Bogdan Musiał

Príšera recidívy

K prekonanému výkladu najnovších dejín v súčasnej poľskej historiografii

Historické povedomie povojnových generácií Poliakov (a Slovákov podobne - pozn. redakcie) bolo do značnej miery vytvorené propagandou komunistického štátu. Jeho predstavitelia, rovnako ako aj ich dedičia, zaobchádzali a naďalej zaobchádzajú s dejinami ako s nástrojom politiky, slúžiacim nie na rekonštrukciu minulých udalostí, ale na udržanie ich vlády a vplyvu. Od čias komunizmu sa však zmenilo to, že teraz robia klamstvá a podvody rafinovanejším spôsobom. Niet teda divu, že oficiálna historiografia tzv. Ľudového Poľska (1944/45-1989) je plná terminologických úskokov, téz komunistickej propagandy, pokrytectva, premlčania mnohých aspektov našich dejín s cieľom „okrášlenia“ iných.
Potreba prinavrátenia pamäti
Veľmi dôležitou úlohou v demokratickom Poľsku je teda - ako presvedčivo argumentuje Zdisław Krasnodębski - „prinavracanie pamäti“. Tento cieľ si však v prvom rade vyžaduje porozumieť rekonštrukcii udalostí, ktoré boli celkom zdeformované, alebo boli úplne vymazané z vedomia historickej obce počas Poľskej ľudovej republiky (PĽR). Nie je to však jednoduchý proces. Vyžaduje si ohromnú trpezlivosť, pracný výskum i prajnú spoločenskú klímu. V Poľsku je táto úloha o to ťažšia, že tí, čo históriu falšovali, majú stále istý vplyv na jej tvorbu. Postkomunisti sú v Poľsku silnou a vplyvnou skupinou. Samozrejme, väčšina z nich nemá záujem o kritické vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. Nemusíme sa teda klamať, že ľudia zviazaní s komunistickým systémom sa pozrú kritickým okom na svoje včasnejšie diela a pokúsia sa napraviť napáchané škody. Presne naopak: Nemajú ani ten najmenší pocit zodpovednosti či ľútosti. Skôr možno u nich vybadať dobrú náladu, ba priam aroganciu.
V časoch PĽR veľa „historikov“ zo straníckych inštitúcií, univerzitných pedagógov, publicistov i novinárov pracovalo pod diktátom strany, falšujúc obraz našej minulosti. Výnimočnému záujmu komunistickej historiografie sa tešili najnovšie dejiny. Nepodávala sa tu historická pravda, ale záujem moci či vlastná kariéra. Obeťami tohto pôsobenia sa stali celé generácie Poliakov, ktorých historické povedomie bolo pokrivené a sfalšované. Paradoxom ostáva, že niektorí z tých, ktorí v minulosti „formovali“ historické povedomie v duchu straníckej línie - či už z presvedčenia alebo oportunizmu - dovoľujú si dnes vytýkať poľskej spoločnosti zdeformované historické povedomie. Nepozorujú pritom, že je to predsa tiež zásluha ich skorších vedeckých prác. Najväčším dobrodením politických zmien po roku 1989 je fakt, že títo ľudia už nemajú monopol na vytváranie obrazu našej histórie. Zanikli totiž dva kľúčové fundamenty ich vedeckých kariér: cenzúra a podpora Ideologického oddelenia Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR).
Idealizmus roku 1989
Po páde komunizmu bolo mnoho ľudí presvedčených, že nastalo obdobie skutočného vedeckého výskumu a „odkliatia“ najnovších poľských dejín. Skutočne, po roku 1989 vyšlo mnoho publikácií dotýkajúcich sa tzv. „bielych miest“, napr. dôležité monografie o sovietskej okupácii východného Poľska 1939 - 1941, o ozbrojenom i sociálnom odpore v prvých rokoch PĽR a i. Vo všeobecnosti však nedošlo k žiadnym pokusom o pravdivú kritiku najdôležitejších diel straníckych historikov, maximálne sa považovali za skanzen zašlej epochy. Autori tohto typu prác boli v prvých rokoch III. Republiky málo viditeľní - zdalo sa, že ich časy sú nenávratne preč. Časť z nich rýchle zmenila oblasť bádania z dejín robotníckeho hnutia a poľsko-sovietskej družby na témy viac konjunkturálne a predovšetkým politicky korektné. Zároveň s tým konzekventne premlčali svoje predošlé publikácie, nanajvýš ich spomínali veľmi hmlistým spôsobom, napr. hovorili o „početných publikáciách týkajúcich sa sociálnych hnutí v 19. a 20. storočí“, bez uvádzania konkrétnych titulov. Iba nemnohí sa naozaj zmenili a začali skutočný výskum.
