ja, ich syn Janko, sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od milovaného bratríčka Otka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im posielam 39 korún. Polovicu dajte na kostol a polovicu žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem, i s celou rodinou. Zbohom...”

Noc z 2. na 3. júna 1918
Najväčším peším plukom v monarchii bol 71. pluk. Jeho hlavné sídlo od roku 1882 bolo v Trenčíne, nazývali ho ”drotárskym”, lebo väčšina vojakov o sebe tvrdila, že sú drotármi, alebo potomkovia či príbuzní preslávených slovenských drotárov. Tento peší pluk podľa historika Mariána Hronského vznikol roku 1860 v Benátkach. Potom bol premiestnený do Padovy a ďalších talianskych miest. Roku 1860 až 1864 mal svoju posádku v Petrovaradínskej pevnosti v Novom Sade, vo Vojvodine. Tento pluk mal svoje posádky v Mostare, vo Viedni, v Terezine a Kostenenburgu. S menšími prestávkami stálym sídlom veliteľstva pluku, jeho dvoch práporov – náhradného a doplňovacieho bol Trenčín. Väčšinou slúžili v ňom vojaci z Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej, prípadne Liptovskej stolice. Vojaci z tzv. trenčianskeho drotárskeho regimentu bojovali v Rusku a najmä v Taliansku, kde nastala obrovská masakra na rieke Piave. Na jej tragédiu mnohí starkí spomínali so slzami v očiach. Bola to neúspešná ofenzíva rakúsko-nemeckej armády, v ktorej nechýbali vojaci zo Slovenska, medzi nimi aj tí zo 71. trenčianskeho pešieho pluku. Slovenská krv sfarbila rieku Piavu do červená. Bola to jedna z katastrofálnych porážok rakúsko-uhorskej armády na talianskom fronte.
Keď mi o tejto masakre rozprával Mikuláš Uhlárik (1892-1979) z Rajca –Šuje a Ján Kusenda (1900 .- ?) z Novej Bošáce, plakali. Pred očami sa im objavili mŕtvi kamaráti. Spomínali na vzbury v Boke Kotorskej, vo Veľkom Bečkereku. Tí, ktorí sa zachránili, povedali si, že sa nechcú dať zmasakrovať. Vrátili sa do kragujevských kasární. V to nedeľné odpoludnie z 2. júna 1918 v kragujevských krčmičkách si zachránení slovenskí vojaci popíjali srbskú rakiju. Spievali slovenské pesničky. Rozhodli sa odmietnuť ísť znovu na taliansky front. Vedeli, že mnohí sa domov už nevrátia. Potom spievali aj v kasárňach. Nahlas hovorili, že na front nepôjdu. Špiceľ Hubert Jindra informoval kapitána Júliusa Spiru, jedného z najväčších zloduchov z radov dôstojníkov. Martin Riljak z Hornej Maríkovej prišiel do kasární po večierke. Vyhrážal sa mu feldvébel Bednár, ktorého napokon zbili. Krik zobudil takmer všetkých vojakov a veliteľov z kasární. Mnohí vzali do rúk pušky a chceli zbiť dôstojníkov. Obsadili kasárenské objekty... Noc z nedele na pondelok bola rušná. Kragujevčania so vzbúrencami sympatizovali.

