Miroslav Liška

Historické stretnutie tvorcov koncepcie sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros

V dňoch 12.-14. mája 2003 navštívil Bratislavu a vodné dielo Gabčíkovo autor myšlienky vybudovania riečneho stupňa Nagymaros v zákrute Dunaja nad Budapešťou - profesor Dr. Ing. Emil Mosonyi, Dr. h. c. mult. s manželskou a priateľom. Cieľom jeho návštevy bolo nielen oživiť si dojmy z prechádzky po bratislavskom starom meste - veď od ostatnej návštevy uplynulo už skoro 50 rokov - ale najmä pozrieť si realizovanú časť Sústavy vodných diel na Dunaji, na tvorbe ktorej sa významnou mierou začiatkom päťdesiatych rokov podieľal.
Mladý vodohospodársky inžinier Emil Mosonyi bol počas 2. svetovej vojny vedúcim "kráľovského vodohospodárskeho úradu" v Györi a mal na starosti úsek Dunaja po Budapešť. Keďže "svoj" úsek Dunaja dokonale poznal, nemohol si nevšimnúť ideálne podmienky pre výstavbu riečneho stupňa pri obci Nagymaros, kde okrem vhodných morfologických podmienok boli aj ideálne podmienky zakladania hlavných objektov v toku na skalnom (andezitovom) podklade, v mieste, kde si Dunaj prekliesnil cestu cez Pilišskú hornatinu. Vzhľadom na vojnové podmienky však nebola šanca, aby sa myšlienka inžiniera Mosonyiho uskutočnila. Hneď začiatkom päťdesiatych rokov inicioval na strane maďarských vodohospodárov rokovania o využití úseku Dunaja, ktorý sa na základe povojnového usporiadania Strednej Európy opäť stal spoločným česko-slovensko-maďarským úsekom (na základe Viedenskej arbitráže sa úsek Dunaja pod Bratislavou - spolu s územím južného Slovenska - pričlenil k Maďarsku).
Horná časť spoločného Dunaja - v úseku Žitného ostrova na slovenskej a Szigetközu na maďarskej strane - poskytovala viac možností energetického využitia vyše dvadsaťmetrového spádu: buď niekoľkými (dvomi až tromi) riečnymi stupňami, alebo kanálovými (derivačnými) stupňami, ktoré spád toku nekoncentrovali len vytvorením väčšej alebo menšej zdrže, ale aj bočným (pravo- alebo ľavostranným, resp. kratším alebo dlhším) kanálom, na ktorom sa mohli vybudovať hlboko zakladané objekty elektrárne a plavebných komôr na území chránenom pred povodňami.
Bola to koncepcia profesora Danišoviča – jeden kanálový stupeň v oblasti Gabčíkova, využívajúci celý zostávajúci slovensko-maďarský spád rieky nad navrhnutým riečnym stupňom Nagymaros – ktorá sa preukázala ako nielen ekonomicky najvýhodnejšia, ale ktorá súčasne riešila veľmi akútne problémy režimu hladiny podzemných vôd v priľahlom území a tým aj možnosť zachovania vzácnej prírody v okolí bočných ramien - tzv. "vnútrozemskej delty Dunaja". Tento jedinečný prírodný fenomén bol akútne ohrozený výrazným zahlbovaním koryta Dunaja pod Bratislavou (až 3,5 m za roky 1960-1990) a tým vyvolaným poklesom hladiny podzemných vôd v širokom okolí. Okrem toho, kanálová koncepcia vodného diela umožnila zachovať aj podstatnú časť spomenutej vnútrozemskej delty Dunaja, ktorá by nenávratne bola zatopená systémom viacerých riečnych stupňov (napríklad navrhovanými stupňami Vojka a Dunaszek).
Po krvavom potlačení maďarského povstania roku 1956 Ing. Emil Mosonyi – vtedy už profesor na budapeštianskej Technickej univerzite – emigroval z Maďarska a pokračoval vo svojej pedagogickej práci na Technickej univerzite v Karlsruhe, SRN, kde sa vypracoval na svetovo uznávaného odborníka vodohospodára a hydroenergetika. Žiaľ, na ďalší vývoj realizácie SVD G-N už nemal vplyv.
Po podpísaní medzištátnej zmluvy o výstavbe a prevádzke SVD G-N v septembri 1977 (Zmluva 1977) sa zdalo, že realizácii myšlienky profesorov Danišoviča a Mosonyiho už nič nestojí v ceste. Ale už začiatkom osemdesiatych rokov, kedy sa na slovenskej strane výstavba VD Gabčíkovo rozbehla podľa dohodnutého harmonogramu, sa na maďarskej strane vynoril problém financovania náročného diela, ktorý sa vyriešil až roku 1983, po uzavretí zmluvy medzi Maďarskom a Rakúskom o financovaní a výstavbe hlavných objektov na maďarskej strane - hate Dunakiliti a riečneho stupňa Nagymaros. Vzhľadom na rokovaniami stratený čas sa termíny uvedenia oboch diel do prevádzky posunuli o 4 roky oproti pôvodne harmonogramu schválenému Zmluvou 1977.