Bývalí stranícki „historici“ po rade volebných víťazstiev postkomunistov však začali znova získavať svoju niekdajšiu istotu. Ich činnosť v časoch PĽR prestala byť čímsi zahanbujúcim či zasluhujúcim si účtovanie. Jazyk ich najnovších publikácií sa, pravda, zmenil, no metódy i tézy zostali podobné a klamstvá sa stali latentnejšími. Napríklad Eugeniusz Duraczynski ešte v druhej polovici 80. rokov písal o nemeckej, antisovietskej „katyňskej provokácii“, ktorej „vláda Sikorského naletela“. Dnes už tento autor samozrejme nepíše o „katyňskej provokácii“, ale hlavná faktografia z jeho včasnejších prác pozostáva doteraz v zásade bez väčších zmien.
Mlčať znamená tolerovať
K „samoočisteniu“ medzi poľskými historikmi po roku 1989 nedošlo a pravdepodobne už ani nedôjde. Nemali by sme sa domnievať, že problém poplatných a neserióznych historikov z časov PĽR vyrieši čas. Predovšetkým preto, že ich činnosť demoralizuje iných. Zdá sa teda, že nečestných, nedôveryhodných historikov z časov PĽR treba opisovať, spomínať a aj morálne oceňovať a nezamlčiavať ich jestvovanie. Mlčať znamená tolerovať. O to viac, že niektorí mladí vedeckí pracovníci si z úplnej „beztrestnosti“ bývalých straníckych historikov vyvodzujú závery a začínajú sa správať podobne. Vidia, že riadenie sa vedeckou etikou a kritériom historickej pravdy neprospieva profesionálnej kariére. Presne naopak: môže zapríčiniť akurát konflikt s vplyvnými „starými majstrami“, ktorí tým, že blokujú ich publikácie, bránia vstupu do vedeckých projektov či dokonca prepúšťaním z práce môžu zničiť kariéru každého nepohodlného mladého vedca. Oveľa ľahšie sa svetom prebíjajú tí, ktorí podobne ako „starí majstri“ vedeckú prácu považujú za atraktívne zamestnanie. Zaujímajú ich granty či zahraničné zájazdy. Namiesto toho, aby sa snažili odfalšovať dejiny, pachtia sa za priaznivými recenziami, vyznamenaniami či oceneniami vplyvných - politicky „správnych“ - médií. Atmosféra pre „odborníkov“ s mentalitou straníckych poplatných „historikov“ je dnes, bohužiaľ, znova pomerne priaznivá.
Poplatnosť, plnenie očakávaní viac či menej vplyvných strán alebo stredísk nie je problémom iba jednej, špecifickej generácie, alebo výlučne komunistického systému. Mimochodom, treba podčiarknuť, že veľká časť historikov (dokonca asi väčšina) si svoju nezávislosť zachovala a kódexu vedca sa nespreneverila. Ich zásluha je o to väčšia, že okolnosti, za akých pôsobili, boli omnoho ťažšie než na Západe. Ako vidno, je to problém všeobecnejší, eticko-profesijný, dotýkajúci sa nielen komunistických krajín, hoci v posttotalitných systémoch je najviditeľnejší a spôsobil najviac škôd.
Nedostatok vecnej kritiky prác autorov zodpovedných za falzifikácie a historické deformácie z čias komunizmu má ale okrem morálneho aspektu ešte ďalšie konzekvencie. Grzegorz Motyka oprávnene uvažuje, že „knihy tohto druhu (popisujúce antikomunistické hnutie v PĽR - pozn. B. M) boli vydávané v masových nákladoch. Mnohé z nich (...) boli roky zaradené do školských osnov. Bezpochyby vplývali na spoločenské povedomie a bolo by preto naivné domnievať sa, že po nich nezostali žiadne stopy. Hodno sa teda spýtať, nakoľko dnes vplývajú na hodnotenie PĽR“.
