Milan Zelinka

Básne

Ostrice

Na Podstavke na slatinách
dodriapaný od psice,
zočil som raz koncom júna
dve pôvabné ostrice.

Jedna mala biele líca
a tá druhá belasé -
mračila sa stará psica
nevediac nič o kráse.

Prvá hľadí na mňa smutne
a tá druhá veselo
a otázky nevyhnuté
kladie - rovno na telo:

Prečo ja, tvor spoločenský
lámem krk sám po svete,
prečo pre svet milý, ženský
srdce mám vždy zavreté...?

Chvíľu mi hruď úzkosť zviera,
no potom sa zaškerím:
“Desať ráz som túžbou zmieral,
desať ráz k vám cestu meral -
a vy ste ma nechceli!”

Zrazu sa len strhol vietor,
zablyslo sa, hrmelo -
vihorlatské dusné leto
k Motrogonu letelo...


Nadutica bobuľnatá

Nadutica bobuľnatá,
nezapieraj svojho brata,
hoci nemám odev módny,
predsa len som tvoj brat rodný...!

Nadutica bobuľnatá,
tmavnú noci, dni sa krátia...
Na slatine Hypkanija
nová jeseň pancier zbíja...

Nadutica bobuľnatá,
Hospodin nám všetko zráta:
hoc si hore a ja dole,
raz z nás budú byle holé.
Zídeme sa - navždy nemí -
na hlušinách - v chladnej zemi...


Cesnak hranatý

Hľadali sme - ja a ty -
tam, kde potok lúku krája,
vzácny cesnak hranatý -
boli sme tam len my dvaja.

Všetko bolo zahmlené,
celkom ako býva vo sne -
tíšiť túžbu po žene
chystal som sa neúprosne.

Čakali sme - ja i ty -
že ten druhý prvý kročí -
vzácny cesnak hranatý
neprišiel pred naše oči.

Nenašli sme - ja i ty -
každý sám, zvlášť, nezávisle.
Vzácny cesnak hranatý
dodnes neschádza mi z mysle...


Beňatinské travertíny

Beňatinské travertíny,
zabudnutá spomienka,
túžbu poznať život iný
dali ste nám do vienka...

Tá noc mala cenu zlata.
Svitom luny tepaná
kvitla papraď plevinatá
celú noc, až do rána.

Osameli vŕby v dume,
Stežnou teplý vánok vial
a na lýre mnohostrunnej
hrachor hladký preberal.

Rytmus chvíle Bohom danej
niesli hory do dialí,
keď na lúke rozihranej
biele víly spievali.

Potom úsvit plný krásy
z hrabiny laň vylákal
a ty celkom zabudla si,
že máš rada tuláka...

Beňatinské travertíny,
zabudnutá spomienka,
túžbu poznať život iný
dali ste nám do vienka...


Retrospektíva

Zase sme na teba zabudli,
modrý kosatec sibírsky,
ani ty, zvonček karpatský,
neprišiel si nám pred oči.

Dávno sme neboli
na hrebeni, kde Wilhelm Wágner spí
od roku tisíc deväťsto štrnásť. Ešte len začínala
vojna, keď ho tu našla
zablúdená guľka.

Mal pri sebe lístok a na ňom
napísané, aby ho pochovali
tam, kde padne. Celou zvážnicou,
keď sme k nemu šli, z jarku sprava
zvonili modré zvončeky.

Hora okolo šumela a my sme
dlho pri ňom stáli
s obnaženými hlavami.

Všade na rúbaniskách ľalie zlatohlavé
horeli temným plameňom.