Výstavba prebiehala bez problémov na oboch stranách len nasledujúcich 5 rokov. Už roku 1988 vyvolali "zelení" – v Maďarsku združení v "Dunajskom kruhu" s výdatnou podporou medzinárodných nevládnych "ochranárskych" organizácií – diskusiu o environmentálnych vplyvoch SVD a o vhodnosti pokračovania vo výstavbe VD Nagymaros. Parlament MR na jaseň 1988 jednoznačne podporil dostavbu Sústavy a začiatkom 1989 dokonca inicioval urýchlenie uvedenia do prevádzky VD Nagymaros o 15 mesiacov, s čím sme súhlasili podpísaním ďalšieho protokolu vo februári 1989.
Od mája 1989 však už vývoj udalostí v Maďarsku nadobudol celkom iracionálny priebeh, ktorý priviedol MR k zastaveniu výstavby svojho podielu prác a porušeniu platnej Zmluvy 1977 a o desať rokov neskôr aj k prehre Maďarska v spore o plnenie Zmluvy 1977, ktorý riešil v roku 1997 Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu. Rozsudok MSD bol jednoznačný: Zmluva 1977 je stále v platnosti, MR nebola oprávnená prerušiť jej plnenie a strany sú povinné prijať opatrenia potrebné na splnenie cieľov tejto Zmluvy a v zmysle jej zásad doriešiť vzájomné vzťahy. Toto sa však dosiaľ nesplnilo, najmä pre neústretový prístup maďarskej vlády V. Orbána v rokoch 1998-2002 a váhavý prístup terajšej vlády, ktorá rok po voľbách ešte nebola schopná ustanoviť vládneho splnomocnenca, s ktorým by slovenská strana mohla pokračovať v rokovaniach o splnení Rozsudku MSD.
Profesor Mosonyi riešil problémy hydroenergetických diel doslova v celom svete, pôsobil v mnohých krajinách Ázie, Afriky aj Južnej a Strednej Ameriky, kde všetky vlády jeho rady s vďakou prijímali a na viacerých svetových technických univerzitách aj ocenili titulom "Doctor honoris causa". Len v rodnom Maďarsku zostali názory neodborníkov - Jánosa Varghu, Zoltána Illésa, Adriany Hajossyovej a iných "kvalifikovanejšie" a pri prijímaní záverov aj rozhodujúce. V roku 1994 riešil Maďarský parlament otázku zásobovania Szigetközu vodou - nie však podľa rady odborníka - profesora Mosonyiho (ktorého na zasadanie príslušných výborov prizvali) - ale podľa rozhodnutia zboru neodborníkov – poslancov, ktorí rešpektujúc stranícke direktívy vlády premiéra Borosa prijali z viacerých možných riešení to najhoršie: čerpanie vody z Dunaja do ramien, ktoré odčerpalo štátu stovku miliónov forintov, zamorilo Szigetköz výfukovými plynmi a hlukom 16-tich dieslových čerpadiel, ale nevyriešilo hlavný problém zavodnenia ramien. Muselo dôjsť k zmene vlády, aby sa problém lacnejšie a lepšie vyriešil vybudovaním prehrádzky Dunaja pri Dunakiliti, ktorá bola postavená za dva mesiace, za zlomok ceny nezmyselného čerpania vody a slúži úspešne od mája 1995 dodnes.
Vláda premiéra Horna bola schopná – už za 5 mesiacov po vynesení Rozsudku MSD – sformulovať spolu s vládou SR aj obsah Rámcovej dohody o jeho splnení, žiaľ, nasledujúca zmena vlády MR, po voľbách v roku 1998, opäť postavila dohodnuté riešenia vzájomných vzťahov doslova "na hlavu".
Irónia súčasnej situácie v plnení Rozsudku MSD je v tom, že vlády Antala, Borosa a Orbána – pri snahe vyhnúť sa splneniu Rozsudku MSD – akoby hľadali riešenia, ktoré čo najviac poškodzujú vlastné záujmy maďarského národného hospodárstva. Slovensko má fungujúce vodné dielo (VD) Gabčíkovo, ktoré produkuje ročne (aj pri daných obmedzeniach spôsobu prevádzky) priemerne 2,4 mld. kWh elektrickej energie v hodnote skoro 4 mld. Sk/rok, čo za desať rokov jeho existencie už splatilo národnému hospodárstvu SR vložené náklady a pomohlo zachrániť prírodu a zveľadiť zásoby podzemných vôd na oboch stranách Dunaja. Ale Maďarsko má (vlastnou vinou) z celej spoločnej investície len náklady a škody, ktoré podľa vlastných odhadov dosahujú už asi miliardu dolárov bez nádeje ich na ich splatenie. Komunistického premiéra Miklósa Németha (ktorého vláda v roku 1998 rozhodla o zastavení prác a o porušení Zmluvy 1977) odmenila "demokratická" vláda premiéra Antala delegovaním za viceprezidenta európskej rozvojovej banky (EBRD) so sídlom v Londýne, ale nie je ochotná počúvať rady svetoznámeho odborníka - profesora Mosonyiho - ktorý svoj názor o potrebnosti dokončenia Sústavy vodných diel G-N nezmenil ani pod tlakom domácej "verejnej mienky", zmanipulovanej neobjektívnymi názormi publikovanými v maďarských médiách.