Teror a politika ako bumerang
Čo je však horšie, „nevyrovnanie sa“ s historiografiou PĽR po roku 1989 spôsobilo, že niektorí súdia, že tieto práce je aj naďalej možné prezentovať ako výsledok vedeckých bádaní. Robia to dokonca aj za hranicami, a to mnoho rokov po páde komunizmu v Poľsku. Dobrým príkladom toho je knižka Wlodzimierza Borodzieja, známeho historika, donedávna prorektora Varšavskej univerzity. V roku 1985 vyšla v Poľsku jeho doktorská práca s názvom Teror a politika. Nemecká polícia a poľské hnutie odporu v Generálnom gubernáte 1939-1944. Jej hlavnou témou boli problémy spojené s nemeckou okupáciou ako aj činnosťou poľského podzemia. Autor Teroru a politiky využíval práce historikov pochádzajúcich z politického oddelenia Ľudovej poľskej armády (LWP) či Úradu bezpečnosti (UB), ktorí sa už vtedy tešili zlej povesti. Výdatne čerpal z prác mjr. Stefana Skwarka, ktorý svoju kariéru začínal ako strážnik na UB v kieleckom regióne. Potom, cez rôzne vzdelávacie kurzy ministerstva vnútra sa stal „vedeckým pracovníkom“ Vysokej školy spoločenských vied pri Ústrednom výbore PZPR. O jeho „vedecké“ výsledky sa dokonca zaujímala justícia PĽR.
Iným autorom s rodokmeňom UB, ktorého Borodziej často cituje, je podplukovník UB (potom komunistickej Bezpečnostnej služby - SB) Ryszard Nazarewicz. V čase sovietskej okupácie 1939-1941 sa Nazarewicz zdržoval vo Ľvove, neskôr vo Varšave a od 1943 bol šéfom rozviedky Ľudovej gardy (GL), neskôr premenovanej na Ľudovú armádu (AL) v Čenstochovskom obvode. Je teda snáď výnimočne dobre informovaný o úlohách, ktoré postavili pred poľských komunistov ich sovietski páni. Oddelenie kontrarozviedky AK v hlásení vypracovanom na základe získaných inštrukcií takto zhŕňa úlohy zverené Informačnému oddeleniu Poľskej robotníckej strany (PPR): „Informačné oddelenie (...) obdržalo rozkaz získať čo najpodrobnejšie správy o poľských vojenských skupinách i s personáliami, aby sa touto cestou mohli pripraviť metódy ich likvidácie alebo rozloženia znútra.“ Informácie, týkajúce sa štruktúr poľského podzemia získané komunistami z PPR či GL-AL, spolupracujúcimi s NKVD, boli používané v boji so „silami reakcie“. Boli však aj poskytované gestapu, ktoré ich využívalo v likvidačných akciách. Nazarewicz však ešte aj dnes bagatelizuje tieto skutočnosti tvrdiac, že „zameranie rozviedky GL i AL bolo namierené (...) len čiastočne na odhalenie ohrozenia zo strany poľskej pravice“.
Z „odbojárov“ funkcionári
Nepochybne najdôležitejšou úlohou UB v prvých mesiacoch po „oslobodení“ bola pomoc sovietskym orgánom (NKVD a „Smierš“) pri „očiste“ poľského územia od „reakčných elementov“, čiže - ako to dnes eufemisticky definuje Nazarewicz - v premáhaní „hrozby zo strany poľskej pravice“. Jej skutoční či domnelí príslušníci boli deportovaní do sovietskych lágrov, držaní vo väzniciach, mučení a zabíjaní. Postupne sa UB stával čoraz samostatnejším: jeho funkcionári sami zatýkali, robili „výsluchy“ (bitie a mučenie bolo najpoužívanejšou metódou vyšetrovateľov UB), zabíjali a rabovali.