8. jún 1918
Vzbúrencom patrili kasárne, kragujevská nemocnica a prakticky celé mesto. Prešibaná líška podplukovník Artur Marx nelenil. Zmobilizoval eskortu dragúnov, guľometný oddiel, batériu horského delostrelectva a dôstojníkov, s ktorými pripravil potlačenie vzbury. Nasledoval frontálny útok a podplukovník zastrelil každého vojaka, ktorého zo vzbúrencov stretol. Večer 3. júna 1918 bol z Kragujevaca odoslaný telegram Ministerstvu vojny do Viedne, kde veliteľ oznámil, že vzbura bola potlačená a pôvodcovia vzbury sú za mrežami.
Začalo sa tvrdé účtovanie.
Artur Marx vydal rozkaz, že každý desiaty vzbúrenec bude zastrelený.
Stráchali sa všetci. Marxovi sa zdalo, že päťsto mŕtvych je priveľa. Kde nechá pochovať mŕtvoly? Napokon sa rozhodol, že nechá potrestať iba vinníkov, ktorým dokáže priamu účasť na vzbure, že použili zbraň. Vojensko-súdna vyšetrovacia komisia zasadala a dokazovala vinu 58 vzbúrencov. Počas súdneho rokovania pribudli ďalší. Vyšetrovateľom poskytol cenné poznatky špiceľ Jindra.
Bola sobota, keď 8. júna 1918 o ôsmej ráno predviedli 44 obžalovaných z tzv. trenčianskeho drotárskeho regimentu do súdnej siene. Obžalobu prečítali v nemčine. Rozsudok znel: Trest smrti! Po prečítaní rozsudku odsúdených na smrť eskortovali do väznice a dali im možnosť napísať listy na rozlúčku svojim najbližším. Koľkí túto možnosť využili, nevieme. Poznáme iba pozdravy. Jeden napísal Martin Kulíšek, druhý spomínaný Ján Pittner.
Odsúdených sústredili na nádvorí súdu. Popoludní už boli dva veľké hroby vyhĺbené.
Odsúdencov hnali cez Kragujevac na Stanovljanske pole. Velitelia mali problém zostaviť popravnú čatu. Kragujevskí vojaci odmietli strieľať do svojich druhov. Veliteľ napokon povolal z Okruhového veliteľstva osemdesiatich mužov 6. práporu bosniansko-hercegovinského pluku, ktorých pohostili a nechýbal ani alkohol. Popravnú čatu poučili, že polovica má mieriť do hlavy, druhá do sŕdc.
Kaťa Mandžarevičová (1902-?) z Lužnice spomína, že z diaľky sledovala popravu.
Bol krásny slnečný deň. Bolo nám ľúto na smrť odsúdených, ale nemohli sme pomôcť. Odsúdencov rozdelili na dve polovičky. Popravná čata stála asi 20 krokov od odsúdených. Snažili sa im zaviazať oči, väčšina však odmietla. Kričali: Našu smrť draho zaplatíte! Popravná čata sa priblížila k odsúdeným asi na desať krokov a svoju katovskú prácu vykonali... Mŕtvoly povyzliekali, hodili do vykopaných jám, zasypali vápnom. Ešte v ten večer moja mamka, aj iné ženy priniesli na hroby kvetiny...

27. september 1924
Na podnet Andreja Hlinku sa srbskí sympatizanti rozhodli postaviť na mieste večného odpočinku štyridsiatich štyroch vojakov z tzv. trenčianskeho drotárskeho regimentu pomník. Hlavným organizátorom bol srbský generál Živojin Terzibašči. Doklady o zbierke a výstavbe pamätníka sa nachádzajú v kragujevskom múzeu.
Odhalenie pamätníka sa konalo 27. septembra 1924. Oslavy trvali dva dni. Zo Slovenska boli v delegácii aj Samuel Zoch, Karol Štúr, Ľudmila Hurbanová. Andrej Hlinka neprišiel. Historik Dragoľub Petrovič tvrdil, že nesúhlasil so skamuflovanými menami na pamätníku.
Mená a priezviská popravených slovenských vojakov na pylóne pamätníka boli skomolené. Z Križana sa stal Křižan, z Bednárika Bednařík, z Juraja Jiří, z Antona Antonín, zo Štefana Štěpán, z Karola Karel. z Ondreja Ondřej...

27. september 2002
Po mojich návštevách v Kragujevaci v roku 1986 a 1987 som neraz aj v ústrednej tlači
a osobnými agitáciami upozornil, aby kompetentní na pylón osadili tabule s menami a priezviskami tak, ako mali zosnulí zapísané v rodnej matrike. Nepochodil som ani v Trenčíne, ani na ministerstvách kultúry či obrany...
Napokon vlani som sa zdôveril priateľovi, môjmu vrstovníkovi, austrálskemu Slovákovi Vladimírovi M. Vondrovi. Ten sa stal donátorom a s riaditeľkou Domu Matice slovenskej v Nitre Drahomírou Pechočiakovou sa rozhodli pomôcť. Mimoriadne pochopenie sme našli v Kragujevaci u riaditeľa Memoriálového parku Nenada Dorčeviča a vedúceho muzeálnej časti neúnavného Staniša Brkiča. Samozrejme, bez pomoci spisovateľa Vlada Dorču nové mramorové tabule (vyhotovil majster kamenár Mikica Arsenjevič) so správnymi menami popravených by sme na pamätník neboli 27. septembra 2002 odhalili. Bol to sviatok aj v našich dušiach. Veľké oslavy sa pripravujú na oslavy 85. výročia vzbury a popravy, ktoré sa budú konať v Kragujevaci v júni tohto roku. Na oslavách nebude chýbať ani delegácia Matice slovenskej.

Vlado Zrubec
Faksimilie listu vojaka Jána Pittnera
Časť pamätníka venovaný popraveným 44 vojakom 71. pešieho pluku z tzv. trenčianskeho drotárskeho regimentu, ktorí odpočívajú v Kragujevaci na Stanovljanskom poli od roku 1918