Po skoro pol storočí odstavenia od problematiky využitia slovensko-maďarského úseku Dunaja profesor Mosonyi mal možnosť dôkladne si prezrieť objekty VD Gabčíkovo a najmä stav prírody v ramenách vnútrozemskej delty Dunaja na slovenskej strane. Výsledkom bol doslova nadšený a súčasne aj smutný, že zadubenosť a hlúposť jeho zavedených krajanov doteraz zabránila, aby rovnaký, zvýšený úžitok zo Sústavy VD G-N, ako má Slovensko, dosiahlo aj Maďarsko. Veď vybudovanie stupňa Nagymaros (ktorý bol už na 20% rozostavaný, ale stavenisko sa zrušilo, rieka sa vrátila do pôvodného koryta a cieľom ďalších vykonaných nákladných "úprav okolia" bolo hlavne znemožniť návrat k pôvodnému riešeniu) by Maďarsku poskytlo nielen polovicu prínosov tohto diela, ale polovicu prínosov celej Sústavy, ktoré by dosiahli asi 2,5-násobok dnešných prínosov samostatne pracujúceho Gabčíkova!
Po prehliadke VD Gabčíkovo sa profesor Mosonyi so svojím sprievodom chcel stretnúť nielen so spoluautorom koncepcie Sústavy VD G-N profesorom Danišovičom, ale aj s doc. Ing. Júliusom Binderom, Dr.h.c, ktorému sa chcel osobne poďakovať za jeho významný podiel na tom, že sa aspoň časť spoločného projektu realizovala a s Ing. Miroslavom Liškom CSc., s ktorým sa medzičasom mal možnosť nielen viackrát stretnúť na odborných medzinárodných konferenciách, kde spoločne informovali medzinárodnú technickú verejnosť o kvalitách vybudovaného Gabčíkova (Liška) a dosiaľ nevybudovaného Nagymarosu (Mosonyi), ale aj osobne sa spriateliť. Profesor Mosonyi vyjadril ľútosť nad tým, že sa v Maďarsku nenašiel žiaden Binder, ktorý by v rozhodujúcej chvíli vzal zodpovednosť za správne rozhodnutie na vlastné plecia !
Už pri príležitosti piateho výročia prevádzky VD Gabčíkovo navrhovala Vodohospodárska výstavba oboch tvorcov koncepcie SVD N-G: Danišoviča aj Mosonyiho na udelenie "Stockholmskej ceny vody". Keď tento návrh neprešiel, bola naša Technická univerzita v Bratislave pripravená udeliť aj profesorovi Mosonyimu čestný titul Dr.h.c. Profesor Mosonyi vysoko ocenil túto potenciálnu poctu, ale ju odmietol, lebo jeho domáci neprajníci aj tak rozširovali o ňom klebety, že svoj principiálny postoj v prospech dostavby SVD G-N prezentuje preto, lebo je "Slovákmi podplatený"! Udelenie čestného titulu a vyznamenania by tieto nepravdivé fámy ešte podporilo.
Teraz sa konečne vyskytla príležitosť, aby docent Binder, bývalý riaditeľ Vodohospodárskej výstavby, š. p., odovzdal profesorovi Mosonyimu aspoň čestnú medailu Gabčíkova (majstrovsky realizovanú sochárom Kulichom), ktorú preňho mal už roky odloženú. Profesor Mosonyi, nositeľ mnohých medzinárodných ocenení a vyznamenaní priznal, že táto medaila je preňho jedna z najcennejších, lebo oceňuje jeho odbornú prácu, ktorú robil s mimoriadnou snahou nielen vytvoriť dokonalé hydroenergetické dielo, ale využiť v prospech svojej vlasti aspoň kúštik toho najvzácnejšieho, domáceho, neustále sa obnovujúceho a ekologicky najčistejšieho energetického zdroja, aký sa v Maďarsku vyskytuje. Žiaľ, jeho vlasť sa mu odmenila nielen tým, že ho za komunistického režimu odvrhla politicky, takže celé svoje vedomosti mal možnosť využíval len v prospech cudzích krajín, ale že ho aj za "demokratického režimu" znovu zavrhla a neuznala ani jeho odbornú kvalifikáciu, nerešpektujúc jeho rady a odborné názory.
Hlavní dvaja účastníci historického stretnutia tvorcov myšlienky využitia úseku Dunaja medzi Bratislavou a Budapešťou mali spolu 188 rokov (Danišovič 95 a Mosonyi 93) - ale vďaka neustálej intenzívnej duševnej činnosti si zachovali mentalitu a myslenie z vrcholného obdobia svojej tvorivej činnosti. Zostávajú žiarivým príkladom pre nás všetkých a najmä pre našu mládež, z ktorej ich, žiaľ, už málokto pozná.

Miroslav Liška
predseda Slovenského priehradného výboru
a bývalý pracovník VVB - vedúci odboru propagácie a expertíz