Príslušníci UB sa stali známymi nielen kvôli brutálnym metódam, aké používali, páchaním zločinov či porušovaním všetkých noriem, ale tiež ako ľudia pochybnej morálky. Veľmi veľa pili, i v službe. Mnohí príslušníci UB, ktorí podľa oficiálnej verzie zahynuli alebo boli ranení v bojoch s „reakčným podzemím“, sa v skutočnosti zranilo v rôznych hádkach či bitkách počas pitiek. Okrem toho, podľa iných straníckych dokumentov, bolo v roku 1947 medzi 24 tisícami príslušníkov UB 5 tisíc pohlavne nakazených. Ďalej „sa potvrdilo, že 80 percent ochorelo v stave netriezvosti“. Čiže na základe uvedených straníckych údajov (počet neobjavených prípadov nie je známy). 21 percent pracovníkov komunistickej bezpečnosti (každý piaty!) bolo v roku 1947 pohlavne nakazených. Podľa toho istého zdroja „zločinnosť v našom aparáte - dosahuje, žiaľ, vysoké percento“. Navyše „alkoholizmus v priebehu posledného roku vzrástol v našich orgánoch dvojnásobne“. Stranícke orgány sa síce ukľudňovali, že „v našom aparáte niet morálneho rozkladu“, no všímali sa na tomto poli „veľké nedostatky“ Uvedené údaje ukazujú, ako ďaleko pokročil morálny rozklad bezpečnostného aparátu.
Z funkcionárov „historici“
Po zlomení spoločenského odporu proti Moskvou nastolenému režimu, po zlikvidovaní skutočných či domnelých predstaviteľov tohto hnutia alebo po ich psychickom zlomení spojenými silami „sovietskej a poľskej ľavice“ (NKVD, Smierš, Červená armáda, UB, PPR, vojsk ministerstva vnútra (KBW), MO, oddielov „ľudovej“ poľskej armády riadenej v tomto období dôstojníkmi Červenej armády a i.), keď „ľudová moc“ bola už dostatočne upevnená, začalo sa uvažovať o tom, ako v zodpovedajúcom svetle predstaviť národu udalosti zápasu o Ľudové Poľsko. Reálny vklad sovietskej strany v utváraní komunistického systému bol značne umenšený. Vyfabrikovala sa téza o „občianskej vojne rozpútanej „reakciou“ , ktorú vyhral „pokrokový tábor“ (téza o „občianskej vojne“ je dodnes v Poľsku veľmi populárna), idealizovala sa činnosť PPR, GL/AL i UB ako „úprimných demokratov a poľských vlastencov“, druhá strana bola pritom démonizovaná ako „zradcovia národa“ a pod. Takéto vylíčenie oných udalostí sa stalo úlohou komunistickej propagandy a straníckych historikov.
Práve v tom čase boli niektorí príslušníci UB odvelení (alebo sa hlásili dobrovoľne) do „vojny na fronte histórie“. S podobným zaangažovaním a chuťou ako pri „zavádzaní vlády ľudu“ sa pustili do opisu udalostí podľa straníckej línie. Do tejto skupiny patril i sám R. Nazarewicz, ktorý z rezortu bezpečnosti presedlal na „ideový front“, kde ostal aktívny dodnes. Metódy, ktoré sa vtedy bežne využívali, spočívali okrem iného vo falšovaní dokumentov, vymýšľaní si vlasteneckých a bohatierskych činov „ľavice“ či vytváraní falošných obvinení na adresu „poľskej pravice“ - samozrejme pomíňajúc pritom vlastnú spoluprácu so sovietskymi orgánmi, nevraviac už u úplnom zamlčaní „pomoci“ Gestapu v čase okupácie.
R. Nazarewicz a S. Skwarek sú teda typickými príkladmi členov „poľskej ľavice“, ktorí aktívne pomáhali sovietskym orgánom nastoliť „vládu ľudu“ v Poľsku, s príslovečným „naganom“ v ruke. Po zlikvidovaní vnútorného nepriateľa, tzv. „reakcie“, začali s opisovaním „histórie“ vlastných činov, glorifikujúc seba a obviňujúc svoje obete, ktoré už nemali možnosť tieto osočovania korigovať, pretože boli členmi „ľavice“ povraždení či zastrašení alebo pozbavení možnosti publikovania. Jednou z nepočetných výnimiek z tohto pravidla bol spomenutý proces so S. Skwarkom.
V. Borodziej, opierajúc sa o takých „historikov“ ako Nazarewicz či Skwarek, opisuje vzťahy vládnuce medzi podzemným hnutím odporu (londýnskym) a komunistickou konšpiráciou.
