Štefan Herényi

Zodpovednosť za dedičstvo

Neopakovateľné a rozhodujúce udalosti v životnom príbehu jednotlivcov majú svoj zrkadlový obraz i v dejinách a živote národov. Zabudnúť na rodinu, detstvo a tie jedinečné skúsenosti prvých dotykov zo svetom pod láskavým pohľadom matky, či otca je veľkým ohrozením vlastnej identity a azda i znemožnením ďalšieho zdravého vývoja. Človek bez koreňov nemôže rásť. Stráca sa nejako zmysel a cieľ cesty.
Nie je preto náhoda, že tí, ktorí chceli paralyzovať Slovákov ako národ, zaútočili práve sem. Poprieť priamu súvislosť medzi obyvateľmi Veľkej Moravy a dnešnými Slovákmi sa stalo kľúčovou témou protislovenských aktivít na prelome 50. rokov minulého storočia. Ak si teda máme pripomenúť pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda duchovné dedičstvo našich otcov, nepôjde o deklarovanie akejsi tradície vo vágnej podobe. Slováci sú skutočne priamymi dedičmi diela byzantskej misie, ktorú u nás viedli svätí solúnski bratia. A nešlo iba o ohlasovanie evanjelia. Samozrejme, jedna z najväčších hodnôt, ktorej sa naším predkom dostalo, je skutočnosť, že v materinskej reči a dokonca vlastným písmom mohli čítať posvätné knihy liturgie a Biblie. Ale oni o radostnej zvesti už počuli. Podľa svedectiev historických prameňov svätí bratia Cyril a Metod predstavovali v poradí už štvrtú misiu, ktorá na území Rastislavovej ríše pracovala. Boli tu írski mnísi, frankovia, boli tu gréci. To, na čom panovníkovi Rastislavovi záležalo, bol aj určitý typ samostatnosti, ktorý chcel týmto spôsobom pre svoj ľud zabezpečiť. Keď neuspel so svojou žiadosťou v Ríme, obrátil sa na byzantského cisára Michala III., ktorý sa rozhodol riešiť náboženskú situáciu na Veľkej Morave veľmi promptne a v najlepšom štandarde.
Vymaniť duchovnú správu Slovienov spod mocenského vplyvu franskej ríše bolo nesmierne odvážnym počinom, za ktorý sa muselo draho zaplatiť. Pretože protagonistom tejto koncepcie usporiadania cirkevného života sa vlastne stal sv. Metod ako arcibiskup a neskôr aj apoštolský legát pre územie Panónie a Veľkej Moravy, poznal krutosť a surovosť svojich bratov v biskupskej službe pôsobiacich na území susednej franskej ríše. Metod bol však hrdina, ktorý sa nedá len tak zastrašiť. Dielo, ktoré začal, bolo príliš veľké a vznešené, než aby ho mohol len tak odložiť, zabudnúť a prípadne odísť svojou cestou. Trikrát sa bol v Ríme obhajovať z obvinení a osočovania a vždy si získal pápeža na svoju stranu.
Prof. Anton Bagin o ňom napísal prekrásnu charakteristiku. Prvý slovanský arcibiskup mal nezlomný charakter: Dôsledne šiel za pravdou a spravodlivosťou, vedel za svoje presvedčenie i trpieť a znášať protivenstvá, bol neochvejným obrancom slovanskej liturgie, horlivým učiteľom a obetavým, starostlivým duchovným pastierom veľkomoravského ľudu... Brázdu, ktorú vyoral so svojím bratom Konštantínom-Cyrilom na cirkevnom a kultúrnom poli Slovanstva, nezaviali ani stáročia.
Nuž takíto boli tí mužovia a udatní svedkovia, ktorým vďačíme za svoje kresťanské korene. V postojoch sv. Metoda a sv. Cyrila nebolo zištných pohnútok. Ich cieľom bolo čím účinnejšie privádzať ľudí k Bohu, dať im možnosť vo vlastnej reči zrozumiteľne oslavovať Boha a v slobode im zabezpečiť nerušený a maximálny rozvoj. Tento prístup a takéto svedectvo sa mohlo hlboko vpísať do cítenia a chápania veľkomoravského ľudu. Hoci dejinné peripetie staroslovanskej liturgie vykazujú naostatok veľkú drámu, jednako odkaz a dielo ostalo vpísané v tých najvnútornejších vrstvách vedomia našich predkov. Keby nebolo tohto hrdinského a rýdzeho svedectva sv. bratov, ktovie, ako by sa bola vyvíjala duchovná i národná cesta starých Slovákov.
Keď sa v 17. storočí začína oživovať cyrilo-metodská tradícia s nevídanou silou, je na čom postaviť a toto uvedomenie možno definovať ako typický znak slovenskej národnej duše, ako ho pomenoval Mons. Štefan Vragaš. Táto vzácna spomienka žila v historickej pamäti národa a v pravý čas začala prinášať svoje ovocie. Čo platí o živote spoločenstva a jeho kolektívnom vedomí, to je zaiste zrovnateľné s tým, čo prežíva jednotlivý človek.
Dovolím si zaspomínať na svoje detstvo a tam nutne nachádzam i to, čo sa dá nazvať cyrilo-metodskou úctou alebo tradíciou. Či už išlo priamo o mená sv. bratov Cyrila a Metoda, alebo často spomínaný Velehrad ako cieľ putovania mojich starých rodičov, spomienka na arcibiskupa Stojana a jeho myšlienky. I keď som ako dieťa tomu všetkému veľmi nerozumel, táto téma ma napĺňala bázňou a úctou k slávnej tradícii, o ktorej sa starí rodičia i moja matka, ale napokon i miestne okolie tak nadšene a s toľkou posvätnosťou vyslovovali. Toto vedomie, že patrím k potomkom tých, ktorých sa dotýkala taká úžasná kapitola dejín, ma nejako vnútorne uchvacovala, aby som cítil radosť, vďačnosť i hrdosť, kedykoľvek sa o tomto dedičstve hovorilo. Nezameniteľná, priam obnovujúca sila sa zmocňovala mojej detskej duše pri speve hymnických piesní o sv. vierozvestoch. Celá bytosť akoby rezonovala vo vytržení z bežného života, keď v chráme zaznelo Oslavujme hviezdy jasné Cyrila a Metoda...
To bolo detstvo. Možno naivné, nekritické. Ale práve preto potrebné, aby mohla prísť zodpovedná mladosť a s ňou všetko ostatné. Aký som len vďačný tým, ktorí sa predo mnou vyslovovali o sv. Cyrilovi a Metodovi s takou dôverou, úctou a láskou. Bola to atmosféra, ktorá sa dala dýchať, bol to duchovný priestor, v ktorom sa rozvíjal každodenný život povinností. Ak dnes stretám mladých ľudí, ktorých nenadchýna ani láska k vlasti, ani k vlastnej histórii a skôr sa krčia, aby im nedajbože niekto nenaservíroval nejakú temnú škvrnu minulosti, mám pocit, že by som dôvod ich stavu duše dokázal celkom presne analyzovať a pomenovať. Totiž, že k láske k vlasti sa treba učiť a ona sa začína poznaním vlastnej minulosti prostredníctvom ľudí, ktorí nás mali veľmi radi.