Ján Hudák

Básne

Dážď

Za tohto dažďa, v tejto pľušti
pri okne stojím, i život si lúštim.
Vonku sa spúšťajú kvaky samé
a ja sa potápam v svojej rane.

Ach, bolo mnoho snov i veľké reči,
ale život sa týmto naskrz prieči.
Plány moje zničil, strhal príval,
a ja som sa na to
iba bezmocne díval.

Že trčím v kúte, to je moja rana.
Na túto trpím. Lež nám je iná cesta daná
k výške; tá cesta plaču, trýzne,
tou len človek rastie, pred ňou malosť mizne.


Vyznanie

Čas ponad hlavu sivú kráča,
srdce však ohňom stále planie.
Aj keď snáď láskou vykrváca,
šepoce na smrť odovzdane:
Ľubím ťa včera, dnes a odznova,
ľúbim ťa, sladká vôňa domova.

Ty si drahá v matke, v deťoch
a v pokoleniach od večnosti.
Si moja a ja tvoj som, preto
sa tvou sýtou láskou hostím:
Ľúbim ťa včera, dnes a odznova,
ľúbim ťa, sladká vôňa domova.

Si mojou spásou, keď mi treba
byť silný v trýzni, v úzkosti.
Keď ty si pri mne, viem sa nebáť,
aj keď ma drvia lásky pôsty:
Ľúbim ťa včera, dnes a odznova,
ľúbim ťa, sladká vôňa domova.

A keď mi smutno, nebom si mi,
sedmofarebnou dúhou viery.
Zahrievaš mrazy, stínaš zimy,
aby mi tiekla vďaka z perí:
Ľúbim ťa včera, dnes a odznova,
ľúbim ťa, sladká vôňa domova.
Stojí kríž

Stojí kríž
a na ňom vystiera ruky Kristus živý.
Stojí, včera, stojí i dnes.
Na ňom ten, ktorý lásky divy
činil a činí.

Stojí kríž
i pod ním vrah, vrahov mnoho.
Bijú, pľujú, zo života chcú ho zniesť.
I nevidia nič z toho,
že on aj pre nich má len lásky reč.

Zabiť, zabiť, zničiť kríž,
zabiť, zabiť, nech sa nedvíha výš,
zabiť, nech v zem padne jeho pamäť,
zabiť, nech človek sám je v svete vzápäť.
Zabiť, nech nehlása putá hriechu On,
zabiť, nech zmĺkne lásky zvon.

Stojí kríž,
i pod ním dav, nenávistná vrava:
”Nech zomrie, nech zomrie!
Nám iná cesta neostáva,
ak chceme v hriechu voľne žiť!”

Zabiť chce človek Boha,
tak včera ako aj dnes.
Zabiť chce, zničiť Boha,
navádza ho zlostný bes.

Nezná človek, že Boh sa zabiť nedá,
že križovaním zničí človek iba -
seba?


Zápas
+ Vilovi Kovárovi

Už ma, anjel, neudržíš,
vidím nebo otvorené,
horiace volaním,
na ktoré odpovedám
celým srdcom,
už ma, anjel, neudržíš,
predriem sa dopredu,
vystúpim na šteblík rebríka,
vidím nebo otvorené,
horiace láskou
matky k synovi.

Už ma, anjel, neudržiš,
som silnejší ako ty,
lebo srdce mi puklo
túžbou,
vystúpim na šteblík rebríka
a poletím.

Ale ti, anjel, ďakujem,
že si ma nútil zápasiť
o tento rebrík,
o toto nebo otvorené,
horiace volaním,
ale ti, anjel, ďakujem,
lebo v boji s tebou
rástla moja sila,
navzdory prehrám
neodstúpil som od rebríka,
na ktorým vidím nebo otvorené,
horiace volaním.

Ale ti, anjel, ďakujem,
za tvoje objatia
dusiace do omdlenia,
lebo som neušiel,
až puklo srdce,
zvíťazilo,
ožilo letom vesmírnym,
cítim už nebo otvorené
a posielam ti, anjel, pozdrav
a ty mi dáš svoj bozk
pokoja.

(7. 4. 1982)


Pán Boh zdvihol telefón

Šestnásti ju vynášali,
aby bola vraj bližšie k nebu,
hoci to bol ešte jej dom.

V piatočné popoludnie vtrhli.
Príslušníci sú spití,
nezabráni im nikto v tom.

Môžeš volať k Bohu,
riekol ich hlavný
hlasom ako hrom.

No, zavolám, skúsim,
či zákonom celkom
opustená som?

A keď bol predsa doma,
hlavný zmizol.
Pán Boh zdvihol telefón.

(8. 5. 1986)



Stretnutie

Stretli sa im ruky
v sväteničke.
A potom oči.
Z jej však
vyšľahol blesk,
až sa zapotácal.

Nevzhľadná,
ako vždy,
nelákavá.
Vidíš,
som chorá.
Na barlách chodím
a som sama.
Ty si povedal, že sa neoženíš.
A si sa...

Bŕr!

Žiť s nemilovanou
a milujúcou
bolo nad jeho sily.

Ale ten pohľad rezal
a ešte páli.

(28. 7. 1992)