Mýtus občianskej vojny
W. Borodziej tiež tvrdí, že v roku 1943 NSZ „rozpútalo občiansku vojnu“ útočiac na komunistické partizánske oddiely, spomínajúc pritom okrem iného „známe“ vyvraždenie oddielu GL pri Borowe (okres Kraśnik). Tieto udalosti (9. august 1943) sa stali v knihe Teror a politika symbolom zločinov popáchaných na komunistoch príslušníkmi NSZ. Oddiel NSZ tu skutočne postrieľal asi 30 členov skupiny GL. Po roku 1989 však vyšlo najavo, že väčšina spomínaných „gwardzistov“ boli členovia lúpežnej bandy Józefa Liska „Liska“, ktorí predtým beztrestne rabovali a vraždili v okolí.
Osočovanie NSZ
Téza o „rozpútaní občianskej vojny“ príslušníkmi NSZ v lete 1943 je teda klasickým produktom komunistickej propagandy, doteraz nekriticky omieľaným. V skutočnosti Poľská robotnícka strana ešte pred rokom 1943 uskutočňovala akcie s cieľom zničiť nezávislé hnutie odporu, denunciáciami slúžila Nemcom. Napríklad vo februári 1943, čiže niekoľko mesiacov pred „rozpútaním občianskej vojny“ NSZ, PPR nešťastne udala vo Varšave Gestapu vlastnú tlačiareň, lebo komunisti si mysleli, že ide o tlačiareň Armie Krajowej. Začiatkom roku 1944 komunisti uskutočnili dokonca spoločnú akciu s Gestapom, keď prepadli pobočku Delegatury Rządu na Kraj (konšpiračného zastúpenia exilovej vlády v okupovanom Poľsku - pozn. prekl.) vo Varšave pri Poznańskej ulici. Navyše na východných územiach „poľská ľavica“ aktívne pomáhala sovietskym orgánom v likvidovaní „poľskej pravice“ už od 1939 roku.
Z doteraz publikovaných sovietskych dokumentov sa dozvedáme, že udania Gestapu boli bežným postupom, ktorý Sovieti využívali proti poľskému podzemiu. Napríklad na porade Centrálneho partizánskeho štábu jeho šéf Pantalejmon Ponomarienko 24. júna 1943 navrhol využitie takýchto metód odhaľovania likvidácie poľskej konšpirácie na Východných územiach: „všetkými spôsobmi ich vystaviť úderu nemeckého okupanta. Nemci ich bez škrupúľ postrieľajú, ak sa dozvedia, že ide o organizátorov poľských partizánskych zoskupení alebo iných organizácií. V týchto otázkach je nevyhnutná dobrá organizácia. (...) Tento postup treba uplatniť v širokom meradle.“
Mnoho iných téz „Teroru a politiky“ budí takisto vážne výhrady. Napr. ustavičné tvrdenia, že Národné ozbrojené sily (NSZ) boli „kolaboranti“ a „zradcovia“. Čo je naviac zaujímavé, keď na základe nemeckých dokumentov bolo potvrdené, že NSZ bojovali s Nemcami, autor to nazval „vojnami medzi kolaborantmi a okupantmi“ (s. 196). Na inom mieste zas tvrdí, že prípady útokov národných partizánov na komunistické oddiely „prehĺbili rozdiel medzi AK a NSZ“ (s. 79). Onen rozdiel však nebol až taký hlboký, keďže onedlho sa predstavitelia oboch organizácií dohodli na zlúčení.

Stratená dekáda?
Treba spomenúť aj to, že Borodziejova knižka sa v roku 1985 nestretla s vážnejšou kritikou. Nie však z meritórnych dôvodov, ako by sa myslelo. Do roku 1989 v Poľsku fungovala preventívna cenzúra, takže slobodná diskusia nad hlavnými tézami knižky bola jednoducho nemožná. Navyše neskôr, už po páde komunizmu, kritické vyrovnanie sa s dielami historiografie PĽR stratilo väčší zmysel. Veľa odborníkov sa domnievalo, že celkovo užitočnejšie bude, ak budú publikovať vlastné výsledky bádaní, ktoré prelomia platné schémy, demaskujú propagandu a klamstvá a prekreslia falošné stereotypy. Onen výskum desiatich rokov diskvalifikuje hodnotu Borodziejovho diela. On sám je však iného názoru a ešte 10 rokov po páde komunizmu v Poľsku sa rozhodol vydať svoju prácu v Nemecku (Terror und Politik. Die deutsche Polizei und die polnische Widerstandsbewegung im Generalgouvernement 1939-1944). Už samotný úvod napísaný autorom je prekvapivý. V ňom presviedča nemeckého čitateľa, že knižka, ktorú drží v ruke a ktorá vyšla po prvý raz v Poľsku roku 1985, obstála v skúške času a všetky v nej obsiahnuté tvrdenia sú aktuálne. Okrem toho, hoci v rozpore s pravdou, tvrdí, že publikácie, ktoré vyšli v Poľsku po jej vydaní, sa iba čiastočne a nepriamo dotýkajú ním naznačenej témy. Faktografia ostala bez zmien: v bibliografii uvedenej na konci diela niet ani jedinej práce napísanej po roku 1989. Hodno tiež dodať, že pri vyzdvihovaní pozitív svojej práce autor spomenul, že v roku 1985 dostala cenu týždenníka Politika, nevraví už však o tom, že tieto noviny boli v tom čase orgánom Ústredného výboru PZPR. Natíska sa tiež otázka, či toto gesto bolo dôsledkom skutočnej hodnoty práce alebo iba jej poplatnosti vtedajšej línii Ideologického oddelenia ÚV PZPR. Už zbežná analýza téz obsiahnutých v knižke budí v tejto otázke vážne pochybnosti.
Fakt vydania podobnej knihy v PRL možno dnes interpretovať rôzne: vyhovoriť sa na cenzúru, tlak, obmedzený prístup k prameňom a pod. Bezpochyby, niektoré z týchto faktorov nemusia byť prehnané. Avšak škrtom cez líniu tejto obrany je to, že desať rokov po páde berlínskeho múra sa autor rozhodol pre nové vydanie knihy bez akýchkoľvek zmien. A ešte viac zaráža fakt, že autor úplne ignoroval celý vedecký výskum minulých rokov, ustrnúc pri knihách takých autorov ako R. Nazarewicz, S. Skwarek či iných „tvorcov“ dejín PĽR.
Kam sa podiala „kontrola akosti“?
Keby kniha vyšla v Poľsku po roku 1989, s najväčšou pravdepodobnosťou by väčšina historikov mlčala, nechtiac sa vystaviť neláske vplyvného kolegu, pričom tézy knihy by sa prijali s prižmúrením očí. Určite by sa našli aj takí, ktorí by napísali pozitívne recenzie a kritické hlasy by sa pokúsili umlčať. To, že kniha vyšla v Nemecku, však mení podstatu veci. Predpokladá sa totiž, že tamojší historici nepoznajú pramene, literatúru týkajúcu sa tém, ktoré autor v diele preberá a teda nie sú schopní obsiahnuté tvrdenia verifikovať. V otázke skúmaného fragmentu poľských dejín, ktorý Borodziej opísal, sa spoliehajú skôr na povesť pomerne známeho historika, ktorú v Nemecku má. Dozvedajú sa o „vražde pod Borowom“ (s. 127), o „zločincoch a zradcoch poľského „pravicového“ podzemia, ktorí v Poľsku rozpútali „občiansku vojnu“ a ktorí „z pochopiteľných príčin“ boli po vojne prenasledovaní UB, či o „vlasteneckej“ činnosti „poľskej ľavice“ z PPR a GL-AL. Napriek tomu sa však nič nedozvedia o tom, že PPR založil NKVD a Kominterna na Stalinov príkaz a na poľskom území konala (spolu s GL-AL) úlohy, ktoré jej zadávali jej mocipáni. A slobodné Poľsko predsa nikdy cieľom Stalinovej politiky nebolo.
Tento príklad výstižne poukazuje, že „kontrola akosti“ v poľskej historickej obci vo všeobecnosti nefunguje. Jej najdôležitejšou zložkou je otvorená a vecná kritika - to ona si vynucuje dodržiavanie hlavných zásad dielenskej vedeckej práce. Teraz však v Poľsku panuje v tejto oblasti klíma takmer úplnej beztrestnosti. Práca prof. Borodzieja nie je jediným príkladom. Iným, oveľa markantnejším dôsledkom absencie „kontroly akosti“ je posledná kniha Jana Tomasza Grossa Susedia. Autor v nej oficiálne ohlásil dokonca potrebu „afirmacionného“ prístupu k niektorým prameňom, čo znamená vlastne rezignáciu na ich vedeckú kritiku. Spomína tiež svoje „zjavenie“, ktoré mu umožnilo porozumieť priebehu masakry v Jedwabnom bez uskutočnenia náležitého výskumu. Listina známych „nedostatkov“, chýb, ahistorických špekulácií a bezdôvodných obvinení na adresu konkrétnych osôb je v jeho objemovo skromnej publikácii tak dlhá, že ťažko uveriť, že by boli výlučne produktom povrchnosti „výskumu“ a nedostatku elementárnych vedomostí o reáliách o okupovanom i povojnovom Poľsku, a nie výsledkom celkovej činnosti.
Môže nás iba tešiť, že poľskí vedci publikujú v zahraničí práce o poľských dejinách. Pretože ak o vlastných dejinách nebudeme písať my, spravia to za nás iní, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami - výrečným dôkazom toho je posledné „dielo“ J. T. Grossa.
V znamení recidívy?
Po našej takmer 50-ročnej neprítomnosti na medzinárodnom historickom trhu sa píše aj naďalej o poľských aspektoch druhej svetovej vojny vo všeobecnosti zle a nekompetentne. V americkej či nemeckej historiografii pôsobia občas také nezmyselné tvrdenia, že už samo publikovanie dokumentov z poľských či postsovietskych archívov bude skutočným prelomom. Teda samotný fakt, že sa vydávajú publikácie v nemčine či v angličtine, je nanajvýš chválitebným a potrebným javom. Avšak v prípade takých publikácií ako Teror a politika len ťažko možno vravieť o nejakom úžitku. Naopak, klamstvám straníckych „historikov“, na ktorých sa kniha zakladá, dáva autor znak overených časom, vážnych vedeckých téz. Ich „vedecké“ výsledky sa týmto spôsobom rozširujú už ako o to viac objektívne, že nepadli spolu s komunizmom.
Celý príbeh okolo knihy Teror a politika zadáva zaujímavý dôvod na širšie úvahy nad stavom dnešnej poľskej vedy. Kedysi sa hlavná vina za vzniknuté škody v poľskej historiografii váľala na politickú závislosť vedeckého sveta a na stranícku cenzúru. Dnes už však niet PZPR, PĽR - a prinajmenej teoreticky - cenzúry. Napriek tomu výsledky „výskumov“ straníckych historikov (tiež s rodokmeňom UB) sú naďalej rozširované a propagované. Po roku 1989 predstavitelia komunistického aparátu presadili zásadu hrubej čiary. Výsledok je dnes ten, že postkomunisti stále ovládajú krajinu. Oná „hrubá čiara“ sa prejavila nielen v politike, ale aj v iných oblastiach verejného života, hoci aj v justícii či vo svete vedy. Nádeje na „samoočistenie“ sa týchto kruhov od osôb najviac skompromitovaných ideologickou poplatnosťou a nečestnosťou v období minulého režimu sa ukázali ako iluzórne.

Z poľštiny preložil Martin Lacko

Bogdan Musial - narodil sa v Poľsku v roku 1958, od roku 1985 žije v Nemecku, kde získal politický azyl a neskôr aj nemecké občianstvo. V rokoch 1990-1995 študoval v Hannoveri (história, sociológia, politológia) a v 1992-93 v Manchestri (hospodárske dejiny). Roku 1998 obhájil na univerzite v Hanoveri doktorskú prácu o podiele nemeckej civilnej správy na prenasledovaniach Židov v okupovanom Poľsku (Deutsche Zivilverwaltung und Judenverfolgung im Generalgouvernement, Wiesbaden 1999). Od roku 1999 je vedeckým pracovníkom Nemeckého historického ústavu vo Varšave. Jeho kritika viedla v roku 1999 k uzatvoreniu slávnej výstavy o zločinoch Wehrmachtu a k vypracovaniu novej. V roku 2000 vyšla jeho známa kniha Kontrevolutionäre Elemente sind zu erschiessen“. Die Brutalisierung des deutsch-sowjetischen Krieges im Sommer 1941.